Klikni pre podrobnosti...

Závratné obraty tejto vojny mocne zapôsobili na fantáziu ľudí a preto nič sa nerozmohlo tak veľmi ako prorokovanie. Každý chce vedieť, čo bude, ako bude a skoro každý si trúfa dať i odpoveď na túto otázku. Že odpoveď táto podľa povahy ľudí býva rozličná, skusujeme každodenne. Ale treba k tomu i zvláštnej povahy, ba skoro by som povedal, že odvahy, aby si ľudia trúfali hovoriť o budúcnosti na spôsob proroka. Veď kto je to, čo neprorokoval ešte čo to o tejto vojne a nebol nastavšími udalosťami zahanbený? Pre vážneho človeka stačí jedno také poučenie, aby sa nepúšťal i po druhý raz na klzkú pôdu prerokovania, tým väčšmi, lebo vojna sa proroctvami neobráti: ale naproti tomu drží sa radšej toho, že plní denne príkazy vojnovej potreby tak, ako mu to záujem národa a štátu prostredníctvom príslušnej vrchnosti nastoľuje.

Verné plnenie svojich povinností voči národu a štátu, samozrejme, predpokladá u každého presvedčenie, že čokoľvek robíme alebo nerobíme, nie je zbytočné presvedčenie, že budúcnosť nám dá za pravdu a odškodní nás za všetko, čo teraz akokoľvek za národ a štát obetujeme. Teda, že tá vojna neznamená koniec národa a štátu, že to ten náš národ a štát nielen nepretvorí, ale že to vyhrá! A nie je to tiež také opovážlivé prorokovanie, o akom sme práve hovorili? Ani zďaleka nie!

Keď hovoríme, že budúcnosť národa je v našich rukách, nieje to nijaké proroctvo, ale je to jednoduché odhalenie prirodzených základov jestvovania každého národa. Národ je síce blahodarnou spojkou všetkých jednotlivcov toho istého kmeňa, bez ktorej spojky by nijaký jednotlivec vyššieho života kultúrneho a sociálneho nebol schopný, ale predsa žije len z príspevkov jednotlivcov pod klenbou svojej pospolitosti združených. A uplatňuje sa jeho blahodarná spojka pre jednotlivcov tým výdatnejšie, čím väčšmi sa posilňuje jeho zdatnosť príspevkami jednotlivcov. Preto ako veľký národ je istejšou záštitou pre jednotlivca, než národ malý, tak i národ, keď i nie početne, ale mravne, teda národ mocnými príspevkami svojich členov silný, môže sa v podpore svojich jednotlivcov výdatnejšie uplatňovať, než národ slabý, teda bez náležitých príspevkov svojich členov živoriaci. Platí teda: silný národ – silní jednotlivci, a to s platnosťou nadol i nahor, teda v tom zmysle, že silný národ mocne ochraňuje svojich členov, ale i tak, že len z udatných, verných a oddaných jednotlivcov môže vyrastať silný a mocný národ. Takže potom ako samozrejmosť nám prichádza: akí sú jednotlivci, taký je i národ, čo je len inými slovami vyjadrená myšlienka, že „budúcnosť národa je v našich rukách“. Uvedomenie si pravdivosti týchto slov znamená, pravda, pre každého Slováka životnú zaviazanosť. Keď od osobného príspevku jedného každého Slováka závisí, či národ slovenský bude silný a mocný, či sa nájde potom čo len jeden medzi nami, čo by si povinnosti svoje voči národu a štátu nekonal čestne a statočne? Isteže jedine z tejto životnej statočnosti prejavuje sa jedine práve národovectvo. A preto nemýli ho ani taká pokušiteľná vypočítavosť, ktorá z nadchnutia vojnových prorokov, hovoriacich už v tom zmysle, že už všetkému je koniec, všetko je stratené, treba už len zachrániť, čo sa zachrániť ešte dá, vidí jedinú cestu v trpnom očakávaní neodvratného osudu. Lebo keby z takýchto nečinných, trpne sa poddávajúcich jednotlivcov pozostávať mal národ, isteže by ten národ neznamenal silu a záštitu pre jednotlivcov, ale prázdnu fikciu, za ktorú tá obetavosť by bola skutočne zbytočná. Národ však znamená pre jednotlivca vyššiu hodnotu, vyššiu energiu, očakáva teda od jednotlivca takéto energické činy. Preto i keď vidí, čo všetko pohlcuje vojna, čo všetko sa tratí pod jej priamym alebo nepriamym zásahom, nedá sa odraziť od cesty životných svojich príspevkov v prospech národa a štátu, lebo vie, že čo by národ hneď všetko stratil, čo na hmote má, ale zachráni si samostatnosť, všetko si zasa zadováži; ale keby stratil samostatnosť, čo by hneď i všetko zachránil, čo na hmotných statkoch má, nielenže všetko bezpodmienečne časom utratí, ale pozbaví sa i nádeje, že kedysi ešte znova si zadováži to, čo si ako samostatný gazda zaopatril.

Keďže teda národy početne alebo mravne silné nehynú, buďme statočnými členmi svojho národa a štátu, aby slovenský národ a štát nezahynul, ale žil a prospieval k dobru všetkých Slovákov!


Organizačné zvesti Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, 1945, č. 1 , s. 1, Budúcnosť národa je v našich rukách; Slovák, r. 27, 1945, č. 26, s. 1, Budúcnosť národa je v našich rukách; Slovenská pravda, r. 10, 1945, č. 26, s. 1, Obetovať pre národ a štát; Slovák týždenník, r. 26, 1945, č. 6, s. 1, Budúcnosť národa je v našich rukách; v skrátenej verzii Slovenská politika, r. 26, 1945, č. 27, s. 1, Budúcnosť národa je v našich rukách; Živnosť, r. 7, 1945, č. 9, s. 1, Budúcnosť národa je v našich rukách.