V prvotnej Cirkvi kresťania si uctievali pamiatku mučeníkov, ktorí v čase prenasledovania zostali verní Kristovi a za svoju vieru obetovali život. Keď Cirkev dosiahla slobodu (r. 313), mučenícka smrť stávala sa zriedkavejšou. Začala prekvitať aj úcta k osobám, ktoré vynikali v kresťanských čnostiach, najmä tých, čo sa vyznačovali za života aj učenosťou, poprípade napísali diela na obranu Cirkvi a správne vysvetľovali kresťanskú náuku. Zázraky, ktoré sa na ich príhovor stali za ich života alebo po smrti, boli dôležitým činiteľom pre verejné uctievanie svätých vyznavačov viery. V prvých kresťanských storočiach nebolo kanonického procesu na vyhlasovanie za svätého alebo svätú. Verejná mienka o svätosti dotyčnej osoby a stála úcta k nej nahradzovali neskoršie zavedený proces kanonizácie.

Miestni biskupi si vyhradzujú právo schválenia uctievania vyznavačov a mučeníkov

Od šiesteho storočia počet hrdinov kresťanských čností, ktorí boli uctievaní ako svätí v určitých oblastiach Cirkvi, veľmi vzrástol. Aby sa predišlo v tejto veci neprístojnostiam, postupom času si miestni biskupi vyhradili právo predbežného schválenia verejného uctievania vyznavača viery alebo mučeníka. Len po zistení, či dotyčná osoba prejavovala hrdinské čnosti alebo podstúpila mučenícku smrť pre vieru, povolili biskupi verejnú úctu takejto osobe vo svojej diecéze. Neskôr niektorí biskupi požiadali pápeža o dodatočné schválenie verejnej úcty svätca, aby tak dosiahol verejného uctievania v celej Cirkvi. Od desiateho storočia pápeži poväčšine osobne prevádzali obrad kanonizácie, zvyčajne na mieste, kde sa uchovávali pozostatky dotyčného svätca. Obrad kanonizácie spočíval v tom, že pozostatky osoby boli prenesené z hrobu do kostola a pápež slávnostne vyhlásil služobníka Božieho za svätého vyznavača alebo mučeníka a pridelil mu sviatok v cirkevnom kalendári.

Vyhlásiť za svätého prislúcha Svätej Stolici

Roku 1170 pápež Alexander III. vydal dekrét, podľa ktorého definitívny úsudok o svätostí alebo mučeníctve prislúchal výhradne Svätej Stolici, konkrétne pápežovi. Predošlý zvyk, že biskup vo svojej diecéze po preskúmaní prípadu zaviedol alebo schválil uctievanie sluhu Božieho a vyhlásil ho za blahoslaveného alebo svätého, bol odstránený. Rozdiel medzi titulom blahoslavený a svätý nebol ešte tak presne vyhranený ako v neskorších dobách.

Proces svätorečenia sa postupne spresňoval a zjednocoval. Významnú úlohu v tejto veci zohral pápež Urban VIII. svojimi dekrétmi, ktoré zhrnul v apoštolskej konštitúcii Coelestis Hierusalem vydanej 5. júla 1634. Pápež Urban VIII. Zaviedol presný rozdiel medzi blahorečením (beatificatio) a svätorečením (canonisatio). Blahorečenie sa stalo prípravným stupňom pre svätorečenie. Proces blahorečenia sa začal na diecéznej úrovni, pokračoval v Posvätnej kongregácii obradov a zakončil sa pápežským vyhlásením sluhu Božieho za blahoslaveného, prípadne svätého. Takýmto vyhlásením blahoslavený obsiahol verejnú úctu v určitom mieste alebo v určitom cirkevnom spoločenstve. Ak sa stali nové zázraky na príhovor blahoslaveného, ktoré boli dôkladne preskúmané, pápež ho vyhlásil za svätého a nariadil jeho uctievanie pre celú Cirkev.

Otázka „verejného kultu“

Pápež Urban VIII. uzákonil tiež, že pre otvorenie budúcich procesov beatifikácie musí sa zistiť, či sa kandidátovi blahorečenia nevzdával verejný kult. Takýto kult musel byť pred započatím beatifikačného procesu odstránený, Urban VIII. urobil i výnimku z tohto nariadenia v takom prípade, keď sa kult vzdával sluhovi Božiemu od nepamäti (aspoň sto rokov). Ale aj v tom prípade žiadal nové preskúmanie na diecéznej úrovni i v Posvätnej kongregácii obradov o hrdinských čnostiach alebo o mučeníctve a o zázrakoch, ktoré sa stali na príhovor dotyčného sluhu Božieho. Iba po priaznivom výsledku takýchto skúmaní pápež úradne potvrdil jeho verejnú úctu a vyhlásil ho za blahoslaveného alebo svätého.

V ďalších storočiach niektorí pápeži (Benedikt XIV., Pius X.) ako aj Posvätná kongregácia obradov doplňovali a spresňovali nariadenia o beatifikácii a kanonizácii. Roku 1917 boli všetky predpisy v tejto otázke zhrnuté do úradného Kódexu kanonického práva (kánony 1999-2144).

Proces beatifikácie a kanonizácie aj po zhrnutí všetkých predošlých nariadení zostal zložitý a zdĺhavý. Vzrastala požiadavka procesy zjednodušiť a urýchliť. Okrem toho ukazovala sa čoraz jasnejšie požiadavka skúmať život, čnosti a prípadne zázraky kandidáta blahorečenia a svätorečenia podľa moderných kritických metód. Pápeži Pius XI. a Pavol VI. ako aj Posvätná kongregácia obradov vydali ďalšie nariadenia v tomto smere. Pápež Pavol VI. 8. mája 1969 vyradil záležitosti beatifikácie a kanonizácie z kompetencie Posvätnej kongregácie obradov a ustanovil samostatnú Posvätnú kongregáciu pre záležitosti svätorečenia.

Pápež Ján XXIII., keď sa rozhodol zvolať všeobecný Druhý vatikánsky koncil, ohlásil aj úmysel vydať nový kódex kanonického práva, ktorý by vyhovoval potrebám doby. Vymenoval k tomu komisiu odborníkov, ktorým zveril pracovať na tomto podujatí.

Práca na novom cirkevnom zákonníku sa skončila až roku 1983 a dňa 25. januára toho roku pápež Ján Pavol II. schválil nový Kódex kanonického práva. Do tohto nového kódexu neboli pojaté zákony o blahorečení a svätorečení. Táto časť cirkevného zákonodarstva nachádza sa v osobitných dokumentoch Svätej Stolice.

Nové zákonodarstvo o svätorečení

Základný dokument nového zákonodarstva o kanonizácii je apoštolská konštitúcia pápeža Jána Pavla II. Divinus perfectionis Magister (Božský Učiteľ dokonalosti), ktorá nadobudla platnosť 25, januára 1983 (Acta Apostolicae Sedis, vol. LXXV, 1983, pp. 349-355). Konštitúcia je pomerne krátka a rámcovitá. Zaoberá sa obšírnejšie zreorganizovaním Posvätnej kongregácie pre záležitostí svätých, najmä vymedzením personálu kongregácie a úloh jednotlivých funkcionárov v procese kanonizácie. Diecézna časť procesu kanonizácie je iba stručne načrtnutá a pracovníci kongregácie mali vypracovať podrobnejšie úpravy o tejto časti procesu ako aj o postupe v kauzách, ktoré sa začali pred vydaním apoštolskej konštitúcie. Pracovníci kongregácie splnili túto úlohu a predložili Svätému Otcovi normy pre diecézny proces kanonizácie (Normae servandae in inquisitionibus ab episcopis faciendis in causis sanctorum) a pre už započaté kauzy (Decretum generale de Servorum Dei causis, quorum iudicium in praesens apud Sacram Congregationem pendet). Obidva dokumenty schválil Svätý Otec 7. marca 1983 a nadobudli platnosť toho istého dňa (AAS, vol. LXXV, 1983, pp. 369-404). Okrem toho Posvätná kongregácia vydala pre svoju potrebu aj podrobnejší rozbor svojej práce na základe apoštolskej konštitúcie s titulom Regolamento della Sacra Congregazione per le Cause dei Santi. Tento doku-ment schválil pápež na tri roky (ad experimentom) 21. marca 1983.

Úlohou nového zákonodarstva pre kanonizáciu svätých je podľa apoštolskej konštitúcie Jána Pavla II. zjednodušiť a urýchliť celý proces. To však nijako neznamená, že v budúcnosti sa bude konať svätorečenie narýchlo a s menšou zodpovednosťou a opatrnosťou. Pri vyhlásení za blahoslaveného Svätý Otec dovoľuje verejnú úctu dotyčnej osohy v určitej oblasti alebo spoločenstve. Pri vyhlásení za svätého pápež slávnostne definuje, že svätec je v nebeskej sláve a nariaďuje jeho kult v celej Cirkvi.

Podľa všeobecnej mienky teológov vyhlásenie za svätého je neomylným výrokom najvyššieho učiteľa Cirkvi. Celá verejná bohoslužba, do ktorej patrí aj uctievanie svätých, je pod výlučnou autoritou Svätej Stolice. Preto skúmanie o kandidátovi blahorečenia a svätorečenia sa koná podľa prísnych kritických noriem, ktoré sú presne stanovené v novom zákonodarstve.

Treba spomenúť aj skutočnosť, že v spomínanej apoštolskej konštitúcii a ani v normách Posvätnej kongregácie sa nikde nespomína „blahorečenie“. Hovorí sa iba o svätorečení, „kanonizácii“. Tak sa zdá, že v budúcich procesoch, po vydaní ďalších nariadení Svätej Stolice, bude iba jeden proces pri skúmaní života Božieho služobníka. To môže byť jeden z dôvodov, prečo vyšetrovanie o živote o hrdinských čnostiach alebo mučeníctve, o chýre a známkach svätosti (signa sanctitatis) Božieho sluhu, ako aj o zázrakoch, ktoré sa stali na jeho príhovor, podľa nových zákonov je ešte prísnejšie než predtým. (V tejto úvahe užívame výraz „blahorečenie“ a „svätorečenie“ zámenlivo).

Proces svätorečenia má tri fázy vyšetrovania. Prvá časť sa deje v diecéze, kde služobník Boží zomrel alebo strávil značnú časť svojho života. Druhé dve časti pokračujú v Posvätnej kongregácii pre záležitosti svätých a pozostávajú v preskúmaní všetkých dokumentov, ktoré kongregácii zaslal diecézny biskup a ich zhrnutie do úradnej správy (Positio super virtutibus vel martyrio) a ďalšie skúmanie tejto správy poradcami, najvyššími hodnostármi kongregácie a napokon kardinálmi a biskupmi, ktorí sú členovia kongregácie. V tejto poslednej fáze skúmania patriční členovia kongregácie hlasujú o hodnote prípadu (de merito causae). Len po všetkých vyšetreniach a hlasovaniach, ak sú priaznivé, Posvätná kongregácia predloží Svätému Otcovi odporúčanie ku kanonizácii služobníka Božieho.

Diecézny proces

Nové zákonodarstvo vyžaduje zvýšenie úrovne diecézneho skúmania. Diecézny biskup, ak chce z vlastnej iniciatívy alebo na žiadosť iného začať proces prípadnej kanonizácie sluhu Božieho, musí presne postupovať podľa noriem Posvätnej kongregácie. Ba aj počas diecézneho procesu musí pracovať v súlade s kongregáciou, ktorá mu pošle úpravy a v pochybnostiach mu poradí ako postupovať.

Biskup ustanoví kvalifikovaného žiadateľa (postulátora), ktorý pracuje v záujme úspešného pokračovania prípadu, kauzy. Žiadateľ má za úlohu najprv zozbierať písomné dokumenty o živote, činnosti, chýre svätosti alebo mučeníctva dotyčného kandidáta svätorečenia, ďalej všetky jeho spisy a zostaví zoznam svedkov, ktorí majú byť vypočúvaní.

Ak biskup po prečítaní tohto materiálu usúdi, že sa môže v procese pokračovať, pošle dotaz na susedných biskupov alebo na biskupskú konferenciu, aby sa aj oni vyjadrili, čo súdia o otvorení procesu. Ak je ich mienka priaznivá, vyzve veriacich svojej diecézy, aby sa aj oni vyjadrili k veci. Ak na základe správ získaných od veriacich zistí, že s procesom budú veľké ťažkosti, upovedomí o tom postulátora, aby tento objasnil, prípadne vyvrátil námietky veriacich, ktorí sú proti zavedeniu procesu. Ak usúdi, že ťažkosti sú neprekonateľné, proces zastaví. V prípade pochybnosti aspoň načas odloží svoje rozhodnutie.

Ak nebolo proti blahorečeniu Božieho sluhu vážnych námietok, biskup ustanoví dvoch cenzorov teológov, aby preskúmali písomnosti kandidáta svätorečenia, či v nich niet niečo proti viere a dobrým mravom. Títo cenzori majú byť odborníci nielen v teológii, ale aj v histórii a archivistike, keďže napokon oni musia preskúmať aj všetky spisy a dokumenty, ktoré majú niečo do činenia so sluhom Božím. Musia podať o ňom obraz, ako sa im javí zo spomínaných dokumentov. Ak skúmanie o živote kandidáta kanonizácie vyznie priaznivo, biskup pošle o tom správu Posvätnej kongregácii pre záležitosti svätých. Pracovníci tejto kongregácie, prípadne aj iných rímskych kongregácií, preskúmajú správu a ak nemajú námietky (nihil obstat), môže biskup pokračovať ďalej v diecéznom procese.

Nasleduje vypočúvanie svedkov, najmä tých, čo osobne poznali Božieho sluhu a to podľa zoznamu, ktorý zostavil postulátor. Potom nasleduje vypočúvanie ďalších svedkov, najmä takých, ktorí sú proti zavedeniu kauzy. Svedkov vypočúva biskup v prítomnosti obrancu spravodlivosti a notára na základe dotazníka, ktorý dostal od Posvätnej kongregácie pre záležitosti svätých.

Keď vypočúvanie svedkov bolo pre kandidáta priaznivé, biskup s obrancom spravodlivosti a inými pomocníkmi preskúma hrob a miestnosť, v ktorej sluha Boží zomrel, aby zistil, že sa kandidátovi nevzdával verejný kult.

Vyšetrenie prípadných zázrakov

Ak sa na príhovor Božieho sluhu stali zázraky, biskup zavedie ich vyšetrenie. Vyžiada si od postulátora podrobný opis zázrakov s patričnou dokumentáciou. Postulátorovu správu preskúmajú dvaja odborníci poverení biskupom. Po priaznivom posudku týchto odborníkov biskup nariadi vypočúvanie svedkov. V prípade zázračných uzdravení najdôležitejšie je svedectvo uzdravenej osoby a lekárov, ktorí uzdravenú osobu ošetrovali.

Po skončení týchto vyšetrovaní obranca spravodlivosti preskúma všetky záznamy (acta) a prípadne môže žiadať ďalšie vyšetrovania alebo dokumenty.

Opis celého diecézneho procesu (transumptum) pošle biskup vo dvoch exemplároch na Posvätnú kongregáciu pre záležitosti svätých spolu s jedným exemplárom písomností Božieho sluhu. Transumptum musí byť vyhotovené v jednej z rečí, ktoré sa v kongregácii užívajú. Je to taliančina, španielčina, francúzština a angličtina. Ak sa v diecéznom procese užívala iná reč, musia byť akty a dokumenty preložené do jednej z týchto rečí.

Sub-sekretár kongregácie po doporučení opisu diecézneho procesu preskúma, či v procese boli zachované všetky normy apoštolskej konštitúcie Divinus perfectionis Magister ako aj predpisy kongregácie. V kladnom prípade prevezme skúmanie záležitosti Posvätná kongregácia pre záležitosti svätých. Skúmanie v kongregácii nie je menej prísne a dôkladné než na diecéznej úrovni.

Z tohto krátkeho náčrtu diecéznej časti procesu svätorečenia jasne vysvitá, že proces kanonizácie je v novom cirkevnom zákonodarstve veľmi prísny a presný, a ešte vždy dosť zložitý.

Prípad Mons. Jozefa Tisu, prezidenta Slovenskej republiky

Mons. Jozef Tiso bol tzv. Národným súdom v Bratislave dňa 15. apríla 1947 odsúdený na smrť obesením. Poprava bola vykonaná o dva dni neskoršie o 5. hodine a 30 minútach ráno 18. apríla. Po poprave Mons. Tisu sa rozšírili na Slovensku správy ako nábožne sa pripravil odsúdený na smrť. V noci pred popravou prišiel k Mons. Tisovi s dovolením strážcov väzenia kapucínsky kňaz Otec Hilár Párik a strávil s ním takmer celú noc pri modlitbách. Mons. Tiso si vykonal generálnu svätú spoveď a o 3. hodine ráno napísal svoj odkaz slovenskému národu a za brieždenia odslúžil v hlbokom dojatí svoju poslednú svätú omšu. O 5. hodine v sprievode kňaza s modlitbou na perách, s ružencom v ruke odviedli ho na popravisko. Tam predstaviteľ tzv. Národného súdu znova prečítal rozsudok a zamietnutie Tisovej žiadosti o omilostenie. Po týchto formalitách bol vykonaný rozsudok. Po siedmich minútach dvaja prítomní lekári konštatovali smrť Mons. Jozefa Tisu.

Nasledujúcu noc (19. apríla) pozvala polícia saleziánskeho kňaza Otca Jozefa Stašku, aby nad rakvou Mons. Tisu vykonal pohrebné obrady. Kňaz, keď sa presvedčil, že v rakve je skutočne Tisovo telo, vykonal pohrebné obrady a vrátil sa domov. Nevedno naisto, či rakev s Tisovým telom bola pochovaná na bratislavskom cintoríne alebo bola do vykopanej jamy zahrabaná len prázdna rakev, zatiaľ čo Tisová mŕtvola bola zavezená na iné miesto. Jednako zástupy ľudu prichádzali k údajnému hrobu Mons. Tisu, prinášali kvety a zapaľovali sviece a modlili sa za pokojné odpočinutie popraveného prezidenta Slovenskej republiky. Čoskoro sa však rozniesla správa, ktorá údajne vyšla od ministra vnútra Václava Noseka, že Tisovo telo bolo v Brne spálené a popol rozprášený.

V ďalších mesiacoch po poprave šírili sa na Slovensku fotografické obrázky Mons. Tisu uprostred tŕňového venca. Polícia pátrala po výrobcovi a šíriteľovi týchto obrázkov a v tej súvislosti boli zatvorení viacerí laici i kňazi v Žiline.

Nastolením komunistického režimu a tvrdého policajného dozoru vo februári 1948 ľudia na Slovensku sa už neodvážili verejne manifestovať proti poprave prezidenta Tisu, i keď tí, čo ho osobne poznali a mali ho vo veľkej úcte, istotne sa zaňho i k nemu aj naďalej modlili a modlia.

V slobodnom svete Slováci verní kresťanským ideálom a horliaci za obnovenie slovenskej samostatnosti každoročne si pripomínajú popravu hrdinského prezidenta Tisu, zvyčajne pri oslavách slovenskej samostatnosti (14. marca) alebo pri spomienkových bohoslužbách a prednáškových programoch pri výročiach Tisovej smrti. Chýr o mučeníckej smrti Dr. Jozefa Tisu je živý medzi Slovákmi žijúcimi v slobodnom svete. Boli vytlačené i modlitby za jeho blahorečenie vo viacerých rečiach, ktoré sa slovenskí katolíci a iní ľudia radi modlia.

Aké sú výhľady na blahorečenie?

Aké sú výhľady na blahorečenie, prípadne svätorečenie Dr. Jozefa Tisu pod zorným uhlom cirkevného zákonodarstva?

V prvom rade si treba uvedomiť, ako vyplýva z rozboru cirkevných predpisov o kanonizácii, že kanonický proces je aj podľa nového zákonodarstva ešte vždy zložitý a zdĺhavý. Cirkevné predpisy sú v tejto veci veľmi prísne, lebo pri kanonizácii ide o neomylné vyhlásenie Svätého Otca, že dotyčná osoba dosiahla nebeskú slávu a má sa uctievať liturgickým sviatkom a modlitbami v celej Cirkvi. Proces kanonizácie trvá niekedy celé storočia, kým sa dôkladne nepreskúma život kandidáta svätorečenia, hrdinskosť jeho čností alebo mučeníctva pre vieru, prípadné zázraky, ktoré sa stali na jeho príhovor.

Niektorí naši krajania v slobodnom svete sú netrpezliví, že Cirkev sa dosiaľ neujala prípadu Mons. Jozefa Tisu. Ba nájdu sa aj pisatelia novinových článkov, ktorí žiadajú, aby slovenskí katolíci vzali Tisovú záležitosť do svojich rúk a začali mu vzdávať verejnú úctu ako svätcovi, ako sa to stávalo v prvých storočiach cirkevnej histórie. Takýto postup je už od čias pápeža Urbana VIII. (od roku 1634) prísne zakázaný a bol by len na prekážku otvorenia cirkevného procesu kanonizácie v budúcnosti.

Podľa predošlého i nového zákonodarstva o kanonizácii, musí sa v diecéznej časti procesu zistiť, či kandidátovi svätorečenia nebol vzdávaný verejný kult pred úradným vyhlásením za svätého alebo blahoslaveného. Ak by takýto kult jestvoval, treba ho najprv zastaviť a len potom možno pokračovať v diecéznom procese. Príkladom neoprávneného verejného kultu služobníka Božieho by bolo rozdeľovať relikvie dotyčného kandidáta svätorečenia, postaviť jeho sochu na oltár v kostole, zobrazovať ho so svätožiarou okolo hlavy, dávať mu titul svätého alebo mučeníka a podobne.

V prípade Mons. Tisu nie je nebezpečenstvo rozdeľovania jeho relikvií, keďže sa definitívne nevie, čo sa stalo s jeho mŕtvolou. Neviem, či sa vyskytol prípad, že by Tiso bol zobrazovaný so svätožiarou okolo hlavy alebo že by sa mu dával titul blahoslaveného alebo svätého. Ak by sa tak bolo stalo, treba takýto abúzus odstrániť.

Vieme však, že v novinových článkoch, knihách a oslavných prednáškach v slovenskej verejnosti v slobodnom svete sa často hovorí o Mons. Tisoví ako o „prezidentovi-mučeníkovi“. Je aj to zavádzanie verejného kultu Dr. Jozefa Tisu v takom zmysle, ktorý sa protiví cirkevným zákonom?

Ako vysvetľovať výraz „mučeník Tiso“

Slovo „mučeník“ možno brať alebo v širšom slova zmysle, alebo v úzkom, striktnom cirkevnom, kanonickom zmysle. V širšom slova zmysle môže sa človek stať mučeníkom akejkoľvej kauzy. Niekedy aj pochybnej, ba aj zlej príčiny. Mons. Tiso bol nesporne mučeníkom v širšom slova zmysle. Mučeníkom dobrej príčiny, dobrej kauzy. Bol to svedomitý, Bohu verný kňaz, ktorého okolnosti priviedli popri jeho kňazskej práci aj do politického života. Aj ako politik Tiso konal vždy podľa svojho kňazského svedomia. Obetavo a neohrozene pracoval pre dobro svojho milovaného slovenského národa. V Tisovom prípade sa práca vzorného katolíckeho kňaza prelíňala s prácou slovenského rodoľuba, politika, štátnika. Mons. Tiso bol odsúdený za svoju prácu pre dosiahnutie autonómie a samostatnosti Slovenska, za svoju činnosť počas jestvovania Slovenskej republiky ako jej prezident, a to vo sfére nacistického Nemecka a pre svoj odpor voči komunizmu. Bol odsúdený a popravený nespravodlivo, z predpojatosti a nenávisti svojich politických nepriateľov, najmä komunistov.

Vo svojom odkaze slovenskému národu, ktorý zložil niekoľko hodín pred svojou popravou (18. apríla 1947), Tiso napísal, že sa považuje za „mučeníka Božieho zákona“..., za „mučeníka obrany kresťanstva proti boľševizmu“.

Je to zaiste významné prehlásenie, ktoré vzbudzuje úctu každého poctivého a nepredpojatého človeka. Posledný odkaz národu dáva nazrieť do duše prezidenta Tisu, kňaza-štátnika, keď stál na prahu smrti. Tieto slová posledného odkazu Dr. Jozefa Tisu by istotne veľmi hlboko zavážili aj v prípadnom cirkevnom procese jeho blahorečenia.

No proces blahorečenia a svätorečenia sa koná na podklade prísneho kritického skúmania o živote a čnostiach Božieho sluhu. Pri skúmaní mučeníctva ide hlavne o zistenie, či naozaj išlo o zavraždenie dotyčnej osoby nepriateľmi kresťanstva z nenávisti k jeho viere (in odium fidei). Pri zisťovaní tejto skutočnosti musia sa preskúmať všetky dokumenty, ktoré sa týkajú tejto veci, vypočúvajú sa svedkovia, ktorí kandidáta svätorečenia poznali, a to najmä takí, ktorí by mali námietky proti jeho blahorečeniu.

Nevedno, či by na základe dokumentov a výpovedí svedkov cirkevné vrchnosti uznali Mons.Tisu za mučeníka pre vieru. Berúc do ohľadu aj tradičnú opatrnosť Svätej Stolice ako aj zverejnenie dokumentov Štátneho sekretariátu Svätej Stolice čias Slovenskej republiky, ťažko si predstaviť, že by Svätá Stolica v dohľadnej dobe dala súhlas (nihil obstat) pre zavedenie procesu blahorečenia Dr. Jozefa Tisu. Zaiste by prišla v tejto záležitosti na pretras aj otázka, či medzi Slovákmi skoro bežne zaužívaný výraz „prezident-mučeník“ nebral sa v striktne kanonickom zmysle a tým ako zavádzanie verejného kultu, ktorý je podľa cirkevného zákonadarstva pred úradným vyhlásením Svätého Otca o mučeníctve dotyčnej osoby neprípustný.

Ktorý biskup by si zobral na starosť...

V dnešných národných a medzinárodných pomeroch najväčšou ťažkosťou je započatie úradného procesu blahorečenia Mons. Tisu. Podľa predošlého i podľa nového cirkevného zákonodarstva iba ten biskup má právomoc urobiť prvé kroky pre otvorenie diecézneho procesu blahorečenia, v ktorého diecéze kandidát blahorečenia zakľúčil svoj život, prípadne za istých okolností biskup, v ktorého diecéze sluha Boží za dlhší čas pracoval. To je prvý, bezpodmienečne potrebný bod pre začiatok celého procesu. Niet pochybnosti, že keby aj niektorý zo slovenských biskupov bol ochotný takéto kroky podniknúť, dnešný komunistický režim v prípade prezidenta Dr. Jozefa Tisu by v koreni takúto iniciatívu zahlušil a dotyčného biskupa by stíhal prenasledovaním a trestami.

Okrem toho podľa nového zákonodarstva diecézna časť procesu blahorečenia musí sa diať od samého počiatku v spolupráci s Posvätnou kongregáciou pre záležitosti svätých. V pochybnostiach sa musí biskup obrátiť na tajomníka kongregácie a riadiť sa jeho pokynmi; musí presne sledovať pri postupe vyšetrovaní normy, ktoré mu pošle kongregácia. Hneď po prvej fáze procesu, po preskúmaní písomného materiálu kandidáta blahorečenia a všetkých písomností o ňom, musí poslať správu o výsledku tohto skúmania na kongregáciu. Napokon musí poslať tiež všetky akty procesu na preskúmanie kongregácii. Z vážnych príčin môže kongregácia zastaviť pokračovanie procesu v ktorejkoľvek fáze diecézneho procesu. A treba pripomenúť, že diecézny proces je len prvou časťou celého procesu blahorečenia. Aj keď sa diecézny proces skončil úspešne, nasledujú ďalšie fázy ešte prísnejšieho vyšetrovania v samej kongregácii.

Nejde však o beznádejný prípad

To však neznamená, že blahorečenie Mons. Jozefa Tisu je beznádejný prípad. Vec blahorečenia Jozefa Tisu je v Božích rukách. Keď je vôľa Božia, aby bol Mons. Tiso postavený na oltár ako mučeník pre Krista, Boh to v príhodnom čase a svojím spôsobom zariadi, časy sa menia a s nimi aj politické situácie. Veríme, že aj dnešná neprajná situácia sa zmení, a že krutovládny komunizmus skôr-neskôr padne a že dôjde i k priaznivejším pomerom na vážne sondovanie pôdy pre započatie procesu Tisovho blahorečenia. A za to sa treba vrúcne modliť.

Modliť sa možno za každý dobrý úmysel. Aj za blahorečenia Mons. Dr. Jozefu Tisu. Modliť sa za to svojimi slovami, alebo podľa vytlačených súkromných modlitieb, aké máme už v slovenčine, ale aj v iných rečiach. To nám nikto nemôže zazlievať ani zabrániť. Vytlačené modlitby však musia byť správne formulované, aby sa v nich nenachádzali také výrazy, ktoré by sa mohli vysvetľovať ako zavádzanie neoprávneného verejného kultu prezidenta Tisu.

Ak sme presvedčení, že určitá osoba je už v nebeskej sláve, aj keď nie je úradne kanonizovaná, môžeme súkromne prosiť o jej príhovor v modlitbách za naše potreby. Ak máme takéto presvedčenie o Mons. Tisovi, môžeme súkromne obracať svoje prosby aj k nemu. Veď Mons. Dr. Tiso vo svojom odkaze slovenskému národu nielen prosil o modlitby za jeho dušu, ale prisľúbil, že v nebeskej vlasti bude prosiť Boha za slovenský národ, do ktorého aj my patríme.

Modlitba za blahorečenie Mons. Tisu, prípadne isúkromné modlitby za jeho príhovor, majú aj ten význam, že udržujú chýr o jeho mučeníctve. Pre započatie a úspešné zakľúčenie procesu blahorečenia sa vyžaduje aj chýr o svätosti alebo mučeníctve dotyčnej osoby. V procese blahorečenia medzi iným sa skúma, či takýto chýr (fama sanctitatis) jestvuje, a to spontánne, aj medzi statočnými a vážnymi ľuďmi a je trvalý a vzrastá medzi veriacimi. To platí i v novom zákonodarstve o kanonizácii, ktoré vošlo v platnosť 25. januára 1983 (Divinus perfectionis Magister, n. 1).

Čo iného by sa malo robiť?

Čo iného okrem modlitieb by sa mohlo a malo robiť v Tisovej kauze? V diecéznom procese svätorečenia jedným z prvých a veľmi dôležitých bodov je zozbieranie všetkých písomností služobníka Božieho, vydaných tlačou i nepublikovaných, ako aj vecí napísaných o ňom. Je zrejmé, že najúrodnejším poľom pre zbieranie písomností prezidenta Tisu, ako i kníh a článkov napísaných o ňom, je Slovensko. Azda tam niekto takúto prácu súkromne urobil alebo robí. Ale je pravdepodobné, že aspoň časť Tisových písomností sa nachádza v slobodnom svete. Nachádza sa tu aj veľa článkov i značný počet kníh o ňom. Všetok takýto materiál by bolo treba pozbierať a uložiť na vhodnom a bezpečnom mieste. Takáto akcia by sa nemala dávať do súvislosti s blahorečním Mons. Tisu, aby sa nezdalo, že je to predbiehanie cirkevného procesu neoprávnenými osobami. Zozbieranie písomností Dr. Jozefa a podľa možností všetkého, čo bolo o ňom napísane v slovenskej a iných rečiach, jer dôležité aj v záujme čisto historickom a národnom, a na takom základe by sa malo v tejto veci postupovať.

Podobne v záujme historického bádania, by sa mohlo postupovať aj v zbieraní svedectiev o živote, čnostiach, prípadne mučeníctve prezidenta Tisu! Takéto svedectvá, najmä osôb, ktoré dobre poznali kandidáta svätorečenia, sú veľmi dôležité v procese kanonizácie. Ak je nebezpečenstvo, že svedok sa pre chorobu alebo starobu nebude môcť dostaviť na riadne vypočúvanie, určené po preskúmaní všetkých písomností dotyčného kandidáta svätorečenia, cirkevné zákonodarstvo dovoľuje, že svedok môže byť vypočúvaný v ktorejkoľvek fáze diecézneho procesu, alebo z vlastnej iniciatívy môže poslať biskupovi svoje napísané a úradne overené svedectvo o dotyčnej osobe.

V prípade Mons. Tisu dosiaľ neboli urobené nijaké úradné kroky pre zavedenie beatifikačného procesu. Zbieranie svedectiev o jeho čnostiach, mučeníctve, o chýre jeho svätostí, prípadne o zázrakoch, ktoré sa údajne stali na jeho príhovor, bolo by prípustné iba ako súkromná záležitosť prevádzaná v záujme historického bádania. Nemožno spájať túto vec otvorene s Tisovým blahorečením, lebo by sa mohlo sťažiť alebo aj zamedziť prípadné zavedenie úradného procesu blahorečenia v budúcnosti.

K procesu blahorečenia sa žiada aj solídny, vážny, historicky podložený životopis služobníka Božieho. Aj keď máme v slobodnom svete viacero čiastočných monografií o Dr. Jozefovi Tisoví (z pera K. Čulena, J. Pauča, Fr. Vnuka, M. Ďuricu, J. Eliáša), bolo by vhodné mať po ruke i objektívne spracovaný celý Tisov životopis. Aj keď sa väčšina archívneho materiálu o Dr. Tisoví nachádza na Slovensku a historikom v slobodnom svete je ťažko prístupný tento materiál, predsa len aj v slobodnom svete by sa našlo dosť dokumentov na objektívne a kritické spracovanie životopisu prezidenta Tisu.

Záver

Tieto riadky boli napísané po preštudovaní predošlého a nového cirkevného zákonodarstva o blahorečení a svätorečení. Pre náš slovenský národ by bolo nesmiernou radosťou a cťou, keby sa Mons. Tisovi, prezidentovi Slovenskej republiky, dostalo cirkevného uznania ako mučeníkovi pre vieru. Treba si však uvedomiť, že v dnešnej politickej situácii to nemožno očakávať. Budúcnosť je však v Božích rukách. Výsledok prípadného cirkevného procesu jeho blahorečenia alebo svätorečenia za každých okolností bude záležať na výsledku kritického preskúmania Tisovho života a jeho činnosti a na okolnostiach jeho odsúdenia a popravy.