Do tohto ideologicky mimoriadne zvíreného sveta vstúpilo aj Slovensko so svojimi dlhoročnými politickými požiadavkami na rešpektovanie svojho samourčovacieho práva, na ktoré má každý národ Bohom dané právo. To však nezabránilo tomu, aby sa už toto právo samo osebe stalo objektom politickej kriminalizácie. Práve ono sa stalo príčinou pomsty českej politiky voči jeho postulantom a s ňou na Slovensku zviazanej hŕstky ideologicky pomýlených ľudí, ktorá sa zamerala na Dr. Jozefa Tisu ako na jedného z hlavných predstaviteľov národnoprezentačných úsilí Slovákov. Treba povedať, že to bolo permanentným úsilím slovenskej politiky, ktoré sa verejne proklamovalo už v memorandových požiadavkách v roku 1861, sprevádzalo rozchod Slovákov so svätoštefanskou korunou v roku 1918 a bola súčasťou nových politických nádejí v tomto ohľade aj pri utváraní nášho spoločného štátu s Čechmi. No práve Česi tieto slovenské nádeje vierolomne sklamali a po celý čas existencie tohto česko–slovenského súžitia bolo treba o ne urputne a sústavne bojovať až k ich naplneniu 6. októbra 1938. Z hľadiska vnímania podstaty veci už potom vôbec nezáleží na tom, za akých okolností sa toto úsilie Slovákov napokon stalo skutkom, lebo priznanie zásadnej pravdy nikdy nesmie byť podmieňované okolnosťami, ako by nimi nemala byť podmieňovaná pravda vôbec. Preto posudzovateľom oprávnenosti slovenského úsilia o naplnenie samourčovacíeho práva ako pravdy slovenského národa nemôže byť ani tá najnestrannejšia súdna porota, a tým menej dajaký iný národ, a už vôbec nie ten, u ktorého sa takáto požiadavka samourčovacieho práva reklamuje. Preto český národ či už formou jeho benešovskej alebo gottwaldovskej reprezentácie bol najmenej oprávnený vznášať tu výčitky na adresu slovenských politikov, aj keď sa ho slovenská exekúcia takejto permanentnej reklamácie osobitne dotkla v čase najnepríjemnejšom. Veď na to bolo času dosť aj v oveľa pokojnejších pomeroch 20. a začiatku 30. rokov tohto dramatického storočia. Veď ani zlodej či iný násilník nemá právo vyčítať svojej obeti morálny "delikt", že neprestala kričať o pomoc ani vtedy, keď sa nablízku objavil policajt! A nebolo by namieste vyčítať takejto obeti nedostatok hrdosti či uvedomelosti, ak by takúto pomoc mal dostať zo strany hodnej skôr odporu ako vďaky. No či má niekto právo vyčítať dokaličenému Židovi, že v Kristovom podobenstve o milosrdnom Samaritánovi prijal pomoc aj od príslušníka všeobecne nenávideného národa? Iste nemá, no stanovisko farizejov všetkých čias a všetkých národov bude si tu húsť svoju pesničku.

Preto nestojí za námahu dokazovať neopodstatnenosť obvinenia i mravného priestupku kohokoľvek zo slovenských politikov, že sa domáhali autonómie aj v čase. keď sa mala navonok ukázať súdržnosť našich národov. Takáto súdržnosť má totiž celkom iné zákonitosti než len vynucovaná jednota, keď navyše v politických okolnostiach, ktoré nasledovali po roku 1938, išlo už len o to. či sa má pod "protektorát" Nemcov dostať celá Československá republika, s čím českí politici dočasne aj rátali, alebo len jej česká časť. No ako to už bolo známe aj vtedy, zachovanie kompletného Československa neprichodilo do úvahy a Slovensko malo iba dve možnosti voľby: alebo sa osamostatniť ako štát. alebo sa dať rozparcelovať medzi Maďarov a Poliakov, čiže v konečnom dôsledku Nemcov. Prezident Tiso nemal na nešťastnom údele Čechov ani najmenšej viny. No takt. že samu práve táto vec na tzv. národnom súde pripisovala ako hlavný delikt, svedčí iba o veľkej zaslepenosti, sebectve a frustrácii českej politik), ktorá vyústila do hekticky vykresleného obrazu Dr. Jozefa Tisu ako českého nepriateľa, svorne nenávideného všetkými vrstvami českého národa, katolíkov, ba ani katolícky klérus nevynímajúc! Preto je veľkým etickým pomýlením, ak niekoho pre lásku k svojmu národu automaticky pokladajú za nepriateľa iného národa.

Otázku mravnosti alebo nemravnosti bolo by v tomto prípade načim obrátiť úplne iným smerom. Veď nikto nie je povinný menej milovať seba než svojho blížneho, či je to v občianskom alebo v politickom živote. A platilo to aj v okolnostiach oných tragických čias, keď solidarizujúce sa Slovensko malo evidentne horšie skončiť ako ním solidarizovaný objekt, a keď od takto solidarizujúceho sa postoja Slovenska už vôbec nezávisel osud Češka. Navonok by možno išlo o efektne veľmi okázalé, avšak iba o jalové a sebazničujúce gesto, čiže hlúpy politicky čin. A takýmto by bol aj v tom prípade, keby išlo o súčasť toho istého národa. Pretože pre dobro akejkoľvek spoločnosti ako celku je vždy múdrejšie, keď sa v politickej kataklizme volí situácia na záchranu aspoň jej časti, než aby to rovnako zničujúco malo postihnúť celok.

Z kazuistického hľadiska tu treba brať do úvahy dva podstatné aspekty. Jedným je skutočnosť, že nie všetko, čo možno aplikovať vo vzťahu k jednotlivcovi, možno brať do úvahy aj vo vzťahu k celku. Jednotlivec v zmysle rady evanjelia (nie príkazu) má právo obetovať sa za iného. Ako osoba sa môže zrieknuť aj práva na svoju osobnú rodinu či príslušnosti k svojmu rodu alebo národu, ba môže v súlade so svojím svedomím dobrovoľne položiť aj svoj život pre vyššie ciele. Na tomto princípe je založená i kresťanská prax individuálneho celibátu a panenstva, lebo sexuálny vzťah nie je určený na zachovanie života jednotlivca, ale rodu. No jednotlivec nemá morálne právo obetovať takto celú spoločnosť alebo národ.

A práve odmietnutie takéhoto národ zničujúceho aktu niektorí politickou samoľúbosťou zaslepení Česi, ba aj ideologicky rozlične pomýlená hŕstka Slovákov, kladú za vinu Dr. J. Tisovi. V tomto ohľade sa Dr. Tiso nijako neodklonil od príkazu evanjelia Miluj svojho blížneho ako seba samého, najmä v nadväznosti na jeho amplifikáciu slovami apoštola Pavla: „Robte dobre všetkým, ale najmä príslušníkom svojej viery“. To znamená, že musíme milovať všetkých, ale predovšetkým máme milovať seba. A to. kedy predovšetkým máme milovať seba, sú isté hraničné situácie, keď nie sú morálne prípustné nijaké bezdôvodné sebazničujúce a navyše ešte aj zbytočné gestá. Takéto sebazničujúce gesto sa morálne nemôže priznať ani jednotlivcovi vo vzťahu k sebe samému, a tým menej v mene celku. Ani čin známeho osvienčimského hrdinu Maximiliána Kolbeho by nemohol byť bez morálnej námietky v prípade, žeby známu ponuku svojho života dal za život spoluväzňa s jasným vedomím, že ona nebude nič platná a že iba znásobí jeden ortieľ smrti navyše.

Ale nie sú to iba laickí a prevažne sekulárne zmýšľajúci Česi, ktorým sú takéto kazuistické otázky neznámou skutočnosťou, ale aj fundamentalisticky a inak úchylné orientovaní katolícki Slováci, ako o tom svedčí článok Kto nahlas neodsudzuje mafiu, má spoluvinu uverejnený v známom slovenskom protivládnom denníku Sme v roku 1995. Chceme tu poukázať najmä na tú skutočnosť, že už ani interviewovaný katolícky kňaz nebol schopný vidieť tieto veci v šírke a hĺbke kresťanskej kazuistiky. ale iba pod vplyvom svojej politicko–nacionálnej (českej) zatrpknutosti, keď sa medzi iným bol vyslovil: „Slovensko prežilo pomerne dobre tú ťažkú vojnu, ale ako kresťania by sme sa mali pýtať, za akú cenu...“ – Nuž len sa pýtajme, a pýtajme sa i na to, či táto otázka bola položená z tej pravej stránky . Veď zlé ekonomické následky väčšiny národov v Európe nijako nesúvisia s tým. že sa Slovensko rozhodlo vziať osud do svojich rúk aj napriek neprehľadnej situácii, ba aj v reálnych obavách, aké ekonomické následky mu môže odlúčenie sa od českej ekonomiky uštedriť. Nikto teda nemôže Slovákom vyčítať dajaký materiálny oportunizmus, keď sa tu žiada skôr rešpekt k ochote materiálnej obety, ktorú sa Slovensko rozhodlo podstúpiť na ceste za svojím duchovným cieľom.

Preto je vrcholne nespravodlivé takto bez rozmyslu spochybňovať regulárnosť ekonomickej prosperity Slovenska v čase druhej svetovej vojny, a tým menej nám ju môže zazlievať niekto iba preto, že sme sa s kresťanskou solidárnosťou dobrovoľne nepodujali aspoň dodatočne trieť biedu so svetom, na ktorý krutejšie dopadol tlak onoho vojnového požiaru. Pritom nás udivuje najmä tá nekritickosť tohto dôstojného pána, ktorý akosi zabudol na to, že to boli práve Česi, ktorí sa v časoch najväčšej biedy u nás vôbec nepýtali, či svojím húfnym a politicky preferovaným odchodom.na Slovensko neoberajú tento národ aj o tú malú možnosť obživy, rozširujúc rady zúfalých slovenských „nelzistov“ a či túto výčitku dokázal tento kritik slovenskej politiky povedať i svojmu vlastnému českému otcovi, ktorý tiež prišiel v tom čase na Slovensko, ako by Slovák vtedy nebol schopný ani len funkcie školníka!

Nuž i takáto trápna môže byť podoba jednostrannej kritiky a morálnej exekúzie vo vzťahu k Slovensku, zabúdajúc, že každá kritika je eticky najbezpečnejšia vtedy, ak sa začína od seba. Práve na tomto príklade možno vidieť hlavnú príčinu etického nedorozumenia, takého typického pri posudzovaní problematiky vojnového Slovenska a jeho prezidenta. V intelektuálnom ohľade je to často aj vrodená neschopnosť, kým v etickom i získaná neochota vnímať veci v náležitých súvislostiach, ak sa nás tieto súvislosti dajako morálne dotýkajú.

V kazuistickej teórii sa takýto neduh nazýva mravným relativizmom a v bežnej životnej praxi – demagógiou. Toto platí aj o kritike toho istého dôstojného pána, ktorú vzniesol voči prezidentovi Tisovi v citovanom interview, že nedbal na varovania vatikánskeho nuncia a že „duchovenstvo malo stále problémy s Tisom“, ktorý vraj „skompromitoval slovenskú Cirkev“.

Keby táto kritika bola produktom serióznej analýzy, dalo by sa v nej kvitovať aspoň skutočnosť, že tento nekompromisný kritik sa aj ako kňaz dokázal povzniesť nad iste i preň zvodný klerikalizmus, a to podľa biblického postulátu nenadŕžať ani chudobnému (ako objektu najvyššieho stupňa prípustnej zhovievavosti sudcov), ak pravdy a spravodlivosti nemá. A to mutatis mutandis iste platí aj vo vzťahu ku kňazom a biskupom. No ak za najvyšší mravný zákon treba pokladať– zastávame sa pravdy, potom vice versa za poľutovania hodnú ničomnosť musíme označiť nielen jej povrchné konštatácie, ale aj každú zreiativizovanú deformáciu.

A takou je i tvrdenie tohto v niečom iste aj príkladného kňaza. Známe je, že s odstupom času svoje názory na činnosť prezidenta J. Tisu spomínaný nuncius korigoval, a známe je aj to, že viaceré interpelácie Vatikánu sa k prezidentovi ani nedostali, lebo ich zadržiaval minister zahraničných vecí (Dr. V. Tuka), keď známou zmenou pomeru síl na Slovensku po rokovaniach s Hitlerom v Salzburgu v júli 1940 podstatný vplyv na chod politiky slovenského štátu prešiel do rúk prezidentovej opozície.

Dr. J. Tiso po prejave vyloženej nedôvery zo strany Hitlera mal veľmi obmedzené pole svojej ideovej pôsobnosti. A v tomto ohľade vystupujú i ďalší kritici prezidenta Dr. J. Tisu, tvrdiac, že mal z funkcie odstúpiť a z politiky odísť, najmä ak s jeho postavením kňaza tieň mnohých negatívnych politických javov v štáte padal aj na cirkev.

Námietky tohto druhu treba však hodnotiť ako obzvlášť rafinovanú podobu mravného relativizmu, ako etický oportunizmus či pragmatický fundamentalizmus v zmysle modifikovanej klasickej zásady fiat prudentia, pereat mundus, teda opatrnosť aj za cenu skazy Slovenska, čo by práve tí istí kritici samostatného Slovenska opäť ochotne využili proti prezidentovi Tisovi. Zabúda sa tu na kazuistickú zásadu Katolíckej cirkvi, že človek nehreší len vtedy, keď zlo pácha, ale aj tým, že zanedbáva konať dobro, teda aj vtedy, ak nevyužíva možnosti zlu zabrániť, alebo ho aspoň podľa možnosti zmierniť.

Tohto mravného záväzku si bol prezident Tiso hlboko vedomý a podľa toho i konal a vo svedomí konať inak ani nemohol. Odstúpenie z funkcie prezidenta, odhliadnuc od týchto etických ohľadov, by iste bolo preň osobným vykúpením. V tomto prípade bol prezident Tiso väzňom nielen svojho kňazského povolania, no aj mučeníkom svojho svedomia na veľmi ošemetnom poste verejného činiteľa, a to práve až minucióznym aplikovaním kresťanskej kazuistíky.

Jej súčasťou je aj otázka tzv. meliorizmu, teda nielen možnosti, ale i povinnosti „voľby menšieho zla, čiže lepšej stránky z dvoch neodvratných nešťastí“, ako vysvetľujú práve takýto postup u Abraháma editori Svätého písma, keď z obavy o svoj život pred faraónom taktizoval a taktizovať nabádal i svoju manželku Sáru, aby neprezradila, že sú manželia, ale aby povedala, že sú súrodenci (čo samo osebe bola i pravda). A tak isto sa zachoval aj biblický Izák. pričom u obidvoch sa táto taktika pred Bohom pokladala za spravodlivosť. A to išlo o taktiku, ktorej cieľom bola iba záchrana ich vlastného života. O čo viac sa môže takáto taktika ospravedlniť v prípadoch, ak sa má tým dosiahnuť záchrana života iných. A to je aj evidentné taktizovanie prezidenta Tisu. aj dôvod jeho zotrvania vo funkcii prezidenta i napriek nabádaniam zo strany niektorých biskupov, aby odstúpil, najmä keď sa šírili správy o nemeckých plánoch evakuácie celého Slovenska, i vraždenia zo Slovenska vyvážaných Židov. Vtedy sám iniciátor tohto Tisovho odstúpenia arcibiskup Dr. K. Kmeťko na žalobcovi! poznámku pri súde, že prezident si svojím odstúpením mohol zachovať aspoň „čistý štít“, odpovedal, že je to „čisto subjektívna vec a keď neodstúpil v súlade so svojím svedomím, vtedy konal správne a nezhrešil“.

Prezident Tiso si bol vedomý zodpovednosti, že by svojím odstúpením mohol uvoľniť cestu ešte menej hatenému zlu. Pritom pri prezidentovom zotrvaní vo funkcii treba osobitne vyzdvihnúť skutočnosť, že touto funkciou sám osobne ohrozovaný na živote nebol, ak neberieme do úvahy aj isté správy o atentáte, ktoré sa mali naň chystať, o čo by bol azda aj jediný dôvod, ktorý by ho mohol ospravedlniť v prípade takéhoto odstúpenia. No morálnej ujme by sa ani tak nevyhol, lebo by sa to i dosť opodstatnene mohlo pripísať na vrub jeho osobného oportunizmu, že ponechal národ napospas osudu.

Preto sme presvedčení, že prezident Tiso – obeť svedomia, znáročňovaného prísnymi kritériami teológa, inej možnosti ako v danej situácii účinne taktizovať a zachraňovať aspoň to, čo sa dá, ani nemal. Ale toto sú už otázky zákona svedomia, písané priveľmi tenkou ceruzou na to, aby ich mohli prečítať politickí a iní ideologickí moralizátori, schopní slabikovať iba veci písané tesárskym „glajbasom“ alebo až kŕčovite sa usilujúci obliecť do čierneho nimi nenávideného odporcu. Mnoho z týchto ideovo uvzatých kritikov sa práve na adresu teórie meliorizmu (voľby menšieho zla či skôr tej lepšej alternatívy z dvoch nevyhnutných možností) demagogicky vyslovuje v tom zmysle, že to bolo najprv pripustenie menšieho zla, a kam to potom priviedlo! – Hovoríme o demagógii preto, že tu akoby sa komusi perfídne podsúvalo tvrdenie, že bez tohto taktizovania by sa boli veci vyvinuli oveľa lepšie! A to je veľká lož. Lebo v takom prípade by do úvahy mohla prísť iba pasívna rezistencia alebo priamy fyzický odpor voči Nemcom. A kto by bol schopný takéto riešenie pokladať za účinnejšiu alternatívu, než je princíp meliorizmu, potom o súdnosti tohto človeka možno vysloviť vážnu pochybnosť. Rovnako scestné sú aj výroky podobnou stratou súdnosti postihnutých ľudí. že mohol mať prezident Tiso akékoľvek dobré predsavzatia, nevyhnutne sa všetko skončilo zlom. akoby podstata tohto zla už akosi automaticky tkvela v tom, že sa Slováci rozhodli pre svoj samostatný štát, podľa čoho čechoslovakisticky orientovaní ľudia s notorickou uvzatosťou hypertrofizujú všetko negatívne v tomto štáte. Tento psychogénny faktor posudzovania slovenského štátu sa navyše zosilňuje aj tým, že sa takto umožňuje zastieraný prietok i stále ešte aktívnemu konfesionalizmu a inému ideologickému antagonizmu, pretože prezidentom tohto štátu bol vzorný, bezúhonného života katolícky kňaz. Preto v naskrze odťažitých súvislostiach a v priehľadne úskočnej forme „captationis benevolentiae“ sa niekedy cituje i to známe úslovie, ako že cesta do pekla býva dláždená samými dobrými predsavzatiami (!), akoby bolo jedno, či niekto ako slaboch dobré predsavzatia svojvoľne nedodržal, alebo či mu ich niekto silnejší uskutočniť znemožnil! A slabý pred silnejším nemá inej šance na aspoň aký–taký úspech, ako je voľba taktiky. Darmo tu bude niekto pokrytecky zalamovať rukami.

Ani prezident Tiso nemohol nevedieť, že ak v danej situácii voľba taktiky je jediná možnosť jeho politického pôsobenia, a ak ma mať táto taktika čo len minimálnu nádej na úspech, musí si u Nemcov obnoviť aspoň tú priazeň a rešpekt, o ktorý ho v Salzburgu, žiaľ, pomohla obrať i domáca reakcia. A tu sa i na Dr. Jozefa Tisu vzťahujú slová nášho jazykovedca Sama Cambla, ktorý sa bol v istej jazykovednej diskusii s Jozefom K.ohúthom vyslovil, že „človek, ktorý svojím účinkovaním do dejín zabŕda, často je okolnosťami nútený robiť aj vyhlásenia, ktoré sú vypočítané iba na momentálny účinok“.

Z tohto uhla pohľadu sa nám oveľa zrozumiteľnejšie javí aj stanovisko prezidenta Dr. J. Tisu k správe, že deportovaných Židov Nemci údajne vraždia, keď sa v tejto súvislosti vyslovil, že „jemu stačí uistenie z nemeckej strany, že sa s nimi dobre zachádza a že sú tam aplikovaní ako robotnici“.

Táto informácia bola iste aj jeho osobným problémom a ako taká mu isto „nestačila“, aby ju mohol spokojne odložiť ad acta. Ba z jeho citovanej výpovede je isté, že s Nemcami na túto tému aj hovoril. Veď akože by mohol povedať, že ho Nemci uistili, že sa tam s nimi zachádza dobre. No zároveň si bol vedomý, že iste viac získa, ak si Nemci budú myslieť, že im verí, lebo v opačnom prípade by na jeho pochybnosti aj tak nič nedali. A to by bolo zároveň všetko, čo mohol urobiť, navyše s neželanými následkami, že sa u Nemcov opäť spochybnil ako partner. Akú nádej na úspech by potom mohol mať pri ďalšom vyjednávaní s Nemcami?

Prezident Tiso iste veľmi dobre vedel, kto je Hitler a že aj ten minimálny prejav získanej dobrej vôle z nemeckej strany môže byť v danej situácii prínosom. A ak niekto nie je pokrytcom a vie si ceniť aj jeden zachránený ľudský život, nebude tu nezodpovedne a teoreticky odťažito o morálke špekulovať.

Toto je aj prípad prezidentovho vyznamenávania nemeckých vojsk po potlačení augustového povstania, keď sa k nemu dostali správy o chystanej nemeckej poprave niekoľkých desiatok slovenských vojakov ako odvete za banskobystrický odboj. Reálne hroziace nebezpečenstvo nepripúšťalo overovanie si takýchto správ, veď ani spomínaný Abrahám nemal istotu, či ho Egypťania pre jeho peknú ženu skutočne zabijú, aby sa jej mohli zákonite zmocniť, čo by mohlo podľa niektorých „etikov“ azda ako–tak ospravedlniť jeho taktizovanie. Pričom ani toto taktizovanie neznamenalo istú výhru. A Abrahámov „úskok“ pred úplnou pravdou mu ani Božia spravodlivosť nemala za hriech. Nuž či vari aj napriek možnej strate toľkých životov alebo možného zničenia troch slovenských miest (ako sa to dostalo do verejnosti) mal si prezident Tiso radšej chrániť skôr svoj „čistý“ štít než napríklad osudy oných miest a životy týchto ľudí?

Tu akosi najviac páchne logická otrlosť a živelná tvrdohlavosť z rozličných denominácií pochádzajúcich kritikov prezidenta Tisu, ktorých tu spojil spoločný odpor voči slovenskej štátnosti, reprezentovanej práve ním. Veď ak niekto chcel zhanobiť slovenský štát, ochotne mu dával prívlastky „takzvaný“ či „bábkový“, ale ak išlo o to, ako sa na jeho predstaviteľoch aj osobne vyvŕšiť, už to nebol ani bábkový, ani takzvaný, ale absolútne zvrchovaný, a tak i maximálne zodpovedný za všetko, čo sa v tomto štáte udialo.

A toto treba pokladať za najkrikľavejší prípad etického relativizmu, typu tej najsurovejšej demagógie. A jeho už akýmsi osudovo vyhliadnutým objektom sa stal prezident Tiso ešte skôr, než vznikli tie najextrémnejšie podmienky konjunktúry politickej demagógie u nás práve vo vzťahu k slovenským Židom.

Ešte v máji 1938 Národné noviny napríklad uverejnili článok pod názvom Kto ešte drží palce židom, kde sa píše, že židovskí „lekárnici a lekári majú u Dr. Tisu, podpredsedu Hlinkovej strany, veľkú protekciu, lebo on to bol, čo im dal koncesie a on to bol, čo ich vymenoval za obvodných lekárov v jednotlivých okresoch“ a nasleduje menoslov 23 lekárnikov a 22 lekárov. Pritom sa z článku už nedozvieme, koľko bolo touto Tisovou „protekciou“ poškodených nežidovských lekárov a lekárnikov?! V slovenskom prostredí aj táto správa bola vypočítaná na onen „momentálny účinok“, a nebolo ju treba ani vyvracať, lebo na Slovensku si mohol každý overiť, aká bola skutočnosť, koľko bolo u nás tých nežidovských lekárov a lekárnikov. Ale pre nemeckú tajnú službu to už také samozrejmé nebolo, veď aj dnes na Západe ľahko uveria podobným demagogickým informáciám súčasnej slovenskej opozície a slovenskomaďarskej iredenty. Bola to teda vyložená politická demagógia, ktorá sa hodila na vyvolanie politického odporu voči Dr. J. Tisovi v ovzduší vtedajších protižidovských nálad. Dr. Jozef Tiso ako minister zdravotníctva (nie ako „podpredseda Hlinkovej strany“) tu teda Židom nerobil nijakú láskavosť. Vychádzal iba z povinnosti a daných možností, ktoré iné riešenie ani neposkytovali. Ale aj neskôr, keď nastal všeobecný tlak na riešenie tzv. židovskej otázky, Tiso sa rozhodol postupovať iba v intenciách objektívnych daností a v rešpekte základných právnych a etických noriem. Preto vystríhal pred každým svojvoľným postupom proti Židom či už zo strany úradov alebo jednotlivcov. Ako predseda slovenskej autonómnej vlády vyhlásil: „Nech si nik nenárokuje židovskú otázku vybavovať sám, hocijaké samozvané zásahy do riešenia židovských vecí sú neprípustné a vláda čo najprísnejšie zakročí.“ Preto vládnym nariadením č. 63 z roku 1939 sa stanovili podmienky na riešenie tzv. proporcionality vlastníctva národného kapitálu, čo sa napr. z titulu zabezpečenia celospoločenského záujmu aj inokedy bežne robí. Židovským vlastníkom sa ponechal kapitál vo výške 49% a tzv. arizátori mali dostať 51% s tým, že vyvlastnených 51% budú splácať zo zisku. Pôvodný židovský vlastník mohol v podniku naďalej zostať, a to malo byť definitívnym riešením židovskej otázky na Slovensku.

No po júli roku 1940 nastali časy, keď Nemci s podporou našej domácej reakcie nastoľovali požiadavku riešenia židovskej otázky podľa tzv. norimberských zákonov aj na Slovensku a potom už prezidentovi Tisovi ostávala iba možnosť voľby medzi menším a väčším nešťastím pre židovských občanov. Veď ktože by si mohol dovoliť účinne vystúpiť proti týmto zákonom? A ako možno viniť prezidenta Tisu z toho, že na Slovensku existovali v tomto ohľade aj hlupáci, čo tento zákon ex privata industria aj presadzovali a voči ktorým bol úplne bezmocný?! No. žiaľ, práve táto otázka sa potom stala vítanou príležitosťou na etickú relativizáciu či spochybňovanie opatrení, ktoré mali umožniť uplatnenie taktiky onoho menšieho zla.

Takouto zjavnou etickou relativizáciou je aj spájanie vývozu 58 tisícov Židov so vznikom samostatného slovenského štátu, čo je v prípade židovskej tragédie úplne irelevantné. Veď iste nikto z tých, čo toto tvrdia, nie sú a nemôžu byť presvedčení o tom, že títo nešťastní ľudia by sa iste boli zachránili nebyť vzniku tohto štátu! Veď práve vďaka jeho existencii takmer tretina z celkového počtu slovenských židovských občanov sa mohla ich osudu vyhnúť a svoj život zachrániť. Lebo ak by tohto štátu nebolo. Nemci b\ boli mohli o to ľahšie bez akýchkoľvek obštrukcií naložiť so Židmi tak. ako to robili všade tam. kde sa s nikým, čo i len formálne, nedelili o moc. V tom prípade by vôbec nebolo možné operovať dajakými výnimkami, ktoré sa práve úsilím prezidenta Tisu na Slovensku uplatňovali a ktoré je teraz i zrejmá snaha zatajiť alebo zjavne bagatelizovať. A toto treba pokladať za veľkú morálnu úchylku.

Vytrhá sa z politického kontextu aj tá v dobrom úmysle zamýšľaná akcia, hoci bezúspešná, keď sa mali zriaďovať slovenské tábory pre Židov, aby keď sa im už všetko zobralo, mohli ostať aspoň na Slovensku. Poukazuje sa tu iba na izolovaný fakt. no neberie sa do úvahy jeho pravý úmysel. A to možno prirovnať k takému druhu reklamácie spravodlivosti, ako keby sa človek, ktorému uviazla noha v koľajniciach na železničnom priecestí alebo v rizni pri približovaní dreva v lese (ako možno aktualizovať podobný prípad zo známeho slovenského filmu Varúj), domáhal satisfakcie od niekoho za to, že mu ju v dobrom úmysle radšej odťal, než aby by ho celého mal nechať dodrúzgať už prichádzajúcim vlakom alebo rútiacou sa guľatinou.

A toto. zdá sa, už nie sú len tie ľudsky determinované a v istom zmysle aj normálne či bežné prejavy etickej relativity, lebo v týchto prípadoch preráža z nej už akýsi transcendentálny pach úmyselne deformovanej podstaty vecí.

A možno i na takéto prípady myslel svätopisec biblickej knihy Kazateľ, kde sa výstižne hovorí: „Stáva sa, že spravodlivý hynie i napriek všetkej svojej spravodlivosti..., a preto nebuď ani nadmieru spravodlivý, veď prečo by si sa mal dožiť sklamania.“ (7. 15–16). A takémuto sklamaniu by sa iste boli vyhli tí politici, ktorí by sa neboli až tak minuciózne pridŕžali etickej zásady nezanedbávania dobrého, boli by sa utiahli do osobného bezpečia a vývin udalostí boli by ponechali už len ich živelnému chodu. No vieme, že kresťanská exegetika dáva správny zmysel aj tomuto na prvý pohľad oportunistickému textu citovanej pasáže Biblie, ktorá ako celok nie je len súborom etických noriem (príkazov a rád), ale aj súborom spoločenských a historických poznatkov.

Túto skutočnosť nemohol prehliadnuť ani teológ Dr. Jozef Tiso, pre ktorého tu nebolo oslobododzujúceho východiska. V tieni a či skôr vo svetle kresťanského kategorického imperatívu mravného konania, teda neautonómneho poňatia ľudského svedomia, ako ho hlásal Kant, s ktorým Dr. Jozef Tiso v tomto ohľade rozhodne polemizoval, treba napokon vidieť i násilnú smrť Dr. Jozefa Tisu, poznačenú viacerými znakmi kresťanského mučeníctva. Katolícke poňatie mučeníckosti sa totiž nezakladá len na akte samotného mučenia a usmrtenia, lebo atestáciou jeho pravosti ako rozhodujúceho kritéria kanonizačného aktu sú dôvody takejto smrti a spôsob, akým ju odsúdenec prijíma. A tu si smrť Dr. Jozefa Tisu dovolíme porovnať aspoň s dvoma prípadmi už kanonizovaných svätých, akou je známa bojovníčka za práva francúzskeho národa sv. Jana z Arcu, obeť prirodzeného Božieho práva, akým je bezosporu aj právo každého národa na svoju existenciu, a obeť vernosti aj jeho nadprirodzenému právu –humanista sv. Tomáš Morus.