Gajdoš sa narodil 15. mája 1907 vo Veľkej Mani (teraz okres Nové Zámky). Pri krste 19. mája 1907 mu dali meno Jozef. Je štvrtým dieťaťom z ôsmich súrodencov. Rodičia boli poľnohospodárski robotníci, kým sa ne­zmohli na maloroľníkov. Otec sa volal Rudolf, matka Veronika, rod. Bugarová.

Šesťtriednu ľudovú školu vychodil v rodisku (1913 - 1919). V rodine sa hojne čítavalo. Tak si od mlada zamiloval knihy. Medzitým sa priúčal sed­liackej robote. No túžba po knihe ho v jeseni 1920 priviedla do Trnavy za knihárskeho učňa. Na iné školy neboli prostriedky. Knihárska firma Richter mala svoje dielne v budove františkánskeho kláštora. Učeň Jožko sa oknom v chodbe neraz pozeral na veselých františkánskych novicov. Videl ich asis­tovať pri oltári a počul ich chvály v chóre. Tu sa uskutočnili prvé Gajdošove kontakty s františkánskou rehoľou, v ktorej mienil dosiahnuť svoj životný cieľ. Preto pred Vianocami 1920 zanechal knihárske remeslo a v prvé janu­árové dni 1921 odišiel do františkánskeho kláštora v Skalici, kde jeho starší brat Janko bol už františkánom pod menom fráter Gilbert.

Gajdoš bol v kláštore výpomocná sila pre službu v sakristii, pri porte, v kuchyni, pri obsluhe pátrov a pod. Keď však pátri zbadali, že v chlapcovi driemali vyššie túžby, dali ho na príhovor fr. Gilberta na kláštorné trovy štu­dovať v skalickom gymnáziu. Vyrastený 14-ročný chlapec mal v skutočnosti len maďarskú základnú školu. Na prijímacej skúške do gymnázia v diktáte o rybárovi a rybke všetky ypsilony písal len jotou. No vďaka katechétovi, profesorovi Dr. Matejovi Hésekovi, bol prijatý do prvej triedy štátneho gym­názia v Skalici v septembri 1921. Gajdoš čoskoro prerástol svojich spoluprvákov o hlavu aj v školskom prospechu. Tak sa mu Skalica stala osudnou v ušľachtilom zmysle. Dostal sa ku knihám.

Do II. triedy prešiel do gymnázia v Trnave (1922 - 1924). Býval taktiež vo františkánskom kláštore, lebo tam preložili aj brata Gilberta. Po skončení III. triedy gymnázia výnimočne bol prijatý do řehole a 25. augusta 1924 sa v trnavskom kláštore stal klerikom – novicom.Vtedy prijal rehoľné meno Pankrác, ktoré však dôsledne používa v slovenskom znení: Vševlad. Po jednoročnom noviciáte (1924 - 1925) ďalší rok strávil vo františkánskom kláštore v Malackách (1925 - 1926) ako privatista. Odtiaľ s inými klerikmi prešiel opäť do gymnázia v Skalici, kde po prijímacej skúške ho prijali do VI. triedy. Tu všetci františkánski klerici navštevovali štátne gymnázium v re­hoľných habitoch. Gajdoš gymnaziálne štúdium dokončil v Skalici maturi­tou 11. 6. 1929.

Po maturite študoval teológiu na Bohosloveckej fakulte Karlovej univer­zity v Prahe (1929 - 1933). Tri roky býval v arcibiskupskom seminári v Dejviciach, posledný rok však vo františkánskom kláštore Panny Márie Snežnej.

V   Prahe popri teológii dvoma štátnymi skúškami absolvoval na Filozo­fickej fakulte aj odbor knihovedy (1929 - 1931). Taktiež inou štátnou skúš­kou získal aj kvalifikáciu na vyučovanie medzinárodného jazyka esperanta (1933).

Za kňaza bol vysvätený už po treťom ročníku teológie (studens pater) 24. septembra 1932 v Trnave. Primície slávil v rodisku 2. októbra 1932.

V  rokoch 1933 - 1938 Gajdoš študoval na univerzite v Bratislave dejepis a filozofiu, pripravujúc sa tak na profesúru pre františkánske gymnázium v Malackách. Medzitým bol na študijnom pobyte v Mníchove. V zimnom semestri 1936 - 1937 pobudol na Pázmaňovej univerzite v Budapešti. Ne­skoršie vykonal študijnú cestu po Taliansku (1939). Počas uvedených štú­dií už písal a publikoval príspevky v časopisoch aj v novinách. Za pobytu v Budapešti vypracoval prvé vydanie práce o Františkovi Lisztovi a františ­kánoch.

Po poslednej rigoróznej skúške na univerzite v Bratislave akurát 14. 3. 1939 bol tam 18. 3. 1939 promovaný za doktora filozofie (rigorózne skúšky skladal zo všeobecných dejín, archeológie a filozofie).

Profesor Gajdoš začal pedagogickú činnosť v školskom roku 1938 - 1939 na františkánskom gymnáziu v Malackách. Pridelili mu aj triednictvo v IV. A triede, V. B triede pribudli aj žiaci zo IV. B triedy. Takto spojenú triedu viedol ako triednik až do maturity v r. 1943. Zdá sa, že k obapolnej spokojnosti.

Keď v r. 1945 františkánske gymnázium v Malackách, vybudované je­dine z františkánskych prostriedkov a z milodarov slovenského ľudu, bolo poštátnené, Gajdoš tam učil ešte jeden rok (1945 - 1946). No po vypudení všetkých františkánskych profesorov z Malaciek Gajdoš učil jeden rok na štátnom gymnáziu v Nových Zámkoch (1946/47). Počas účinkovania na gymnáziách bol aj lektorom knihovedy na univerzite v Bratislave (1940/47). Celé toto jeho obdobie bolo plodné na literárnu a publikačnú činnosť.

Po 18. apríli 1947 novozámockí gymnazisti si v tzv. ilegálnych tlači­vách dovolili pripomínať Slovenskú republiku i jej prezidenta a vyvíjali aj inú protištátnu činnosť. O tom vedel aj profesor Gajdoš. Preto v noci zo 14. na 15. septembra 1947 bol v kláštore v Nových Zámkoch príslušnými či­niteľmi zaistený a odvezený do väznice Krajského súdu v Bratislave. Tu bol 17 mesiacov držaný vo vyšetrovacej, resp. súdnej väzbe. V obžalobnom spise bol profesor Gajdoš predstavovaný ako inšpirátor a organizátor nejakého „protištátneho“ sprisahania. Údajne mal vytvoriť aj protištátnu organizáciu, nazvanú Slovenská národná obnova, ktorá mala mať kontakty so slovenskou emigráciou.

Hoci v obžalobnom spise sa pod Gajdošovým menom uvádzalo ešte 26 komplicov, pred Štátnym súdom v Bratislave 27. 12. 1949, čiže v prvý po­vianočný deň, v nekúrenej miestnosti 110/1 medzi 16. a 20. hodinou Gajdoš stál samučičký sám. Nebol pozvaný nijaký svedok ani za, ani proti. Pred­sedom súdu bol Samuel Zamboy, prokurátorkou Štefanáková, obhajcom Rampášek. Ale tam už nič nepomohlo. Čo sa nevytĺklo pri vyšetrovaní, to sa vykombinovalo.

Rozsudok na základe § 2, sadzba 2. zák. č. 50/23 Sb., znel: 9 rokov trest­nice a 5 rokov strata čestných občianskych práv. Trestných činov a paragrafov bolo aj viacej, ale trest bol úhrnný. Pojednávanie bolo verejné, ale okrem vä­zenského dozorcu a Gajdošovej sestry nebolo nikoho na pojednávaní. (Patrí sa pripomenúť, že súdený Gajdoš počas celého pojednávania výnimočne mohol sedieť, pretože bol ťažko chorý na trombózu nohy a na pojednávanie ho odviedli z postele vo väzenskej nemocnici. Bol oblečený vo svojom fran­tiškánskom habite.)

Najvyšší súd v Prahe 20. decembra 1950 potvrdil rozsah trestu Štátneho súdu v Bratislave. Na základe amnestie v r. 1953 Gajdošovi skrátili trest o 6 mesiacov. V skutočnosti si odpykal celý trest za 8 a pol roka. Bolo to však 9 zím. Hostili ho ústavy v mestách: Bratislava, Leopoldov, Ilava, opäť Bratislava, Mladá Boleslav a Valdice u Jičína. Pretože po úraze ešte vo vyšet­rovacej väzbe ochorel na trombózu žíl na ľavej nohe, čoho následky trvalo bolestne znášal, počas výkonu trestu nebýval odkomandovaný na nijaké roboty mimo menovaných ústavov.

Profesor Gajdoš bol 30. mája 1972 Krajským súdom v Bratislave súdne rehabilitovaný. Súd konštatoval: „...pôvodné rozhodnutia boli vadné, uro­bené na podklade nesprávnych zistení, keď neboli prerokované dôkazy, ktoré súd k dispozícii mal, prípadne si ich zadovážiť mohol... a preto boli zrušené rozsudky Štátneho i Najvyššieho súdu ohľadne Dr. Gajdoša v celom rozsahu.“

Správou o rehabilitácii sme udalosti trocha predbehli. Najprv totiž treba uviesť, že profesora Gajdoša z väzenia vo Valdiciach u Jičína prepus­tili 15. 3. 1956. Prv sa nemohol stade vyslobodiť ani na jednu zo žiadostí, ktoré najmä rodina podávala aj na prezidentskú kanceláriu s odvolávaním sa na ťažký Gajdošov zdravotný stav i na Gajdošove výkony pri prácach vo väzení. Pritom ani raz tam nebol disciplinárne trestaný.

Keď prišiel domov k matke, najprv mu bolo treba trocha sa fyzicky i psychicky pozbierať. No do pastorácie ani do školskej služby nemohol nastúpiť. Ujala sa ho Matica slovenská. Prijala ho do svojich služieb ako dokumentátora pri usporadovaní starých historických knižníc (august 1956 - október 1958). Vtedy preskúmal a dal do poriadku Apponyiovskú knižnicu v Oponiciach a Zayovskú knižnicu (z Uhrovca), uloženú vtedy v chodbách Bojnického zámku. Gajdoš obidve knižnice takpovediac „objavil“, lebo ani o  jednej sa u nás takmer nič nevedelo. Ba o oponickej sa písalo, že je rozpre­daná. No Gajdoš vo svojich štúdiách nielen dokázal ich reálnu existenciu, lež objavil v nich aj vysoké hodnoty pre knižnú kultúru na Slovensku.

Z poverenia Matice slovenskej Gajdoš preskúmal aj knižnice v Komárne a v Topoľčiankach. V októbri 1958 bol však prepustený zo služieb Matice. Nato sa prejavili aj následky dlhého väznenia, aj nepriaznivé podmienky pri usporadovaní obidvoch menovaných knižníc. V marci 1959 bol pre fyzické i psychické choroby nútený odísť do invalidity s mesačným dôchodkom 400 korún.

Gajdoš vo vlastnom záujme preskúmal aj niekoľko farských knižníc: Veľká Maňa, Bernolákovo, Holíč, Radošovce, Hontianske Trsťany, Jasová, Michal nad Žitavou, Nové Zámky, Prenčov, Vieska nad Žitavou, Oponice a Tvrdošovce. No Gajdošov záujem ešte od študentských čias sa sústreďoval hlavne na prieskum knižníc všetkých františkánskych kláštorov na Sloven­sku, čo úspešne aj vykonal. Preskúmal františkánske knižnice aj v Budapešti a v Eisenstadte.

Vr. 1935 v Bratislave založil revue františkánskych bohoslovcov pod názvom Františkánsky obzor. Vychádzal do r. 1948, naposledy v Žiline, lebo tam bola františkánska teológia. Uverejňovali sa v ňom práce prevažne s františkánskou tematikou samotných bohoslovcov , ale aj profesorov teo­lógie a iných odborníkov.

Gajdošove duchovné kvality a súcosť sa uplatňovali aj v nasledovných vedeckých a kultúrnych spoločnostiach i funkciách:

1. Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1924,

2. Československá společnost knihovedná, Praha 1931,

3. Ma­tica slovenská, Martin 1935,

4. Slovenská jazykovedná spoločnosť, Bratislava

5. Slovenská bibliografická spoločnosť, Martin 1941,

6. Skúšobný ko­misár pri ustanovovacích skúškach úradníkov archívnej a knižničnej služby, Bratislava 1941 - 1948,

7. Člen pre napísanie Slovenskej slovesnosti, Martin, 1941

8. Slovenská národná knižnica, Martin 1943,

9. Slovenská liga, Bra­tislava 1943.

10. Historický odbor Matice slovenskej, Martin 1945,

11. Slo­venská historická spoločnosť, Bratislava 1946,

12. Zväz slovenských knihov­níkov, Bratislava 1946,

13. Spolok slovenských filatelistov, Malacky 1944,

14. Slovenské esperantské združenie, Bratislava 1946,

15. Internacia Espe­ranto Ligo, Anglicko 1946,

16. Universala Ligo, Haag 1946,

17. Svaz českých knihovníků, Praha 1947,

18. Registrovaný člen Umeleckej a vedeckej rady, Bratislava 1947,

19. Externý pracovník Slovenskej akadémie vied a umení, Bratislava 1945,

20. European Liszt Centre, Eisenstadt 1973.

V tejto súvislosti radno pripomenúť, že Slovenská akadémia vied a umení v Bratislave v prípise zo 7. júla 1943, č. 298)43, vábivo žiadala provinciála P. Bruna Böhma o uvoľnenie prof. Dr. V. J. Gajdoša zo služieb františkánskeho gymnázia v Malackách, a to do funkcie riaditeľa Historic­kého ústavu SAVU. Vec bola taká naliehavá, že keď ho rehoľa neuvoľnila, sám prezident Dr. J. Tiso generálnemu tajomníkovi SAVU Dr. Ľudovítovi Novákovi radil, aby profesor Gajdoš sekularizoval. No Dr. V. J. Gajdoš na to nepristal a nesekularizoval. Toto svoje rozhodnutie oznámil osobne v Akadémii 28. septembra 1943. Teda svoju rehoľu neopustil.

Gajdošove literárne začiatky spadajú do jeho študentských čias. Prvým zdrojom poznatkov mu bola františkánska knižnica v Skalici. Kutral sa v nej nielen za gymnaziálnych štúdií, ale aj cez vysokoškolské prázdniny. Prvá práca pre verejnosť sa týkala dejín skalického gymnázia, ktoré v prvej polovici XIX. storočia spravovali františkáni priamo v kláštore. Mal o tom prednášku v študentskom krúžku Dr. Pavla Blahu (1929). Prehľadné dejiny skalickej františkánskej knižnice napísal počas knihovedného štúdia v Prahe (1931). Od tých čias pochádza zvýšený a odborný záujem o všetky františ­kánske knižnice na Slovensku, ktoré postupne preskúmal a hodnotný mate­riál náležíte spracovával.

Niektoré jeho ďalšie práce vychádzali samostatne, väčšinou však v zbor­níkoch a odborných časopisoch (aj v separátoch). Písal aj do dennej tlače a do popularizačných časopisov náboženského i profánneho charakteru.

Za istý druh vedeckej a výskumnej práce treba rátať jeho obsiahlu koreš­pondenciu z rozličných odborov slovenskej prešlosti. Najviac sa jeho vypy­tovali. Listy prichádzajú aj od učených ľudí zo zahraničia. Sotva sa stalo, že by Gajdoš nebol na požadované problémy odpovedal, i keď na vyhľadáva­nie nejakého údaja bolo treba venovať aj viacej hodín času. Gajdoš má oso­bitnú heuristickú metódu, a niekedy aj šťastnú intuíciu, ako získavať nové poznatky. No neslobodno zabúdať ani na jeho excerpovaný a poznámkový fond, zhromažďovaný od čias štúdia na gymnáziu.

Literárnu činnosť Vševlada J. Gajdoša možno rozdeliť na skupiny: kni­hoveda, história, literárna história, jazykoveda, filozofia, hudobná história, tematika o A. Bernolákovi a tematika o Fr. Lisztovi. Niektoré práce sa však nedajú umiestniť priamo do uvedených skupín. Sú buď ojedinelé, alebo kombinované. Stručne možno podať takúto charakteristiku.

Všetky jeho práce sa sústreďujú predovšetkým na poznávanie františkán­skych knižníc a archívov, a to domácich, sčasti aj zahraničných. Objavil nie­koľko staroslovienskych pamiatok (glagolské pergameny, Medicejský kódex), uverejnil viac slovenských alebo slovenčiacich textov, spísal inkunábuly fran­tiškánskych knižných fondov, podal materiály na štúdium filozofie a teológie na františkánskom generálnom štúdiu v Trnave a na iných františkánskych učilištiach, všímal si slovenské pôsobenia na Slovensku i medzi Slovákmi v maďarskom prostredí a osobitne sa venoval skúmaniu podielu slovenských františkánov na tvorbe slovenskej literatúry. V tejto súvislosti upozornil na viaceré rukopisné kázne zo XVII. a XVIII. storočia. Účinne zasiahol aj do dejín hudobnej kultúry na Slovensku. Najmä si všímal barokových františ­kánskych hudobníkov a ich hudobné zborníky. Objavil rukopisný hudobný zborník z r. 1730 (Uhrovecká zbierka). Tento čin hudobní historici pokladajú za jeden z najcennejších a najzaujímavejších pramenných objavov posled­ných rokov (R. Rybarič). V niekoľkých prácach objasnil doteraz neznáme skutočnosti zo života a práce Antona Bernoláka, ako sa na materiály prišlo v novoobjavenej Bernolákovej knižnej a archívnej pozostalosti v Nových Zámkoch (1961). Na základe nájdenej knižnej pozostalosti Františka Liszta vo františkánskej knižnici v Pešti a príslušných archívnych materiálov vo františkánskych kláštoroch v Bratislave a v Malackách zasa si získal hlavnú zásluhu i v zahraničí o vyriešenie vzťahu Fr. Liszta k františkánom.

V posledných rokoch jeho práce neuverejňujú ani v Matici slovenskej, ani v Literárnovednom ústave SAV, hoci ide aj o literárnohistorické a knihovedné objavy. Prosto je tam vari pre nejaké predsudky na indexe. Keď sa aj v referátoch odborníkov žiada dokumentovať niektorý Gajdošov objav, jeho meno sa tam nesmie ani spomenúť. Pre jeho práce je, zdá sa, viac poro­zumenia inde než doma.

2. BIBLIOGRAFICKÁ ČASŤ

Nebudú tu všetky tituly štúdií, článkov, príspevkov a pod., ktoré vyšli z pera Vševlada J. Gajdoša. Tých je vyše 300. Budú tu zaregistrované aj kratšie príspevky, ktoré však opodstatnene sem patria, lebo sa píše v nich o nezanedbateľných veciach, spadajúcich do širokého rámca Gajdošových literárnych záujmov. Ich hodnotu neumenší ani skutočnosť, že často sú to len články v novinách. Vždy sa nenašlo pre ne miesto v odborných časopisoch. V nasledujúcich statiach pôjde len o výberovú bibliografiu. O jednot­livých prácach nemožno sa rozpisovať, hoci prostý názov nevystihuje vždy obsah. Odborníci-špecialisti si svoje nájdu. Aj také práce tu budú registro­vané, ktoré sú nateraz len v rukopisoch či strojopisoch. Niektoré z nich sú aj v redakciách.

Dr. Vševlad Jozef Gajdoš niektoré svoje práce uverejňoval pod skratkami svojho mena i pseudonymami: Jozef Gajdoš, J. Gajdoš, J. G., Fráter Vševlad, Vjg, vjg, Pankrác Gajdoš, Raslav Bulhar, Máňan, Fráter Minor, fm, pégé, -v, aj v anonyme.

Knihoveda

V knihovednom výskume Gajdoš popri histórii a prehľadoch fran­tiškánskych knižníc venoval pozornosť aj súpisu inkunábulí a slovacík. No všímal si aj iné knižné zaujímavosti tak vo františkánskych, ako aj nefrantiškánskych knižniciach.

Ohľadne výskumu prvotlačí je u nás vlastne prvým odborníkom, ktorý sa pustil do tejto nepreskúmanej oblasti. Vo františkánskych knižniciach na Slovensku do r. 1947 (do zaistenia) zaregistroval vyše 400 exemplárov týchto knižných rarít. Jeho súpis však zostal v strojopise. No má doku­mentárnu hodnotu, lebo možno podľa neho porovnávať, koľko inkuná­bulí z františkánskych knižníc po všelijakých premenách po r. 1950 chýba. A hneď možno konštatovať, že len málo ich chýba. Osobitne popísal a uverejnil tri české prvotlače, ktoré sú u nás unikátnymi exemplármi. Pašionál spred r. 1487 a Bibliu z r. 1488 zistil vo františkánskej knižnici v Ska­lici, Nový zákon z r. 1479 vo františkánskej knižnici v Beckove. V štúdii o staroslovanských pamiatkach vo františkánskych knižniciach (1944) Gaj­doš upozorňuje na viaceré vzácne objavy v knižniciach kláštorov v Skalici, Hlohovci, Trnave, Žiline, Pruskom, Sv. Antone, Kremnici a Malackách. Stačí poukázať len na hlohovecké glagolské listy a na glagolský dvojlist zo Sv. An­tona. U nás sú to jediné glagolské pamiatky vari zo XIV. storočia. Dnes sú v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine. Ďalej Gajdoš preložil a his­toricky vysvetlil pramene a provenienciu latinského úryvku legiend o sv. Cy­rilovi, zapísaného okolo r. 1500 v Lactanciovej prvotlačí v skalickej knižnici. V malackej knižnici zasa boli knižky tlačené v Benátkach tzv. bosančicou (pre Chorvátov), v trnavskej knižnici opäť fragmenty glagolských tlačí z Benátok, v žilinskej a pruštianskej knižnici knižky v staršej i novšej cyrilike.

Samostatne mu vydali knižku o františkánskej knižnici v Malackách. S fondmi iných knižníc sa zapodieval v rozličných súvislostiach. Keďže od r. 1950 františkánske knižnice nie sú na pôvodných miestach v kláštoroch, lež pozvážané jednak v Matici slovenskej v Martine, jednak v Univerzitnej knižnici v Bratislave, ťažko je dnes v nich niečo hľadať, lebo sú zväčša po­miešané. No vďaka starším výpiskom a poznámkam Gajdoš retrospektívne písal históriu týchto knižníc a vyhotovil o nich aspoň „úchytky“, kde sa do­kresľujú ich profily z historickej i obsahovej stránky. Hoci tieto Gajdošove práce sú vítané knihovedným odborníkom, vydavateľstvá „nemajú porozu­menie“ vydať tlačou tieto základné informácie o františkánskych knižniciach na Slovensku, hoci knihovední pracovníci priamo v Matici slovenskej sa toho domáhajú.

Materiály farských knižníc v Oponiciach, Radošovciach a Tvrdošovciach sú spracované samostatne a šťastlivo vytlačené, väčšina súpisov ďalších far­ských knižníc napĺňa len poznámkové zošity V. J. Gajdoša. O novozámoc­kej písal v súvislosti s Bernolákovou knižnicou, tak isto aj o čeklískej vyšla práca v súvislosti s Bernolákovým pobytom v Čeklísi (Bernolákovo).

Prieskum vo františkánskej knižnici v Pešti (1936) vyniesol na povrch ma­teriály pre štúdium filozofie a teológie na dvoch vysokých školách v Trnave: na jezuitskej univerzite a na františkánskom generálnom štúdiu v XVII. sto­ročí. Rukopisné prednášky z týchto vysokých škôl boli vo františkánskej knižnici v Bratislave i v Trnave, ktoré sa časom dostali do knižnice v Pešti. Medzi nimi je aj prednáška profesora Martina Palkoviča, ktorou sa otvárala výučba filozofie na Trnavskej univerzite.

V peštianskej františkánskej knižnici Gajdoš objavil aj knižnú pozosta­losť hudobného génia Františka Liszta (1886), o čom nevedeli ani maďarskí lisztológovia.

Množstvo dokladov o knižnej kultúre na Slovensku Gajdoš objavil a spracoval v Apponyiovskej knižnici v Oponiciach, kde ako dokumentátor priestrannú miestnosť vyčistil, rozhádzané fondy poukladal, na odborné skupiny rozdelil, skatalogizoval a preskúmal. S knižnicou tak zrástol, že v nej aj v chladných mesiacoch biedne býval (inde nebolo kde) a po nociach knihy študoval. Len tak sa mohlo stať, že z jej fondov má dnes naklepaných bezmála 800 strán, v tom je niečo aj zo Zayovskej knižnice. Matica sloven­ská závažnejšie štúdie z uvedených materiálov povyberala a vydala v samo­statnom zborníku (pod Gajdošovým menom) s názvom: Oponickáknižnica (1971). V zborníku sú nasledovné Gajdošove štúdie: 1. Pohľad na minulosť a prítomnosť Apponyiovskej knižnice v Oponiciach, 2. Katalógy v Appony­iovskej knižnici, 3. Bibliotékológia v Apponyiovskej knižnici, č. Slovaciká v Apponyiovskej knižnici, 5. Rusiká v Apponyiovskej knižnici, 6. Doklady o Slovanstve v Apponyiovskej knižnici, 7. Slovanské pozície v katalógoch Apponyiovskej knižnice, 8. Rukopisy a hudobniny v Apponyiovskej kniž­nici, 9. Ostatné pozoruhodnejšie doklady (Rakovský Sambucus, Komárek), 10. Aukcia kníh v Londýne roku 1892. Redaktor publikácie prof. Alojz Ku- ruc v úvode napísal: „... zhodou okolností sa táto knižnica dostala na spra­covanie bádateľovi mimoriadnej erudície, ktorý popri jednoduchej katalogi­zácii nám ukázal, čo možno z takejto knižnice vyťažiť. Tak sa táto knižnica dostala medzi prvé, ktoré sa spracovali analyticky, a Gajdošova publikácia môže nám preto poslúžiť ako metodologický vzor.“ Všetky Gajdošove práce, aj tie, ktoré sa nedostali do spomínanej knihy, má autor zviazané v štyroch zväzkoch s neobvyklým, no priliehavým názvom: Delitiae Oponicenses - Oponické slasti. To preto, že hoci v knižničnej miestnosti, kde sa nekúrilo, v zime ste mrzli, no pri objave nejakej knižnej rarity na duši vám bolo slastne.

Fondy Zayovskej knižnice grófov z Uhrovca, deponovanej v Bojniciach - v zámku, Gajdoš usporadúval z príkazu Matice slovenskej v októbri - de­cembri 1956. Taktiež v chladných priestoroch na chodbách a na chóre ka­plnky každý tam len zmrznúť mohol. O bývanie mal Gajdoš síce postarané na najvyššom poschodí po treťom nádvorí, no izba takmer na povale sa nikdy nedala vykúriť, to aj preto, že Gajdoš si sám len ťažko mohol zháňať palivo v spodných hradných priestoroch. Toto všetko sa pripomína ako re­alita, za akej ozaj len odvážlivci sú schopní niečo hodnotné vykonať - z lá­sky ku knihám. Gajdoš to tak robil aj preto, že ešte bol nabitý pracovnými úpravami z väzenia.

Aj o Zayovskej knižnici Gajdoš napísal viacero príspevkov, ktoré sú na­pokon zhrnuté v štúdii Zayovskd knižnica v Uhrovci (1968). V tej iste knižnici Gajdoš objavil rukopisný hudobný zborník z r. 1730 (Uhrovecká zbierka), ktorý urobil rozruch nielen medzi slovenskými hudobnými historikmi, ale hlavne medzi maďarskými.

Pre slavistiku je zvláštne významný Gajdošov objav dovtedy neznámeho glagolského kódexu, pochádzajúceho z chorvátskeho prostredia asi zo XIV. storočia. Originál je síce v Medicejskej bibliotéke vo Florencii, no Gajdoš prišiel na jeho stopu v záznamoch Apponyiovskej knižnice. Kódex je per­gamenový o rozmeroch 22 x 16 cm. Písaný je hranatou chorvátskou glagolikou. Text v dvoch stĺpcoch je na 242 stranách. Obsahuje neúplný breviár a neúplný rituál. Podstatne podľa rímskeho obradu, lenže staroslovienskym jazykom. Na konci je preklad latinskej sekvencie Dies irae po starosloviensky. Z Medicejskej bibliotéky vo Florencii ochotne Gajdošovi poslali mikrofilm kódexu. Zväčšené kópie vyhotovili v Matici slovenskej. Štúdia Medicejský glagolský kódex vyšla v Slavii (Praha 1966). Možno ju nepochybne pokladať za najhodnotnejšiu prácu V. J. Gajdoša aj v medzinárodnej relácii. Zo slo­venského hľadiska istou kuriozitou sú mestá, z ktorých pochádzajú autori, čo prispeli do uvedeného čísla Slávie: Sofia, Sabrinsk, Praha, Veľká Maňa, Taškent, Minsk, Kyjev, Moskva, Krakov, Brno, Ľvov a Jaš.

Iným hodnotným prínosom V. J. Gajdoša pre knižnú kultúru na Sloven­sku je práca o kartuziánoch a o knihách. Kartuziáni boli mnísi s najprísnej­šou regulou. Na Slovensku boli od konca XIII. storočia do polovice XVI. storočia. Kláštory mali v Lechnici (Červený kláštor v Pieninách) a na Skale útočišťa (Kláštorisko neďaleko Spišskej Novej Vsi). Niektorí členovia rehole sa povinne museli venovať písaniu, odpisovaniu a maľovaniu kníh. Zostali tu po nich knihy i rukopisy.

V obidvoch kláštoroch mali vlastné skriptóriá a knižnice. Mnísi kláštory opustili v r. 1543, resp. 1567. Ich kláštory so všetkým príslušenstvom prešli do rúk svetských pánov. V polovici XVII. storočia bol ním gróf Ladislav Rákoczi. Tento bol zadobre s františkánmi v Šebeši (pri Prešove). Preto fran­tiškánom daroval veľa vzácnych kníh z knižníc bývalých kartuziánov. U nás sa o nich dlho nevedelo, hoci maďarskí knihovedci skoro pred sto rokmi o nich už boli písali. Keď sa v r. 1970 tieto knihy na utajenom mieste v šebešskom kláštore objavili, Gajdošovi pribudli starosti preštudovať ich a vy­hotoviť ich zoznam. Aj tak urobil. Išlo o 28 inkunábulí a 21 pozícií kníh zo začiatku XVI. storočia. Mimoriadna hodnota všetkých kníh spočívala v tom, že je v nich veľa rukopisných poznámok, ktoré svedčia, že ich študovali na krakovskej univerzite, odkiaľ prichádzalo veľa kandidátov za kartuziá­nov. Knihy sú obsahu prírodovedného, filozofického ap. Po ich preskúmaní a spísaní Gajdoš ich 23. 3. 1972 odovzdal do Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Podobne Gajdoš preskúmal a spísal 40 prvotlačí z františkánskej knižnice v Sebeši. Bezmála, že sa nezmárnili. Aj tie po spracovaní 30. 8. 1973 puto­vali do Slovenskej národnej knižnice (tam niekde zapadol aj Gajdošov súpis o nich).

Bohatou knižnicou na inkunábuly bola aj františkánska knižnica v Ska­lici. Po r. 1950 sa väčšina z nich dostala do Univerzitnej knižnice v Brati­slave. No desiatky sa prechovávali na rozličných miestach na vidieku. Gajdoš ich povyhľadával a spracoval. Išlo o 39 pozícií inkunábulí. Ich súpis Skalické inkunábuly vyšiel v Skalici r. 1972. Dnes sú aj tie v Slovenskej národnej kniž­nici.

Ešte aspoň krátko treba sa zmieniť, že Gajdoš si všímal aj slovaciká. V Skalici zaregistroval 214 tyrnavík, v Malackách 200, v Oponiciach 534 a v Zayovskej knižnici dokonca 610 slovacík.

Jazykoveda

Pri prezeraní knižníc Gajdoš si všímal aj slovenské jazykové pa­miatky, vpisované do starých kníh. Všetky sú z františkánskych knižníc. Z tejto oblasti publikoval niekoľko pozoruhodných slovenských alebo as­poň slovenčiacich textov, ktoré sa ako doklady vývinu slovenčiny uvádzajú aj v príručkách o dejinách nášho jazyka (J. Stanislav, E. Pauliny). Zo stredo­vekého kódexu Manipulus florum, ktorý bol vo františkánskej knižnici v Bra­tislave (teraz je v Maďarsku), publikoval vari najstarší súvislý slovenský text z r. 1380: Maria matko rač prošiti za to... Celý text prvý raz vyšiel v Literárno­historickom zborníku 4, 1947, pod značkou - v. Táto značka nikomu nič nehovorila. Až V. Blanár v Bibliografii jazykovedy na Slovensku v rokoch 1939 - 1947 značku správne dešifroval na meno Vševlad Gajdoš. Redakcia zbor­níka si netrúfala použiť Gajdošovo meno, lebo ten bol v tom čase štátnym väzňom v Bratislave.

Opravený text a vysvetlenie omylov, ktorých sa medzitým iní do­pustili, Gajdoš uverejnil v príspevku pod pôvodným titulom (v Duchovnom pastieri r. 35, 1960). Bola to skoro detektívka, ako Gajdoš z Maďarska dostal reprodukciu textu, hoci ho vtedy opatrovali vo františkánskej knižnici v Sabarii.

V bratislavskej knižnici bol aj latinský misál zo začiatku XVI. storočia, v ktorom sú slovenské glosy a poznámky, užitočné tak pre jazykovedu, ako aj poučné pre históriu pomalého prenikania lutherovskej reformy do katolíckej bohoslužby na Slovensku (signat. 6078). Takej povahy sú aj slovenské texty zo XVI. storočia, vpísané do rituála arcibiskupa Mikuláša Oláha z r. 1560. Gajdoš odtiaľ prepísal a historicky objasnil vznik sloven­ských textov. (Štúdia vyšla v Historickom zborníku, 1946). Rituál bol v ska­lickej františkánskej knižnici (sign. 5053). Gajdoš ďalej prepísal a uverejnil slovenské rukopisné texty z latinskej prvotlače z r. 1493 v kláštornej knižnici vo Fiľakove. Eviduje ešte veľa slovenských glos a rukopisných záznamov v rozličných latinských knihách z františkánskych knižníc.

Napokon istým spôsobom sem patrí aj Gajdošova štúdia o všejazykovom atlase z XVIII. storočia a doklady o Slovanstve, k čomu materiál našiel v Oponickej knižnici. Publikoval aj maďarský text (začiatok františkánskej reguly) zo začiatku XVI. storočia, nájdený vo františkánskej knižnici v Brati­slave (pred r. 1950 sign. 8125).

Filozofia

V. J. Gajdoš má profesorskú kvalifikáciu aj z filozofie. V tejto oblasti najviac pozornosti venoval františkánskej filozofii na Slovensku. Možno povedať, že aj tu bol priekopníkom. Materiál opäť nachádzal vo františkánskych knižniciach, rukopisný i tlačený. Napísal základnú štúdiu o františkánskej filozofii na Slovensku. Objasnil základné pojmy františkán­skej filozofie, ako ju vytvorili najmä Bonaventura, Duns Scotus, A. Haleský, V. Occam ai. Podáva prehľad o tom, ako sa v priebehu storočí študovala filozofia na františkánskych učilištiach. Ako okrem tradičnej scholastiky – scotizmu, prenikali aj novšie filozofické smery aj na katedry filozofie v kláš­toroch v Bratislave, Trnave, Hlohovci, Skalici a inde. Oboznamuje s ruko­pisnými zborníkmi slovenských františkánskych profesorov filozofie najmä v XVIII. storočí. Dva príspevky venoval aj typickej františkánskej filozofii, scotizmu, o ktorom sa u nás máločo vedelo.

Na františkánskych učilištiach u nás sa hlavne v XVIII. storočí po dokon­čení príslušných kurzov konávali verejné dišputy, obvyklé na všetkých vte­dajších vysokých školách. Pri takých príležitostiach sa vydávali tlačou mená absolventov, ich oponentov a profesorov, hlavne tézy, ktoré boli predme­tom dišpút. Gajdoš eviduje desiatky takých spiskov.

História

Ako historik si Gajdoš všímal predovšetkým námety z františkán­skej histórie na Slovensku. Zbieral materiál na ucelený obraz o františkánoch v slovenských dejinách. Len čiastočne sa mu to podarilo.

Napísal a uverejnil niekoľko parciálnych štúdií a článkov, na základe ktorých si tiež môžeme predstaviť, aký podiel mali františkáni na tvorení slovenskej minulosti. Nech Gajdošove práce berieme z hociktorého hľa­diska, i tie, ktoré sú pod záhlavím histórie, vždy ide v nich o odhaľovanie a sprítomňovanie minulosti kultúrnej, umeleckej, vedeckej, literárnej a pod. Prevažne františkánskej, alebo aspoň z františkánskych prameňov čerpajúce. Výnimočne však aj z iných zdrojov.

Podrobnejšie preskúmal najmä históriu františkánskych kláštorov v Ska­lici a Malackách. Vydal o nich štúdiu Františkáni na Záhorí (1938). Malaciek sa týka aj pojednanie, ako sa v kláštore pátri a okolité duchovenstvo osvedčili za biskupa Štefana Moysesa, a memorandum r. 1862, z čoho mal kláštor nepríjemnosti zo strany zemepána grófa Pálffyho. Za zmienku stojí aj článok o sedliackej revolúcii v Malackách r. 1820.

O skalickom kláštore oboznamuje najprv v Slovenskom denníku 1937 a v spomenutej štúdii o františkánoch na Záhorí. Práca o františkánoch na slovensko-moravskom pomedzí sprístupňuje prevažne udalosti z XVIII. sto­ročia, ako sa cez skalický kláštor prelínala činnosť slovenských a moravských františkánov, z čoho slovenskí mali najprv posilu proti nacionálnym prestrelkom niektorých maďarských spolubratov, ale neskoršie prišlo k tomu, že slovenskí bratia sa museli brániť i proti prerastajúcemu vplyvu Moravanov v slovenských kláštoroch. To malo za následok takú úpravu až z Ríma, že sa obmedzil prílev kandidátov z Moravy a za predstavených do slovenských kláštorov sa dostali Slováci. Dialo sa to okolo r. 1765. V inej štúdii Gajdoš píše všeobecne o náboženských pomeroch v Skalici.

Niekoľko Gajdošových príspevkov patrí trnavskému kláštoru a sloven­skému životu v Trnave. Tohto sa týkajú články o slovenskom vzkriesení v Tr­nave v XVII. storočí, o zaniknutom Kostole sv. Michala, o schôdzke kňazov trnavského dekanátu v kláštore r. 1918, kde sa duchovenstvo osvedčilo za nové štátoprávne postavenie Slovenska v rámci novoutvorenej ČSR a ne­podľahlo teroru niekoľkých maďarských šovinistov ani samému prímasovi Černochovi. Priamo kláštora v Trnave sa týka štúdia o účasti tamojších fran­tiškánov pri zakladaní Bernolákovho Tovarišstva. V tejto súvislosti Gajdoš odhalil anonymitu františkánskej postavy na známom Kováčikovom obraze o zakladateľoch Tovarišstva. Je to idealizovaná postava trnavského gvardiána Alfonza Krchňáka. Tu treba spomenúť aj bernolákovského básnika Vojtecha Simka a frátra Teodula Zeleniča, ktorí mali podiel na zostavení spisku Anti-Fándly proti Fándlyho Dúvernej zmluve, kde napádal františkánov.

V trnavskom františkánskom kláštore bolo od polovice XVII. storočia teologické „studium generále“, ako pendant tamojšej jezuitskej univerzity. Medzi obidvoma vysokými školami bola príkladná spolupráca. Profesori sa navzájom zúčastňovali na verejných dišputách. K františkánom na dišputy chodieval priamo sám Peter Pázmáň. Gajdoš to objasňuje v práci o minu­losti františkánskych škôl na Slovensku.

Františkáni mávali duchovnú starosť aj o Slovákov žijúcich v maďarskom prostredí. Tak to bolo aj v Budapešti. Tejto otázke venoval Gajdoš obsiahlu štúdiu. Poukázal v nej na skutočnosť, ako sa slovenské obyvateľstvo tam asi­milovalo. No kým sa len dalo, františkáni tam pre nich vydržiavali slovenské kázne a bohoslužby do samého konca XIX. storočia. Podobným spôsobom osvetlil aj osud Slovákov na Žitnom ostrove, pre ktorých sa v oblasti Šamorína v kláštore sv. Antona (Báč) tiež vydržiavali slovenské bohoslužby a kázne. Napokon píše aj o tom, ako sa v XVIII. storočí slovenské boho­služby odbavovali aj vo františkánskom kláštore v Gyóngyosi. V iných sú­vislostiach sa zmieňuje o slovenských kázňach aj v ďalších kláštoroch medzi Maďarmi, napr. v Ostrihome a inde.

Kratšie príspevky napísal o kláštoroch v Nových Zámkoch, Sv. Kataríne, vo Fiľakove a sporadicky aj o iných.

Z revolučných rokov 1848 - 1849 treba spomenúť dva Gajdošove prí­spevky. Prvý má vzťah ku kláštoru v Nových Zámkoch, kde väčšina obyva­teľov kláštora bola proti košútovcom. Druhý príspevok je o Rači v rokoch meruôsrnych. V tomto prípade ide o záznamy vtedajšieho račianskeho farára Adama Hajka v miestnej farskej kronike, ktoré Gajdoš odtiaľ preložil do slo­venčiny. Dejiny Rače a iné udalosti v druhej polovici XIX. storočia, najmä cyrilo-metodské jubileá a počiatky Spolku sv. Vojtecha, Gajdoš sprístupňuje v monografickom spracovaní života Mórica Alstera, bývalého račianskeho farára (+1894). Práca o minulosti obce Kmeťova (v tom čiastočne aj o Veľkej Mani), ku ktorej Andrej Kmeť nemá síce priamy vzťah, ibaže jej história je takej povahy, že by Kmeťa iste zaujímala. Gajdoš písal aj o pamiatkach po A. Kmeťovi v Prenčove.

V poslednom čase Gajdoš spracoval dve závažné témy z minulosti slo­venských františkánov. Prvá má prostý názov Slovenskí františkáni. Po priereze dejinami a činnosťou slovenských synov sv. Františka spracoval všetkých významnejších členov zo Salvatoriánskej i Mariánskej provincie od najstar­ších čias až po súčasnosť. Heslá mien sú spracované v abecednom poriadku podľa priezvísk. Po životopisných údajoch je zachytená ich činnosť. Sú tu kazatelia so svojimi dielami, literáti, profesori filozofie i teológie, hudobníci, umelci, misionári a pod. Vedno vyše 126 hesiel na vyše 270 stranách. V ďal­ších štyroch heslách sú spracované slovenské františkánske časopisy.

Táto práca predstavuje vrcholné úsilie Vševlada J. Gajdoša o najucele­nejší obraz prehľadných dejín a činnosti slovenských františkánov. Postupne sa uverejňovala v Jednote (Middletown), kde vyšla aj knižne.

Druhá z posledných Gajdošových prác sa týka františkánov na Slovensku v stredoveku. Bola to nemalá námaha povyberať slovenské momenty o fran­tiškánoch z čias kresťanského univerzalizmu a latinčiny. No Gajdošovi sa to predsa podarilo. Príspevok mal autor predniesť na Katolíckej univerzite v Lubline (Poľsko), keď tam 3. - 5. novembra 1976 usporiadali sesiu o fran­tiškánoch v stredovekom Poľsku. Do témy zahrnuli aj stredoveké dejiny fran­tiškánov okolitých krajín. (Štúdiu vydajú v Lubline v osobitnom zborníku.)

Drobnejšie Gajdošove články a príspevky o rozličných témach z histórie idú na desiatky. Uverejňoval ich v časopisoch a novinách. Niektoré sú zatiaľ iba v strojopisoch.

Literárna história

Podiel slovenských františkánov na tvorbe literárnych hodnôt v minulosti i v prítomnosti nie je neznámy. Literatúru tu však berieme v širšom význame než len beletriu. Ešte všeličo treba odhaľovať, objasňo­vať a sprístupňovať. Gajdoš sa podujal i na takúto úlohu. Preto ho niektorí pokladajú za odborného literárneho historika, hoci takú kvalifikáciu nemá. Františkánske knižnice mu poskytovali dostatok materiálu, aby sa i v tomto odbore zaangažoval. Vyniesol na svetlo nemálo diel, hlavne rukopisov, dáv­nejších františkánskych autorov. Spočiatku pomáhal C. Lepáčkovi vyhľadá­vať materiál v skalickej bibliotéke, neskoršie sa samostatne venoval takejto práci.

V  informatívnom príspevku Nové mená v našej spisbe (Slovenské pohľady 1942) Gajdoš prináša objavy štyroch zväzkov slovenských rukopisných kázní a iné zaujímavosti. Prvý zväzok obsahuje 53 pohrebných kázní neznámeho františkánskeho autora, pôsobiaceho zväčša na východnom Slovensku (Prešov-Bardejov) v r. 1666 - 1678. Autorom druhého zväzku je františkán Imrich Terchovič (1716). Jeho zväzok má 1104 strán drobného písma kázní na nedele a o svätých. Kázal ich v r. 1695 - 1700, poväčšine v Bardejove a v Pruskom. Terchovič bol uvedomelý Slovák, ktorý poznal samostatnú Slovenskú krajinu – Veľkú Moravu pred príchodom Maďarov. Autorom tretieho zväzku bol neznámy františkán v kláštoroch na južnom Slovensku (Nové Zámky). Pôvod jeho kázní je z druhej polovice XVIII. storočia. Napo­kon štvrtým zväzkom je osem kázní, ktorých autorom bol pravdepodobne jezuita Mikuláš Peťko (1756). V spomínanom informatívnom článku Gajdoš uvádza aj latinské rukopisy dovtedy neznámych františkánskych autorov. Všetky majú význam aj pre slovenskú literatúru, alebo aspoň pre slovenskú kultúrnosť. Okrem kázní a filozofických traktátov pozoruhodný je najmä latinský cestopis františkána Rajmunda Szentgyörgyiho, Slováka z Unína, v ktorom opisuje cestu do španielskej Murcie r. 1756. Niektoré veci v cesto­pise aktualizuje po slovensky.

V   knižnej monografii o Jánovi Abrahámffym (1622 - 1728) Gajdoš ob­jasnil životné osudy tohto barokového františkánskeho spisovateľa. Opravil doterajšie chybné údaje o jeho narodení a rodisku a vo výťahoch sprístupnil v historických súvislostiach texty Abrahamffyho Knižky modlitieb nábožných (1693). Odstránil niektoré pochybnosti ohľadne Abrahámffyho diel, najmä o slovenskom Žaltári (1697) a latinskej knižke Holocaustum quotidianum (1695). O tejto knižke sa všade uvádzalo, že vyšla v Trnave. No korešpon­denciou s viedenskou univerzitou Gajdoš dokázal, že vyšla vo Viedni. Doplnkom ich monografii je samostatná práca o Abrahámffyho knižkeFakule hořící(1700), ktorej exemplár bol u nás dlho nezvestný.

Gajdoš kriticky rozptýlil pochybnosti o autorstve knižky Hora zlatá serafínska (1674). Nenapísal ju ani Martin Czetney, ako sa domnievali literárni historici, ani františkán Ján Mihalkovič, ako sa skôr domnieval sám Gajdoš. Jej predlohu treba hľadať medzi českými františkánmi.

Zásluhou Gajdošovou pribudlo do série slovenských barokových kazateľov-spisovateľov meno františkána Dominika Mokoša (1776). Bol kazateľom nielen v kláštorných kostoloch, lež aj ľudovým misionárom po slovenských dedinách a mestečkách. Napísal asi 14 zväzkov slovenských kázní, z ktorých u nás je päť. V Mokošových rukopisoch vyniká realistické poznanie života vtedajšieho slovenského ľudu, výchovné tendencie a mravné ponaučenie. Veľmi silná je slovenčiaca tendencia jeho reči, čím vyniká nad mnohé vte­dajšie slovenské rukopisy.

Zaujímavý je osud Gajdošovej práce o slovenských rukopisoch Dominika Mokoša. V r. 1972 bola už v Matici slovenskej vysádzaná pre Literárny ar­chív. Vykonala sa aj prvá korektúra. Ale po zalomení sadzby v tlačiarni ju na niečí príkaz rozmetali. Vysádzaná bola pod pseudonymom Raslav Bulhar, aby nebodaj meno Gajdoš niekoho nedráždilo. Ešte sa žiada pripomenúť, že Mokošove kázne majú veľmi silné sociálne podfarbenie, takže z tej strany by sotva bola nevhodná na vydanie.

Nedobre pochodil Gajdoš aj s prácou o slovenských rukopisoch františ­kána Pavlína Bajana (f 1792). Bajan je u nás už dobre známy pre svoje hu­dobné zborníky. No jeho štyri zväzky slovenských kázní doteraz neboli ani dosť známe, ani náležíte spracované. Teda Gajdoš ich spracoval. Ide o vyše 4 000 strán Bajanovho rukopisu. C. Lepáček sa bol o nich príležitostne zmieňoval, ale nestihol ich spracovať. Bajanové kázne sú zväčša z r. 1760 - 1771. Kázal ich nielen v kláštore a vo farskom kostole v Skalici, ale aj na ši­rokom slovenskom a moravskom vidieku. K práci o slovenských rukopisoch Pavlína Bajana je pripojený aj slovenský preklad Bajanovej autobiografie, ktorej originál je vo štvrtom zväzku kázní. Bohužiaľ, aj práca o Pavlínovi Bajanovi (vyše 200 rukopisných strán) čaká na príhodnejšie okolnosti. (Fak­tická poznámka. Práca Slovenské rukopisy Pavlína Bajanamala byť uverejnená v Literárnom archíve Matice slovenskej. Prácu však Gajdošovi vrátili na vlastné požiadanie, lebo sa dozvedel, že sa nehodí do „novej koncepcie“ literárneho zborníka.)

Gajdoš sa stretol s rukopisnými kázňami aj iných františkánskych kazate­ľov. Všetci sú uvedení v sérii Františkáni v slovenskej literatúre.

Z bernolákovského obdobia Gajdoša zaujali otázky okolo polemického spisu Anti-Fándly. Keď v tridsiatych rokoch vo františkánskej knižnici v Bra­tislave objavil vtedy prakticky u nás jediný známy exemplár Anti-Fándlyho, skúmal hlavne účasť františkánov na jeho zostavení. V osobe frátra Teodula Zeleniča už vtedy zistil skutočného františkánskeho kuchára v kláštore Sv. Kataríny. Teda nejde o nijaký pseudonym. Potom pomocou priateľa Antona Baníka a po preštudovaní rukopisného exempláru Fándlyho Zahambenéko posmívača sa objasnila aj účasť františkána Vojtecha Šimka na autorstve Anti-Fándlybo. Napokon obsah Dúvernej zmluvy Gajdoša priamo nabádal, že sa pustil do spracovania tak dejín svätokatarínskeho kláštora, ktorý bol tŕňom v oku Juraja Fándlyho, ako aj podielu Fándlyho na zrušení spomínaného kláštora, čo vyvolalo reakciu na strane trnavských františká­nov. Keď potom pristúpili aj Bajzove jazykové pohnútky, vznikol spis Anti-Fándly, na ktorom mal podiel Šimlco a Zelenič za trnavský kláštor, popri Baj­zovi a Chovančekovi ako oponentov Bernolákovej a Fándlyho slovenčiny. Gajdoš chystal o tomto prácu pre plánovaný Bernolákov zborník r. 1935. K vydaniu zborníka nedošlo. Preto Gajdošova práca o Anti-Fándlym a jeho historických súvislostiach s františkánmi a so svätokatarínskym kláštorom je doteraz torzom v rukopise. Ale hodnotným torzom, lebo dokumentárna časť je zachovaná, čo by sa dnes sotva inde našlo.

Do literárnej histórie Gajdoš uviedol bratislavského františkána Aniána Dobšoviča (1861). Bol priateľom Ľudovíta Štúra. Keď tento vydal Nárečja slovenskuo (1846), A. Dobšovič bol medzi prvými zo strany katolíckeho kléru, čo sa prihlásili k Štúrovej slovenčine. Napísal aj prvú obranu tejto slovenčiny v Tatranskom orie proti písačkám Pautnika českého.

Z novších Gajdošových prác z oblasti literárnej histórie treba spomenúť odkrytie pôvodného mena S. M. Žilinského (Štefan Viktor Marsina zo Ži­liny), obhájenie obce Senec ako rodiska frátra Teodula Zeleniča a vylúčenie Bartolomeja Maradu zo slovenskej literatúry. Gajdoš sa pýtal, či Bartolomej Marada patrí do slovenskej literatúry, lebo doteraz sa všeobecne pokladal za autora polemického spisu: Fardrpoliticus, aneb zbehlý a učený človek a idiota. Spis vyšiel v Trnave r. 1744. Gajdoš solídne stopoval najstaršie práce o Maradovi a došiel k záveru, že Marada pochádzal z Moravy, bol františkánom najviac v skalickom kláštore a na vydaní knižky Farár politicus mohol mať len takú účasť, že pripravil trnavské vydanie. Vlastného autora knižky treba hľadať medzi českými františkánmi, alebo inými tamojšími kňazmi. V tejto súvislosti Gajdoš zistil v Univerzitnej knižnici v Bratislave doteraz neznámy Maradov spis Jubilaeum matrimoniale (Bratislava 1759, značka SD 275775). Gajdošova štúdia o Maradovi vyšla v Middletowne v Kalendári Jednota r. 1977.

V drobnejších prácach Gajdoš prispel novými poznatkami o počte spisov Vojtecha Gazdu, o živote Antona Benčiča, o slovenských kázňach v Rož­ňave a pod.

Z nefrantiškánov Gajdoš spracoval a vydal slovenské rukopisné kázne Jána Z. Kabareca, Štefana Augustiniho a Kristiána Jonáša. Medzi Gajdošovými príspevkami sú aj listy Tobiáša Masníka z väzenia a iné slovenské listy zo XVII. storočia.

Tematika o Antonovi Bernolákovi

Bolo to na prahu Bernolákovho dvestoročného jubilea, čo Dr. Ka­rol Markovič, dekan-farár v Šuranoch, objavil v apríli 1961 na povale far­ského kostola v Nových Zámkoch v zanedbanom papierovisku knižnicu a archív Antona Bernoláka. Pri prekutrávaní zahnusenej hromady mal účasť aj Gajdoš, za čo bol priateľovi Markovičovi povďačný. „Zabával“ sa tam v lete 1961. Pravda, našla sa len časť Bernolákovej knižnice a archiválie, zväčša jeho funkcií ako farára, dekana a riaditeľa škôl v Nových Zámkoch. Bohužiaľ, zo spomenutého papieroviska sa prv v košoch znášal materiál na podkurovanie. Treba vedieť, že farskú knižnicu a archív povynášali na po­valu kostola v r. 1933, keď stavali novú faru.

Kníh z Bernolákovej knižnice sa našlo 134 bibliografických jednotiek v 172 zväzkoch. Gajdoš sa venoval hlavne prieskumu a súpisu kníh. Vo via­cerých štúdiách oboznamoval verejnosť s pozoruhodnějšími knihami a ru­kopismi.

Z rukopisov osobitnú zmienku si zasluhujú dva, lebo viacej sa ich nena­šlo. NajprvNova bibliotheca theologica selecta, ktorú Bernolák začal zostavovať vo Viedni, no dokončil ju v Bratislave r. 1785. Ide o výberovú bibliografiu pre kňazov a bohoslovcov. Bernolák sa v nej javí ako stúpenec novôt aj v te­ologickej oblasti pod vplyvom osvietenského jozefinizmu. Druhý rukopis Perceptiones preložil do slovenčiny pod názvom: Náuka o poľnohospodárstve.

Gajdoš napísal a uverejnil o Bernolákovi viaceré štúdie. Markovičov i Gajdošov podiel na aktualizovaní literárnych pamiatok sa náležite uplatnil na výstave v Okresnom múzeu v Nových Zámkoch r. 1972. Išlo o pamiatky, ktoré približovali život a dielo Antona Bernoláka. Malo sa to ukázať aj v se­minári o Bernolákovi, usporiadanom 26. 10. 1972 taktiež v Nových Zám­koch. Pôvodne tam mali prednášať aj Markovič i Gajdoš a ich príspevky mali byť uverejnené v brožúre o tom seminári. No kdesi na „vyšších miestach“ sa rozhodlo, že ani jeden z menovaných na seminári prednášať nebude a ich príspevky do brožúry nepojali. Vraj tí „farári“ tam nemajú čo hľadať. (Dobre, že farár Bernolák je už dávno nebohý!)

Hudobnoveda

Františkáni na Slovensku majú niekoľko vynikajúcich reprezen­tantov na hudobnom poli. Z XVIII. storočia sú dnes už všeobecne známi Edmund Beňovič, Pavlín Bajan, Edmund Pascha, Pantaleon Roškovský, v novšom čase zasa mená: Berard Naiman, Adam Marmankovič, Juraj Zrunek, Volfgang Vozár, Václav Malínský, Jozef Rehák a iní.

Hudobné diela Bajana a Paschu našiel vo františkánskych bibliotékach C. Lepáček, aj písal o nich ešte v r. 1932. Príležitostne sa dotkol aj iných mien. No dosť roboty so spomenutými zostalo aj pre Gajdoša. V obsiahlej štúdii skompletizoval Bajanové údaje o jeho zborníkoch. O Roškovskom vyčerpávajúcim spôsobom Gajdoš napísal jeho životopis a prajné prostredie v reholi na tvorenie hudobných diel.

Všímal si hlavne Roškovského skladbu Vesperae Bachanales.)t to jedinečná skladba medzi hudobninami ostatných františkánov. Možno ju nazvať kantá­tou na Bakcha a na víno. Komponovaná bola v r. 1770 a predvedená v trna­vskom kláštore na fašiangy r. 1771. Žartovným spôsobom (po latinsky) sa parodujú vespery v rámci dovolených fašiangových pobavení. Obdivuhodná je kompozičná stránka kantáty. Spieva sa štvorhlasne (je nahraná na gramofó­novej platni). Na gramofónovej platni je nahraná aj Paschova Vianočná omša F dur. Originály obidvoch skladieb dal Gajdoš príslušným činiteľom.

V Zayovskej knižnici, v r. 1956 prechodne uloženej v Bojnickom zámku, Gajdoš objavil vzácnu hudobnú pamiatku slovenských a maďarských tan­cov a iných zábavných skladieb z r. 1730. Správne sa má volať Uhrovecká zbierka. Keď Gajdoš uverejnil o nej prvú správu (Slovenská hudba 4, 1960), nastal rozruch nielen medzi slovenskými hudobnými historikmi (L. Mokrý, J. Kresánek, R. Rybarič, O. Elschek), ale hlavne medzi maďarskými. U nás R. Rybarič zbierku hodnotí ako jeden z „najcennejších a najzaujímavejších pramenných objavov posledných rokov“ (Slovenská hudba 1965). V Maďar­sku zasa Szabolcsi píše: „Týmto rukopisom z r. 1730 zmizol z mapy maďar­ských hudobných dejín jeden z dvoch bielych fľakov, a to azda práve ten najnápadnejší a najcitlivejší“, „rukopis musíme pokladať za najvýznamnejšiu pamiatku dejín maďarskej hudby“ (Studia musicologica 1964). Maďari si ne­právom celú zbierku prisvojujú. Oni ju nesprávne pomenovali „oponickou“. Gajdoš v osobitnom príspevku obhájil patričnosť zbierky pre Uhrovec na Slovensku. I to tu treba pripomenúť, že v Matici slovenskej sa už pred rolemi chystali vydať v reprodukciách celú Uhroveckú zbierku s príslušným úvodom, v ktorom sa však nesmelo spomenúť, že bol to Gajdoš, ktorý tú zbierku objavil a prvý o nej písal.

Skvostom medzi hudobnými pamiatkami na Slovensku je notovaný per­gamenový kódex z r. 1594, bohato zdobený zlatom a farbami. Pôvod má v Bavorsku. Od XVIII. storočia však patril františkánskej knižnici v Skalici. Gajdoš napísal o ňom príspevok, v ktorom objasňuje pôvod kódexu, jeho formálny popis a koláciu textu. Obsahuje lamentácie na Veľký týždeň. Dnes je v Matici slovenskej, kde ho ukazujú ako „jednu z najstarších a najvzác­nejších hudobných pamiatok na Slovensku“. No i napriek takej hodnote kódexu, nemohol tam byť o ňom uverejnený odborne fundovaný Gajdošov článok, aby sa obdivovatelia mohli s pamiatkou bližšie oboznámiť. Gajdoš písal aj o novozámockom pašionáli, rukopise asi z r. 1697. Ďalej o rukopis­nom notovanom spevníku so slovenskými i s latinskými spevmi pre boho­služby. Štruktúra sa podobá spevníku Cantus Catholici, tlačenom r. 1655. Aj náš spevník pochádza asi z tej doby. Dnes sú v Matici slovenskej. Tretím slovenským spevníkom, o ktorom Gajdoš písal, sú pesničky, ktoré sa v no­vozámockom františkánskom kostole spievali. Vytlačili ho v Trnave r. 1801. Je to asi najstaršia tlačovina z Nových Zámkov. Jediný exemplár je v Regio­nálnej knižnici v Bratislave.

Tematika o Františkovi Lisztovi

Dvojnásobné jubileum Františka Liszta r. 1936 (125 rokov od narodenia a 50 rokov od smrti) bolo veľmi plodné pre hudobnú kultúru v celom hudobnom svete. Obohatilo knižný trh niekoľkými monografiami a zapĺňalo programy rozhlasu a oslavných príležitostí. Do tohto jubilea sa svojským spôsobom zapojil aj Gajdoš.

O Fr. Lisztovi sa písalo a hovorilo, že bol františkánskym terciárom a konfrátrom. Gajdoš si zaumienil historicky overiť túto otázku. Keď sa pustil do pátrania vo františkánskom archíve a v knižnici v Bratislave, prišiel tam na prekvapujúce doklady o Lisztovom františkánstve. S touto skutočnosťou bolo treba oboznámiť záujemcov aj verejnosť.

Išlo najmä o fakt, že otec Františka Liszta, Adam Liszt, bol františkánskym novicom v Malackách (1795 - 1796) a klerikom-filozofom v kláštore v Tr­nave, odtiaľ však 29. júla 1797 dobrovoľne z rehole odišiel. Adam Liszt aj po odchode z kláštora udržoval priateľské styky s františkánmi a do ich klášto­rov vodieval aj svojho syna Františka, ktorý ta neskoršie sám chodieval.

Ďalej v bratislavskom archíve sa našli dva neznáme Lisztove listy, písané priateľovi Stanislavovi Albachovi, tiež františkánovi, ktorého Liszt niekoľ­kokrát navštívil v kláštore v Eisenstadte. O týchto návštevách sa dočítame jedine v Albachovom denníku, ktorý Gajdoš tiež našiel v bratislavskej fran­tiškánskej knižnici. Napokon v tamojšom archíve sa našli autentické doklady o nemeckom pôvode Adama Liszta, doplnené aj prameňmi v bývalom gym­náziu v Bratislave (Grösslingová ulica) a na univerzitnej kvestúre.

Poznatky získané v archíve a v knižnici františkánskeho kláštora v Bra­tislave si Gajdoš rozšíril za prieskumu františkánskej knižnice archívu v Budapešti. Objavil tam Lisztovu knižnú pozostalosť, autentické doklady o Lisztových návštevách u svojich priateľov vo františkánskom kláštore v Pešti, hodnoverné svedectvá o Lisztovom konfráterstve (čestný člen ře­hole bez rehoľných povinností), no nie o terciárstve (skutočný člen tretej rehole sv. Františka). V knižnej pozostalosti zistil diela a v nich partie, ktoré boli rozhodujúce pre Lisztovu hudobnú tvorbu s františkánskou tematikou (napr.Cantico del Sol, Laprédication aux oiseaux a i.). Našli sa tam aj zaujíma­vosti z Lisztovho života, predtým neznáme. Gajdoš v Budapešti prichádzal do osobného a písomného styku aj s maďarskými lisztológmi, ktorých infor­moval o nových údajoch. Po preštudovaní príslušnej literatúry Gajdoš naj­dokonalejšie prenikol do problematiky Lisztovho františkanizmu. Bol prvý, ktorý v celom rozsahu uverejnil pôvodné záznamy tak o štúdiách Adama Liszta, ako aj o jeho členstve vo františkánskej reholi. No hlavne presvedčivo dokázal, že František nebol františkánskym terciárom, iba konfrátrom.

Čo sa týka knižnej pozostalosti Fr. Liszta, Gajdoš je jediný z lisztológov, ktorý ju má podrobne spísanú. Pretože aj v Maďarsku kláštorné knižnice boli zvážané, maďarskí odborníci Lisztovu knižnicu nateraz nemôžu nájsť. Čo im je o nej známe, to vedia len z Gajdošových prameňov (napr. z príspevku v Duchovnom pastieri 1962, aj z korešpondencie s Gajdošom).

Výsledky svojich poznatkov z františkánskych archívov a knižníc, dopl­nené aj údajmi z odbornej literatúry, Gajdoš spracoval najprv v niekoľkých parciálnych štúdiách. Napokon ich všetky zhrnul v objemnej práci vo forme knihy s názvom František Liszt a františkáni. Práca má nasledovné kapitoly: Františkánska tradícia v rodine Františka Liszta – Styky Fr. Liszta s františkánmi – Fr. Liszt františkánskym konfrátrom – Fr. Liszt nebol františkánskym terciárom – Františkánske skladby Fr. Liszta – Fr. Liszt a Stanislav Albach – Knižná pozo­stalosť Fr. Liszta.

Gajdoš túto knihu niekoľkokrát prepracoval, dopĺňal, opravoval. Začia­tok ma v r. 1936, v Lisztovom jubilejnom roku. Toho roku vyšla jej prvá podoba, cyklostylom rozmnožená v Budapešti v rozmnožovacom ústave L. Vörösváryho (Budapest IV, Muzeum kórút 13), 33 strán. Pravda, po slo­vensky. Blany si Gajdoš sám klepal. To isté bolo ako príloha vo Františkán­skom obzore, roč. 2, Bratislava 1936, č. 3 - 4.

Napokon definitívna forma Gajdošovej knihy František Liszt a františkáni o 238 stranách je z r. 1971. Gajdoš vtedy hľadal pre ňu doma vydavateľa. Hoci mala najlepšie posudky a odporúčania slovenských odborníkov (A. A. Baník, L. Mokrý, N. Földváriová), nakladatel' sa pre také špeciálne dielo ne­našiel. Práce sa ujali v rakúskom Eisenstadte, kde ju preložili do nemčiny, a tam čaká na vydanie. V Eisenstadte totiž je Európske Lisztovo stredisko – European Liszt Centre - ELC, kde zbierajú všetok materiál o Fr. Lisztovi. Pre jedinečné Gajdošove zásluhy o Fr. Liszta a pre obohatenie archívu ELC Gajdoš sa stal čestným členom onoho Európskeho Lisztovho centra.

Osobitné vzťahy Adama a Františka Liszta k Slovensku sú v štúdiách o františkánskej tradícii v rodine Fr. Liszta, to isté po nemecky Zu den Beziehungen Fr. Liszt zur Slowakei a Slovenská spomienka na F. Liszta. V nemeckej štúdii War Franz Liszt Franziskanerf sa nové údaje o Lisztovom františkánstve dostali aj na svetové lisztologické fórum.

V tejto súvislosti nebude od veci zmieniť sa aj o Reportáži od kolísky sv. Alžbety, ktorú v rámci Lisztovho jubilea 11. mája 1936 slovenský rozhlas vysielal z františkánskeho kostola. V prednáške Gajdoš hovoril nielen o tom, či sa Alžbeta (1204 - 1226) narodila v Bratislave a či v Sárospataku, lež aj o oratóriu, ktoré Liszt skomponoval na legendu o sv. Alžbete. Táto svätica, ako je známe, bola františkánskou terciárkou, preto bola blízka Lisztovej duši. Hovorilo sa aj o pamiatkach na sväticu v bratislavskej františkánskej knižnici a na Slovensku. Po reportáži z Bratislavy vysielali ono oratórium z Brna. Obsah reportáže priniesli bratislavské nemecké noviny (1937 pod Gajdošovým menom).

(1977)

P. S.

Svoj elaborát Vševlad Jozef Gajdoš sedemdesiatročný, 1907 - 1977, v ktorom o sebe autor písal v tretej osobe, venoval svojmu mladšiemu oltárnemu bra­tovi Andrejovi Valachovi, ako najbližšiemu v posledných rokoch života (na­zýval ho svojím „alter ego“). Z Valachovho listu rehoľnej sestre Martine Tyborovej SSCM do USA po Gajdošovej smrti, s ktorou si nebohý dopisoval, sa dozvedáme o posledných mesiacoch jeho života. V priebehu r. 1978 často navštevoval nemocnice pre zhoršený zdravotný stav (trombóza, cukrovka, srdce). V januári ho liečili v Bratislave na Krásnej Hôrke. Po Veľkej noci opäť musel do nemocnice (bolestivé nohy), naordinovali mu kúpele a infúzie. V apríli strávil niekoľko dní aj u A. Valacha, koncom mesiaca udelil mu posledné pomazanie. Pre zlý stav znovu ho musel odviesť do Bratislavy na Kramáre. Tam konštatovali infarkt myokardu, nasadili sa lieky. Desiateho mája lekári boli trochu optimistickí. Kríza nastala pred polnocou. Pacient si sťažoval na veľké bolesti srdca, nasadili aj kardiostimulátor. O trištvrte hodiny po polnoci 11. mája 1978 lekári konštatovali smrť. Vraj málo ľudí odchádza k Bohu s takou vyrovnanosťou. Trápilo ho jedine, že nestihol do­končiť svoju prácu.

J. P.