Svätú omšu celebruje páter Vojtech Zeman, vedúci Slovenskej katolíckej misie v MníchoveOd roku 1997, teda už viac ako sedemnásť rokov existencie druhého slovenského štátu (r. 1993) a samostatnej slovenskej cirkevnej provincie (r. 1977), mlčia slovenskí politickí i cirkevní reprezentanti o osemnásťročnej tradícii Slovenských národných pútí za mučeníka Jozefa Tisu do Altöttingu v Nemecku. Dnešná slovenská verejnosť ani len netuší, že od roku 1979 sa pravidelne, každý rok v najbližšiu sobotu k 18. aprílu – dňu popravy prezidenta Tisu – schádzali so súhlasom nemeckých štátnych i cirkevných úradov stovky slovenských pútnikov z celého sveta na známom bavorskom mariánskom pútnickom mieste, aby sa v modlitbách obracali k Panne Márii, orodovnici za oslobodenie slovenského národa spod „čecho-boľševickej“ nadvlády a k mučeníkovi Jozefovi Tisovi za slovenskú štátnu samostatnosť.

Dnešná slovenská verejnosť ani len netuší, koľko radových obetavcov žijúcich mimo vlasti v role národných pracovníkov prinášalo denne osobnú obetu v snahe deklarovať pred svetom vôľu slovenského národa po vlastnej štátnej samostatnosti potom, ako Slovensko „oslobodila“ Červená armáda a „zachránil“ Beneš opätovným prikovaním Slovenska do spoločného štátu s Čechmi. A boľševikmi...

Jedným z mnohých takýchto obetavých národných pracovníkov bol i Štefan Valko, predseda SOV-u – Slovenského oslobodzovacieho výboru – pre západnú Európu. Bol to práve Štefan Valko, v ktorého hlave sa zrodila myšlienka pátrať po miestach posledného pobytu členov slovenskej vlády sťahujúcej sa pred „červeným drakom“ tlačiacim sa od roku 1944 stále viac a viac na západ.

Valko „objavil“ Altötting – bavorskú národnú svätyňu Panny Márii Omilostenia s kapucínskym kláštorom sv. Konráda, v ktorom strávil posledné dni života na slobode prvý slovenský prezident –  Jozef Tiso. Kláštorná cela, do ktorej bavorskí kapucíni ubytovali prezidenta Tisu bola dovtedy desiatky rokov neobývaná ako cela vyhradená pre „kráľovské návštevy“ a návštevy vysokých cirkevných hodnostárov, v ktorej bol po Jozefovi Tisovi, hlave slovenskej štátnej samostatnosti, guardináom kláštora ubytovaný napr. kardinál Ratzinger, budúci pápež Benedikt XVI. či pápež Ján Pavol II. 

Z tohto miesta, po zásahu českej rozviedky, začala sa Tisova dvojročná mučenícka cesta po amerických koncentračných táboroch a „čechoboľševických žalároch“ až na šibenicu, kde 18. apríla 1947 o 5. hodine rannej odobral sa do večnosti násilenstvom svojich politických oponentov.

Z Altöttingu sa podarilo Štefanovi Valkovi vybudovať za osemnásť rokov miesto najväčšej výročnej náboženskej a politickej manifestácie Slovenov za slovenskú štátnu samostatnosť, kedy Slovenská národná púť za mučeníka Jozefa Tisu do Altöttingu čítala v rokoch 19911992 viac než tritisíc slovenských pútnikov modliacich sa za štátnu samostatnosť Slovenska k Panne Márii. A Jozefovi Tisovi...

Štefan Valko po roku 1977 rozpoznal vo formujúcej sa skupine Charty 77 ešte väčšiu hrozbu pre slovenskú štátnu samostatnosť než dovtedy predstavovala v očiach časti slovenského exilu centralistická vláda komunistickej strany. Vložil sa teda celý do vybavovania príslušných povolení od miestnej zemskej i cirkevnej správy.

Natrafil na srdečného, ale zaneprázdneného pátra Huberta, ktorý bol guardiánom kláštora sv. Konráda počas pobytu Dr. Tisu v tomto kláštore a „s Tisom sa denne stretával“, ale i na ústretového súčasného guardiána kláštora, pátra Gašpara grófa von Ballestrem, ktorí ako Tisovi oltárni spolubratia Valkovu myšlienku privítali. Na prvej púti to bol dokonca páter Edimbert z kláštora sv. Konráda, ktorý na zádušnej sv. omši doslova vyzval hŕstku ustráchaných Slovenov k zaspievaniu hymnickej piesne „Hej, Slováci“ slovami: „Slováci, a teraz chceme počuť vašu národnú hymnu!“

Po celý čas pútí za Jozefa Tisu napomáhali nemeckí rímsko-katolícki kňazi páter Godehard či sám provinciál nemeckých kapucínov Dr. Bonifacius Straek.

Modlitby Slovenskej národnej púte za mučeníka Jozefa Tisu

Až neskôr sa za slovenskú národnú púť začali osvedčovať posmelení slovenskí kňazi ako Msgr. prof. ThDr. Vojtech Bucko, ktorý bol aj predstavený slovenskej katolíckej misie pre západné Nemecko v Mníchove, vdp. Vojtech Zeman, zakladateľ a predstaviteľ slovenskej katolíckej misie v Mníchove a Msgr. Jakob Bauer, hlavný predstaviteľ slovenských Nemcov v západnom Nemecku, ako aj diakon Ing. Karol Reimer z Mníchova, páter Anton Baník ako duchovný vodca národnej organizácie „Priateľov Slovákov vo Švajčiarsku“ z Zürichu, páter Ladislav Šimončík či generálny vikár Slovenského gréckokatolíckeho biskupstva sv. Cyrila a sv. Metoda v Kanade, predseda Zahraničnej Matice slovenskej v rokoch 1974 – 1987 a duchovný správca gréckokatolíckej farnosti v Hamiltone – Msgr. František J. Fuga z Kanady,  ktorý do Altöttingu v roku 1983 poslal slovenskú zástavu so slovami:

„Túto zástavu schválili všetky slovenské organizácie v slobodnom svete a ju uctievajú, lebo to bude jediná, ale najlepšia reprezentantka slovenského národa vo svete a bude tiež strážiť a ozdobovať izbu svojho prezidenta v tomto kláštore a v krátkej budúcnosti i celý národ a jeho vlasť“.

Za púť sa postupne postavili aj akademické kapacity ako prof. Ing. František Vnuk z Austrálie, prof. Dr. Milan S. Ďurica, SDB či prof. Dr. Jozef Palkovič z Carouge zo Švajčiarska, ale i poslanec Snemovne národov Federálneho zhromaždenia Stanislav Pánis, Elena Kozánková ako predsedníčka Tisovej spoločnosti, vitálny bojovník za slovenskú štátnu samostatnosť Ivan Štelcer, Elena Krištofová, Ing. Ivan Zamba, Ing. Aristid Zelenay a Ladislav Cibulka z Lausan, obaja zo Švajčiarska, a desiatky ďalších...

Štefan Valko však okrem stoviek podporných listov a telefonátov od krajanov z celého sveta zakúsil i trpkú odplatu jednak od politických a náboženských oponentov, ale tiež od ostatných slovenských národných pracovníkov. Každoročne sa musel vysporiadať so psychickým terorom ŠtB, ktorej pracovníci sa neúnavne snažili anonymnými telefonátmi v nočných hodinách psychicky zlomiť jeho manželku, tlakom nemeckej židovskej náboženskej obce na čele s Jánom Galinskim, a Čechoslovakistami, ktorí proti púti a slovenskej štátnej samostatnosti brojili i v „slobodnom svete“ cez Radu slobodného Československa a rozhlasové stanice Slobodná Európa a Hlas Ameriky ako Dr. Jozef Šrámek, Dr. Imrich Kružliak, Dr. Martin Kvetko , Dr. Anton Hlinka, Dr. Štefánek, MUDr. Ivan Fiala, S. Belluš, K. Grónsky a mnohí iní...

Ako to už býva, nepriateľ využíval na boj všetky prostriedky a nezdráhal sa ani zneužívať vratkú životnú situáciu emigrantov alebo slovami samotného Štefana Valku: „Mnohí sa mi aj zverili, že oni proti púti nič nemajú a radi by sa jej zúčastnili, ale nemôžu tak urobiť kvôli niektorým ľuďom zo Slobodnej Európy, ktorí im pomohli k lepšiemu bytu a práci.“

Nepriateľov púte bolo neúrekom. Dokonca sami národní pracovníci prichádzali za Valkom a žiadali ho, aby premenoval púť zo Slovenskej národnej púte za mučeníka Jozefa Tisu na „Púť československého bratstva“, „Púť vzájomnosti“, „Púť za Pannou Máriou“ alebo dokonca na „Púť svätoštefanskej koruny“. Spočiatku svetskí novátori argumentovali, tak ako to poznáme z dnešných dní, najskôr mienkou „slobodného demokratického sveta“ a neskôr, po 89. roku mienkou tzv. „spojenej Európy“ a v Slovenskej národnej púti za mučeníka Jozefa Tisu videli nielen prekážku v boji za slovenskú štátnu samostatnosť, ale i v „integrácii“ slovenského národa do „demokratickej Európy“. Neskôr, po roku 1987 naliehal na premenovanie púte aj biskup Dominik Hrušovský, ktorý bol vtedy hlavným predstaviteľom slovenských katolíkov v západnej Európe – napokon až tlak slovenských cirkevníkov zapríčinil zákaz konania pútí nemeckými štátnymi a cirkevnými orgánmi.

V roku 1983 sa dokonca na podvratné odporučenie Slovenského ústavu Matúša Černáka (predtým SNRvz – Slovenskej národnej rady v zahraničí) stal rečníkom na akadémii po púti Ing. Kamil Tomko z Izerlohna v Nemecku, synovec kardinála Tomku, ktorý pred pútnikmi vyhlásil, že: „...slovenský národ bol národom fašistickým a nacistickým, že s Hlinkovou gardou vraždili nielen partizánov, ale aj chudobný slovenský ľud a živých ľudí hádzali do horúcich pecí vápenky, prenasledovali obyvateľstvo a vypaľovali dediny...“.

Po roku 1989 sa proti púti ako najväčšej pravidelnej politickej a náboženskej manifestácii za štátnu samostatnosť Slovenska a blahorečenie Jozefa Tisu „osvedčili“ v negatívnom slova zmysle i Dr. Ján Čarnogurský, Dr. Peter Weiss, Milan Kňažko a mnohí ďalší z radov domácej „politickej reprezentácie“ dištancujúcej sa od tradícií a dejín vlastného národa...

Neúnavný národný pracovník Štefan Valko po dvoch prekonaných infarktoch a po nespočte vyhrážok fyzickou likvidáciou jeho, jeho manželky a rodiny, prenecháva v roku 1993 organizovanie pútí bratom Šuranovcom z Bratislavy a Tisovej spoločnosti, ale stále zostáva stáť v pozadí a vyjednáva lacné ubytovanie a stravu pre stovky slovenských pútnikov, ktorých doma po „nežnom prevrate“ sužovali zlé hospodárske pomery a vysoká nezamestnanosť...

Pozvánka na Slovenskú národnú púť za mučeníka Jozefa Tisu, r. 1994

Tlak domácich slovenských, ale aj nemeckých oznamovacích prostriedkov, tlače, rozhlasu i televízie sa však stupňoval a každým rokom, najmä po „nežnom prevrate“ šírili o púti stále viac a viac „najnezmyselnejších ohováračiek, vyfabrikovaných českými a maďarskými biskupmi, za pomoci domácich zradcov, hlavne z rozhlasovej stanice Slobodná Európa.“

Odporcom slovenskej štátnej samostatnosti sa napokon podarilo po 18-tich rokoch doslova udusiť devätnástu púť, ktorá sa mala konať práve z príležitosti okrúhleho 50. výročia popravy prvého prezidenta Slovenskej republiky ThDr. Jozefa Tisu v roku 1997.

Katolícky farský úrad v Altöttingu v odpovedi už na Valkov tradičný list, ktorým každoročne žiadal Mestský katolícky úrad sv. Filipa a Jakuba v Altöttingu o povolenie Slovenskej národnej púte, oznámil Štefanovi Valkovi:

„Ak to má byť Slovenská národná púť, potom musia za ňou stáť aj slovenskí biskupi a kňazi. Pre nás platí stanovisko, ktoré k púti zaujala Konferencia biskupov Slovenska zo dňa 20. 3. 1997, podpísaná Msgr. Petrom Dubovským, S. J., generálnym sekretárom KBS, a v ktorom doslova píše: ,Konferencia slovenských biskupov v žiadnom prípade nestojí za podujatím, akým je napr. zmienená púť do Altöttingu, a jasne sa od nej dištancuje‘“.

Púť sa teda oficiálne v tomto roku nemohla uskutočniť vo svojom pôvodnom, verejnom a veľkom rozsahu. Štefan Valko sa však stretol i 19. apríla v roku 1997 s niekoľkými slovenskými pútnikmi, aby sa modlili tak, ako po minulé roky.

Bojovník Valko sa však nevzdával a o rok neskôr, dňa 19. 2. 1998 opätovne požiadal zemský úrad a farský úrad v Altöttingu o súhlas na poriadanie púte, ten však trval na tom, že púť musí viesť vedúci slovenskej katolíckej misie v Mníchove, farár Ing. Rudolf Maslák a aspoň jeden biskup zo Slovenska.

Organizátor púte sa preto 17. 3. 1998 obrátil na Bratislavsko-trnavský arcibiskupský úrad v Trnave o pomoc pri usporiadaní tejto púte s poukazom na požiadavku farského úradu v Altöttingu, Msgr. Wilhelma Probsta.

Arcibiskup Sokol Štefanovi Valkovi oznámil, že jeho požiadavku nemôže uspokojiť jeden biskup, ale k nej musí zaujať postoj celá KBS...

A touto bodkou arcibiskupa Sokola sa skončil osemnásťročný príbeh Slovenských národných pútí za mučeníka Jozefa Tisu do Altöttingu.

Tradícia slovenských národných pútí za Jozefa Tisu, bez ohľadu na názory odporcov, sa hlboko zapísala do života slovenského exilu bojujúceho v „cudzom svete“ za „našu vec“, a tým vyryla i hlbokú brázdu do duše celého slovenského národa, ktorý sa vďaka tým istým záškodníkom ako v minulosti dnes zmieta v národnom bezvedomí.

Slovenské národné púte za mučeníka Jozefa Tisu boli a zostanú mocným výrazom slovenského človeka pre chuť žiť, spolčovať sa, pracovať a spoločne bojovať za práva slovenského národa na kultúrnu, náboženskú, národnú a štátnu existenciu. Slovenské národné púte za mučeníka Jozefa Tisu sú dojímavým príbehom slovenského človeka, ktorý doráňaní úkladmi, zradou, presilou a zlovôľou „tých druhých“, ale najmä svojich odrodilcov nestráca vieru v Pána Boha, v najhoršom utieka sa k svojej nebeskej Matke, aby nadchnutý cnosťami svojich nebeských patrónov znova hrdo vstal z prachu a bolesti k životnej borbe za Boha, za národ, za svojský a pokojný život v mieri a v Božej milosti. Slovenský živel sa vďaka nesmiernej osobnej obeti najlepších synov národa a ich úpenlivej modlitbe v minulosti osvedčil ako životaschopný. Či sa za životaschopný osvedčí dnes, závisí len a len od veľkosti, úprimnosti a hĺbky našej viery a schopnosti pracovať systematicky a neúnavne.

Ako inšpiráciu k uvedenému prinášame na našich stránkach reportáže z osemnástich Slovenských národných pútí za mučeníka Jozefa Tisu do Altöttingu, tak ako dianie zachytil Štefan Valko, ich dlhoročný organizátor. Uvedomujeme si, že podanie Štefana Valka v týchto reportážnych vstupoch môže byť skreslené, jednostranné, ale takisto musíme zdôrazniť, že to bol práve Štefan Valko, ktorý dokázal ustáť tlak odporcov po celých 18 rokov ich pravidelného konania, a teda jeho pohľad, z hľadiska funkčného, mal by zostať kľúčovým.

Čitateľa chceme zároveň odkázať na Memoriál mučeníka Jozefa Tisu, ktorý má ambíciu od roku 2013 nadviazať práve na Slovenské národné púte za mučeníka Jozefa Tisu do Altöttingu.

Pamätníkov a účastníkov pôvodných historických pútí touto cestou tiež vyzývame, aby zasielali správe Rodného domu prezidenta Tisu akékoľvek materiály týkajúce sa týchto pútí ako fotografie, dokumenty, listy, pohľadnice a iné buď elektronicky na e-mail Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript., alebo na adresu Rodný dom prezidenta Tisu, ul. 1. mája 35/4, 014 01 Veľká Bytča, Slovensko. Materiály fyzicky doručené budú katalogizované do archívu prezidentskej knižnice, elektronicky doručené materiály budú zverejnené na stránkach www.jozeftiso.sk.

Na záver, nedá mi nespýtať sa: kedy konečne opäť raz vzídu z nášho národa nebojácni kňazi, aby vyviedli svoj národ, náš slovenský národ, po vzore Mojžišovom, z Egypta prenasledovania do zasľúbenej zeme hrdej národnej svojbytnosti?

Kiež by ich v tom čo ponajprv žehnal Boh náš hromovládny...

Upozorňujeme, že označenie „svätý“ ako prívlastok k menu mučeníka viery katolíckej a národa slovenského, Jozefa Tisu, je na týchto stránkach používaný v ľudovom význame ako vynikajúci cnosťami, mravnosťou, bezúhonnosťou, vzbudzujúci vážnosť svojou silou, oprávnený, spravodlivý. Prívlastok „svätý“ v ľudovom význame je na týchto stránkach prisudzovaný Jozefovi Tisovi bez odobrenia pápežského úradu Cirkvi. Jeho používaním si správca Rodného domu prezidenta Tisu a týchto stránok nedovoľuje predchádzať úsudku Cirkvi, lež zverejneným dokumentuje kultus svätosti Jozefa Tisu, ktorý dodnes panuje v národe a svojou vlastnou cestou hľadá a nachádza si svoje vlastné výrazové prostriedky.

Register
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore