Dnešný relativizmus postavil si svoje kráľovstvo na dvoch tvrdeniach: „Nikto a nič nie je sväté“ a „Nikto a nič na svete nevlastní Pravdu“. Kto prijal tento relativizmus, stratil vieru. A ten, kto stratil vieru, stratil nielen pevnú pôdu pod nohami dnešku, ale i vietor z plachiet budúcnosti na bárke bludného Holanďana márne plaviacej sa do večnosti.

Majestát všetvorstva však a posteriori ručí, že svätým je Boh, zatiaľ čo dve miléniá martýrskych obetí a priori vykrvácalo, pretože Pravdu vlastní Cirkev. Tak konštatujeme vieru, ktorá z Európy vybudovala svoj hrad prepevný. Kto stal sa rytierom tohto hradu, nielenže v ťažkej zbroji zoskakoval po každom boji zo svojho tátoša vždy na pevnú zem, ale rovnako sa s istotou naloďoval na rozvalitú plachetnicu mieriacu v ústrety Záchrancu budúceho veku.

Jozef Tiso je nespochybniteľným rytierom tohto európskeho hradu viery. Vždy viere patril a viera patrila jemu. Jozef Tiso vo svojom živote vždy dôsledne odmietal podiel na lži čo i len najmenšou relativizáciou Absolútnej Pravdy. Skrz túto dôraznú negáciu „otca lží“ a skrz toto pozitívne kňazské zasnúbenie sa „za svätého Boha“, posvätilo sa samotné meno Jozefa Tisu. Z takejto celoživotnej milosti posväcujúcej vystúpal potom Jozef Tiso svojou popravou až k svätosti mučeníkov. V jeho hanebnom uškrtení a či zlomení väzov vrahmi slovenskej slobody napokon „Pravda mučeníctvom zvíťazila“. V absolútnej rovine hovoríme, že smrťou Jozefa Tisu sa „slovenská“ pravda naplnila.

Iskrica života Jozefa Tisu, potom ako bola bývala zapálená vlastnými jeho rodičmi v zdravej rodine, horela pritom priamočiaro, zdola sveta nahor k nebesiam, od kolísky až po hrob k naplneniu tejto Pravdy, v sledovaní Božieho zámeru. Pritom veríme v súhlase s katechizmom, že každé takéto naplnenie Pravdy celým ľudským životom je spásne pre každú jednu takúto poslušnú dušu. Dnes vo svojom okolí ale nenachádzame obdobu osobnosti so životným poslaním napĺňať Pravdu, slúžiť Bohu a jeho zámeru, nie je dnes takej životnej odovzdanosti vo viere, bez životných diskontinuít, prerušení, zaváhaní a či zastavení alebo čiastočných odpadnutí a odklonení sa – ako tomu bolo v prípade Jozefa Tisu. O to viac stúpa čistý duch Jozefa Tisu ponad hlavy márnotratných synov slovenského národa až k sláve nadpozemskej, o to viac očakávame druhého takého...

O to viac a o to hlasnejšie voláme: Svätý! Svätý! Svätý! Veď skrze Jozefa Tisu „Boh ráčil slovenskému rodu po mnohoročnom ťažkom utrpení láskavo vrátiť slobodnú zas hrudu, aby žil na nej jarma pozbavený... Zdobený vencom slobody, cti, práva, nech sa Bohu za to večná vďaka vzdáva,“ lebo všetko do času – len Boh na veky!

Nakoniec, s večným Bohom večnými sa stávajú i jeho rytieri. Preto sa opovažujeme povedať, že Jozef Tiso žije. Pozemská moc už nie je schopná ho viac zabiť, lebo práve svojou smrťou bol povýšený nad jej jurisdikciu.

To, pochopiteľne, robí vrásky na čele súčasným sluhom a synom Satana, ktorí sa potulujú na skazu duší a národov po svete. Ale krv mučeníkov je skutočne semenom kresťanov, a tak Jozefa Tisu už nemožno poraziť. Od svojej popravy žije v každej jednej slovenskej generácii, v každej jednej slovenskej nádeji, pochopený vo väčšej či menšej miere, ale je prítomný a čaká, kedy a kto ho uchopí v plnosti jeho oddanosti. Dal nám ho do daru sám Vševládny Boh. Nepriateľ nášho rodu si je vedomý, že len syntéza slovenského politického rozumu a opravdivej viery svätých apoštolov Cyrila a Metoda, sa stane jeho hrobom, a preto snová úklady, aby túto matériu politiky oddeľoval od ducha viery.

Tomuto účelu veľmi dobre slúži malosť slovenských cirkevníkov od Košíc cez Nitru až po Bratislavu i svetské velikášstvo zatiaľ len zbrojnošov na politickom kolbisku.

Les krížov slovenských martýrov k nám však vyčítavo volá: „Poď, vezmi svoj kríž, neboj sa, veď Boh už má pre Teba miesto medzi nami!“

Státisíce slovenských dvojkrížov vztýčených nad slovenskou zemou tiež dňom i nocou usvedčujú bohorúhačov špiniacich meno svätca Jozefa Tisu zo spriahnutia sa s otcom lží. Vo svojej krížovej vertikále, zdola sveta nahor k nebesiam, obžalúvajú zástupy slovenských dvojkrížov všetkých nevercov, pochybovačov, farizejov, všetkých šlendriánov, všetkých popieračov, apostatov, štváčov a rozbíjačov národa z ich – tiež našej? – prízemnosti, malosti a úbohosti – a v prípade, že sa neobrátia, aj z ich zatratenia večného!

Lebo toto drevo kríža je drevom nie symbolickým, nie svetským, nie dajakým vymysleným a nakresleným kliki-hákom jaskynného pračloveka, ale posvätným drevom skutočného historického Svätého Kríža – tým drevom, ktoré vpíjalo Najsvätejšiu Krv nášho Pána z jeho Svätých Rán a po stáročia i krv jeho najvernejších umučených synov – tým drevom, skrze tiahu ktorého jedine sa vstupuje do večnosti, či už jednotlivcom, a či celým národom...

Preto vždy, keď nás opúšťajú sily, zvolajme smelo s Jozefom Tisom a s Kráľom Kráľov a s Pánom Pánov: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké,“ a z moci Krista-kráľa zažeňme späť do pekla mečom tých zlých duchov, ktorí odpočiatku nestáli v Pravde!

Pri príležitosti 126. výročia narodenia Jozefa Tisu teda pripomínam, že je potrebné zavrhnúť pred svetom relativizmus raz a navždy. Opustiť polemiky, zanechať pochybnosti a tvrdošijne hlásať – Boh je svätý, Cirkev vlastní Pravdu a Jozef Tiso bol, je a bude nevinný vo všetkých bodoch svetskej obžaloby!

Lebo bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme alebo nie, je svätým krížom každej slovenskej generácie zasadiť sa za svetskú rehabilitáciu i cirkevnú kanonizáciu Jozefa Tisu – bez uskutočnenia tohto medzikroku zabudnime na obrodu národa!

Veď čo sme to za národ, ak nepamätáme na svojich otcov? Čo sme to za národ, ak sa chceme mať lepšie bez toho, aby sme si najprv splatili svoju podlžnosť voči tým pred nami? Čo sme to za národ?! Buďme konečne národom hodným svojho mena a prisľúbenia!

Tak nám Pán Boh pomáhaj!

Kristu-kráľu na stráž!

Upozorňujeme, že pojem „svätý“ je používaný ľudovo, bez odobrenia pápežského úradu Cirkvi.