I.
Z bied, utrpenia, oprášené z blata
povstali chrbty hore, oči k nebu mieria.
Keď bola toľká, Bože, naša viera,
nuž musela prísť táto doba zlatá.

Z koreňov svojich miazgou svojich predkov
tak vyrastáme, vyrastáme zase,
až stíchne národ v nebývalej kráse
a nebude tu dohadov a zmätkov.

Kto toto všetko privlastní si k svojmu?
Pretrpeli sme tisícročnú vojnu,
nad Tatrou v zorách blčia srdcia naše.

Lodivod Tiso, zaveľ nám už pohov,
prešli sme morom krvi suchou nohou,
nuž oddychujme na úslní v čase.

II.
A nech sme slávni, akými sme boli
a nech sme mocní, hoci je nás málo
a nech sme tvrdí ako skalné bralo,
čo z miesta nikdy nepovolí.

Ty veslár buď a veď nás ďalej morom!
Až operačnú bolesť všetku pretrpíme,
utíchne národ veľký v čine
najsladším rajským rozhovorom,

spokojný celkom na otcovskej hrude.
A Tiso naším vodcom bude
a on nás bude ešte ďalej viesť,

lebo on riadil národ v búrkach
a zachraňoval na potulkách
národ, zem, našu svätú česť.

Autor Ernest Petrík bol v roku 1943 maturantom nitrianskeho gymnázia. Jeho básnická zbierka Holubica sa objavila vo výklade kníhkupectva na druhý deň po jeho maturite.