Čas tiekol vôkol nás,
učil nás kríže niesť,
vzdor horký v duši mať
a tajne stisnúť päsť,
neveriť márnej sile,
nezúfať pri mohyle.

Však pod popolom bied
bol bielej iskry jas
a posvätný jej žiar
nik neudusil v nás.
Žiar lásky k vlasti vrelý,
v ktorom sme žili – mreli...

Bol šiesty október –
dní všedných vzácny hosť,
národ náš zdvihol päsť
a svetu skríkol: „Dosť!
Náš cieľ je veľký, pravý,
viac neskloníme hlavy!“

S šepotom tmavých hôr
a piesňou rodných hrúd k Tebe, ó Bože náš,
dnes modlí sa Tvoj ľud;
obeť jeho a vďaka
na požehnanie čaká...

Báseň vyšla v zbierke Štefana Sonderlicha Sväť, Slovensko, sväť... v roku 1940 v Turčianskom sv. Martine, s. 36-38