Namiesto prológu

Konzervativizmus by sme v stručnosti mohli charakterizovať ako smer preferujúci pri tvorbe politiky politické a kultúrne tradície. Ide o tradičné hodnoty ako rodina, národ, náboženstvo, individuálne šance, tradičné rozdelenie štátnej moci, tradičná sociálna diferenciácia spoločnosti a názor, že v záujme zachovania tradičných hodnôt je prípustné použiť aj násilie.

Konzervativizmus v ekonomickej oblasti akcentuje národné záujmy v ekonomických vzťahoch a rozmach súkromného podnikania.

Sociálne programy konzervatívnych strán vychádzajú z myšlienky prerozdeľovania bohatstva medzi občanmi, pričom nejde o sociálnu, ale národnú solidaritu.

Základnou filozofiou politických programov konzervativizmu je individualizmus v zmysle poskytnutia šancí podľa individuálnych schopností a priebojnosti.

Našou úlohou bude teraz presvedčiť, sa nakoľko sú dané hodnoty a základné postuláty konzervativizmu zastúpené v náboženskej a sociálnej filozofii Dr. Jozefa Tisu a do akej miery je možné hovoriť o špecifických znakoch slovenského konzervativizmu.

Curriculum vitae

Jozef Tiso sa narodil 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči. Po absolvovaní teologického štúdia na viedenskom Pázmaneu rozvíjal svoj vrodený talent a vynikajúce rozumové schopnosti prostredníctvom kňazskej dráhy. Po I. svetovej vojne sa stal profesorom teológie v nitrianskom seminári. Svoje kňazské účinkovanie zavŕšil na fare v Bánovciach nad Bebravou. Tiso-kňaz je však iba jedna polovica Tisovej identity. Tou druhou je Tiso-politik, keďže od začiatku kňazskej činnosti bol rovnako aktívny aj ako politik a neskôr predovšetkým ako politik. Už v roku 1925 sa stal poslancom pražského parlamentu za HSĽS a roku 1927 ministrom zdravotníctva v Švehlovej vláde. V roku 1938 sa stal predsedom slovenskej autonómnej vlády a o rok nato, po vzniku Slovenského štátu, predsedom HSĽS a prvým slovenským prezidentom. Jozef Tiso bol hlavným politickým protagonistom a reprezentantom slovenského kresťanského nacionalizmu ako jedného z pilierov slovenského konzervativizmu. Po vojne roku 1947 ho tzv. Národný súd v Bratislave odsúdil na trest smrti povrazom a 18. apríla toho istého roku bol popravený.

Náboženská a sociálna filozofia J. Tisu

Jozef Tiso zanechal po sebe množstvo článkov, rozhovorov, posolstiev. Každá jeho reč, prejav, diskusný príspevok boli ukážkou rečníckeho umenia a „počúvať ho“ spomína P. Čarnogurský „bolo osviežením aj pre najnáročnejšieho intelektuála“. (1) Keďže základom jeho teologického vzdelania bolo učenie Tomáša Akvinského („philosophia perennis“), ktoré encyklika Aeterni Patris pápeža Leva XIII. z roku 1879 „povýšila“ na oficiálnu katolícku filozofiu, nerobilo mu (Tisovi) väčšie problémy porážať svojich politických protivníkov, ale i oponentov vo vlastných radoch, silou aristotelovsky stavanej argumentácie.

Tiso ako katolícky kňaz vychádzal z axiomatického postulátu, že jedinou a pravou cestou k poznaniu môže byť len to, čo je večné a nemenné („lex aeterna“) a to nachádzal v katolicizme. Na katolicizme je postavená jeho ideologická činnosť a v tejto polohe je potrebné chápať aj jeho politickú prax (minimálne do chvíle, kým sa nedostal pod vonkajší tlak zo strany nacistického Nemecka). Stačí, keď sa hlbšie zamyslíme nad jednotlivými staťami jeho výkladu o nacionalizme a nadobudneme pocit, že ide o akýsi učený traktát o náboženskej problematike. Je to dôsledok toho, že Tiso považoval katolicizmus za chrbtovú kosť autonomistickej ideológie a obsah pápežskej encykliky Rerum novarum za kategorický imperatív doby. Jozef Tiso ako jeden z teoretikov slovenského národného hnutia študoval dejinný vývoj slovenského národa a ideových prúdov, ktoré ho na jeho historickej púti usmerňovali a determinovali, a na tomto základe doplnil a prispôsobil náuku o spoločnosti, o národe a štáte svojich viedenských učiteľov. Tak dospel ku konštrukcii svojej vlastnej sociologickej koncepcie, ktorá vychádzala z nemeniteľných právd kresťanského zjavenia a ich katolíckej teologickej interpretácie, ale bola dôsledne aplikovaná na konkrétny historický moment, ktorým v onom čase prechádzal vývoj slovenského národa.

Človek je stvorený na „obraz a podobu Boha“, preto je postavený na piedestál všetkého, čo bolo stvorené. Jemu jedinému dal Stvoriteľ dary rozumu a slobodnej vôle, aby mohol poznať plán Boží ohľadom stvoriteľstva i seba samého a slobodne sa rozhodnúť na ňom participovať, alebo sa proti nemu vzbúriť. Na týchto vlastnostiach človeka sa zakladá jeho jedinečná pozícia uprostred tvorstva (človeku podriadil Boh zem a všetko, čo je jej súčasťou, čo na nej jestvuje), z nich pramení charakter jeho osobnosti a jeho základné a neporušiteľné práva (sloboda a prirodzená rovnosť) ako aj jeho mravné povinnosti (zodpovednosť). Človek ako „dielo Božie“ v stvoriteľskom pláne nepredstavuje jednorázový unikát, ale biologický druh, ktorému bola Bohom zverená priama účasť na pokračovaní stvoriteľského (Božieho) aktu pre udržanie tohto bytostného druhu na zemi. Preto Boh človeka vybavil všetkými vlastnosťami, nevyhnutnými pre uskutočňovanie jeho jedinečného poslania. Jednou z nich, tou najprirodzenejšou, je jeho spoločenská povaha. Z tejto prirodzenej danosti vyplýva nutnosť a objektívna hodnota základnej spoločenskej bunky – rodiny.

Rodina je prvým a najdôležitejším spoločenským útvarom. Predurčuje ju k tomu už spomenutá kooperácia na stvoriteľskom diele Božom. Rodina má reproduktívnu a výchovnú funkciu: „sprostredkuje“ človeku život, poskytuje mu možnosť prežiť a dospieť do stavu samostatnosti. Tak ako má každý jeden človek od samej prírody svoje nikým a ničím neporušiteľné právo na existenciu a slobodný život, tak zdieľa tieto práva aj rodina ako elementárna čiastka každého iného spoločenského útvaru. Tiso považuje rodinu za školu, ktorá má splniť voči dieťaťu svoje nenahraditeľné poslanie, a  o vychovávať v ňom citový život, pretože „ako sa dieťa v rodine vychová, tak pôjde svetom a nikto viac nenapraví, čo sa v rodine pokazilo“. (2)

Jednotlivec vo svojom raste a vývoji má nároky a požiadavky, ktorých splnenie presahuje možnosti rodiny. Preto je zase len prirodzenou nutnosťou, aby mal človek naporúdzi iný spoločenský útvar, ktorý by bol v stave dopomôcť mu k uspokojeniu a realizácii týchto vyšších nárokov na dovŕšenie jeho dospievania až do úplnej samostatnosti. Pomerne značná časť teoretikov náuky o spoločnosti, ale aj teológov vidí tento vyšší útvar v štáte. Tiso nie, a tým sa odkláňa aj od svojich viedenských učiteľov. Neodkláňa sa však od logických dôvodov, ktoré ho k jeho stanovisku viedli, a ktorými svoj postoj vysvetľuje. Tým najpodstatnejším je úplne logicky absencia štátu ako nositeľa slovenskej národnej kultúry a identity. Uhorský štát v jeho posledných desaťročiach sa vyznačoval národným šovinizmom a kultúrnou genocídou nemaďarských etník, preto akýkoľvek progres Slovákov bol nemožný. Žiaľ, aj československý štát, ktorý oslobodil „slovenskú vetvu jednotného československého národa“ spod maďarského útlaku, a do ktorého vkladali Slováci veľké nádeje, ukázal sa v mnohom ich národnému duchu a jazykovej i náboženskej svojbytnosti cudzí a samotnú existenciu slovenskosti ohrozujúci element. Vychádzajúc z týchto konkrétnych skutočností, inšpirovaný slovenským národným hnutím, počnúc 18. storočím cez Hollého, Štúra, memorandistov, Spolok sv. Vojtecha až po súčasnosť, vypracoval J. Tiso svoju náuku o národe ako prirodzenom vyššom spoločenskom útvare, do ktorého sa človek narodí, a ktorý je schopný poskytnúť mu to, na čo rodina nestačí.

Národ podľa Tisu nie je nič iné ako rozšírená, historickým vývinom konsolidovaná rodová spoločnosť (poukazuje na to podľa M. S. Ďuricu už i sama etymológia tohto slovenského výrazu), ktorá sa líši od iných podobných spoločností svojím osobitným jazykom, spoločnými mravmi a obyčajmi, národnou kultúrou, súvislé obývaným územím, vedomím spolupatričnosti ako aj vôľou zachovať si túto osobitnosť – dnešnou terminológiou i národnú identitu.. Aby sa človek – koruna tvorstva – mohol pri živote udržať a začať sa rozvíjať v osobu, utvoril Boh rodinu; aby človek dosiahol úplný rozvoj osobnosti najmä v jej duchovnej sfére, utvoril Boh národy. Preto v Tisovom poňatí je národ najvyšším prirodzeným spoločenstvom organickej povahy, ktoré ako taká je nositeľom prirodzeného práva na existenciu (samobytnosť národa) a na slobodné plnenie svojho bytostného poslania udržiavať a sprostredkovať novým generáciám kultúrne dedičstvo národa. Prvým a základným právom národa (podobne ako u jednotlivca) je jeho neodňateľné právo na samostatnosť a slobodu:

„Národom byť a nebyť samostatným, to toľko znamená, ako odsúdiť ten národ na zaniknutie... Národ musí mať svoju slobodu, lebo bez nej darmo by mu dal Pán Boh reč, nemôže ju užívať. Darmo by mu dal územie, nemôže ho podľa svojej vôle obrábať a z neho žiť. Vôľou Božou je, aby národ bol samostatný a slobodný.“ (3)

Takto chápaný národ stáva sa v zmysle teologickej morálky predmetom povinnej úcty a lásky zo strany jednotlivca. Milovať svoj národ pre kresťana znamená plniť príkaz Boží. V tom čase bolo bežné používať pre lásku k národu výraz „nacionalizmus“. Tiso sa nebál použiť tento výraz, ale nikdy nezabudol celkom jasne pripomenúť, aký nacionalizmus má na mysli. Bol to kresťanský nacionalizmus.

Teóriu kresťanského nacionalizmu vypracoval J. Tiso ešte za I. Československej republiky. „Kristov nacionalizmus“ ako ho Tiso tiež označoval, bol v jeho ponímaní dualistickou koncepciou odvodenou z Kristovej lásky k vlastnému národu na jednej strane a „produktom“ náboženských prikázaní na strane druhej. To, že kresťanský nacionalizmus možno vyvodiť z náboženských prikázaní (a práve na to kladie Tiso dôraz) sa dá podľa neho (Tisu) doložiť na konkrétnom príklade prikázania „Miluj blížneho svojho ako seba samého“. Plynie z neho jednak láska k vlastnému národu, ktorá je primárna, jednak láska k ostatným národom, a tá je sekundárna. Láska k vlastnému národu je povinnosť a kto sa jej vyhýba, klame sám seba. Kto však miluje len svoj národ a iné nie, je šovinista, nekresťanský nacionalista. Ak má byť nacionalizmus kresťanský musí byť aj pacifistický, nesmie obmedzovať právo iných národov na slobodný život, z čoho suma summarum vyplýva, že Tisovým ideálom je vlastenec-pacifista, kresťanský nacionalista.

„Láska k sebe, láska k národu je prirodzeným prikázaním, bez ktorého nie je mysliteľný pokrok. Pravda, ako láska k sebe neznamená sebeckosť, tak ani nacionalizmus neznamená šovinizmus. Láska k sebe musí byť živnou silou, nesmie sa však zvrhnúť v sebeckosť, takým živým akčným musí byť i nacionalizmus bez toho, že by sa spotvoril v šovinizmus. Človek vyzlečený zo svojej individuality, bez lásky k sebe je monštrum, neprirodzený zjav je tiež človek bez lásky k svojmu národu. Internacionalizmus a šovinizmus sú chorobnými zjavmi pôsobiacej sily bez patričného regulatívu. Náboženstvom ovplyvňovaný nacionalizmu – heslo za Boha a národ – najistejšie zabezpečuje čo najintenzívnejšie uplatnenie sa lásky k svojmu národu, pripomínajúc pozitívnym mravným záväzkom vo svedomí činorodú lásku k národu bez toho, že by toto rozpätie síl muselo vyvolať žiarlivosť iných národov, keďže nesmie narážať na záujmy iných, ani naštrbovať práva iných národov. Nacionalizmus pacifistický je toľko ako nacionalizmus vedený náboženstvom, je čiara politická za Boha – za národ.“ (4)

Národ sa stáva slobodným vo svojom štáte. Štát je pre J. Tisu najvyššou organizačnou formou ľudskej spoločnosti v prirodzenom poriadku. Keďže človek má aj také nároky, ktoré nemôže dostatočne splniť ani rodina ani národ, ktorý – ako sme mali možnosť vidieť – je spoločenstvom duchovno-kultúrnej povahy, žiada sa mu utvoriť si spoločenskú organizáciu, schopnú poskytnúť mu uspokojenie týchto potrieb. Prvoradou funkciou štátu je vytvorenie a zabezpečenie optimálnych podmienok pre nerušený rozvoj jednotlivcov a ich prirodzených spoločenstiev, rodín a národov. Takto chápaný štát sa začleňuje organicky do stvoriteľského plánu Božieho a predstavuje teda vysokú mravnú hodnotu. Boh chce, aby bol štát. Národ je však starší ako štát, preto štát musí slúžiť národu, a nie naopak. Z toho vyplýva, že štát iba vtedy zodpovedá svojmu podstatnému zmyslu, ak vykonáva svoju moc ako vôľu národa a všetkých jeho členov. Národ je totiž viac ako štát.

„Štát je prostriedkom a nie cieľom; štát má slúžiť národu a nie národ štátu. Štát sa teda zakladá na individualite svojich občanov, ktorých uplatnenie umožňuje a nie pohlcuje. Štát preberá na seba povinnosti jednotlivcov, ale obstaráva úkony potrebné k životu všetkých, na ktoré sila jednotlivca nestačí.“ (5)

K týmto potrebným a opodstatneným zásahom štátu na sociálnom poli ráta Tiso najvyššiu úlohu štátu bdieť nad spravodlivým delením národného dôchodku medzi jednotlivých občanov. Vychádza pritom z objektívneho konštatovania, že jednotlivci nie sú si rovní ani čo do objektívnych schopností, ani vzhľadom na subjektívnu ochotu a vôľu pracovať na vytváraní všeobecného bohatstva. Preto zavrhuje ako objektívne nespravodlivé požiadavky utopistického egalitárstva a zdôrazňuje, že podľa zásady „každému, čo mu patrí“ štát má povinnosť zabezpečiť nie každému občanovi jednaký podiel na spoločnom bohatstve, ale každému toľko, koľko si z neho svojou prácou zaslúži. Túto službu človeku pokladá J. Tiso za hlavný zmysel politiky.

V Tisovom hodnotovom rebríčku má nesmierne vysokú cenu pojem práca. Zdôrazňuje, že právo na prácu je jedným z tých základných práv človeka, ktoré štát musí chrániť a každému zaručiť, a to bez rozdielu, aký druh práce kto vykonáva. Ale súčasne vyžaduje od jednotlivca, aby svoju prácu konal s plným vedomím zodpovednosti pred spoločnosťou i pred Bohom. V práci Tiso nevidí iba prostriedok na tvorenie materiálnych hodnôt, ale súčasne ju považuje aj za prostriedok sebarealizácie človeka a za prameň povznesenia celého národa. Zavrhuje čisto kapitalistický princíp pri určovaní mzdy za vykonanú prácu a vyžaduje, aby odmena za prácu poskytovala robotníkovi dostatočné prostriedky na dôstojné živobytie a na zabezpečenie potrieb rodiny.

S hmotnými výsledkami práce človeka úzko súvisí otázka súkromného vlastníctva. Dr. Jozef Tiso stojí v tomto ohľade na tradičnom postoji kresťanskej náuky, ktorá vždy zastávala právo na súkromné vlastníctvo, ale aj povinnosť spravovať ho so zreteľom na objektívne potreby spoločnosti, a to až do krajných dôsledkov obmedzenia tohto práva.

„V ohľade veľkej otázky súkromného vlastníctva napríklad medzi krajným stanoviskom liberalizmu na jednej a socializmu-komunizmu na druhej strane, stojí naša zásada, ktorá prízvukuje svätosť súkromného vlastníctva a nedotknuteľnosť práva jednotlivca. Hlása teda v pravom slova zmysle vzaté právo na súkromné vlastníctvo, ale vzhľadom na spoločnosť, prípadne na spolublížneho vie to právo natoľko obmedziť, že ho nazve už iba právom úžitku.“ (6)

Lebo:

„Katolícka morálka už dávno hlása, že všetky majetky na tomto svete sú pre človeka, pre život. A toto hlása aj prirodzené právo. Život je hlavnejší, ako zisk. (...) Zisk je podriadený životu a len natoľko môže byť zisk cieľom, nakoľko slúži životu.“ (7)

Za jednu zo sociálnych úloh štátu považoval Jozef Tiso aj udeľovanie príspevkov nezamestnaným. Ale súčasne poukazoval na neúčinnosť, ba i na škodlivé aspekty tohto riešenia v prípade dlho trvajúcej nezamestnanosti. Skutočné riešenie problému nezamestnanosti videl v utvorení pracovných príležitosti, ktoré by nezamestnanému dovolili vrátiť sa do normálnych podmienok zaistenia vlastného živobytia a osobnej dôstojnosti, spravodlivo odmenenou prácou. Tomuto zámeru mali slúžiť tiež opatrenia na lepšiu ochranu domáceho trhu práce voči cudzincom, odborné preškoľovanie pracovníkov, zintenzívnenie veľkých verejných prác a štátne príplatky pre podniky, ktoré poskytovali pracovné príležitosti nezamestnaným.

Štát má však venovať rovnako veľkú a osobitnú starostlivosť aj pracujúcej pospolitosti. Preto Tiso už ako poslanec pražského parlamentu žiadal zabezpečenie rodinnej mzdy, účinného nemocenského i starobného poistenia a zdôrazňoval povinnosť štátu prispieť z verejných prostriedkov na povznesenie často ľudsky nedôstojných bytových podmienok robotníkov.

Vo svojich prejavoch a článkoch dotkol sa Jozef Tiso ešte mnohých iných bodov, ktoré súviseli so široko rozvetvenou problematikou sociálnej otázky vo všeobecnosti a najmä na Slovensku v čase jeho politickej činnosti. Bol hlboko presvedčený, že sociálnu otázku nemožno definitívne a uspokojivo riešiť bez jej situovania do integrálneho rámca ľudskej bytosti a jej spoločenskej prirodzenosti, ktorú treba orientovať podľa stvoriteľského plánu Božieho, ako ho odráža prirodzený zákon. Právam človeka zodpovedajú v tejto koncepcii aj striktné povinnosti, čím otázka nadobúda rozmer mravnej, teda duchovnej povahy.

„Kresťanstvo keď chce jednotlivca odučiť od sebeckosti, vedie ho cez všetky medzistupne až do najvyšších výšin a to je svet nadprirodzený, to je Boh ako vrchol všetkých ideí. Usilovanie jednotlivca cez všetky medzistupne, ktorým slúži – rodina, pospolitosť, Cirkev – smeruje k vytrhnutiu človeka z koreňa jeho obmedzeného kruhu. V tomto ohľade my prirodzeným zameraním ostávame na tej istej línii, ale zastavujeme sa na prvom medzistupni – rodine, prípadne ideme na druhý medzistupeň – národ, kde zostávame stáť. Náboženská výchova tou istou cestou, tými istými stupňami vedie človeka ešte vyššie. V tom je tá pramyšlienka sociálna, ktorú katolicizmus predstavuje, pramyšlienka sociálnej výchovy ľudí. V tomto sa javí ohromná medzinárodná jednota kresťanstva a katolicizmu, ktorá potom nie žeby bagatelizovala stupeň prirodzený, ale naopak, kladie za základ vyšších stupňov.“ (8)

Nad jednotlivcom, rodinou, národom – nad všetkým stojí u Tisu teda Boh, ktorého vôľu na Zemi vyjadruje náboženstvo a cirkev. Boh určil prirodzené práva jednotlivcov a národov a tieto práva sa poznávajú svedomím, rozumom. Náboženstvo, v prvom rade jeho mravnosť, sa prostredníctvom cirkvi vyjadruje k veciam národa a štátu. Tvorcom nacionalistického partikularizmu a katolíckeho univerzalizmu je Boh a už aj preto si nemôžu protirečiť, ale sa dopĺňajú. Napokon, pravý nacionalizmus sa vyvíja k univerzalizmu a svetský univerzalizmus sa tak stretáva s náboženským, uzatvára J. Tiso.

Kým Boh stojí nad všetkým, ústrednú hodnotu uprostred spoločenskej sústavy predstavuje jednotlivec ako osoba. Ale keďže tento (jednotlivec ako osoba) je prírodou odkázaný na spoločenstvá rodiny a národa, má povinnosť i potrebu začleniť svoje osobné záujmy do spoločného dobra týchto spoločenských útvarov, daných mu tiež prírodou, teda Stvoriteľom.

Všetky Tisove sociálne závery korenia v hodnotení individuálnej osoby človeka a základných zoskupení prirodzenej povahy (rodina, národ), ktorým Tiso pripisuje povahu mravných osobností. To viedlo M. S. Ďuricu k záveru, že sociálna náuka J. Tisu je akýmsi osobitným druhom vospolnostného personalizmu. Ďurica však zároveň konštatuje, že pokiaľ chceme charakterizovať Tisovu sociálnu náuku v užšom zmysle, najsprávnejším označením sa javí ním samotným používaný výraz kresťanský sociálny solidarizmus. Pod týmto označením netreba chápať nič iné než Tisove učenie o spoločnosti a sociálnej spravodlivosti vychádzajúce z encykliky Rerum novarum, ktorej náuka bola charakterizovaná ako socializmus evanjelia. (9)

J. Tiso zaujal stanovisko aj k demokratickému politickému systému. Poučený problematickým vývinom politického diania v československom štáte, otvorene poukazoval na tie negatívne prvky demokracie, ktoré vychádzali zo zásad liberalizmu. Z liberalizmu podľa neho vyšla totiž degenerovaná demokracia a rozpútala v mentalite slovenskej takmer s anarchiou hraničiacu ľubovôľu každého jednotlivca, lebo sa musela uchádzať o priazeň každého. Skutočná demokracia sa podľa Tisu zakladá na rovnosti ľudí a meria podľa zásluh a schopností, nielen podľa čírej majority, ktorá môže byť hlúpa a nemusí mať pravdu.

Za základnú podmienku správneho vedenia štátu považoval Tiso požiadavku prísnej spravodlivosti, ktorá by mala byť bezpodmienečným imperatívom pre každého štátnika. V tomto súvise vyzdvihoval aj prvoradú dôležitosť vysokých intelektuálnych a mravných kvalít u osôb, ktoré sa venujú politickej činnosti. Za nezlučiteľné s vykonávaním politickej moci pokladal J. Tiso najmä dva osobné nedostatky: hmotársky egoizmus a úzkoprsú straníckosť.

Namiesto Epilógu

Vychádzajúc z načrtnutých teoretických základov náboženskej a sociálnej filozofie vypracoval Jozef Tiso aj ich konkrétnu aplikáciu, ktorá nadobudla reálnu podobu v jeho politickej praxi. Rozborom historických poznatkov o počiatkoch a dejinnom vývoji slovenského národa dospel k presvedčeniu, ktoré akcentovali už jeho ideoví predchodcovia – bernolákovci, a to, že Slováci sú osobitný národ so všetkými atribútmi tohto prirodzeného spoločenského útvaru. A keďže národ v jeho koncepcii je mravným subjektom prirodzeného práva na samobytnú existenciu a autonómne riadenie svojich záujmov, osudov a rozhodnutí, dôsledne pripisoval slovenskému národu právo suverenity. Krátko po tom, čo ho zjazd HSĽS v Ružomberku roku 1930 zvolil za prvého podpredsedu strany, túto suverenitu aj bližšie špecifikoval, keď za konečný a neodvolateľný cieľ slovenskej politiky vyhlásil autonómiu.

„Autonómia nie je nič inšie ako pokračovanie na tisícročnej ceste, ako prispôsobenie sa politickej činnosti tisícročnému snaženiu slovenského národa o svojbytnosť. Autonómia zabezpečuje v živote politickú silu, ktorá sa menuje úcta k tradícii. Bez tradície, bez nadviazania na minulosť nemôže žiť životom konštruktívnym ani jednotlivec, tým menej národ. Národ za svoju prítomnosť ďakuje minulosti a na tejto sa zakladá jeho budúcnosť... Historický vývin slovenského národa je kategorickým imperatívom pre slovenskú politiku, aby sa viedla v línii svojráznosti, svojprávnosť a zvrchovanosti slovenského národa, teda cestou a duchom autonómie Slovenska. Hoci tu štátoprávna svojbytnosť národa zmizne, trvá svojráznosť národa v reči a kultúre.“ (10)

Podľa takéhoto poňatia autonómie žiadal len uzákoniť slovenský konzervativizmus v reči a národných zvykoch. Myšlienka vlastnej štátnosti ostáva v tejto fáze historického vývoja v úzadí, národ je stále najvyššou spoločenskou hodnotou.

V nasledujúcich rokoch, pod vplyvom vonkajších, ale aj vnútorných okolností, Tiso prehlboval a čoraz zreteľnejšie formuloval svoju náuku, ba vo februári 1939 predniesol slovenskému snemu svoj vlastný program:

„Tu na pôde svojho snemu budujeme svoj štát, svoj nový štát, svoj slovenský štát. Národ slovenský buduje si svoj štát, ktorý je orgánom jeho suverenity, je vykonávateľom jeho vôle, je ochrancom je záujmov. Nikdy viac sa nesmie stať, aby sa národ slovenský dostal do protivy so svojím štátom. Byť slovenským vlastencom a ideálnym národovcom znamená byť oddaným budovateľom slovenského štátu. Láska k národu slovenskému konkretizuje sa v oddanosti a vernosti k štátu slovenskému.“ (11)

Kým teda roku 1930 to bol vysokoučený politický prednes s konečným a neodvolateľným cieľom slovenskej politiky – autonómiou, o deväť rokov neskôr, roku 1939, v čase autonómie, to bol práve tak premyslený, do podrobnosti postavený prejav o štáte, ktorý nepripúšťal žiadnu inú možnosť ako vlastný štát. V tejto, tzv. druhej fáze Tisovej reálnej politickej praxe, ustupuje do úzadia myšlienka autonómie, ktorú Tiso nahrádza ideou samostatného slovenského štátu. Národ – dovtedy najvyššia spoločenská hodnota – začína splývať s ideou štátu, s ktorou sa v rokoch 1944-45 identifikuje v miere tragických rozmerov. Strach zo straty vlastnej štátnosti totiž v Tisovi definitívne zafixoval presvedčenie, ktoré prerástlo v dogmu, že najvyššou hodnotou národa je štát – bez ohľadu na jeho charakter, spojenecké zväzky a reálnu životnosť. Pretože podľa neho:

„Národ bez štátu nie je schopný obrany proti svojím nepriateľom. Ten, kto by chcel slúžiť národu a pohŕdal by štátom je blázon... Bol by zločincom, kto by bol k štátu ľahostajný.“ (12)

Tisov osud sa pomaly napĺňal, kulminovala životná trajektória kňaza-prezidenta, človeka obrovských rozmerov, ktorého osobnou tragédiou sa stala doba, do ktorej sa narodil a bol Bohom povolaný k službe národu. O tom však možno inokedy...

Poznámky:

1/ P. Čarnogurský – 6. október 1938, s. 35

2/ originál In: Slovák, 1939, č. 146 – prepis In: M. S. Ďurica – J. Tiso I., s. 155

3/ Slovák, 1940, č. 227 – M. S. Ďurica, s. 156-157

4/ originál In: Ideológia SĽS, Praha 1930, s. 7-8 – prepis In: M. S. Ďurica, s. 158

5/ Slovák, 1938, č. 239 - M. S. Ďurica, s. 165

6/ Slovák, 1925, č. 278 – M. S. Ďurica, s. 172-173

7/ Slovák, 1941, č. 37 – M. S. Ďurica, s. 173

8/ Slovák, 1941, č. 96 – M. S. Ďurica, s. 180

9/ M. S. Ďurica, s. 181-185

10/ In: P. Čarnogurský, s. 36

11/ Tamže, s. 37

12/ originál In: Slovenský národný archív, fond Národného súdu, Dr. J. Tiso. Tnľud. 6/46, správy Slovenskej tlačovej kancelárie – prepis In: I. Kamenec – Pokusy reprezentantov..., Zborník: Slovensko na konci..., s. 39.