Zapaľujem sviečku na hrobe
Márie Kokošovej.
Zastrelili ju maďarskí žandári
a modlím sa za všetkých prenasledovaných,
ponížených hortyovskými hordami.

Zrak môj zaletel na milovaný sever,
kde Slovač spieva slovenské piesne,
kde sa krútia kolá sústruhov
pre blaho nášho národa.
Deň v živote okupovaných je iný
ako deň v slobodnom Slovensku
pod vládou rúk nášho prvého prezidenta,
človeka, ktorý posvätil dávne túžby národa
a nebola to náhoda.
V malom srdci našiel veľký odkaz poslov:
Pribinu, Svätopluka, sv. Gorazda,
Bernoláka, Štúra, či Hlinku.
Tvrdá oddanosť Bohu a ľudu
vyviedla nás z bludu,
cudzieho ošiaľu nadvlády.
Ráno čo ráno sme sa modlili
za jeho zdravie,
za šťastné Slovensko,
my, v okupovanom, v Maďarsku.
Maľovali sme si obrázky na stenu.
Lúče slnka či vločky snehu
nám prinášali posolstvo
od prezidenta Tisu.
Nikdy som tohto velikána nevidel.
Násilne zomrel, no neodišiel.
Usadil sa v našich srdciach a býva v nás.
Žehná kroky naše.
Počujem jeho slová,
človeka, ktorý nám dal meno,
aby sme prežili, zostali a zvíťazili.
Milujem ruky dvíhajúce hostiu k nebu,
milujem ruky, ktoré nám žehnajú.
Zapaľujem sviečku.
Jej plameň sála do neznámeho známa
a čaká na vzkriesenie.

Šurany 14. marec 1959.