Klikni pre podrobnosti...

Výrez z pohľadnice, za ktorú dostal profesor Dr. Vševlad Jozef Gajdoš, OFM 9 rokov žaláru.Na jar v roku 1947 som bol študentom – septimánom na Štátnom gymnáziu v Nových Zámkoch. Už od jesene r. 1946 sme sledovali hanebný proces s nami veľmi váženým prezidentom Dr. Jozefom Tisom. Na tomto „reslovakizovanom gymnáziu“, ono totiž od mníchovského diktátu, až do roku 1945, a vlastne aj o niečo dlhšie bolo „maďarské“, lebo na ňom učili v prevažnej miere maďarskí profesori, tak ako za horthyovskej okupácie. Tu sa poschádzali študenti, ale aj profesori, z celého Slovenska, ako tzv. nespoľahliví, ktorých „benešovsko-gottwaldovský režim“ presídlil medzi „Maďarov“...

Pre nás mladých, takmer bezstarostných študentov, toto „presídlenie“ vyhovovalo, lebo sme sa postretali rovnako kresťansky aj národne orientovaní Slováci zo všetkých kútov Slovenska. O to lepšie sme sa tam cítili, že pilier tejto omladiny, tvorili študenti zo Šurian a to z bývalého „jediného slovenského gymnázia na okupovanom území“, ktoré sa po fronte opäť spojilo z novozámockým gymnáziom. 

Nemuseli sme sa dlho zoznamovať, alebo ako sa vraví „oťukávať“, ako-kto z nás zmýšľa, lebo tragické udalosti a represálie „rudoarmejcov“, ale najmä ohavné procesy v tom období, proti najlepším synom národa, jednoznačne vyjasnili, kto je akého presvedčenia. Samozrejme, že my „horniaci“ aj „Šuranci“ našli sme hneď spoločnú reč, nielen medzi sebou, ale aj s mnohými našimi p. profesormi, ktorí boli rovnakého zmýšľania. S úctou a láskou si spomínam na týchto svojich profesorov: na Jána Baku, Jána Hollého, na prof. Račeka, ale predovšetkým na dp. profesora Dr. Jozefa Vševlada Gajdoša, OFM, ktorí s nami študentmi – či už v užšom kruhu alebo v študentskom „Hviezdoslavovom krúžku“ – spolupracovali. Tu sme sa schádzali k historicko-literárnym besedám. Keďže práve v tom čase bol v plnom prúde proces pred tzv. Národným súdom s Dr. Jozefom Tisom, bez zábran a bez obáv pred zradou sme tu vyjadrovali rozhorčenie nad vyčíňaním Benešo-boľševikov a zradcov národa pri tomto procese, inscenovanom katanmi typu: Daxnera, Rašlu, Šujana, Rigana a iných...

Vraveli sme si vtedy: „Musíme dačo urobiť, musíme prebudiť tento ospalý a zahriaknutý slovenský národ a vyburcovať ho, aby sa otvorene postavil proti jeho zradcom a katanom!“

Dnes sa toto možno zdá ako naivná myšlienka, ilúzia, utópia a podobne, ale aj väčšina národa vtedy pociťovala strašnú krivdu a zlovôľu nad tým, čo sa dialo. V našich mladých srdciach sme si vtedy vypestovali životné krédo: VIERU v Pána BOHA a lásku k národu, za slobodu ktorého sme boli ochotní položiť aj svoje životy!

To bolo podnetom k vytvoreniu našej novozámockej skupiny, a tak za zrodil náš prvý ilegálny časopis „NÁSTUP“. Vydávali sme ho ako mesačník. Tlačili sme ho pôvodne na valčekovom cyklostyle, ručne, len tak cez sieťku a cez blanu, z ktorej sa dalo „vyvaľkať“ tak maximálne 80–100 kusov. Aby sme ich vyrobili čo najviac, museli sme blany znovu prepisovať: dva, aj trikrát. Okrem „NÁSTUP-u“, ktorý vyšiel v číslach 1 až 9, sme vydali aj veľa iných tlačovín, alebo ako to vyhlásil „súdruh sudca“ MSTISLAV DUB na Štátnom súde v Bratislave: „... vytlačili veľké množstvo protištátnych letákov, čím spáchali zločin úkladov proti ČSR..."

My sme ale, v Nástupe aj v letákoch písali od srdca k srdcu, iba pravdu-pravdúcu, lebo sme bojovali o JEHO život a veľmi sme aj to chceli, aby sa to aj ON dozvedel, že sme s NÍM, VERNÍ JEMU, VERNÍ SEBE A VERNÍ NÁŠMU NÁRODU!!!

Bohužiaľ, nevyšlo nám to vtedy, lebo 18.-teho apríla 1947 bol tzv. Národným súdom nad naším prvým prezidentom prvého Slovenského štátu, Dr. Jozefom Tisom, vynesený rozsudok. Nič sa už nedalo urobiť! Veď rozsudok bol vopred určený Benešom, hoci vtedy skoro celé Slovensko bolo proti tomuto hanebnému zločinu. Vtedy, skoro pred päťdesiatimi rokmi sme ešte tajne dúfali, že sa nad ním Beneš zmiluje a omilostí ho... Veď Dr. Tiso bol kedysi členom vlády ČSR, ba čo viac, pri prvej voľbe Beneša za prezidenta ČSR, sa práve HSĽS postavila za jeho voľbu...

Azda nikdy predtým, ani potom, nebolo v dejinách Slovenska toľko úzkostlivého očakávania a toľko vrúcnych prosieb k nebu, ako v tých osudových 48 hodinách od vynesenia rozsudku, po zamietnutie milosti vládou komunistu Gottwalda a „demokrata“ prezidenta Beneša... Vo vláde rozhodlo o zamietnutí milosti iba 9 hlasov ministrov KSČ a prezident rád naplnil svoje „neoficiálne“ želanie ešte z Londýna: „Tiso musí viset!“ ... Ale „Božie mlyny melú pomaly ale iste“... Do roka odišiel k Božiemu súdu minister Ján Masaryk, a čoskoro po ňom aj prezident Beneš „všemi opušten a zrazen vlastním lidem...“ no a do tretice odišiel aj sudca Daxner...

Naše nádeje a náš optimizmus po vynesení rozsudku klesali každou hodinou. Potom sme ráno, v to „čierne ráno“, počuli v rozhlase výrok: ... „nebylo vyhoveno jeho žádosti o milost a poprava byla vykonána dnes včasně ráno“...

Obliekol som sa do smútočného oblečenia a spolu s mamkou sme šli do nemocničnej kaplnky, kde sme aj so sestričkami „klariskami“ preplakali celú sv. omšu.    

Ani v škole mnohí spolužiaci tomu nechceli veriť, že bol pán rezident popravený... Pamätám si, že sme mali prvú hodinu s p. profesorom Vševladom Gajdošom, hodinu psychológie. Nebolo však nič z vyučovania, my sme hľadali slová útechy u nášho milého profesora a podobne to bolo aj na hodinách s ostatnými slovenskými profesormi. Nosil som vtedy v školskej aktovke ako suvenír kolorovanú pohľadnicu Otca národa – Andreja Hlinku, ktorú rozdávali z príležitosti jeho pohrebu v auguste 1938 v Ružomberku. Neviem prečo ma to napadlo, že som si ju cez vyučovanie položil pred seba a pozeral sa na ňu. Na pohľadnici je v tŕňovej korune olemovaná fotografia A. Hlinku s nápisom: „BOH ŤA OPATRUJ, BUĎ SBOHOM NÁRODE MÔJ“.    

Pohľadnica s A. Hlinkom, ktorá poslúžila V. J. Gajdošovi a L. Javorskému ako predloha pre fotokoláž s podobizňou Jozefa Tisu ako slovenského mučeníka.

Akosi ma napadlo, že v tejto tŕňovej korune vidím tvár nášho popraveného pána prezidenta. Cez prestávku som sa s týmto „videním“ hneď zdôveril pátrovi Vševladovi Gajdošovi. Dnes som presvedčený, že to bolo Božie vnuknutie lebo obaja sme si mysleli to isté, že takáto fotografia v tŕňovej korune, bude najkrajšou pamiatkou a večnou spomienkou na Jeho umučenie!!!    

Páter Vševlad, bol vynikajúcim fotografistom a ja som bol jeho snaživým učňom. Nuž sme teda spoločne urobili fotomontáž, či lepšie povedané koláž. Na pohľadnici sme prelepili obraz A. Hlinku, z Nástupu vystrihnutým obrázkom p. prezidenta a prelepili sme dátumy narodenia a úmrtia (t. j. popravy). Ja som ešte chcel prelepiť aj menovku, ale prof. Gajdoš, mi kázal prelepiť tam nápis, ktorý sa stal symbolom: „SLOVENSKÝ MUČENÍK“ na večné veky! Povedal mi pri tom tieto slová: „Vieš, Ladislav, každý národ má svojho mučeníka, teda prečo by sme si aj my Slováci nemohli JEHO uctievať ako blahoslaveného a slovenského národného mučeníka, akým sa ON v skutočnosti stal?!“. Dnes som presvedčený, že páter Vševlad, dostal tento nápad BOŽÍM riadením. Veď to bolo v deň popravy, keď ešte nebol známy JEHO závet, ktorý napísal pred popravou: ... „TOMUTO ZÁKONU SOM SLÚŽIL CELÝ ŽIVOT A PRETO SA POVAŽUJEM ZA MUČENÍKA V PRVOM RADE TOHO ZÁKONA BOŽIEHO. V DRUHOM RADE CÍTIM SA MUČENÍKOM OBRANY KRESŤANSTVA PROTI BOĽŠEVIZMU, KTORÉHO SA MUSÍ NÁROD, NIELEN V DUCHU SVOJHO KRESŤANSKÉHO CHARAKTERU, ALE I V ZÁUJME SVOJEJ ĎALŠEJ BUDÚCNOSTI VŠEMOŽNE CHRÁNIŤ...“    

Fotokoláž V. J. Gajdoša a L. Javorského na pohľadnicu s podobizňou J. Tisu ako slovenského mučeníka.

Páter Vševlad si dobre nastavil fotoaparát LEICU a blesk, postavil ich na stojan, na stenu sme pripevnili tú fotomontáž a ešte sme dobre zatemnili okno (robili sme to v cele františkánskeho kláštora), aby sa „frátri“ nedivili, čo sa to robí u p. Vševlada... Z troch vyfotených záberov sa dva výborne vydarili a my sme potom do rána exponovali asi 500 fotografií pohľadnicového formátu. Otec Vševlad vtedy prišiel o celú svoju zásobu maďarských fotopapierov, zn. „FORTE“. Fotky sa vydarili vynikajúco a boli také dokonalé, že ďalší amatéri po Slovensku si prefotením rozmnožovali ďalšie a ďalšie kópie. Takto sa tento pietny obrázok dostal do všetkých končín Slovenska, ba i za jeho hranice... Podľa odhadu ŠTB-ákov, čo nám vykričali pri zatknutí, sme vraj takýchto fotografií vyrobili vyše 25 tisíc. Neviem túto cifru posúdiť, či ich bolo toľko alebo nie, lebo sme si o tom neviedli inventúru, ale je pravdou, že sme pašovaním z Maďarska alebo nakupovaním cez našich spolupracovníkov a sympatizantov „v bratskej českej zemi“ obstarali desiatky a desiatky balíčkov fotopapiera 6x9, alebo aj pohľadnicových. Tieto sme potom kopírovali celé dni: „nielen novozámockí, štiavnickí, či bystrickí, alebo aj žilinskí študenti,“ tak ako bol po nich dopyt, až do nášho odhalenia a zatknutia tzv. Žilinského sprisahania, t. j. do 13. septembra 1947.    

Keď som vo februári 1992 vydal prvé vydanie tohto „samizdatu“ – SPOMIENKY A SVEDECTVO, vtedy som napísal toto:    

„Iróniou osudu je, že dnes po 45-tich rokoch nám z toľkého množstva vyrobených fotografií Dr. Tisu zostal: 1, slovom, jeden kus, ktorý som našiel ako záložku v jednej knihe, keď som sa vrátil z Jáchymova. Tak dokonale u nás filcovali ŠTB-áci, že mi neostal ani jeden NÁSTUP, ani jeden z tých stoviek letákov, čo sme vydali, ktorého fototlač vám prikladám.“   

Dnes toto už nie je pravda. Po vyše dvojročnom hľadaní pracovníkov Matice slovenskej v Martine, sa v archíve našli aj materiály, ktoré tam „uložil“ páter Dr. J. V. Gajdoš a to časť našich Nástupov (č. 5 až 8), nie je to ešte všetko ale veríme, že sa ešte nájdu aj tie ostatné materiály. V r. 1992 som objavil v archíve MS v Martine, pod signatúrou 2996/62 „Podobizeň J. Tisu, vydaná ako pohľadnica v zahraničí“ – a bola to práve táto fotografia (13x18) „Slovenský mučeník“. Po mojom objasnení ako aj po zverejnení týchto „Spomienok“ o autoroch tejto fotografie, bol tento údaj v archíve MS akceptovaný. Chcem ešte pri tejto príležitosti poďakovať všetkým bývalým pracovníkom Matice, že riskujúc svoju osobnú slobodu v čase totality od svojho tajného spolupracovníka prof. Dr. J. V. Gajdoša, prevzali a dobre uschovali pred sliedivými očami zradcov a ŠTB-áckych agentov rôzne vzácne dokumenty, nielen tieto „naše“, ale rôzne literárno-historické diela a materiály. Po objavení tzv. „Pozostalosti Dr. J. V. Gajdoša“, v ktorej sa doteraz našlo už vyše 20 tisíc hesiel (t. j. písaných strán), už tieto materiály len čakajú na historika-literáta, ktorý by z týchto materiálov (a nielen z tohto Matičného archívu, ale aj ostatných archívov na Slovensku i v zahraničí: napr. aj v Jednote MIDLETOVN), spracoval súborné literárno-historické a dokumentačné dielo.    

A čo ešte povedať na záver? Obraciam sa najmä na vás, skôr narodených, ktorí si ešte dobre pamätáte na tú osudnú jar z roku 1947, možno že niektorí z Vás ste boli medzi „kolportérmi“ či tajnými rozširovateľmi „Nástupu“, alebo aj ostatných letákov, či týchto fotografií Dr. J. Tisu, nášho prvého SLOVENSKÉHO MUČENÍKA...    

Spomínajte si na NEHO najmä v modlitbách, za spokojné odpočívanie JEHO DUŠE, ale aj za to, aby sa k blížiacemu sa 50-temu výročiu jeho popravy odhalila ZAMLČANÁ PRAVDA O ŇOM, ako aj o Slovensku, aby spravodlivosť zvíťazila, aby došlo k revízii jeho skrivodlivého procesu a k jeho úplnej rehabilitácii.  

Dôkazov je už dosť a ďalšie sa nájdu v kyjevských či moskovských archívoch KGB, alebo v pražských trezoroch ŠTB, či archívoch z roku 1946-1947, ale najmä v jeho súdnych spisoch, ktoré vážia vyše 700 kg, z ktorých mnohé katan Daxner a jeho čecho-boľševickí prisluhovači nedovolili pred senátom tzv. Národného súdu odhaliť!    

Dovoľte mi celkom na záver, vzdať hold aj nášmu nebohému p. profesorovi Dr. Jozefovi Vševladovi Gajdošovi, za nás všetkých jeho študentov, ale aj za ostatných členov tzv. „novozámockej skupiny“, že nás vychovával v duchu VIERY a VERNOSTI NÁRODU.    

Nech Vám dožičí ľahké odpočívanie na MAŇANSKOM CINTORÍNE náš dobrotivý Pán a Sedembolestná Matka-Patrónka Slovenska, ktorú ste zo srdca uctievali...

{edocs}http://jozeftiso.sk/dokumenty/ine/javorsky-ladislav_spomienky-a-svedectvo-na-vsevlada-gajdosa.pdf,500,350{/edocs}

Upozorňujeme, že označenie „svätý“ ako prívlastok k menu mučeníka viery katolíckej a národa slovenského, Jozefa Tisu, je na týchto stránkach používaný v ľudovom význame ako vynikajúci cnosťami, mravnosťou, bezúhonnosťou, vzbudzujúci vážnosť svojou silou, oprávnený, spravodlivý. Prívlastok „svätý“ v ľudovom význame je na týchto stránkach prisudzovaný Jozefovi Tisovi bez odobrenia pápežského úradu Cirkvi. Jeho používaním si správca Rodného domu prezidenta Tisu a týchto stránok nedovoľuje predchádzať úsudku Cirkvi, lež zverejneným dokumentuje kultus svätosti Jozefa Tisu, ktorý dodnes panuje v národe a svojou vlastnou cestou hľadá a nachádza si svoje vlastné výrazové prostriedky.

Nový účet
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore