Klikni pre podrobnosti...
Justičná stráž eskortuje prezidenta.

Dňa 15. apríla r. P. 1947 bol Národným súdom vynesený rozsudok trestu smrti povrazom na dr. Jozefom Tisom, prvým prezidentom Slovenského štátu. Napriek tomu, že od podobného súdu a za daných predpokladov, keď rozsudok bol vopred Benešom určený, sa nedalo nič iné ani očakávať, predsa sa celé Slovensko zhrozilo. Už zostala iba posledná nádej, aj tá podobná steblu slamy, ktorého sa topiaci chytá, že Beneš sa zľakne možných následkov a tak intervencie Vatikánu, Biskupského zboru a amerických Slovákov budú mať svoj účinok. Po rozsudku do 48 hodín v páde zamietnutia milosti rozsudok mal byť vykonaný. Azda nikdy na Slovensku v dejinách nebolo tak úzkostlivého očakávania, nebolo toľko modlitieb vrúcnejšie k nebu vyslaných ako v tomto čase. Na uliciach tiché hlúčky pošušky debatovali o možnostiach udelenia milosti, akoby sa báli vlastného hlasu. Každý v srdci úfal v nejaký zázrak, v niečo, čo by nášho drahého pána Prezidenta vyslobodilo z potupnej smrti.

Naše nádeje, náš optimizmus klesal každou hodinou, ktorá uplynula a približovala tak tú strašnú chvíľu, ktorú si nik ani predstaviť nechcel. Dňa 17. ráno, na sviatok sv. Rudolfa, ponáhľal som sa po prednáške do mesta, aby som sa dozvedel niečo konkrétneho, lebo už sa pošuškávalo, že žiadosť o milosť nebola odporúčaná a že vláda milosť zamietla. Nechceli sme tomu veriť, hoci sme dobre vedeli, že to z tých pánov vystane. Zastavil som sa ešte na spiatočnej ceste u priateľa Rudolfa, aby som mu blahoželal a aby som sa dozvedel ešte niečo o stave vecí. Nálada u priateľa bola ubitá, a keď jeden z jeho kolegov mu prial, aby na jeho sviatok pán Prezident obdržal milosť, väčšina zaslzila, lebo už nebolo nádeje. Asi o jedenástej som sa vrátil, sklamaný, ale ešte stále veriaci v nejaký zázrak, priečiac sa pripustiť hroznú skutočnosť, ktorá sa mala o niekoľko hodín stať. Odobral som sa do svojej cely, neustále premýšľajúc o situácii. O chvíľu prišiel ku mne predstavený, P. Vojtech, a vraví mi, že pred chvíľou telefonovali z väznice, že bude treba zaopatřovat' umierajúceho. Jedná sa asi o pána Prezidenta, hovorí ďalej, lebo žiadali uviesť mená tých, ktorí by prichádzali do úvahy. Vraj o chvíľu budú zas telefonovať. Hovoril ďalej, že uviedol mená týchto pátrov: P. Jozef Polák, P. Ján Chryzostom Klúčnik, P. Vojtech Rajner, P. Honórius Mihál a P. Hilárius Párik. Potom sme sa zišli, P. Vojtech, P. Honórius a ja, u P. Vojtecha a debatovali sme o veci, očakávajúc ďalšiu telefonickú výzvu. Táto nedala na seba dlho čakať. O chvíľu už zvonil telefón a všetci sme sa strhli. P. Vojtech sa chopil sluchátka a odpovedal úsečným: „Áno, dobre“. O chvíľu zavesil a vzrušene nám podával ďalšie podrobnosti, ktoré nás už nenechali v pochybnostiach, že sa jedná o pána Prezidenta. Budú vraj ešte telefonovať zo sedmičky (politické oddelenie Národnej Bezpečnosti pri povereníctve vnútra), ktorý z menovaných pátrov má sa dostaviť do väznice. Vraj okolo tretej má si ísť dotyčný pre povolenie vstupu do väznice na NB k prednostovi Ilčíkovi. Do väznice sa má dostaviť asi o 6. hod. večer a zostane tam po celú noc až do rána. Má si vziať so sebou to, čo potrebuje k zaopatreniu umierajúcich.

Keď sme túto Jóbovu správu vypočuli, už sme vedeli, že jeho osud je spečatený. Pri obede sa o inom nehovorilo. Čudovali sme sa, prečo práve nás volajú, lebo väznica mala svojho kňaza. Vysvetlili sme si to tak, že to asi bola žiadosť pána Prezidenta, lebo P. Vojtech bol jeho riadnym spovedníkom pred odchodom zo Slovenska. Skutočne, asi okolo druhej hodiny poobede volala sedmička. Z piatich navrhnutých pátrov boli pripustení traja, P. Vojtech, predstavený, P. Honórius, prefekt, a ja. P. Jozef a P. Chryzostom neboli sedmičkou pripustení, asi preto, lebo svojho času boli činní v Ľudovej strane. Keď sme sa dozvedeli, kde sa má hlásiť na NB páter, ktorý pôjde do väznice, zišli sme sa na poradu, kto má ísť. Predstavený P. Vojtech sa nás pýtal, či sme ochotní ísť. Keď sme prejavili súhlas, dohodli sme sa na tom, že budeme ťahať lós, lebo predstavený sám nechcel rozhodnúť. Predstavený vzal tri lístky, na každý napísal meno z pripustených pátrov, lístky zložil, vložil do čiapky Solideo (ktorá sa preto tak volá, lebo sa sníma iba pred Najsvätejším) a najmladší podľa rehoľného veku mal ťahať. Bol to P. Honórius. Všetci traja sme napnuté očakávali, koho meno vytiahne. S chvejúcou sa rukou vytiahol jeden lístok, predstavený ho rozbalil a číta: P. Hilárius. Zdalo sa mi to nemožnosťou a pre istotu aj ja som vzal lístok do ruky a čítal som svoje meno. Aj P. Honórius pozeral a tak napokon P. Vojtech sa ma pýtal ešte raz, či som ochotný podujať sa tej úlohy. Ja som sa vyjadril v tom zmysle, že ochotný by som bol, ale že sa necítim povolaný k jej hodnému splneniu a ešte raz som navrhol, aby to prevzal P. Vojtech, keďže on aj tak bol jeho riadnym spovedníkom. P. Vojtech však namietal, že tak sme sa dohodli a že bude azda pre kláštor lepšie, keď tam nepôjde predstavený. Napokon zostalo na tom, ako rozhodol lós. P. Vojtech mi dal ešte niekoľko pokynov, ako sa mám pripraviť a čo si mám vziať so sebou, za čo som mu bol povďačný, lebo som nebol schopný kľudne premýšľať. Vtedy som si spomenul, že P. Janda od jezuitov zaopatřoval Kubalu a robil mu spoločníka v poslednej noci, tak som požiadal predstaveného, aby som sa mohol s nim poradiť. Odobral som sa teda ihneď k pátrom jezuitom, P. Jandu som našiel doma a povedal som mu, o čo ide. Pýtal som sa ho, čo si smiem vziať do väznice, či je tam všetko potrebné, a aké sú okolnosti popravy, aby som sa podľa toho mohol zariadiť pri Sv. pomazaní. On mi na poslednú otázku nevedel dať bližšie pokyny, lebo on prisluhoval sviatosti pri zástřelem, a v prípade pána Prezidenta jednalo sa o obesenie.

Asi o pol štvrtej bol som na NB, na Policajnom riaditeľstve, kde som bol ihneď pripustený k Ilčíkovi. Ten mi hneď povedal, že mám robiť spoločnosť odsúdenému na smrť. Najskôr sa snažil vyhnúť sa tomu, aby mi prezradil meno, ale napokon na moje otázky, či sa jedná o laika alebo kňaza, lebo podľa toho sa musím zariadiť, povedal mi otvorene, že sa jedná o dr. Jozefa Tisu. Vtedy som sa spýtal, či má povolenie slúžiť sv. omšu. Na kladnú odpoveď informoval som sa ďalej, či ju bude slúžiť v kaplnke alebo vo svojej cele, kde slúžieval každodenne. Dostal som uistenie, že môže slúžiť v kaplnke. Potom som žiadal povolenie pre knihy, ktoré som si chcel vziať so sebou, pre kríž a sv. olejčeky. Tak isto som ho požiadal, či mi smie podpísať sv. obrázky, ako to býva zvykom. Ilčík bol asi luterán, lebo mi vravel aj o sv. Božom Tele, ktoré si vraj mám vziať so sebou a podobne, hoci predtým vravel, že má povolenie slúžiť sv. omšu, takže to bolo bezpredmetné.

Keď mi podpísal povolenie vstupu do väznice a napísal naň, že mám byť pripustený k odsúdenému dr. J. Tisovi, zaďakoval som mu a odišiel som domov. Bolo slnečné poobedie, niekoľko bielych mračien lenivo sa ťahalo nad Manderlom kamsi k Dunaju. Nezvyklé ticho zaľahlo na mesto. Ľudia sa ponáhľali kamsi za svojimi starosťami, rozprávali sa ticho, zriedka bolo počuť smiech, aj ten vyznel falošne, sa mi tak zdalo. S ťažkým srdcom som kráčal domov. V hlave sa mi motalo všetko, čo som počul u Ilčíka, v duši sa mi zmietal strach, ako to len bude a neustále ma niečo nabádalo, aby som začal kričať na ľudí, aby niečo robili, lebo veď pre Boha, idú nám obesiť Prezidenta. Lebo veď keď sa rozchýrilo, že Nemci zobrali pána Prezidenta, koľko slovenských vojakov sa chopilo zbraní proti ešte mocnému nemeckému vojsku, a teraz, hŕstka českých vojakov a žandárov, hŕstka luteránskych partizánov chce nám zabiť najlepšieho Slováka, ktorého slovenská zem kedy nosila, a nič sa nedeje. Každý je ako ohlušený neznámou mocou. Narážajúc do okoloidúcich, ako poloslepý, dostal som sa domov. Ešte stále mi vŕtalo v hlave, že by sa mal stať nejaký zázrak, veď to Pán Boh nemôže dopustiť, toľko modlitieb, sv. omší, prosieb a sľubov, za jeho oslobodenie, a všetko by to malo byť márne.

Doma som si pripravil aktovku, vložil do nej sv. olejčeky, dva krížiky, svoj breviár, Nábožné výlevy, Nasledovanie Krista, Knižočku pre zaopatrovanie a niekoľko sv. obrázkov s motívom hlavy Panny Márie z Michelangelo vej Piety. Keďže som mal bdieť celú noc, išiel som sa občerstviť pod sprchu a preobliecť. Ešte raz som si prehliadol veci, pribral som k nim ešte fialovú štólu a rochetu, prezrel som, či mám osobné doklady a s požehnaním predstaveného som sa vybral azda na tú najťažšiu cestu svojho života.

Bolo asi štvrť na šesť, mal som ešte dosť času.

Vybral som sa peši, peniaze som si vzal iba na električku tam i späť. Od Manderlu som šiel dvojkou až k súdu. Tam som sa odobral ku kordónu zosilnených stráží, ale zistil som, že pri preobliekaní som nechal povolenie k vstupu v druhom habite. Legitimoval som sa, a snažil som sa dostať prístup bez povolenia, už som sa nechcel vrátiť, a upozornil som, že však musia mať moje meno poznačené. Zapreli to, hoci ho mali, a nechceli ma vpustiť. Nuž nezostalo mi iné než telefonovať domov, ešte šťastie, že som mal dve koruny na spiatočnú cestu. Telefonoval som z blízkeho obchodu, a asi za štvrť hodiny prišiel P. Benedikt a priniesol mi povolenie a ešte niekoľko sv. obrázkov na podpis.

Potom ma už vpustili bez ťažkostí a sám v celom priestore pred súdnou budovou, kráčal som ku vchodu do väznice. Keď som prichádzal pred vchod do justičného paláca, vyšiel z paláca mladík, zaiste jurista, ktorý sa ku mne priblížil a pýtal sa ma, kam idem. Keď som mu povedal, že do väznice, tak mi smutne vraví, že to zaiste k nášmu pánu Prezidentovi. Začal si ťažkať na nespravodlivosť a luteránsku nenávisť, ja som však bol nedôverčivý a vyhýbavo som mu odpovedal v tom zmysle, že Božia Prozreteľnosť zaiste všetko riadi k nášmu dobru. Potom ma viedol okolo pravého rohu ku vchodu do väznice. Po ľavej strane bolo stavenisko, teraz opustené, iba jedno dieťa, blažené vo svojej nevedomosti, ihralo sa pokojne v blate pri jednom stĺpe, zasadenom v širokej jame, do ktorej vtekala neustále voda z otvoreného kohútika provizórneho vodovodu, ktorý mali zaiste murári pripravený na robenie malty. Tento obraz, lemovaný na bielo žiariacimi mračnami, ľahostajne sa povaľujúcimi na belasom podklade nemenného horizontu, mi zostal zvlášť v pamäti. V nehybnom tichu, zdôraznenom tupým ohlasom našich krokov a zanikajúcim šumom tečúcej vody, došli sme pred vchod väznice. Môj spoločník mi vysvetlil, že on býva aj so sestrou vo väznici, keďže ona je tam zamestnaná. Keď som sa znovu legitimoval a preukázal povolením, stráže nás voviedli dnu, kde sa môj spoločník so mnou rozlúčil. Prišli sme na nádvorie, kde sme zastali pred oceľovou bránou, šedivo do zelena natretou, na ktorej sa blyšťali podivne komplikované zámky. Tu stráže zacengali, otvorilo sa sklené oko, za ktorým sa ukázalo aj ľudské, akýsi hlas znútra niečo zavolal, ozval sa štrngot kľúčov v zámkach a dvere sa ťažkopádne otvorili. Keď som vkročil, vonkajší stráž-covia zostali vonku a vnútorní ma doviedli ihneď k veliteľovi väznice. Ešte bolo treba otvoriť jedny mreže, silné ako ruka dieťaťa, vystúpiť po 7–8 schodoch na širokú chodbu a asi tretie dvere vľavo niesli štítok Veliteľa. Moji sprievodcovia zaklopali, a otvorili sa dvere a odhalil sa mi pohľad do miestnosti. Naproti dverám bolo okno, chrbtom k oknu vysoký muž v žandárskej dôstojníckej rovnošate, sediac za stolom, na ktorom ležalo niekoľko spisov. Akonáhle ma zbadal, povstal a obi due stôl, blížil sa ku mne, podávajúc mi ruku. Ostro sa odrážal od jasného pozadia, takže som musel prižmúriť oči, aby som mu videl do tváre. Keď sme sa vzájomne predstavili, ujal sa slova, upozorňujúc ma na ťažkú úlohu, ktorá ma čaká. Ja som ho upozornil, že mi už Ilčík vysvetlil, o čo ide. On ešte potvrdil, že tu ostanem celú noc a budem prítomný pri poprave. Večeru vraj obdržím tiež, aby som si povedal, čo si budem priať. Večeru som odmietol, nemal som ani myšlienky na jedenie, ale vymienil som si, aby kaplnka bola pripravená na pol štvrtú hodinu ráno, keďže poprava mala byť krátko po piatej. Potom mi prehliadol aktovku, ospravedlňujúc sa, že je to pred písaná formalita. Mňa sa nedotkol, iba si mi povšimnul vrecák, či sa azda nenadúvajú nejakou zbraňou. Potom mi oznámil, že dr. Jozef Tiso je teraz vo vedľajšej miestnosti v hovorní, kde je vraj prítomná jeho rodina, či si prajem ísť hneď k nemu, alebo vyčkať odchod rodiny, ktorá sa vraj bude čoskoro lúčiť, lebo má povolenie do šiestej hodiny. Ja som sa pozrel na hodinky a videl som, že bolo asi trištvrte na šesť. Prejavil som žiadosť ihneď byť uvedený k nemu, aby som bol pri lúčení prítomný, lebo som si pomyslel, že sa tak aspoň urýchli tá bolestná chvíľa.

Moji dvaja sprievodcovia, ktorí stáli za mnou, ma spoločne s veliteľom odviedli k vedľajšej miestnosti. Veliteľ zaklopal a otvoril na široko dvere. Dvere sa otvárali dnu a odhalili mi zaujímavý pohľad. Môj zrak padol ihneď na pána Prezidenta, ktorý sedel pri stole; opretom k pravej stene, medzi oknom a skriňou na spisy, ktorá stála tiež pri stene blízko dvier. Až do tej chvíle som konal všetko ako stroj, automat, bez citu, ťažkopádne premýšľajúc a nijako sa nevediac uzmieriť s krutou skutočnosťou. V tej chvíli však ma zbadal pán Prezident a naširoko sa usmievajúc, prichádzal mi v ústrety, aby mi podal ruku, vtedy všetka ťažoba akoby bola spadla zo mňa a ja som bol tým novým pocitom tak udivený, že som na jeho radostné uvítanie bľabotal niečo, čo malo byť poďakovaním a predstavením sa.

Pamätám sa, ako, milo sa usmievajúc, mi vraví: „Vitajte, Páter. To je milé, že ste prišli. Ja sa Vám nemusím azda predstavovať, mňa poznáte. Ja sa ale nepamätám, že by sme sa boli stretli...“ Vtedy už aj bral svoju stolicu, ktorá bola jediná voľná a ponúkal mi ju. Vtedy sa zdvihol jeho synovec a podával mi svoju stolicu. Vtedy aj ostatní prítomní vstali a predstavovali sa, z čoho som rozumel iba meno p. Dobiáša, lebo to som poznal. „Sadnite si medzi nás“, vraví ďalej p. Prezident, „ja práve podpisujem fotografie a obrázky“. Vtedy nastalo ticho, aj odo mňa čakali, že niečo poviem. Nuž tak v rozpakoch som spomenul, že sme sa už stretli v Prahe, keď som bol v noviciáte a on slúžil u nás sv. omšu. Potom ešte raz v Topoľčiankach, kde som mu miništroval raz, keď som tam bol na kvešte, lebo p. tajomník Murín bol vraj kdesi na poľovačke, a tak nemal miništranta. Ešte dnes si pamätám, o čom sme rozprávali vtedy. On sa usmial. Potom som spomenul ešte, ako som pred rokom s jeho sestrou Jozefkou o 9. hod. ráno vyčkával v okne opustenej súdnej siene na jeho rannú prechádzku, ako sme mu kývali a ako nám odpovedal pokynom, na čo sa dozorca ohliadal, odkiaľ to kývajú, ale nezbadal nás.

Potom sa zas ujal slova pán Prezident a nadviazal na rozhovor, ktorý viedli pred mojím príchodom. Hovoril: „Práve sme hovorili o Araboch. Pýtali sa ma, či mám ešte čo jesť, keď mi zakázali balíky, a ja väzenskú stravu neznášam. Nuž povedal som, že tam mám v izbe ešte všeličo. Arabi totiž, keď dlho pochodujú na púšti a nemajú vody a jedla, predsa si nechávajú aspoň hrsť datlí, a trochu vody, čoho sa nedotýkajú, aj keby mali hladom, lebo smädom umrieť, lebo to im dodáva posily, keď ešte vedia, že však to ešte nie je na zúfanie, že ešte majú zásobu.“ Jedna zo sestier ma upozornila, že pán Prezident, Jožko, ako ona hovorila, má rád ovocie a na to sa ho pýtali, lebo p. Dobiáš, švagor, mu priniesol pomaranče a tie mu nedovolili odovzdať. Ja som vedel o tom, upozornili ma na to sestričky z nemocnice pred niekoľkými týždňami, a sám som zháňal pomaranče v meste pre neho.

V hovorni bol pán Dobiáš so synom a dcérou, pani Turčeková a Tureková, sestry pána Prezidenta, a ich manželia. Mimo to tam boli dvaja dozorcovia, sympatickí mládenci. Občas prichádzal ešte jeden dozorca, evanjelik, pred ktorým sa nevyjadrovali voľne a hovor viazol.

Keď spomenutý dozorca odišiel, pán Prezident vravel, že týmto dvom možno dôverovať a voľne rozprávať, to vraj sú naši chlapci. Na to sa dozorcovia pyšne vystreli a zrejme boli hrdí na toto uznanie. Vtedy vravel pán Prezident, aby som si zapamätal tieto dve myšlienky, zásady, ktoré chce odkázať slovenskému národu: Aby bol svorný a jednotný vo vernosti zásade za Boha, za národ, a aby sa chránil boľševizmu.

Vtedy prišiel dnu zas luterán a pýtal sa pána Prezidenta, čo bude večerať. On však odmietol a povedal, aby iba mne doniesli. Ja som tiež odmietol a vtedy znovu naliehal s cynickou poznámkou, že však je to naposledy. Vtedy mu pán Prezident kľudne odvetil, ale rozhodne, že my katolíci sa nechystáme na smrť ako americkí gangsteri. Potom už nenaliehal a odišiel. Medzitým sa začalo rozprávať o väzenskom dvore pri čom viacerí prítomní, pán Dobiáš, sestra pána Prezidenta i on sám, podotkli, že ho dobre poznajú, veď každodenne sa v ňom prechádzali. To vraj bola jediná šťastná chvíľa v ich väzenskom živote, lebo tam sa všetci stretli. Pri prechádzkach sa mohlo vraj tiež fajčiť. Po chvíli si začala zas sestra pána Prezidenta utierať oči a tíško plakať. Ja som ju potešoval, ako sa dalo, poukazujúc na Božiu vôľu a vyzývajúc ju, aby nesťa-žovala tieto chvíle jemu. Keď sa ešte hlasnejšie rozplakala, snažil som sa utešiť ju tým, že smrť pre dobrého kresťana je vlastne vstupom do večného života, radostného, pokojného, ktorý činí koniec pozemským trápeniam. Pán Prezident však počul jej plač a sám ju tiež utešoval tým, že smrť pre kresťana je iba prechodom z jedného života do druhého, že mu to pripomína ako odchod z jedného hotela do druhého, ale neporovnateľne lepšieho. Ja som potom ešte spomenul, že táto myšlienka je tiež vyjadrená v prefácii za dušičky, kde sa vraví doslova: „vita mutatur, non tollitur, et dissoluta terrestris hujus incolatus domo, eaterna in caelis habitatio comparatur“. Spomenul som potom, aby som odvrátil pozornosť od neho, ako ma jedni snúbenci, ktorých som mal sobášiť, prosili, aby som im pri omši spieval túto prefáciu, že je vraj najkrajšia zo všetkých.

Vtedy prišiel dnu zas ako na zavolanie onen nepríjemný dozorca a oznamoval, že priniesli pomaranče, či si bude priať. On však odmietol. Na to namietal dozorca, upozorňujúc, že si chcel vziať tie, čo priniesol p. Dobiáš. Dobiáš vtedy vytiahol z vrecka tri pekné veľké pomaranče.

„Hej, povedal pán Prezident, tie by som si bol vzal, lebo boli dané z lásky, ale tie ste nedovolili vziať. A vy mi ich nedávate z lásky, tie nechcem. Mne nešlo o jedenie, o pomaranče, mne išlo o to, že mi ich rodina dávala, aby mi urobila radosť. Ale to vy nepochopíte.“ Poznamenal to s určitou trpkosťou v hlase a obrátil sa, už si ho viac nevšimnúc. Keďže som vedel, že pán Prezident má rád ovocie, požiadal som dozorcu, aby mi priniesol tri pomaranče. Ten sa zvrtol a o chvíľu bol späť s troma pomarančami, ktoré mi s radosťou podával. Vtedy som požiadal p. Dobiáša, aby mi dal svoje tri pomaranče. Ten zdráhavo mojej žiadosti vyhovel, lebo jeho boli krajšie, boli zvlášť vybrané. Keď som ich dostal, dal som ich dozorcovi a povedal som, aby ich odniesol. Keď ich odnášal, p. Dobiáš sa nezdržal, aby mu nepovedal, žeby ich nejedli, lebo by mohli byť otrávené. Vedeli totiž, že preto mu ich nedovolili dať, lebo sa obávali, že by boli otrávené. Vtedy sestra pána Prezidenta podotkla, ako si to len môžu také niečo myslieť, keď my by sme vraj za neho život dali, aby sme ho zachovali, nie že by sme ho my sami chceli zavraždiť. Keď som potom tie pomaranče, čo som od väzenskej správy prijal, odovzdal p. Dobiášovi a pokynom ruky naznačil, aby ich ponúkol p. Prezidentovi, tento sa na mňa vďačne usmial a potom ich bez zdráhania prijal. Hneď mi jeden s úsmevom ponúkol, ja som však poďakoval s poukazom na to, že sú pre neho. „Tak sa aspoň rozdelíme napoly, po bratsky.“ Na to som už musel pristať. Keď ho ošúpal, ponúkol mi polovičku, ktorú som s vďakou prijal. Potom zhrnul šupky na stole, vstal a chcel ich odniesť do koša. Keď sme jeho úmysel zbadali, viacerí sme sa zdvihli, aby sme mu ušetrili námahu. Vtedy pán Dobiáš namietal, aby to nechal tak, že je to zbytočné. Pán Prezident však povedal pokojne, že vždy treba dbať na poriadok.

Vtedy zas vošiel dnu dozorca a upozornil, že je už čas zakončiť návštevu. Rodina sa pritom zas rozplakala a poniektorí prosili ešte, aby mohli zostať. Vtedy hovoril pán Prezident, že je treba, aby išli domov, lebo Jozefka bude nepokojná, prečo ju dnes neprišli navštíviť do nemocnice, a mohla by šípiť, že sa niečo deje, a on si neprial, aby zvedela teraz o poprave, aby sa jej stav nezhoršil. Vtedy sme povstali všetci a rodina sa začala s ním lúčiť. Bola to dojemná scéna, pre mňa až trápna, lebo stále sa chceli s ním znovu objať a pobozkať ho. Aby som skrátil tieto bolestné chvíle, požiadal som ho, keď ho už všetci z rodiny objali, aby nám dal požehnanie, prítomným, rodine aj celému slovenskému národu. Vtedy on vo svojej úžasnej pokore, pýta sa mňa, či smie dať požehnanie svojimi slovami, alebo zvyčajnou krátkou formulou. Ja som samozrejme súhlasil. Vtedy on latinsky s obdivuhodnou pohotovosťou, keď sme si všetci kľakli, prosil vo svojom požehnaní Všemohúceho Boha, aby ochraňoval túto rodinu (v latinčine má tento výraz význam aj pre väčšie spoločenstvá, teda aj pre národ) od všetkého zlého, aby jej dal dosť sily a milosti, aby mohla kráčať na ceste spásy, aby bola jednotná a vytrvalá vo vernosti Božím zákonom. Keď sme povstali, ešte raz žiadal, aby sa neprezradili pred Jozefkou, ktorú azda zo svojich sestier najviac miloval a ktorá z lásky k nemu ťažko ochorela, keď jej pred koncom procesu nedovolili posielať mu balíky a prinášať mu čerstvé mlieko, jeho zamilovaný nápoj, ešte nechal pozdravovať matku, pri čom jedine som na ňom badal určité pohnutie, lebo sa mu stiahlo hrdlo a to slovo nevypovedal naraz. Potom už dozorcovia otvorili dvere a všetci sme vyšli na chodbu. Tam sa s ním ešte raz všetci horko plačúc, objali, on však bol kľudný a neplakal. Iba v noci som badal na ňom, že mal trochu zarosené oči, ale slza mu z oka po celý čas nepadla. To bola jediná známka dojatia, ktorú som na ňom zbadal.

Keď som videl, že znovu a znovu sa chcú s ním objímať a všetci z jeho rodiny už celkom nahlas plakali, vzal som pána Prezidenta pod pazuchu a odviedol som ho na koniec chodby, kde sme zastali pred zamknutými dverami. Tam sa ešte raz obrátil a pokynul naposledy rodine. Všetci mu kývali v odpoveď, horko plačúc. O chvíľu odomkli naši sprievodcovia dvere a už nás viedli na poschodie, kde sme znovu zastali pred zamknutými dverami a počkali sme, oddychujúc, kým ich stráž neodomkla. Pán Prezident povedal: „Ustane človek, kým vyjde na 3 poschodie. Vy nie ste ustatý?“ „Páter, na mne nezáleží“ odpovedal som. „Ale pre Vás je to namáhavé.“ „Ja som zvyknutý denne a rád sa prechádzam.“ Vošli sme na širokú tmavú chodbu, slabo osvetlenú na začiatku a na konci matným svetlom. Asi uprostred vľavo boli pootvorené dvere cely, odkiaľ tiež plynulo trochu svetla. Naproti tej cely pri stene stála drevená lavička pre troch. Pán Prezident rezko vykročil a viedol ma do otvorených dverí cely, z ktorej vychádzalo svetlo. Bola to jeho cela. Všimol som si štítok na dverách. Bolo tam napísané na kúsku papiera: Dr. Jozef Tiso, väzeň Lud. súdu č. 1. Na drevenej doštičke zo škatuľky zápaliek bolo napísané: Povolené poli– hávať. Cela bola osvetlená žiarovkou vysoko zavesenou, takže malá miestnosť bola dostatočne osvetlená. Naproti dverám asi vo výške 250 cm bolo pozdĺžnikové okno, husto zamrežované, prepúšťajúce ešte niečo z denného svetla. Bolo vysoké asi 60 cm a dlhé asi meter. Myslím, že netreba udávať zariadenie cely, azda neskoršie bude často fotografovaná a pravdepodobne premenená na múzeum. Posteľ na ľavej strane bola spustená, lebo pán Prezident mal povolenie polihávať, tak aj cez deň si mohol odpočinúť, čo pravdepodobne iní väzni nesmeli. Posteľ bola po vojensky ustlatá a deky na hlavnici bezvadne urovnané. Pod oknom v ľavom kúte ležal polootvorený balíček, z ktorého trčala nepovšimnutá tabla čokolády, nejaké sucháre a strapce papieru. Uprostred pod oknom bola väčšia drevená debnička, prázdna, ktorá mu poslúžila neskoršie za stoličku. V pravom kúte stála jedna prázdna fľaša a jedna poloplná s omšovým vínom. Vedľa bol položený malý kufrík s poľným oltárom a omšovým rúchom, a ostatnými potrebami pre sv. omšu, ktorú pán Prezident slúžieval každodenne vo svojej cele, keď mu to bolo povolené. Naproti záhlaviu postele pri pravej strane, boli v stenách zapustené dve dosky, jedna vyššie, asi 70 cm dlhá, ktorá slúžila za stolík, a dala sa prichlopiť ku stene, podobne ako posteľ, druhá nižšie, trochu kratšia, ktorá slúžila na sedenie. Pri dverách v rohu bola toaleta s vodou.

Akonáhle sme vošli, pán Prezident mi s úsmevom oznamoval: „Tu je môj salón a pracovňa. Nech sa páči, posadiť sa.:' Pritom mi ukázal na stoličku, a keď som sa zdráhal, povedal, že aj on má stoličku a pritiahol si drevenú debničku a hneď sa na ňu posadil. Hoci som ešte namietal, že som mladší, že ja lepšie obsedím na debničke, vyhlásil rozhodne, že som jeho hosťom a tak musím sedieť na stoličke. Potom sa ešte žartovne ospravedlňoval, aby som prepáčil neporiadok a nepohodlie, vraviac, že „tu nie sme zariadení pre hosťov“.

Keď sme sa usadili, začal som si všímať zariadenia; pán Prezident mi vysvetľoval význam zariadenia. Napr. ukázal mi, ako sa zloží posteľ, aby sa mohla prichlopiť a pripevniť ku stene. Vysvetlil mi, že má povolenie polihávať v poslednom čase, lebo mu začali puchnúť nohy, tak väzenský lekár mu to vymohol. Na stolíku vraj slúži každé ráno sv. omšu a po ňom vraj slúži pán prelát Ferjenčík z Ružomberka, ktorý vraj má celu na tej istej chodbe poslednú v pravom rohu. Omšové víno mu vraj nosia sestričky z nemocnice, Etelka, tak isto aj hostie, ktoré mal v ozdobnej nádobke z celulózu s obrázkom sv. Jozefa, ktorú mi dal neskoršie na pamiatku. Nad stolíkom mal zavesený perleťový štáciový krížik, pri ktorom sa modlieval Krížovú cestu. Nad krížikom mal zavesený sv. ruženec, jednoduchý, čierny, ktorý mu požičal dr. Murín, ktorý bol spolu s ním zavretý, lebo jeho ruženec sa mu buď vo väzení alebo v lágri stratil. Tento ruženec som mu mal vrátiť, čo som tiež vykonal. Ešte vyššie bola zavesená polica na knihy, kde mal pán Prezident niektoré diela, hlavne duchovného rázu, Meditácie od Prechádzku, Nábožné výlevy, ostatné čiastky breviára a pod. Mal tam tiež svoje poznámky a papier.

Rozprával mi spočiatku o svojom každodennom »živote, o dennom poriadku, o strave. O svojich výhodách. Usudzoval žartovne, že je na tom celkom dobre, pomerne lepšie než ostatní väzni, lebo má náhradné deky. Zima v miestnosti nebola, aj v zime im vraj kúria, niekedy až priveľa. V celách je ústredné kúrenie.

Hneď na začiatku sa ma pýtal, čo budeme robiť, nuž tak som navrhol, aby sme sledovali jeho denný program. Sv. spoveď si chcel odbaviť až potom, keď sa rozlúči so svojimi obhajcami, ktorí vraj majú dnes s Filkornom proces, čo sa asi predĺži, aby sme potom neboli rušení. Ja som samozrejme súhlasil a povedal som, že sa mám z breviára ešte niečo pomodliť. Svoju aktovku som si položil na jeho posteľ, vstal som teda a vybral som z nej breviár. On si vzal Murínov ruženec a začal sa tiež modliť, ľahko zohnutý a ustato sediaci na nepohodlnej debničke. Dvere boli dokorán otvorené a svetlo z našej izby dopadalo na chodbu, kde na lavičke sedeli „naši“ dvaja dozorcovia, takisto sklonení, opierajúc sa lakťami o kolená a v rukách držiac modlitebné knižočky, z ktorých sa modlili. Ťažké ticho zaľahlo na toto poschodie smrti, na ktorom sa už viacerí chystali na násilný odchod z tohto sveta. Na tom poschodí boli zväčša politickí väzni, medzi inými aj gen. Höffle a býv. nemecký vyslanec v Bratislave Ludin, obaja neskoršie popravení. Keď som sa pozeral hľadítkom do ich ciel neskoršie, obaja pokojne spali.

Po chvíli som dokončil breviár, mal som iba poslednú časť, večernú modlitbu, zvanú completórium, za ten čas aj pán Prezident skončil. Chvíľu sme sedeli bez slova, a potom mi pán Prezident začal rozprávať o svojom odchode zo Slovenska, o zajatí v americkom lágri, o láskavej starostlivosti PP. kapucínov, o pobyte v Altöttingu, kde vraj slúžieval každodenne sv. omšu v cele Sv. Konráda z Parzhamu, ktorého si vraj veľmi obľúbil a kde si znovu prečítal jeho životopis. Často vraj meditoval pred oltárom Bohorodičky, pred ktorým tiež sv. Konrád strávil mnohé hodiny. Predstavení kláštora vraj boli k nemu a k ostatným veľmi láskaví, darovali mu tiež neskoršie, keď sa dostal do amerického lágru, poľný oltárik so všetkými potrebami slúžiť sv. omšu. To je vraj jeden z dôvodov, prečo si žiadal za spovedníka pátra kapucína, lebo chcel navrátiť tie veci kapucínom, keď ich už on nebude potrebovať. Už to tiež zariadil so správou väznice, ale ešte Ferjenčík slúžieva sv. omšu, tak zatiaľ zostanú tie veci u neho. Jeho proces sa má čoskoro započať, takže potom, keď nebude ani on veci potrebovať, správa väznice ich má odovzdať nám. Druhý dôvod vraj je ten, že saleziáni, ktorí sú väzenskými duchovnými, sú už veľmi podozrievam, takže myslel, že takto to bude lepšie, keďže my, (kapucíni) máme ešte čistý účet.

Ďalej rozprával o tom, že mal v úmysle postaviť v Holíči kapucínom kostol a kláštor ku cti sv. Konráda, preto, lebo keď odchádzal zo Slovenska, bol hosťom u kapucínov, ktorí tam boli evakuovaní čiastočne v jednej škole pred príchodom frontu. Keby sa boli veci ináč vyvinuli, tak to by bolo prvé, čo sa malo uskutočniť, ale takto vraj ostáva iba želanie. Na ten úmysel zanechal vraj v cudzine čiastku zlatého pokladu, o ktorého položení vie aj jeho osobný tajomník Karol Murín, ktorý je o všetkom informovaný a ktorý sa má postarať o to, aby buď tento jeho úmysel bol splnený, a ak by to nebolo možné, aby tieto veci boli zužitkované v prospech kapucínov na Slovensku. Ja som namietal, že si to nijako nezaslúžime, on však povedal, že je to tak dobre, aby som sa pozhováral s Karolom, ako by sa dali veci zariadiť. Povedal mi tiež, že tie veci sa nachádzajú skryté v jednom kláštore kapucínov v cudzine, a že iba P. provinciál a P. kvardián vie o úkryte. Dávali ich tam spoločne s Karolom.

Potom pán Prezident navrhol, že by sme sa mohli spoločne pomodliť tie modlitby, ktoré sa zvykol modliť každodenne, a síce sv. ruženec, všetky tri cykly, potom štvore litánie, k Božskému Srdcu, k Menu Ježiš, Loretánské a sv. Jozefa.

Začali sme sa teda modliť kľačiac, Radostný ruženec. Pozoroval som ho uprene, ako sa sústredil na modlitbu a pokojne vyrovnane svojím jasným hlasom, s pohľadom upreným na krížik, vyslovoval Anjelské pozdravenie, ktorým kedysi anjel, oznamoval Nepoškvrnenej zrodenie Božieho Syna na svet. Po poslednom Zdravas pomáhal som mu vstať a podotkol som, že by sme sa mohli sediačky modliť, keďže som videl, ako je ukonaný a vyčerpaný.

Potom sme chvíľu sedeli bez slova. V nastalom tichu bolo počuť štrnganie kľúčov v zámke a na to prišli oznámiť, že ho v hovorni čakajú jeho obhajcovia, aby sa s ním rozlúčili. Pán Prezident vtedy odišiel dolu v sprievode stráží a ja som osamel s „našimi“ dvomi dozorcami. Títo prišli dnu a ukázali mi svoje nové modlitebné knižočky, ktoré si vraj zvlášť preto kúpili, lebo chcú, aby sa im pán Prezident podpísal. Potom sme chvíľu rozprávali o ňom, pričom spomínali, že je ho škoda pre slovenský národ, že už druhého takého syna slovenský národ asi mať nebude. Hovorili, že by dali život za neho, ale že sami sú pod dozorom partizánov, takže sa nedá nič robiť. Sú vraj viacerí, ktorí by ho chceli vyslobodiť, ale nenašla sa žiadna príležitosť. Ja som sa čudoval, že tak otvorene hovoria so mnou, ktorého nikdy predtým nevideli a nemôžu vedieť, čo som za človeka. Ja som poukazoval na Božie riadenie, na Prozreteľnosť, ktorá vie všetky veci zariadiť tak, aby to slúžilo všetkým. Boh sám vie najlepšie, čo je pre nás dobré. Hoci ma myšlienka na jeho potupný koniec privádzala do zúfalstva, nijako som sa nevedel zmieriť so stavom vecí, sám som sa čudoval, ako tak kľudne môžem o tom rozprávať. Keď pán Prezident dlhšie nechodil, išiel som sa prejsť po chodbe a trochu pretiahnuť znehybnelé údy, strnuté od sedenia. Pritom som nakukol občas do ciel politických väzňov, ktorí odpočívali nehybne na svojich tvrdých posteliach, niektorí azda bedliac a premýšľajúc o dnešnom ráne, niektorí azda modliac sa za toho, ktorý, ako už vedeli, nasledujúceho rána mal odísť tak hroznou smrťou na večnosť. Bol som si potom umyť ruky v kúpeľni. Keď som sa vrátil do cely pána Prezidenta, o chvíľu už bolo počuť to známe štrnganie kľúčov, ktoré na mňa tak nepríjemne pôsobilo, ale zdalo sa, že moji sprievodcovia už boli nato navyknutí. Netrvalo dlho, pán Prezident vkročil rezko do osvetleného obdĺžnika dverí a prvé jeho slová boli: „Chudáci väzni. Dnes majú nepokojnú noc, asi sa veľa nevyspia. Stále sa tu chodí, štmgá, klopká, veru veľmi oči nezažmúria!“

Ja som ho v duchu obdivoval. Na seba nemyslí ten človek, ráno sa má tak brutálne skončiť jeho život a on myslí na to, že sa azda niekto prebudí a bude mať nepokojnú noc! Úžasné niečo. A jeho noc! Jeho posledná! Je pokojná? Ako by mi bol čítal myšlienky, jeden z dozorcov: „A vy, pán doktor, taký ste pokojný, veď... nedopovedal vetu, lebo si uvedomil, že by musel vysloviť to strašné slovo: smrť, ktoré sa tak konkrétne a hrozne rysovalo v mysli každého z nás. On však pokojne odpovedal: „To je zvláštne, aj moji obhajcovia mi práve hovorili a čudovali sa, že som taký kľudný. Ja sám sa čudujem, že príroda sama nejaví žiaden nepokoj pri tejto perspektíve. Neviem, neviem si to vysvetliť, ale nepociťujem žiadne vzrušenie.“

„Ale bude Vás škoda“, vraví otvorene robiac alúziu na jeho odchod spomedzi nás jeden dozorca.

„Ale čo, aká škoda. Veď som už starý, mám vyše šesťdesiat rokov, moji konškoláci už sú všetci tam“, hovorí pokojne pán Prezident, „už nevládzem ani tak pracovať a Prozreteľnosť mi už aj tak dáva na vedomie, že je čas ísť. Nohy mi už opuchajú, už aj tak by som nič nevedel vykonať pre národ, a keď by Pán Boh niekoho tu potreboval, veď on je schopný z týchto kameňov stvoriť synov Abrahámových, tak aká škoda. Však sa niekto nájde, kto to prevezme miesto mňa, mladší a lepší.“

Ja som nevychádzal z úžasu. Čo ma najviac udivovalo u neho, to nebol ani tak jeho pokoj, vyrovnanosť, odvaha a zmierenie s Božou vôľou, ale to bola jeho úžasná pokora. Na to ešte namietali dozorcovia krátko: „Ale predsa, takto odísť... Ale potom nás nechali samotných a znovu si sadli na lavičku naproti otvoreným dverám a tíško sa zhovárali. „No tak, teraz budeme mať pokoj. Mohli by sme pristúpiť ku sv. spovedi. Ešte sa trochu prichystám, chcel by som si vykonať generálnu sv. spoveď z celého života. Už som si síce vykonal jednu pred dvoma týždňami, keď sme mali duchovné cvičenia, ale chcem si ju ešte raz vykonať, veď to bude posledná.

Ja som ho nechal jeho príprave a vzal som si štólu, tiež sa chystajúc, a modliac sa k Duchu Svätému, aby ma osvietil. Pán Prezident si kľakol a prichystal sa. Ja som odišiel najskôr ku dverám, povedal som dozorcom, aby nás teraz nevyrušovali, že bude sv. spoveď. Potom som dvere privrel, ale zavrieť sa nedali, lebo zámka bola otočená. Sv. spoveď trvala asi hodinu. Počas sv. spovedi som počul, ako sa niekto priblížil ku dverám, a pošuchol klapkou na hľadítku a zastal pri dverách. Ja som vstal a dvere som otvoril. Bol tam ten tretí dozorca, evanjelik. Ja som ostro protestoval proti rušeniu a upozornil som, že pri spovedi na žiaden pád nesmieme byť rušení. Vtedy naši dvaja dozorcovia sa priblížili k nemu, a hoci bol ich nadriadeným, počul som, ako mu hrozia, že si to s ním vysporiadajú, ak nedá pokoj. Aby vraj šiel spať, to nie je jeho robota, že oni sú tam nato... Potom som znovu privrel dvere a pán Prezident vravel s ľútosťou v hlase: „Vidíte, akí sú. Ani teraz ešte nedajú pokoja. Ani v poslednú noc. Budeme nútení latinsky rozprávať. Zatiaľ, čo sa spovedal latinsky, počul som ešte na chodbe kroky a dával som tiež pozor, aby sa nepriblížili, ale keď nastal kľud, potom sme už pokojne dokončili sv. spoveď. Po sv. spovedi som mu pomohol vstať.

Keď sme sa znovu usadili, chvíľu sme neprehovorili ani slova a ja som potom išiel otvoriť dvere a zložiac štólu, vložil som ju znovu do aktovky. Potom sme sa začali modliť bolestný ruženec. Po ruženci znovu chvíľu rozjímal a na to sme sa modlili litánie k Božskému srdcu. Po litániách sme zas urobili prestávku a modlili sme sa slávnostný ruženec. Chvíľu sme sa zas zhovárali, občas meditovali a čas nám pomaly plynul.

Pán Prezident chcel, aby som si ľahol na jeho posteľ a odpočinul si, že vraj mám ráno zas prácu, aby som nebol ukonaný. Keď som odmietol s poukazom na to, že aj tak by som nemohol zaspať, tak už nenaliehal. Vzal som teda Nasledovanie Krista a čítal som niekoľko kapitol o úteche a radosti našej nádeje na život večný.

Potom sme sa modlili spoločne litánie k Najsvätejšiemu Menu Ježiš. Po litániách mi rozprával, ako sa snažil súd vždy zapliesť do vyšetrovania Cirkev a ako sa musel namáhať, aby sa vyhol týmto zlomyseľným úkladom. Preto tiež nechcel volať za svojich svedkov pánov biskupov, avšak oni si to neodpustili. Tiež mi spomenul jednu udalosť, ktorá mu zvlášť zostala v pamäti. Nikdy vraj ani obhajcovia ani sudcovia neboli s ním osamote, vždy vraj mali svedka. Iba raz bol vraj osamote, a to vedel, že to bude niečo znamenať. Predložili mu návrh, že by sa mohol zachrániť, keby prehlásil prehlásenie, aby sa slovenský národ nespieral komunizmu, ale aby prijal priateľstvo, ktoré mu Sovietske Rusko ponúka. Vtedy vraj on rozhodne prehlásil, že také niečo nemôže urobiť. A keď mu namietali, že s Hitlerom a nacizmom mohol spolupracovať, on odvetil, že v národnom socializme bolo niekoľko bodov, ktoré sme mohli prijať a s Nemcami sme spolupracovali natoľko, nakoľko to bolo nutné ako so spriateleným národom, avšak v materialistickej ideológii nie je nič prijateľného z kresťanského stanoviska. Keď mu sudca namietal, že vraj aj katolícki kňazi sú v komunistickej strane, povedal, to nech si oni sami so svojím svedomím vyriešia, ale ja sa na to nepodujmem. Celý život som bojoval proti boľševizmu a teraz už meniť nebudem, ani za cenu svojho života, nestál by za to. Keď sa mu hrozili, že bude ľutovať, povedal, že nikdy. Nemôže slovenský národ uviesť na nesprávnu cestu ani za takú cenu. Potom už nenaliehali a tak vraj môj osud bol spečatený. Ostatné už od dvoch rokov viem, že toto bude koniec a nič inšie som ani nečakal. O milosť som žiadal, lebo som bol žiadaný zvonka a nechcel som, aby sa povedalo, že azda svojou tvrdohlavosťou som zmaril dobré úmysly tých, ktorí ma chceli zachrániť. A som vďačný Pánu Bohu, že mi doprial čas na pokánie, dva roky, a že mi dal vedieť poslednú hodinu. Považujem si to za jednu z najväčších milostí, že mi doprial, aby som sa mohol dobre pripraviť na poslednú hodinu.

Po týchto slovách sa zahĺbil do svojich myšlienok, a tak sme zotrvali v krátkom rozjímaní. Potom sme sa pomodlili litánie Loretánské a k sv. Jozefovi, jeho patrónovi, patrónovi to šťastnej hodinky smrti. Boli asi dve hodiny z rána 18. apríla, posledné to ráno v jeho živote. Poprosil som ho, aby mi podpísal sv. obrázky a knižky, ktoré som mal so sebou. Ochotne vyhovel mojej žiadosti. Keďže on nemal pero, požičal som mu svoje. Do breviára mi napísal „Oremus pro invicem“ s dátumom 16. apríla. Je to psychologická zvláštnosť, že pri podpise si neuvedomoval dátum. Do knižočky na zaopatrovanie, z ktorej sme sa potom modlili litánie ku sv. patrónom dobrej smrti, mi napísal: „Suo confessario ante mortem“. Podobne dátum 16. a podpis, pevný a vyrovnaný, takou kľudnou rukou písaný, ako keď sa podpisoval na úradné aktá. Keď som mu odovzdával pozdravy našich pátrov, jeho bývalého spovedníka P. Vojtecha, potom P. Honória, ktorý bol v Holíči jeho hostiteľom keď odchádzal s vládou zo Slovenska, tlmočil som tiež jeho želanie, aby mu do knižočky Nasledovanie Krista napísal niekoľko slov na pamiatku.

Pán Prezident pritom spomenul, že sa dobre na neho pamätá, i na ostatných pátrov provincie, poďakoval za modlitby a sv. omše a ochotne chcel vyhovieť jeho žiadosti. Zamyslel sa na chvíľu, a potom hovoril s rozpačitým úsmevom: „Aké je to podivné, už pamäť tak neslúži. Inokedy napísať venovanie bolo maličkosťou, vzalo sa pero, a písalo sa, čo prišlo bezprostredne na um. A teraz sa musím namáhať, aby som sa na niečo sústredil. Darmo je, už som starý, už to nejde tak, ako kedysi... Aj v modlitbe koľko ráz sa musím namáhať, aby som nebol roztržitý...“

Vtedy som podotkol, že to je všeobecná ľudská slabosť, ktorú pociťovali aj hlboko duchovne založení ľudia, aj svätec... Spomenul som si na jednu zaujímavú príhodu, zo života Františka Salezského, biskupa, ktorá typicky osvetľuje ľudskú roztržitosť, a tak som sa ho spýtal, či ju azda počul. Povedal, že nie, a prejavil o ňu živý záujem. Nuž tak som začal rozprávať. Pán biskup dostal raz darom od kohosi krásneho arabského koňa, čistokrvného s malou hlavou, štíhlymi nohami, mocnou hrud'ou, v ktorej bilo statočné srdce, čo bolo zrejmé z hrude vypätého oblúku krku, z toho, ako nosil svoju krásnu hlavu a z múdreho pohľadu jeho veľkých očí. Atlasová srsť sa mu leskla v žiari zapadajúceho slnka, keď sa pán biskup navracal z jednej zo svojich častých apoštolských ciest. Koník si rezko vykračoval a bolo vidno, že túži po vydám prebytočnej energie. Jeho pán však pokojne sedel na krásne cifrovanom striebornom sedle, pohrúžený do modlitby. Z jeho myšlienok ho vyrušil okoloidúci sedliak, ktorému oči žiarili obdivom nad ušľachtilým obrazom. Zrejme bol dobrým znalcom kom. Svätec, dobrý psychológ, ihneď zbadal, že sú to skvelé vlastnosti jeho koňa, ktoré zažínajú ohníčky záujmu v očiach sedliaka. Priateľsky mu odpovedal na úctivý pozdrav a čakal, čo bude. Sedliakovi nedalo, a keď videl, že pán biskup zdržiava koníka, ktorý nepokojne hrabal nohami v piesku cesty, vyjadril svoj obdiv tiež slovami:

„Ich Milosť, majú to ale krásneho koníka!“

„No, priateľu, tak sa ti páči? A chcel by si ho?“

„Akožeby nie!“, zvolal uveličený sedliak, „ktože by nechcel takého koňa!“

„No vieš, ja ti toho koňa dám, ale pod jednou podmienkou. Keď sa tu teraz dobre pomodlíš jeden Otčenáš.“

„Ich Milosť žartuje?“Nechcel veriť svojim ušiam sedliak, veď takú ľahkú podmienku... Či nevie Otčenáš naspamäť, veď od malička každodenne niekoľkokrát ho vraví...

„Nie, priateľu, vôbec nežartujem. Myslím to celkom vážne. Ale musíš sa ho dobre pomodliť!“

„Nuž, dobre teda“, pristal na podmienku sedliak a chystal sa naozaj dobre pomodliť ten Otčenáš, od ktorého závisel taký skvelý dar, taká odmena! Kľakol si pokorne do prachu cesty, ešte raz sa podozrievavo pozrel na pána biskupa, či sa azda neusmieva, ale keď videl, že pán biskup zachováva vážnu tvár, nuž tak si ešte nervóznym pohybom uhladil šaty, zopäl ruky, obrátil oči zbožne k nebesiam a začal sa modliť.

Ja som naschvál rozvláčnejšie rozprával p. Prezidentovi, lebo čas nám pomaly plynul a pritom azda príliš rýchlo blížila sa tá posledná chvíľa, na ktorú som nechcel myslieť a nechcel som, ani aby on na ňu myslel, hoci bol veľmi pokojný.

Sedliak sa začal teda sústredene modliť Otčenáš, pomaly a jasne vyslovujúc každé slovo: „Otče náš, ktorý si na nebesiach – posväť sa meno tvoje – príď Kráľovstvo tvoje, a to sedlo tiež dostanem, ich Milosť?...“ Pán Prezident sa na to chutne rozosmial. Pozoroval som ho, ako mu celá tvár zažiarila radosťou a mal som ten pocit, ako by sme boli starí priatelia, ktorí sa po dlhšom čase znovu stred i a vyjadrujú svoju radosť rozprávaním žartov a veselých príhod. Jeho chutný smiech, srdečný a zračiaci sa v očiach, vo vráskach okolo očú, v širokom úsmeve a akoby na celej jeho bytosti, pomaly ustal. Tvár mu zvážnela a s podivne upretým pohľadom na mňa podotkol: „Ak tomu hlavnému sa nedostal: Buď vôľa tvoja... Po týchto slovách sa oddal rozjímaniu, z ktorého som ho nechcel rušiť.

Potom sa rozhovoril o tom, ako sa dozvedel, že dr. Sokol a Čatloš sú v Rusku zajatí a ako si ich žiadali za svedkov, aby ich odtiaľ vyslobodili. Ja som mu hovoril potom o 7000 odvlečených intelektuálov z východného Slovenska, o ktorých som mal vedomosť, že z nich už vtedy nezostalo viac ako 10% na žive. Potom spomínal Mičuru, o ktorom som mu hovoril, že podľa svedectva jedného zajatca spoznaný bol na jednom dvore väzenia krátko predtým, než ho popravili. Hovorili sme potom ešte o Čatlošovi, ale napokon iba rukou kývnul, ako by to už všetko nemalo význam pre neho...

Vtedy prišli dnu „naši“ dozorcovia a prosili ho, aby im podpísal knižočky, čo on ochotne urobil. Ja som mu znovu podal pero. Keď odišli a čítali si spoločne, čo im napísal, vošiel o chvíľu tiež ten evanjelik a pýtal sa, či by aj on nemohol dostať jeden obrázok s podpisom na pamiatku. Mal som ich vtedy ešte na stole a povedal som mu, vložiac mu ich do ruky, aby si vybral. Pritom som pozoroval pána Prezidenta, či sa na ňom nebude zračiť nejaká nevôľa, ale nezbadal som nič, a tak som bol presvedčený, že nechová k nikomu trpkostí. Keď aj tento odišiel (vzal si dva obrázky, keď som mu povolil) mal som ešte pero v ruke a tak som sa rozhodol požiadať pána Prezidenta o nadiktovanie toho odkazu, o ktorom rozprával v hovorni pred rodinou. Ja som sa ohliadol, či nie je s „našimi“ dozorcami tiež ten evanjelik, ale videl som iba, ako sa naši dozorcovia modlia z knižočiek a pozerajú si, čo im p. Prezident napísal. Keď som videl, že všade je kľud, že sa nik neprechádza po chodbe, požiadal som p. Prezidenta, aby mi svoj odkaz nadiktoval, nakoľko som si nedôveroval, že budem schopný presne tlmočiť jeho myšlienky. On ochotne súhlasil a keď videl, že nemám papier, na ktorý by som ho napísal, zdvihol sa a z poličky nad stolíkom vytiahol hárok papiera. Chvíľu sa sústredil a potom mi začal diktovať pomaly svoj posledný odkaz slovenskému národu.

„V duchu tej obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady – za Boha a za národ – vždy, všade a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon On stvoril a do národa a každého príslušníka vštepil.

Tomuto zákonu slúžil som celý život a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade tohto zákona Božieho. V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale i v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť.

Ako si prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomenuli na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť svetovládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe za Boha a za národ žehnal, aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi katolíckej.“

Ja som písal jeho odkaz v medzinárodnej stenografii, hodne pozmenenej, takže keby ho aj boli u mňa objavili, nerozumeli by mu. Keď som skončil, pán Prezident ma požiadal, aby som mu to, čo som napísal, ešte raz prečítal, lebo pri diktovaní som opakoval, čo mi hovoril. Keď som mu prečítal to, čo som bol napísal na jeho diktát, pri posledných slovách sa pozastavil, a povedal: „Bude lepšie, Páter, keď miesto 'Cirkvi katolíckej' napíšeme 'Cirkvi Kristovej', aby sa evanjelici necítili vylúčení zo zväzku slovenského národa.“ Ja som teda škrtol posledné slovo a pripísal som to, čo si žiadal.

Pripísal som ešte dátum v arabskom písme a na to sa on na hárok podpísal. Obzrel som sa potom opatrne, hárok som zložil na viac čiastok, aby nezaujímal veľa miesta a strčil som ho do kapucne, lebo som očakával, že pri prehliadke, ak by som ňou musel prejsť, pravdepodobne si nevšimnú kapucne, ktorá je celkom otvorená.

Ak sa v tom okamihu „naši dozorcovia“ obzreli, tak môj život ležal v ich rukách.

Po napísaní odkazu som bol dosť vzrušený myšlienkou, že by mi pri prehliadke mohli odobrať jeho odkaz, ak by ho našli, a tak som sa sústredene modlil v duchu ku svojmu anjelovi strážnemu, aby sa odkaz slovenskému národu zachoval.

Po ukrytí odkazu pán Prezident vyšiel von, aby sa občerstvil. Keď sa vrátil, vyšiel som von i ja, aby som sa umyl. Medzitým sa pán Prezident prezliekol a pripravil sa ku sv. omši. Potom sme sa modlili modlitby umierajúcich s litániami. Boli asi tri hodiny zrána, keď sme skončili. O tretej sme sa začali modliť krížovú cestu z Nábožných výlevov, obidvaja kľačiačky. On čítal potichu a sledoval zo svojej knihy, ja som čítal a predmodlieval sa nahlas z tej, čo som si z domu priniesol. Myslím, že to bola najlepšie pomodlená krížová cesta v mojom živote. Nikdy som s takou sústredenosťou a s takým pohnutím nesledoval cestu utrpenia Pána nášho Ježiša Krista, ako vtedy. Zdalo sa mi, že spoločne sledujeme Kristovu púť na Kalváriu. Videl som v duchu, ako vedľa Krista kráča tiež náš pán Prezident, aby sa obetoval na dreve Kríža za slovenský národ. Slová jednotlivých staníc a modlitby sa tak hodili na jeho postavenie, že som bol tak dojatý, že som nemohol v modlitbe pokračovať. Hrdlo sa mi zovrelo a nebol som schopný slova. Pán Prezident vtedy kľudne pokračoval, sústredený, pevným hlasom v modlitbe. Keď sme skončili krížovú cestu, pomohol som mu vstať. Potom som vyšiel, aby som zavolal hlavného dozorcu, ktorý mal pripraviť kaplnku pre sv. omšu. Jeho som čoskoro našiel. Čakal už pri dverách za ohybom chodby, aby nás doviedol do kaplnky. Vrátil som sa vtedy do cely p. Prezidenta, aby som mu oznámil, že kaplnka je pripravená pre sv. omšu. On bol už pripravený, ešte raz sa obzrel okolo v cele, či je všetko na poriadku, pohladil ešte raz okom každý predmet, a vyšiel so mnou na chodbu. Ja som mal pri sebe štólu a rochetu, ktorú som si vzal z aktovky. Na chodbe už čakalo niekoľko dozorcov, medzi ktorými bol tiež jeden starší, a ten nás viedol. Z našej chodby otvorili dvere do okrúhlej miestností, z ktorej viedli schody dolu na nádvorie, nie však tie, ktorými sme boli prišli v predvečer. Táto miestnosť vyúsťovala v novú chodbu, vlastne v galériu ciel po oboch stranách, uprostred otvo-renú až po prízemie. Pod zábradlím bola oceľová sieť, ktorá bránila skoku do hĺbky. Všímal som si týchto podrobností, lebo som bol po prvý raz vo vnútri väzenia. Na konci chodby bola kaplnka, ktorej dvere boli dokorán otvorené. Po pravej strane bola sakristia, ktorú nám dozorca otvoril. Tam bolo trochu neporiadku, kvetináče boli porozkladané po zemi, takže sa muselo chodiť opatrne. Po chvíli hľadania som našiel paramenty a veci, ktoré sme potrebovali. Pomáhal tiež dozorca, ktorý nás sprevádzal. Zažal sviečky, ukázal, kde sa nachádzajú veci, pripravil ampulky, víno, vodu, šatočky atď. Bol piatok, 18. apríla, ráno o pol štvrtej.

Pán Prezident si kľudne nalial víno z litrovej fľaše. Keď som mu chcel pomôcť, odmietol s úsmevom, vraviac, že ani kvapky nevylial mimo a že bol celkom kľudný. Poradil sa so mnou, či možno slúžiť votívnu sv. omšu ku cti Božského Srdca Ježišovho. Pozreli sme direktórium a potom sme vyhľadali omšu v misáli. Presne o pol sme sa pribrali k oltáru. Ja som mal na sebe rochetu a prisluhoval som mu. Pri sv. omši bol mimoriadne kľudný a slúžil s nevšednou sústredenosťou a zbožnosťou. Sv. omša bola tichá, mimo mňa boli prítomní naši dvaja dozorcovia a ten starší, ktorý nám pripravoval oltár. Nejaké zvláštne pohnutie alebo predlžovanie omše nebolo badať, zachovával prísne rubriky, nie ako to bolo vymyslené v opise jeho posledných chvíľ, ktorý koloval na Slovensku po jeho smrti.

Po sv. omši sa zobliekol z omšových rúch v sakristii a vošiel znovu do kaplnky, kde sa modlil poďakovanie. Asi po štvrť hodine sa ma pýtal, či sa máme ešte niečo spoločne modliť. Ja som ho nechcel rušiť z jeho rozjímania, a tak som odpovedal záporne. Po chvíli som si spomenul, že som nevzal sv. olejčeky so sebou a tak som sa vrátil do jeho cely, doprevádzaný starším dozorcom a našimi dvomi mladými. Keď som si vzal, čo som potreboval a poberal som sa späť do kaplnky, akonáhle som vyšiel z cely, zastavil ma jeden dozorca a vytiahol niečo, čo mi chcel ukázať. Pritom vravel: „Pozrite, dôstojný pán, čo priniesli pred chvíľou. Ešte aj túto pohanu mu chcú urobiť. Ale ja som ich schoval a nikomu som nepovedal. Nedám mu ich, aj keby ma to malo život stáť!“

Keď som sa lepšie prizrel (v chodbe bolo prítmie) videl som, že sú to oceľové putá na ruky. Ja som nato povedal: „Dobre ste urobil. Keby ste mal mať kvôli tomu nepríjemnosti, tak povedzte, že ja som Vám zakázal mu ich dať a že beriem všetku zodpovednosť na seba, že mám k tomu splnomocnenie zo – sedmičky. Je to kňaz a ja ručím za to, že okovy nebudú potrebné.“

„Dôstojný pán to nie je treba, ja si stojím sám za tým, čo činím.“ Poďakoval som sa mu potom aj v mene p. Prezidenta a šiel som ešte do kúpeľne umyť si ruky, aby som mohol prisluhovať posledné pomazanie. Keď som vyšiel, počul som hádku z miestnosti, v ktorej sa zdržiavali dozorcovia, a rozoznal som hlas toho evanjelika, ktorý sa pýtal, čo to priniesli. A keď mu nik neodpovedal, tak vravel, že iste priniesli okovy a že ich treba použiť. Nato rozhorčene odpovedal náš dozorca, že či vám nestačí, že ho idete obesiť, chcete ho ešte viac ponížiť? Že vraj tie okovy nedá z ruky, aj keby ho to malo život stáť.

Nemal som chuť ďalej počúvať a odobral som sa do kaplnky s pocitom uspokojenia nad rozhodnosťou toho mládenca. Pán Prezident kľačal pred oltárom nepohnute v prvej lavici a bol zahrúžený do rozjímania, očakávajúc pokyn dozorcu, aby sa odobral na popravisko. Čakali sme od štvrtej do štvrť na šesť. Ja som sa snažil sústrediť na modlitbu a prosil som dobrotivého Pána Boha, aby ho zachránil nejakým zázrakom pre národ. Mal som však ten pocit, že to nie je Božia vôľa, aby zostal medzi nami. Podobný pocit som mal, keď som sa ako chlapec modlil za návrat otca, keď som obdržal správu o jeho smrti po operácii. Uzmieril som sa teda v tej modlitbe so stratou toho, ktorého som miloval tak ako otca, vediac, že čo Boh robí, dobre robí. Odhliadnuc od ľudského stanoviska prirodzenej bolesti nad jeho stratou, z nadprirodzeného stanoviska pre neho samotného ako i pre slovenský národ jeho mučenícka smrť bola jediným východiskom. Eventuálny jeho život v doživotnom väzení, potupe, chorobe a trápeniach duševných i telesných pre neho samého ako i pre národ boli by stratou. Avšak obeta jeho života za Božie práva a dobro národa, ako skutok teologicky dokonalej Božej lásky zaslúžil mu svetlo večnej slávy a uviedol do Božieho kráľovstva pred tvár Najvyššieho prímluvníka a ochrancu toho národa, ktorý tak miloval až do poslednej chvíle. Premýšľajúc o nevyspytateľných úsudkoch Božej múdrosti a dobrotivosti snažil som sa tiež predstaviť si posledné chvíľky, aby som bol pripravený dať mu zavčasu posledné pomazanie a rozhrešenie. Očakával som znamenie k odchodu na nádvorie každú chvíľu. Najskôr bolo stanovené, že poprava má byť o pol piatej. Pol piatej pomaly minulo. Pri každom kroku z chodby som sa ohliadol, či nejdú pre nás, ale nič sa nedialo. Odkiaľsi zvonku bolo počuť neustále klopkanie kladiva a buchot a šramot, čo divne pôsobilo na moje rozrušené nervy. Všimol som si však, že p. Prezident tento buchot ani nevnímal. Po celý čas nášho čakania nepohnute kľačal pred svätostánkom a bol hlboko pohrúžený do modlitby, nevšímajúc si okolia. Keď minulo päť hodín (pozeral som často na svoje hodinky, lebo sa mi už zdalo, že čakáme celú večnosť) na chodbe sa ruch zväčšil. O štvrť na šesť podľa mojich hodín prišiel konečne ten starší dozorca a dal mi pokyn rukou, že je čas zostúpiť. Vstal som teda, s posledným dychom na perách, aby mi Boh udelil sily a duchaprítomnosti, aby som neprepásol žiadnu možnosť duchovnej pomoci, ktorú sv. Cirkev odchádzajúcim do večnosti poskytuje. – Pristúpil som tíško k p. Prezidentovi a povedal som mu, že je čas. On poďakoval, vstal a rozhodným krokom sa pobral smerom k sakristii. Keď mi dozorca pokynul, aby sme vyšli hlavnými dverami, upozornil som ho, a tak sme sa spoločne pobrali na poslednú cestu. Ja som si medzitým vzal štólu a kráčal som vedľa neho, sotva mu stačiac. Kráčal takým rozhodným krokom po chodbe, že ma trochu predišiel. Vtedy som ho upozornil, že môžeme ísť pomalšie, lebo som sa chcel spoločne s ním modliť latinsky: Nunc dimittis servum tuum, Domine. Keď sme prišli ku schodišťu – pred nami kráčalo niekoľko dozorcov, ako i za nami – začal som sa modliť „Nunc domittis...“, ale hlas som mal taký slabý, že ma nerozumel... Spýtal sa ma, obrátiac sa ku mne: „Prosím?“ Vtedy som zbadal, že je zabraný do svojich myšlienok, tak som nenaliehal... V tichu sme zostúpili na prízemie, kde rôznymi dverami, ktoré dozorcovia pred nami otvárali a za nami zatvárali, sme sa dostali až na nádvorie, kde mala byť poprava. Nádvorie, kde sa poprava vykonáva, je úzky pozdĺžnikový priestor, asi 40 m dlhý a 7-8 m široký, ohraničený zo všetkých strán vysokým múrom. Z dvoch užších koncov boli zamrežované dvere. Popri múroch bol betónový chodník, uprostred bola hlinená zem. Po obidvoch stranách na chodníkoch stáli tí, ktorí mali byť svedkami popravy. Bolo ich asi dvadsať. Keď sme sa blížili k šibenici, prechádzali sme mimo tých pánov, z ktorých niektorí boli tiež vo vojenskej rovnošate. Dvaja z nich, v civilnom obleku, pozdravili nás, keď sme mimo nich prechádzali, pravdepodobne jeho obhajcovia. Pán Prezident i ja odpovedali sme na pozdrav pokynutím hlavy. Jeden dozorca nás odprevádzal až k šibenici, kde v oddelenej skupine stáli traja kati za šibenicou po pravej i ľavej strane a tesne pred šibenicou skupina čierno oblečených pánov, ktorí boli od súdu, ako sa neskoršie ukázalo. Pán Prezident sa postavil kľudne pod schody šibenice a obrátil sa ku skupine sudcov, ktorých pravdepodobne poznal od súdu. Ja som sa postavil vedľa neho tak, aby som mohol pozorovať šibenicu a zistiť, ako mu budem môcť dať zavčasu posledné pomazanie. Šibenica bola široká, silná doska, zasadená v zemi. Bola asi tri metre vysoká a jej šírka nepresahovala šírku ľudských pliec.

Popri šibenici boli schodíky asi do polovičky jej výšky. Tesne pod vrcholom bol zasadený silný hák. Niečo pod ním bola pevná kladka, cez ktorú bol prevesený široký pás so slučkou na konci. Tesne pri päte šibenice bola druhá kladka, táto užšia a menšia, vsadená tak isto uprostred v dreve. Zo spodu prechádzal ňou úzky konopný štranok. Keď som si tohoto všimol, presvedčil som sa ešte, či na palci mám dostatok sv. oleja k poslednému pomazaniu a opakoval som si v duchu ešte raz krátku formulu udelenia tejto sviatosti a to, že mu musím dať pomazanie rýchlo, v tom momente, ako odvisne, akonáhle začne pociťovať bolesť. Tieto myšlienky ma nechávali akosi chladným, neosobným, ako by sa to netýkalo p. Prezidenta, ale ako by to bol nejaký abstraktný úkol, ktorý musím rozlúštiť. Najskôr som sa domnieval, že budem musieť vystúpiť na schodíky, keď som však videl, že schodíky boli úzke a pri nich stál kat, aby zhora pripevnil slučku, uvedomil som si, že to bude nemožné vykonať načas, dať mu sv. pomazanie na hlavu. Tak isto bolo nemožné dať mu sv. pomazanie na nohy, nakoľko mal topánky a ponožky. Jediné miesto boli ruky. Uvedomil som si hneď, že šibenica nie je príliš vysoká.

Nový účet
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore