Klikni pre podrobnosti...

Pútnici vychádzajúci z baziliky sv. Anny, r. 1994Po mnohých naliehaniach a prosbách krajanov zo Slovenska a zo zahraničia, aby som zverejnil, ako došlo k usporiadaniu pútí za mučeníka Jozefa Tisu v Altöttingu, rozhodol som sa o tom podrobne napísať, a to uverejniť.

Pokúsim sa čo najpodrobnejšie a najvernejšie popísať hlavne, kto prišiel na myšlienku usporiadať púte a koľko námahy a času si realizácia tohto zámeru vyžiadala.

Vynasnažím sa, čo najvernejšie, opísať ako tieto púte, počas 18 rokov, prebiehali, a kto sa na ich organizovaní podieľal.

Prosím, aby sa v budúcnosti tí, čo o týchto pútiach budú informovať, dôsledne sa pridržiavali tohto môjho podania, aj keď sa im to nebude do ich koncepcie hodiť. To, čo som napísal, je len zlomok toho, čo všetko bolo treba podniknúť na zorganizovanie tejto púte, a čo sa počas môjho organizovania týchto pútí odohrávalo. Prosím, aby sa budúcim generáciám priebehy pútí podávali verne, tak ako sa ony uskutočnili.

Myšlienka, usporiadať stretnutia slovenských vlastencov, na miestach exilových pobytov pána prezidenta Dr. Tisu a iných veľkých postáv našich národných dejín ma sprevádzala už od samého začiatku okupácie Slovenskej republiky Červenou armádou v r. 1945, ale hlavne po hanebnej poprave prvého prezidenta Slovenskej republiky Dr. Tisu 18. 04.1947.

Počas celých desaťročí môjho exilového pobytu v zahraničí, pri každej príležitosti, som pri stretnutiach a návštevách Slovákov týchto nabádal, aby sa snažili vypátrať miesta všetkých pobytov a žalárovaní našich vládnych činiteľov, najmä miesta, kde býval, a kde neskôr väznili pána prezidenta, aby sme, na tých miestach, si mohli uctiť ich pamiatku, prípadne usporiadať púte.

Keď som sa s týmto obrátil na predstaviteľov slovenských organizácií a spolkov, vždy ma odbili s odôvodnením, že teraz na to nie je vhodná doba, že musíme vyčkať na zmiernenie medzinárodnej situácie v západnej Európe.

Na najväčší odpor pri hľadaní pobytu a žalárovaní pána prezidenta, som narazil u príslušníkov SNRvz (Slovenskej národnej rady v zahraničí), ktorí o tejto veci, nechceli so mnou ani hovoriť, ba pokúšali sa ma od tejto myšlienky odradiť a zastrašiť s odôvodnením, že tým môžem slovenskej veci v zahraničí len spôsobiť obrovské škody, a nás vystaviť trestnému stíhaniu a iným represáliám, lebo západné mocnosti nás budú považovať za fašistov, nacistov a vojnových zločincov.

Z tohto dôvodu, a zo strachu či neochoty, sa k veľkým osobnostiam našich národných dejín a samostatnej Slovenskej republiky, predstavitelia SNRvz verejne nikdy nehlásili. Preto ani neusporiadali žiadne spomienky, alebo oslavy 14. marca 1939, dňa vzniku slovenskej štátnej samostatnosti, ako to každoročne usporiadali predstavitelia SOV-u (Slovenského oslobodzovacieho výboru), na čele s JUDr. Ferdinandom Ďurčanským, ktorého považovali za fašistu a vojnového zločinca, čím pomáhali čechoboľševikom a slovenským zapredancom v Rade slobodného Československa, v rozhlase Slobodná Európa, v Hlase Ameriky a v iných spolkoch československého exilu.

Slovenskí kňazi, a tzv. slovenská inteligencia v exile, sa síce hlásila za Slovákov, ale so snahami o obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti nechceli mať nič spoločné. Dávali prednosť vycestovaniu do zámoria, aby si mohli zaistiť lepšie životné podmienky, a preto sa v západoeurópskom exile stránili akejkoľvek politickej činnosti za obnovenie Slovenskej republiky, alebo obhajoby jej vládnych činiteľov.

Takto, po celé dve desaťročia, neplodne plynul čas slovenského politického exilu až do roku 1977, kedy vznikla tzv. Charta 77.

Založením Charty 77 v komunistickom Československu sa ma zmocnil strach a neistota z budúcnosti, lebo v tomto hnutí som videl, pre nás Slovákov, a pre naše snahy o obnovu slovenskej štátnej samostatnosti, ešte väčšie nebezpečie, ako bol komunizmus, lebo do tohto hnutia sa zoskupila celá komunistická, slobodomurárska a sionistická mafia, ktorá sa snažila zmariť všetko, čo by mohlo prispieť k národnému povedomiu Slovákov, a ich snahy po štátnej samostatnosti.

Aj teraz som sa pokúsil o pomoc k zisteniu aspoň jedného či dvoch miest, v ktorých väznili pána prezidenta Dr. Tisu, aby sme tak vzbudili pozornosť sveta, že aj my Slováci nie sme o nič horší národ ako ostatné národy sveta.

Ešte viac ma trápila myšlienka, prečo ostatné národy môžu oslavovať svojich významných a zaslúžilých ľudí, ktorí omnoho viac „kolaborovali“ s fašizmom a komunizmom, ako slovenskí vládni činitelia.

Preto som zašiel za vedúcimi slovenských organizácii, aby mi pomohli zistiť a vyhľadať všetky miesta, v Nemecku a v Rakúsku, kde sa zdržiavali naši vládni predstavitelia, aby sme tam mohli robiť spomienkové oslavy, a aby sme sa dozvedeli, kde a čo sa dialo s naším prezidentom, kde a kedy začala jeho krížová cesta, po amerických koncentrákoch a českých väzniciach.

Na moje nemilé prekvapenie i teraz som všade našiel zatvorené dvere. Mnohí ma nechceli ani len vypočuť, len ma vysmiali a cynicky sa ma pýtali, či mám v hlave všetko v poriadku, pohromade, a či nie som súci na psychiatriu.

Tohto názoru boli, bohužiaľ, v prevažnej väčšine, aj slovenskí kňazi v západnej Európe. Skoro každý ma upozorňoval, že ak sa o také niečo pokúsim a dostanem sa s úradmi do konfliktu, aby som sa potom na nich neobracal a nežiadal ich o pomoc. Takto ma odstavila aj vrcholná slovenská organizácia v zahraničí „Svetový kongres Slovákov“.

Od založenia Charty 77 bolo vo všetkých slovenských organizáciách a spolkoch cítiť ochladnutie národného povedomia a akúsi čudnú ľahostajnosť a nechuť zúčastňovať sa pravidelných i mimoriadnych stretnutí a priateľských posedení.

Mnohí sa mi na cestách začali vyhýbať, alebo sa nechceli so mnou stretnúť, hovoriť, lebo sa chceli vyhnúť výčitkám.

Takto sa to dialo aj v iných krajinách a štátoch západnej Európy.

Ale tieto a podobné sťažnosti bolo počuť aj od iných národností, ktoré boli postihnuté politickou epidémiou Charty 77.

Keďže táto sionisticko-neokomunistická mafia, Charta 77, začala ovplyvňovať aj západné krajiny, a hlavne exil, pochopil som potrebu účinnej národne-morálnej obrany, nielen v rodnej vlasti, ale aj slovenskom exile, pred ich rafinovaným vplyvom, rozkladaním slovenských zahraničných organizácii a podkopávaním národného povedomia slovenskej emigrácie.

Tento gangsterský, čechoboľševický čin som pokladal za dostatočný dôvod urobiť protiopatrenia, a tu sa mi opäť natískala jediná, účinná myšlienka, pokus usporiadať púte za mučeníka Msgr. ThDr. Jozefa Tisu, ktorá určite otrasie týmto podliackym českým náporom.

Takto som chcel prispieť ku skoršiemu odhaleniu zatajených právd a Čechmi rozširovaných neprávd a osočovaní slovenského národa.

Po niekoľkých poradách a prehováraní spolupracovníkov SOV-u, ktorého som bol vtedy predsedom pre západnú Európu, nepodarilo sa mi ani jedného člena, či spolupracovníka presvedčiť o dôležitosti tohto podujatia.

Keďže moje presvedčenie o dôležitosti tohto podujatia bolo neotrasiteľné, dal som sa do skúmania možnosti uskutočniť púte do Altöttingu sám, na vlastnú päsť.

Od začiatku mi bolo jasné, že písanie žiadostí, petícii a listov na rôzne úradné miesta bude len zbytočným a nákladným mrhaním času i finančných prostriedkov, a pretože pred úradmi som vždy požíval vážnosť, a tiež som vedel, že nie všetci sú k nám priateľsky naklonení, považoval som za lepšie zájsť všade osobne, a hneď budem mať lepší prehľad o veci.

Moja prvá pátračská cesta viedla do Altöttingu, kde som navštívil kláštor sv. Konráda, a tam na pforte (vrátnici) som sa pýtal na predstaveného, na guardiána kláštora, ktorý tam nanešťastie vtedy nebol. Informovali ma, že príde až za 4 dni, a preto, aby som mu nechal o sebe správu s adresou, aby mi mohli oznámiť, kedy môžem za ním prísť.

Keď som sa im ale zveril so svojou záležitosťou, hneď boli čulí, pozorní a povedali mi, aby som o štyri dni prišiel osobne a vec predniesol sám.

Tam mi tiež poradili, aby som zašiel na cirkevnú správu v Altöttingu, že tam sa snáď dozviem viac. Poprosil som ich, aby ma u pána guardiána zahlásili, čo mi vďačne urobili.

Na cirkevnom úrade ma milo prijali, a bolo na nich vidieť, že sa potešili tomu, že sa o Dr. Tisu niekto zaujíma a snaží o jeho rehabilitáciu (na rozdiel od prevažnej časti našich duchovných a slovenských inteligentov v západnej Európe). Ale tam mi tiež nevedeli viac povedať, len ma poslali za pátrom Hubertom, do starobinca altöttinskej nemocnice sv. Kláry, ktorý bol guardiánom kláštora sv. Konráda počas pobytu Dr. Tisu v tomto kláštore a s Tisom sa denne stretával.

Keďže bolo už po 12. hodine, teda čas obeda, poprosil som, aby ma ohlásili u pátra Huberta, či by som si mohol s ním, po obede alebo neskôr, asi pol hodinu, pohovoriť.

Povedali mi, že páter Hubert je už poobede, a práve pred pár minútami odišiel na prechádzku.

Poďakoval som za milé prijatie, pomoc a informáciu a ponáhľal sa do nemocnice sv. Kláry za pátrom Hubertom.

Na vrátnici som sa dozvedel, že dnes ho ešte nevideli, že asi bude v nemocnici, pri niektorom chorom. Čakal som tam od 13. do 17. hodiny, ale po pátrovi Hubertovi nebolo ani stopy.

Nakoľko o 18. hodine večer som mal posledný železničný spoj, vydal som sa na spiatočnú cestu. Pred železničnou stanicou čakali dve zdravotné sestričky, ku ktorým som sa prihovoril a spýtal, či náhodou nevideli pátra Huberta. Na moje nemilé prekvapenie mi povedali, že ony ho už o 12. hodine odviezli do neďalekého mestečka Burga-hausenu. Kedy sa odtiaľ vráti, nevedia, nevedia ani či pôjde odtiaľ ďalej, lebo chodí po dedinách, v ktorých vypomáha pri spovediach, alebo v školách. Poradili, aby som ho už dnes nehľadal, ale inokedy, častejšie zavolal nemocničný starobinec, a dohodol sa s ním na termíne stretnutia.

Keďže o 4 dni som mal ísť do Altöttingu za guardiánom kláštora sv. Konráda, pátrom Gašparom grófom von Ballestremom, chcel som zároveň dohodnúť stretnutie aj s pátrom Hubertom, lenže toho bolo ťažko nájsť, nik nevedel, kde sa práve zdržuje.

O štyri dni, po príchode do Altöttingu, najskôr som zašiel do zázračnej kaplnky, v ktorej som sa pokorne pomodlil k Panne Márii, a poprosil ju o pomoc k dosiahnutiu môjho cieľa. Potom som sa zašiel do kláštora sv. Konráda za guardiánom von Ballestremom, ktorý na mňa už čakal v sakristii.

Po prednesení mojej záležitosti prešli sme do návštevnej cely, kde som ho podrobne oboznámil s mojimi zámermi, aby o nich mal jasný obraz.

Keď som mu predniesol moju prosbu a prosil o pomoc povedal mi, že on síce Dr. Tisu osobne nepoznal, ale vie, kto bol, čo bol, a tiež aj to, že krátky čas býval aj v ich kláštore, odkiaľ ho Američania odvliekli do Mníchova, a potom vydali do Československa, kde ho neskôr odsúdili a popravili. Ale o tomto mi bude viac vedieť povedať vtedajší guardián kláštora, páter Hubert.

Keď som sa mu zveril, že som už aj jeho hľadal, ale som ho nezastihol a nik mi nevedel povedať, kde sa kedy zdržuje, páter von Ballestrem ma uistil, že on sa postará o naše stretnutie a to už v dohľadnom čase, a hneď mi aj oznámi termín stretnutia.

Páter Gašpar gróf von Ballestrem preukázal nielen veľkú ochotu pomôcť, ale aj záujem o toto podujatie.

Keďže sám nemal kompetenciu o všetkom rozhodnúť, obrátil sa na hlavný bavorský kapucínsky úrad (Kapuziner Provincialamt) v Mníchove, kde bol v tom čase provinciálom páter Dr. Bonifacius Straek, ktorý počas Slovenskej republiky bol dlhší čas nemeckým poľným kurátom na Slovensku a dlhší čas bol aj v Bratislave, kde mal možnosť bližšie poznať prezidenta dr. Tisu.

Provinciál Dr. Straek sa nielen častejšie zúčastňoval na Tisom slúžených sv. omšiach, ale mal s ním aj niekoľko osobných stretnutí a porád.

Provinciál ma veľmi milo prijal a veľmi pozorne vypočul moju prosbu a záležitosť. Po krátkej prestávke sa ma spýtal: „Ste za vecou sám alebo je vás viac?“ Obratom som mu odpovedal: „Nie, ja nie som sám, ale nás je veľa, takmer 90% slovenského národa. My všetci máme tú istú myšlienku, túžbu a presvedčenie, ale mnohí nemôžu, tak ako ja, hocikedy opustiť zamestnanie, iní zas neovládajú nemčinu, a preto na výskum v tejto veci som sa podujal sám, ale s vedomím mnohých iných.“

Tu som vedome klamal (pia fraus - pobožný klam, t. j. klam, vykonaný v dobrom úmysle), ale toto klamstvo som považoval za potrebné a dôležité pre dosiahnutie predsavzatého cieľa, povolenia púte do Altöttingu.

Po jeho prísnom pohľade na mňa, už som sa nazdával, že hneď na začiatku moju žiadosť odmietne.

Ale ma moje veľké a milé prekvapenie poznamenal: „A prečo ste sa o to nepokúsili skôr? Teraz je už opravdu najvyšší čas, aby sa už i Slováci zobudili, spamätali a svojho prezidenta - mučeníka pred celou svetovou verejnosťou rehabilitovali, lebo bol nevinný, nedopustil sa žiadneho hriechu a ani zločinu proti ľudskosti, ba práve naopak, on má veľké zásluhy nielen na záchrane slovenského národa pred národnou smrťou, ale aj katolíckej Cirkvi a stotisíce ľudských životov, rôznych národností, ktoré našli na Slovensku ochranu a druhý domov“.

Napokon sa so mnou rozlúčil so slovami: „Vo Vašom úsilí a snahe vám želám mnoho úspechu, a čo bude v mojej kompetencii a možnostiach, budem Vám nápomocný. Ale najskôr zájdite za guardiánom kláštora sv. Konráda, ako aj na hlavný cirkevný úrad do Altöttingu, a keď budete mať všade všetko vybavené, potom sa ohláste, aby sme mohli podniknúť ďalšie kroky“.

Najťažšie bolo nájsť či zastihnúť pátra Huberta, lebo on sa často zdržoval mimo Altöttingu.

V niektorých dňoch navštívil aj dve-tri dediny, kde vypomáhal iným kňazom.

Počas mojej tretej návštevy Altöttingu sa mi podarilo zastihnúť pátra Huberta v blízkej dedinke Tussling, kde vyučoval žiakov základnej školy. Keďže moja záležitosť si vyžadovala dlhší rozhovor, musel som čakať dve hodiny, kým sa uvoľnil a pozval ma do jednej miestnosti, kde sa mi veľmi vďačne venoval, a vyrozprával mi svoje zážitky s Msgr. Dr. Tisom počas jeho pobytu v kláštore sv. Konráda až do jeho zaistenia a odvlečenia vojenskou tajnou službou. Aj páter Hubert bol priamo šťastný, že sa v prospech Dr. Tisu niečo podniká, čo by prispelo k jeho rehabilitácii, lebo on je skalopevne presvedčený, že ako prezident urobil pre dobro ľudstva veľmi veľa a prisľúbil, že aj on v jeho prospech urobí, čo bude môcť, a schvaľuje moju akciu.

Keďže aj guardián kláštora sv. Konráda páter von Ballestrem bol veľmi zaneprázdnený rôznymi cestami, vyučovaním na školách a inými cirkevnými záležitosťami, musel som tam zájsť viac razy nadarmo, lebo sa mu nepodarilo v deň mojej návštevy vrátiť a ja som bol viazaný zamestnaním, takže som si nemohol dovoliť dva-tri dni bez zahlásenia neprísť do práce.

Po viacerých telefonických pokusoch dohovoriť termín mojej návštevy, konečne sa mi podarilo zastihnúť guardiána von Ballestrema, ktorý už bol čiastočne informovaný o mojej akcii, a preto ho moja návšteva nijako neprekvapila.

Tým viac som bol sám milo prekvapený, keď mi guardián kláštora sv. Konráda prezradil, že on je Nemec, pochádza z Poľska, a je spoluvlastníkom kuneradského zámku i s príslušným majetkom. A je aj veľkým ctiteľom mučeníka Dr. Tisu, príkladného kňaza a vládcu jedného národa, ktorý za vlastného života vedel zachrániť stotisíce ľudí, ktorým hrozila istá smrť.

Po prednesení a podrobnom vysvetlení mojej žiadosti povoliť púte za mučeníka Dr. Tisu a jej pomenovanie: „Slovenská národná púť za mučeníka Msgr. Dr. Tisu v Altöttingu“, ktorá by sa, každoročne, usporiadala vždy v najbližšiu sobotu okolo 18. 4. a povolenia vyzdobiť izbu, v ktorej Tiso býval, pamätihodnosťami Slovenskej republiky i jeho menšími osobnými vecami, guardián nielenže s tým plne súhlasil, ale bolo na ňom vidieť, že je sám priamo nadšený, že si ho slovenský národ takto uctieva.

Keďže sa už značne zvečerilo, a hlavný cirkevný úrad v Altöttingu bol už zatvorený, páter von Ballestrem ma uistil, že to ostatné za mňa v budúcich dňoch sám vybaví, a potom mi to telefonicky, alebo písomne oznámi.

Po niekoľkých dňoch mi telefonicky oznámili, že na budúci týždeň, vo štvrtok o 14. hod., mám prísť do kláštora sv. Konráda do Altöttingu.

Po prihlásení sa na pforte, ma zaviedli do návštevnej cely (izby) a o niekoľko minút prišiel nielen guardián von Ballestrem, ale aj provinciál Dr. Straek, kde mi oznámili, že cirkevné miesta proti mojej žiadosti nemajú žiadne námietky. Žiadosť o povolenie púte, cirkevné úrady kladne vybavia, ako aj o zariadení Tisovej izby, až na slovenskú štátnu zástavu (ako dôvod udávali, že doteraz Nemecko uznáva len ČSR, a preto nemôžu dovoliť štátnu zástavu bývalej Slovenskej republiky, ale môžu povoliť len slovenský odznak, lebo ten je znakom národa a nie štátu).

Nakoniec sme sa dohodli na napísaní žiadosti o povolenie tejto púte aj na bavorské ministerstvo vnútra, k čomu bolo treba pripojiť aj písomné vyhlásenie výboru našej politickej organizácie v západnom Nemecku, ktorá bude niesť zodpovednosť za dodržanie poriadku a bezpečnosti, čiže vyhlásenie Slovenského oslobodzovacieho výboru, ktorého som bol vtedy predsedom.

Vyhlásenie som ešte v tej istý deň napísal, a o dva dni zvolal mimoriadnu schôdzu výboru SOV-u. Vyhlásenie som predložil výboru na posúdenie. Po krátkom rozhovore a vysvetlení záležitosti, vyhlásenie jednohlasne schválili a podpísali, a tým ratifikovali. Na druhý deň som ho odoslal na Provincialát, odkiaľ všetko postúpili na bavorské kompetentné úrady.

Vybavovanie všetkých formalít trvalo skoro tri mesiace.

Úradné prejednania sa pretiahli na jeden rok, kým prišlo vyrozumenie o povolení každoročnej Slovenskej národnej púte za mučeníka Jozefa Tisu v Altöttingu, a to vždy okolo 18. apríla.

Čas čakania som využil na prípravy a zariadenie izby pamiatkami z čias Slovenskej republiky, ako sú mince, poštové známky, medaile a mnoho iných cenností pre tento cieľ.

Veľmi často sa zjavovali medzi Slovákmi ponuky predaja alebo výmeny týchto rarít. Keď som sa neskôr na týchto ľudí obrátil s prosbou o predaj niekoľkých mincí pre naše múzeum v Altöttingu, akoby zázrakom, všetko sa prepadlo, nikto nič nevidel, nikto nič nemal... Nebolo to nič iné ako strach, že budem dačo od neho pýtať ako dar pre toto múzeum...

Všetko, čo sa tam nachádza, aj keď toho nie je veľa, lebo viaceré veci tam už chýbajú, som musel zháňať po všetkých západoeurópskych obchodoch, aby som aspoň čiastku z tých najzávažnejších vecí mohol ukázať, že nie sme o nič horší od iných národov a štátov sveta.

Celé vybavovanie a neisté čakanie trvalo skoro dva roky. Za celé toto obdobie, okrem vtedajších členov výboru SOV-u sa nikto nedozvedel, čo mienime podnikať. Robil som to z opatrnosti, lebo som sa obával záškodníkov, ktorí by sa vynasnažili celé naše podujatie prekaziť alebo aspoň sťažovať sa, kde sa len bude dať, ako to robili neskôr počas celých ôsmych rokoch usporadovúnia pútí, až do roku 1987.

Slovenská verejnosť bola o tomto podujatí informovaná len mesiac pred termínom prvej púte, aby sa zamedzilo prípadnému rušeniu tohto podujatia, čo sa mnohým nepáčilo pre krátkosť času pred púťou a nedostatočné informovanie slovenskej verejnosti, ktorá bola o tomto podujatí informovaná len písomnými pozvánkami, a to len niekoľko týždňov pred termínom púte. Takto sa zamedzilo prípadným protestom alebo iným výtržnostiam zo strany Čechov a slovenských Čechoslovákov z Rady slobodného Československa a rozhlasových staníc Slobodná Európa a Hlas Ameriky, ktorí boli hlavnými nepriateľmi všetkého, čo pripomínalo samostatnosť Slovenska, no, nedaj Bože, Slovenskú národnú púť za mučeníka Dr. Tisu.

Proti tomuto môjmu rozhodnutiu protestovali dokonca aj niektorí naši Slováci, s odôvodnením, že informácia o tomto podujatí bola nedostatočná, a preto sa jej nemôžu zúčastniť, lebo nevedia, kto za tým stojí a aké budú vraj následky.

Upozorňujeme, že označenie „svätý“ ako prívlastok k menu mučeníka viery katolíckej a národa slovenského, Jozefa Tisu, je na týchto stránkach používaný v ľudovom význame ako vynikajúci cnosťami, mravnosťou, bezúhonnosťou, vzbudzujúci vážnosť svojou silou, oprávnený, spravodlivý. Prívlastok „svätý“ v ľudovom význame je na týchto stránkach prisudzovaný Jozefovi Tisovi bez odobrenia pápežského úradu Cirkvi. Jeho používaním si správca Rodného domu prezidenta Tisu a týchto stránok nedovoľuje predchádzať úsudku Cirkvi, lež zverejneným dokumentuje kultus svätosti Jozefa Tisu, ktorý dodnes panuje v národe a svojou vlastnou cestou hľadá a nachádza si svoje vlastné výrazové prostriedky.

Nový účet
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore