Klikni pre podrobnosti...

Ani rok 1990 neveštil nám nič dobré, aj keď sa zdalo, že sa príšerná komunistická diktatúra nad proletariátom východnej Európy stiahla a aj nad Slovenskom zažiarilo slnko slobody a otvorili sa brány českoboľševického koncentračného tábora, skončilo prenasledovanie.

Ale čechoboľševická mašinéria Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky a Rady slobodného Československa ešte na plné obrátky chrlila do sveta klamnú propagandu o jednotnom národe československom a kategoricky vyhlasovala, že v budúcnosti Československo sa musí zachovať. Túto propagandu mali na starosti aj slovenskí zradcovia a zapredanci, v uvedených denomináciách, Dr. Jozef Šrámek, Dr. Imrich Kružliak, Dr. Martin Kvetko , Dr. Anton Hlinka, a všetci ďalší, ktorí sa už v prvých dňoch vrhli na Slovensko na lov výhodných ministerských a poslaneckých kresiel, ako aj na popredné, dobre honorované miesta v štáte, aby takto mohli zabezpečiť celistvosť československého štátu.

Keďže sa im tento nerozmyslený a chaotický útok na ministerské kreslá nevydaril, hľadali útulok v slovenských stranách a hnutiach, v ktorých by sa mohli uchytiť a svoje zradcovské poslanie splniť a slovenský národ priviesť do novej poroby. Aj popri tomto nehoráznom počínaní, klamstvách a neúspechoch, nezabudli na vhodnú príležitosť obohatenia sa, kúpou lacných hotelov a iných štátnych zariadení.

Ale ani pri týchto ich námahách a obrovských špekuláciách nezabúdali na svoje protislovenské poslanie, nielen v zahraničí, ale už aj na Slovensku vyvolávať rozbroje v národne orientovaných stranách a spolkoch, hanobiť slovenskú národnú púť a rozširovať o nej, že je veľkým nešťastím slovenskej „kauzy“ v európskom hnutí za „Spojenú Európu. A preto každý Slovák, ktorému záleží na tom, aby Slovensko v budúcej Spojenej Európe uspelo, nesmie sa tejto púte zúčastňovať a každého od nej odrádzať, lebo prvá Slovenská republika (jej vláda a prezident) bola fašistická, diktátorská a antisemitská, a ako taká bola odsúdená k zániku.

Chvalabohu, ani teraz nemali veľa úspechu, lebo Slováci, tak v zahraničí, najmä na Slovensku veľmi dobre vypozorovali, kto sa to domov prisťahoval a čo sleduje.

Dôkazom kultúrnej a politickej vyspelosti slovenského národa je aj tohoročná púť, ktorej sa zúčastnilo 600 pútnikov i vzdor prekážkam, ktoré museli prekonať pri vybavovaní pasov, víz atď. Mnohých vrátili priamo z hraníc pre maličkosť, o ktorej neboli informovaní.

Iným pasy zas vrátili z Prahy až o 4 - 5 dní, aby im znemožnili účasť na púti. Niektoré autobusy sa pre technické poruchy museli vrátiť.

Niekoľkým sa šťastlivo podarilo dostať sa do Altöttingu aj bez víz, aj keď si boli vedomí následkov. Týmto rodákom patrí zvlášť vďaka a uznanie, že i pri hrozbe trestu, neváhali podstúpiť toto riziko, len aby sa mohli zúčastniť púte a pokloniť sa pamiatke mučeníka Tisu. Bola to odvaha, lebo za porušenie hraničných predpisov ich mohli stíhať, a preto im za to patrí osobitná vďaka ako sa o tom vyjadrili manželia zo Žiliny.

Slováci teraz prvý raz v dejinách zapĺňali ulice i námestie najväčšieho nemeckého pútnického mesta Altöttingu. Všade bolo počuť slovenčinu, úsmevy a radosťou žiariace tváre pútnikov.

Občania Altöttingu milo sledovali ako sa napĺňal kostol sv. Konráda, ktorý bol primalý, aby pojal všetkých pútnikov, dobrá polovica ich zostala pred kostolom.

Svätú omšu koncelebroval otec Vojtech Zeman s ôsmimi kňazmi, šiestimi zo Slovenska, svätej omši sa zúčastnil aj diakon Ing. Reimer.

Počas svätej omše spieval spevokol Slovenskej katolíckej misie z Zürichu, ako aj pútnici za sprievodu organu a altöttinskej dychovej hudby.

Kostol bol preplnený. Homília otca Antona Baníka pútnikov dojala k plaču.

Svätú omšu zakončili veriaci zaspievaním hymien „Kto za pravdu horí“ a „Hej, Slováci“.

Po svätej omši organizátor pútí v kostole pútnikom zo Slovenska rozdal 350 bronzových medailí altöttinskej Panny Márii.

Pútnici aj tohto roku navštívili Tisovu izbu, pre veľký nával mnohí skoro 2 hodiny museli čakať, kým sa dostali do izby, v ktorej sa nevedeli dosť nadívať na pamiatky po prvej Slovenskej republike.

Tiež sa nemohli nijako ubrániť príjemnému pocitu z pobytu v izbe, ktorý si nevedeli vysvetliť.

O zážitkoch v izbe sa mnohí bavili počas cesty ku kaplnke Panny Márie Omilostenia, vykonali si krížovú púť, za ktorej sa modlili za slobodu, štátnu samostatnosť a za blahorečenie Dr. Tisu.

Po krížovej ceste pútnici odišli na obed a po ňom do hotela Zur Post, do jedného z najväčších hotelov, kde bola slávnostná akadémia, ktorú moderoval Dr. Jozef Palkovič z Carouge, ktorý pútnikov privítal a oboznámil s púťami, ktoré sa tu už poriadali a so speváckym súborom slovenských piesní, v sprievode vlastnej hudby otvoril akadémiu.

Z veľkej radosti z tak veľkej účasti pútnikov zo Slovenska, slovenskej mládeže študujúcej na stredných, vysokých školách a univerzitách, dal slovo Jurajovi Puškárovi ako predsedovi vysokoškolského parlamentu z Bratislavy. Juraj Puškár s veľkým údivom, s príjemným a milým prekvapením nevedel sa poďakovať všetkým prítomným a organizátorom, že toto podujatie je v kresťanskom a slovenskom, národnom duchu, čo im doteraz doma zamlčovali a zatajovali. Dnes po prvý raz v živote videl, že Slovač si takto pestuje svoje národné zvyky a povedomie, o čom národ vo vlasti nemá ani poňatia.

Vyhlásil, že je prekvapený, lebo niečo také neočakával a ďakujem len Bohu, že sa sem mohol dostať, lebo teraz tu videl a počul to, po čom naša mládež celý život túžila a čo im boli znemožňovali, hanobili a predstavovali ako najväčšie zlo tohto sveta.

Vyhlásil, že odnes vynaloží všetko, čo bude v jeho moci, aby o tomto podujatí mohol informovať nielen svojich spolužiakov, ale i všetkých, s ktorými sa dostane do styku.

Pani Glovová s detským súborom Javorinka z Mníchova prispela do programu ľudovými piesňami a tancom, za čo ju prítomní odmenili dlhým a búrlivým potleskom.

Vierka Kubištová a Mariana Janišová z Nesluše veľmi pekne zarecitovali básne: „Rodná zem“ a „Milovať“, za čo sa im pútnici odmenil dlhotrvajúcim potleskom.

Púť najcitlivejšie zapôsobila na študenta Vysokej školy technickej v Bratislave, Františka Kaveckého, ktorý  jej slovenským ovzduším, ktoré tu prežíval priamo bol očarený a Františkovi Babičovi a Štefanovi Valkovi vyslovil najsrdečnejšiu vďaku, že ich zásluhou sa slovenskí pútnici mohli dostať na púť, na ktorú nikdy nezabudnú, lebo si z nej odniesli to, čo im nemohli dať ani ich rodičia, tým menej doterajšie školy, ale aj učitelia, profesori, ba aj celá vláda.

František Kavecký vyhlásil, že dnes videl to, o čom sa im na Slovensku ani len nesnívalo, že dnes počuli to, čo im doteraz zastierali, hanobili. Vo svojom prejave povedal, že dnes sa chcú vysporiadať s tým, čo ich najviac trápilo, že pred nimi boli zamknuté všetky ľudské dôstojnosti, tak kultúrneho aj politického života iných, slobodných a demokratických národov. Cítil hrôzu politického i hospodárskeho stavu na Slovensku, ktorú zapríčiňujú Česi a Maďari. Vždy a všade sa hovorí len o českej a maďarskej histórii. Slovenský národ je vodený, ako psíček, na pražskej retiazke, či budapeštianskou dámou. Slovák nemá slova, nie je považovaný pomaly za človeka, nie to ešte za národ. Napokon prečítal petíciu slovenských študentov za oslavy 14. marca 1939, dňa zrodu prvej Slovenskej republiky a spomienky na mučeníka Jozefa Tisu, adresovanú vláde ČSR a SNR, za čo ho odmenili mohutným potleskom.

Pútnici v modlitbách vyprosovali pomoc a uzdravenie svojich príbuzných, priateľov a známych, odvrátenie prírodných pohrôm, ochranu pred zlými ľuďmi a skoré zlepšenie hospodárskych a politických pomerov v rodnej vlasti a skoré vyhlásenie slovenskej štátnej samostatnosti.

Slovenskí vysokoškolskí študenti v petícii požadovali morálnu a finančnú pomoc na rýchle a účinné šírenie slovenského národného povedomia nielen v školách Bratislavy, ale po celom Slovensku, lebo česká a maďarská propaganda je taká bezočivá, že sa vo svojom cieli dezinformovať slovenskú verejnosť v ničom nezastaví, dokonca ani pred vraždou.

Potom prehovoril predseda SKL (Slovenskej kanadskej ligy) Ing. Štefan Kovačič, ktorý pri svojom vystúpení vychádzal z dobre informovaných prameňov a uistil rozohnených študentov, ale aj iných aktivistov, že SKL je ochotná slovenským národným organizáciám kedykoľvek pomôcť v rámci svojich možností, a to nielen morálne, ale aj finančne a materiálne, pokiaľ budú mať za cieľ slovenskú štátnu samostatnosť. Poznamenal, že na Slovensku vznikajú organizácie, ako huby po daždi, tie sú z 95% komunistické, čechoslovácke a maďarónske, ako aj rôzne iné, slovenskej veci škodlivé. Mnohí ani nevedia, kto sú a čo chcú, iní sú zas natoľko vystrašení, že celú vec považujú iba za komunistický a čechoslovácky podvod, aby vláda opäť mohla zaplniť väznice, ako to bolo v rokoch 1946 - 1947 a neskôr.

Ing. Kovačič všetkým prítomným i neprítomným adresoval uistenie, že kto bude v národne orientovaných stranách účelne pracovať za slovenskú štátnu samostatnosť môže počítať s ich finančnou i materiálnou pomocou.

Potom prehovoril pán Hošman zo Žiliny a s pánom Arendárikom z Kysuckého Nového Mesta, svojím hudobným pásmom slovenských ľudových piesní s harmonikami a spevom spestrili program a rozveselili prítomných, za čo ich publikum odmenilo dlhotrvajúcim potleskom.

Potom prehovoril Dr. Vlado Prikler z Bratislavy, v zastúpení SNS (Slovenskej národnej strany), ktorý prítomných informoval o ohromujúcom nedostatku slovenského národného povedomia na celom Slovensku, a naliehavo nabádal prítomných, aby každý, kto sa cíti Slovákom, sa pridal k tej skupine, ktorá je zárukou štátnej samostatnosti Slovenskej republiky.

O slovo sa potom prihlásil Ľudovít Tatran, bývalý žiak Dr. Jozefa Tisu z bánovského gymnázia a učiteľského ústavu, ktorý tam Tiso nechal postaviť ešte za bývalej ČSR. Rozhovoril sa o osobe Jozefa Tisu, ako o človekovi, ktorý nenávidel lož, zlomyseľnosť a krádež, okrádanie a vydieranie chudobného ľudu, obchodníkmi, úradníkmi a tiež štátom. Za pravdu žil a krivdu potieral, kde sa len to dalo. Tak povediac žil iba pre dobro človeka. Vo svojom príhovore spomínal jeho zákroky proti vydieračstvu a ožobračovaniu chudobného ľudu a o jeho ráznych zákrokoch a zjednávaní nápravy. Tak, ako sa zastával pravdy a práva chudobných, tak sa zastával aj celého slovenského národa pred útokmi a krivdami, ktorú na ňom páchal čechoslovácky režim.

Msgr. Tiso, pracoval nielen ako poslanec, spolu s Andrejom Hlinkom, s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou bojovali za slovenskú materinskú reč, slobodu a rovnoprávnosť v ČSR, a ako minister zdravotníctva zakladal školy, kultúrne strediská, svojpomocné spolky proti českému a maďarskému vydieraniu, a zriadil v Sliači sanatórium. Počas predvojnovej krízy v r. 1939 a počas druhej svetovej vojny zachránil Slovensko pred rozdelením medzi Poľsko, Maďarsko a Nemecko. Z ožobračovaného Slovenska vybudoval štát, prvú Slovenskú republiku, ktorej hospodárstvo, kultúrne a sociálne zariadenia nemali vo svete páru. Hospodársky pokrok a blahobyt vzrastal so dňa na deň tak, že nám ho okolité národa a štáty závideli. Tiso bol človekom spravodlivosti a dobra pre každého človeka.

Napokon odznelo ešte niekoľko pozdravov, príhovorov a spomienok na prvú Slovenskú republiku a na Slovenskú národnú púť do Altöttingu.

Pred ukončením akadémie znova sa ujal slova Ing. Štefan Kovačič, ktorý zhodnotil zásluhy zakladateľa a doterajšieho organizátora pútí, ako aj za jeho dlhoročnú prácu za slobodu a štátnu samostatnosť Slovenska, za čo ho odmenil pozlátenou medailou mučeníka Jozefa Tisu, ktorú k jeho storočnici vydala Zahraničná Matica slovenská prostredníctvom Slovenskej kanadskej ligy.

Na záver prítomní zaspievali slovenskú národnú hymnu „Hej, Slováci“.

Rok 1991 sa mi zdal najšťastnejším a najúspešnejším rokom môjho života. Všetko išlo samo od seba, ako po masle, prípravy na púť nikto nerušil, nikto ma nenapádal, nik mi nenadával, cítil som sa akosi opustený, opanovala ma akási nuda. Pozdávalo sa mi, že zahraniční Slováci z rádia Slobodná Európa, Hlas Ameriky i Rady slobodného Československa sa už o národnú púť nezaujímajú, že nás ignorujú, bolo mi až ľúto, že sa nik o nás nezaujíma. Bolo mi to podozrivé, preto som sa začal o nich zaujímať.

Gramaticky upravené.

Upozorňujeme, že označenie „svätý“ ako prívlastok k menu mučeníka viery katolíckej a národa slovenského, Jozefa Tisu, je na týchto stránkach používaný v ľudovom význame ako vynikajúci cnosťami, mravnosťou, bezúhonnosťou, vzbudzujúci vážnosť svojou silou, oprávnený, spravodlivý. Prívlastok „svätý“ v ľudovom význame je na týchto stránkach prisudzovaný Jozefovi Tisovi bez odobrenia pápežského úradu Cirkvi. Jeho používaním si správca Rodného domu prezidenta Tisu a týchto stránok nedovoľuje predchádzať úsudku Cirkvi, lež zverejneným dokumentuje kultus svätosti Jozefa Tisu, ktorý dodnes panuje v národe a svojou vlastnou cestou hľadá a nachádza si svoje vlastné výrazové prostriedky.

Register
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore