Klikni pre podrobnosti...
Ulica gen. Steina vo Freisingu v Bavorsku, kde bol v americkom koncentračnom tábore väznený Jozef Tiso

Missia u kardinála Faulhabera

„A jeden zo starších podal mu hrsť slovenskej zeme...“ to bolo bohatstvo, s ktorým dr. Tiso odchádzal z Holíča na púť za slobodu pre svoj národ. Z východu a z juhu sa valili „osloboditeľské“ hordy, pár malých ostrovčekov ešte odolávalo, Bratislava prežívala posledné dni pred pádom do rúk víťazov. O niekoľko dní slovenský národ upäl v otrockom jarme, ako porazený víťaz. Ako svätožiara slobody svieti preliata krv a diadém slovenskej slobody rastie z dní, mesiacov a rokov strávených vo väzniciach a v mučiarňach.

Na západ odobral sa dr. Tiso. Cesta, ktorou k nám prišiel Cyril a Metod už bola zarúbaná komunistickými automatmi a rozhodným zamietnutím dr. Tisu vyhlásiť Slovenskú socialistickú republiku. Ale aj keby to nebolo – dr. Tiso by nebol šiel iným smerom. Pár dní po Veľkej noci roku 1945 (myslím 4. apríla) jedno predpoludnie na dvore benediktínskeho kláštora v Kremsmünsteri zahrčali motory kolóny áut a z jedného z nich vystúpil Prezident. Ja som bol v Kremsmünsteri už od večera Bielej soboty, kde Sme prišli spolu s Konštom Culenom. Ja som sa mal ešte vrátiť do Bratislavy a Holíča, kam odišli Prezident a vláda, na Veľký piatok, 30. apríla 1945. Ale Tretia ríša už bola v rozklade, cesty boli preplnené utečencami, administratíva bola v rukách vojakov alebo miestnych straníkov, bez vzájomného spojenia a ústredného vedenia.

Cesta do Mníchova

Po poradách s Prezidentom vydali sme sa, môj brat Ivan, kňaz, profesor teológie, a ja na cestu do Mníchova za kardinálom Faulhaberom. Auto viedol syn ministerského predsedu dr. Štefana Tisu, Marián Tiso. 8. apríla myslím, že bola nedeľa, popoludní, po krátkom hľadaní pomedzi rumoviskami, na ktoré bolo zmenené voľakedy krásne mesto Mníchov, hlásili sme sa na vrátnici arcibiskupského paláca na Promenadenstrasse 7. Vedeli sme, kardinál bude doma, lebo cestou sme sa stavili vo Freisingu, ktorý bol alternatívnym sídlom mníchovských arcibiskupov. Kým nás zahlasovali u kardinála, preobliekol som sa do tmavých šiat a o pár minút sme boli prijatí. Po pobozkaní prsteňa a pozdravení, predniesli sme cieľ našej návštevy: „Z poverenia Prezidenta prichádzame zahlásiť Jeho Eminencii, že dr. J. Tiso, Prezident Slovenskej republiky sa nachádza na území Nemeckej Ríše v benediktínskom kláštore v Kremsmünsteri, v Rakúsku. Prišli sme tlmočiť synovskú úctu Prezidenta Jeho Eminencii, s úctivou prosbou o ochranu.“ Kardinál zo svojej strany odpovedal týmito slovami: „Moji kňazi ma informovali, že váš Prezident bránil a ubránil kresťanstvo vo vašej krajine“. Poďakoval sa za prejavenú úctu Prezidenta a prednesenú prosbu o ochrane prijal veľmi vľúdne. V dvojhodinovom rozhovore sám navrhoval miesta a spôsob ako zabezpečiť ochranu nášho Prezidenta, počas obdobia, kým sa prevalia vlny nenávisti bez rozlišovania osôb. Navrhol, aby Prezident prišiel do jeho rezidencie alebo aby sa ukryl v jednom z bavorských kláštorov, kým prejdú nebezpečné dni výmeny porazených a víťazov. Ak by sa Prezident rozhodol pre kláštor, treba tak voliť, aby kláštor nebol ďaleko od Mníchova. Čo bude treba robiť ďalej, bude závisieť od vývoja udalostí. Bolo vidieť jeho odhodlanie Prezidenta chrániť a zjavne mal dôveru, že po páde nacizmu bude v stave poskytnúť mu naozaj účinnú ochranu.

O slovenských pomeroch bol napodiv dobre informovaný a jeho náhľadom bolo, že za daných okolností náš Prezident nemohol robiť ináč ako konal. Po tom, čo vyslovil svoj názor na dr. Tisu a odhodlanie chrániť ho, rysovali sa mi do budúcnosti perspektívy plné nádejí; lebo keď tento veľký odporca bludov nacizmu a obranca kresťanstva vedel rozlišovať medzi propagandou a pravdou, medzi nežiadúcimi výsledkami činu a šľachetnou motiváciou, medzi nastolenou situáciou a jej riešením, dúfal som, že stretneme viac ľudí, ktorých zámery nebudú vyplývať z predpokladov plynúcich z chorobnej nenávisti dr. Beneša. Prebehlo mi to mysľou, a zasa som pozorne načúval hovor kardinála. Položil niekoľko otázok, ktorými si chcel doplniť podrobnejšie obraz o Slovensku.

Nebolo vidno najmenšieho pohnutia v rysoch ošľahanej tváre, so zdravým nádychom do ružová, keď zahučala siréna. V Mníchove niekedy siréna volala do krytov bez nebezpečia náletu. Cestou k arcibiskupskému palácu, ktorý bol tiež poškodený bombardovaním, sme sa o tom presvedčili. Kardinál, akoby bol iba vetril, nachýlil hlavu, chcejúc lokalizovať zvuk; asi po jednej sekunde pokračoval v hovore. Vetou „ostaneme hore“ vybavil sirénu. Sprvu som bol nekľudný, videl som totiž pred sebou obraz mnohých trosiek, ale kardinálov kľud zahnal moju roztržitosť, vzniklú po zahučaní sirény.

Naširoko nám rozprával o obavách z hrôz, ktoré predvída pri skončení vojny. „Nacisti – hovoril – chystajú „die Nacht der langen Messer“ – noc dlhých nožov. Dostal správy, že niektorí spomedzi najfanatickejších prívržencov nacizmu majú v pláne tesne pred príchodom západných armád povraždiť ľudí, ktorých považovali za svojich nepriateľov, ponajviac katolíkov, a to kňazov aj laikov. Bol z toho veľmi, veľmi ustarostený a keď rozprával „o noci dlhých nožov“, ťažký smútok mu zaľahnul na tvár. Rozprával o prenasledovaní katolíckej Cirkvi nacistami v Nemecku, o znemožňovaní pastoračnej činnosti a najmä o zlej výchove mládeže; ani náznakom nespomenul, že on bol jednou z ústredných činných postáv a symbolov obranného boja kresťanstva zápasiaceho nie o moc, ale o spásu duší. Boj sa odohrával na mnohých dedinkách okolo kostolov a fár, v mestách okolo kostolov a kláštorov. Tento urputný boj o duše nemal alebo žiadnu publicitu alebo jednostranne skreslenú, tak ako som bol raz počul rečniť Streichera v Düsseldorfe, kde som sa zastavil počas svojich ciest do Paríža v rokoch 1936–38 navštevujúc svoju tetku, sestru mojej matky.

Asi po poldruhahodinovom rozhovore kardinál nás zaviedol do svojej pracovne. Na pult, aký bolo možno vídať aj na farách na Slovensku, rozprestrel mapu Bavorska a pokračoval vo svojom vyhľadávaní možností, ako ochrániť Prezidenta. Po krátkom hľadaní na mape ukázal prstom najprv na mestečko Sheyern, potom na Altötting. Kláštor v Sheyern považoval za vhodnejší vzhľadom na sledovaný cieľ; je bližšie k Mníchovu ako Altötting a je to veľká budova, v ktorej sa anonymita dá ľahšie udržať. V súvislostí s „nocou dlhých nožov“, mal ale ohľadom Sheyema isté obavy. Altötting je staré mariánske pútnické miesto, kláštor patrí otcom–kapucínom. V klauzúre by azda ostal Prezidentov pobyt aspoň na istý čas utajený. Kardinál akoby bol položil na vážky oba kláštory a hľadal či niektorý z nich silne preváži, v nepredvídateľnom slede budúcich udalostí. Nech sa Prezident rozhodne podľa okolností, bol kardinálov uzáver, ale predsa iba ako v tušení klonil sa ku Sheyern. Ak Prezident uzná za vhodné voliť kláštor, či Sheyern alebo Altötting nech sa u predstaveného kláštora odvolá na neho a nech požiada o zachovanie inkognita a čo najskôr nech nadviaže styk s ním.

Požehnal nás, poďakovali sme sa i v mene Prezidenta a rozlúčili sme sa hlboko dojatí otcovskou náklonnosťou kardinála Faulhabera k Prezidentovi a k Slovákom ako národu. Sestrička, možno sestra kardinála, ktorá viedla domácnosť v arcibiskupskom paláci nás na pokyn Jeho Eminencie zaviedla do vystuženej pivnice, ktorá slúžila za úkryt počas častých bombardovaní Mníchova. Na najbezpečnejšom mieste bol malý oltár so Sviatosťou Oltárnou. Ak nálet trval dlho, kardinál mohol slúžiť sv. omšu. Poďakovali sme pred oltárom Bohu za prijatie u kardinála a prosili sme v modlitbách, aby jeho silná ochranná ruka vyviedla Prezidenta z nebezpečenstva a zachránila ho pre Cirkev a národ. Sestrička spomínala viaceré zásahy arcibiskupského paláca a pri rozlúčke na schodišti sme videli, že stopy po bombardovaní nie sú ešte zahladené.

Z bludiska mníchovských zrúcanín, keď sme opúšťali nešťastné mesto do Tirolská, vyrástla v našich mysliach dôvera v rozriešenie toho, čo sa nám zdalo ešte pred nedávnom skoro nevyriešiteľným. Keď sa zvečerilo, zatemnené reflektory nášho auta vrhali úzke svetlo na hradskú, pred nami. Pri prechode na rakúsku stranu cez Mittenwald v diaľke bolo vidno akoby zásvity bleskov, niekedy v malých časových intervaloch. Iba žiara bola červená. Bombardovali vraj na Brennen. Asi okolo 10–11 večer, zaklopali sme na dvere domčeka, z ktorého cez špáry prenikalo svetlo. Prosili sme o radu, kde by bolo možno prenocovať. Pozvali nás dnu a zadržali na noc. Tá vzácna, pohostinná pani sa volala Gutleben.

V Innsbrucku v biskupskom paláci sme sa dozvedeli, že biskup Rusch, ktorý bol poverený správou diecézy sa zdržuje v dedinke asi na 30 km od Innsbrucku. Ešte pred poludním sme ho vyhľadali. Sedel vo svojej pracovni, na prvom poschodí domu, za písacím stolom. Mal pred sebou francúzsky katechizmus a písal. Po tom, čo sme sa predstavili, ospravedlnili sme sa, že ho vyrušujeme v práci a vysvetlili sme mu nakrátko cieľ našej návštevy. Ak by sa totiž frontová čiara vyvinula tak, že by sme boli zahnaní do Tirolská, či by bolo možné dúfať, že p. biskup by zasiahol v prospech nášho Prezidenta. Biskup Rusch spočiatku zaujal taký nevřelý postoj, že som bratovi dal znať, aby sme jednanie ukončili. Biskup Rusch bol na svoju hodnosť veľmi mladý človek a študoval v Canisianum práve v tom čase, keď tam študoval aj môj brat. Na bratovo bližšie vysveďovanie, ktoré sa nieslo v tóne aký je prípustný iba medzi dvoma kňazmi, pravda, medzi kňazom-biskupom a kňazom-profesorom teológie, biskup zmenil svoje stanovisko a prisľúbil svoju pomoc pre Prezidenta. Akcia u biskupa Ruscha bola myslená ako istý druh poistky. Vojna bola ešte v prúde a Nemci, aspoň propagandou, sa chystali na obranu každej obce. Bezpočetné tankové zariadenia, ktoré sme na svojej ceste videli, dodávali tomuto odhodlaniu váhu, nebrať túto propagandu naľahko. Tirolsko sme brali do úvahy pre jeho hornatý charakter, pre množstvo odľahlých dolín a aj preto, že môj brat Tirolsko dobre poznal, lebo tu strávil niekoľko rokov ako bohoslovec a tu začal aj svoju pastoračnú činnosť ako kaplán, ďaleko v horách.

Ešte pred odchodom do Mníchova sme dôkladne diskutovali s Prezidentom, do ktorej z troch zón západným mocností by bolo najvhodnejšie sa uchýliť. Pri diskusiách sa zúčastnil aj Konšto Čulen, on bol jednoznačne pre americkú zónu aj preto, že silne dúfal, že americkí Slováci nám pomôžu. Pravda, presné rozhraničie ešte nebolo známe. Čo sa bezpečnosti týka, dávali sme americkú a anglickú zónu na jednu úroveň; francúzskej zóne sme sa chceli vyhnúť a považovali sme ju, pre nezmieriteľný protinemecký postoj Francúzov iba o málo istejšiu, ako zónu sovietsku. Vývoj udalostí, ale ukázal pravý opak. Najľudskejšie alebo vari najeurópskejšie sa chovali Francúzi, aspoň čo sa Slovákov týka. Američania, s ktorými sme my neskôr prišli do styku, sa chovali surovo a barbarsky; reprezentovali pravý opak spravodlivosti, demokracie a ľudskosti pri zaobchádzaní s ľuďmi. Na šťastie to nebola Amerika, lebo najviac zla padá na tlmočníkov nakoľko som podľa vlastných skúseností mohol vidieť.

Po návrate do Kremsmünsteru sme verne zreferovali Prezidentovi naše rozhovory a skúsenosti. Rozhodol som sa pre pobyt pod ochranou kardinála. Pred 1. májom urobili sme prípravy na odchod Prezidenta z Kremsmünsteru. Uvažovalo sa o tom, kto pôjde s ním. Pretože išlo o pobyt v kláštore, prichádzal do úvahy iba kňaz. Bolo treba nakoniec rozhodnúť mezi dvoma osobami: poslanec Mondok a môj brat. Vzhľadom k tomu, že môj brat nebol verejne politicky zaangažovaný, voľba padla na neho. Ja som mal ostať v Kremsmünsteri a po nejakom čase prísť za Prezidentom a bratom a byť spojkou medzi ním a vonkajším svetom.

Keď Prezident odchádzal z Kremsmünsteru, ešte nebolo rozhodnuté s určitosťou, kde sa usadí, či v Altöttingu, v Sheyerne alebo v arcibiskupskom sídle v Mníchove. Altötting bol najbližšie a v tamojšom kapucínskom kláštore som mal nájsť odkaz, kam sa odobral Prezident, ak by som ho tam nenašiel.

Prezident mal vystavený slovenský aj nemecký pas na meno dr. Jozef Táborský. Okrem toho mal pas na vlastné meno. Okolo 5. hodiny ráno, 1. mája, odchádzal Prezident s mojím bratom na dvoch osobných autách: v Cadillacu cestovali oni (auto viedol Kiška z Bánoviec) a do Horcha sme uložili podľa želania Prezidenta stravné zásoby, lebo o potraviny bola v Nemecku veľká núdza. V kláštoroch, ktoré boli v nemilosti národne–socialistického režimu, dve osoby pri stravovaní boli závažnými prírastkami, najmä keď ich pobyt nemal byť zahlásený, takže nebolo možné pre nich vyžiadať stravné lístky.

Obyvatelia Kremsmúnsterskej kolónie zbadali až cez deň, že Prezident niekam odišiel, keď jeho silná postava, zdravý smiech a priateľské slová prestali byť pre kolóniu prameňom nádejí do budúcnosti a stelesnením Slovenského štátu v prítomnosti.

Častejšie sa ma ľudia pýtali, prečo Prezident neodišiel za hranice Nemecka, napr. do Vatikánu alebo do Španielska. Iní kládli otázku, prečo už zo Slovenska neodletel Prezident do cudziny mimo Nemecka. Nebude vari od veci zodpovedať tuná položené otázky.

Územie Slovenskej republiky Prezident nechcel opustiť, pokiaľ bolo možné fyzicky tam ostať. Opustil s vládou Bratislavu a presťahoval sa do Holíča, na západné Slovensko. Holíč vybrali slovenskí aj nemeckí vojaci v tom predpoklade, že Záhorie, vrúbené horstvom Bielych a Malých Karpát bude asi dlhšie odolávať sovietskemu náporu ako ostatné čiastky Slovenska. Keď sa ale boľševické vojská prevalili na koňoch z Tekova do nitrianskej doliny (správa o tom prišla od Nemcov na Veľký piatok) ťažko bolo očakávať, že by sa prechod cez Karpaty oddialil na dlhší čas. Správa o prechode boľševickej jazdy do nitrianskej doliny bola podnetom opustiť Bratislavu a prenikanie prvých oddielov cez Karpaty bolo signálom pre odchod z Holíča. Tak rýchly spád udalostí sa nečakal. Podľa správ a podľa vojenských opatrení, ktoré Nemci plánovali, aspoň na papieri, ukazovala sa možnosť ostať na Slovensku ešte niekoľko týždňov. A Prezident Slovensko dobrovoľne, bez boľševického tlaku odmietol opustiť. To bol jeho zásadný postoj. Udalosti sa ale rútili takým tempom, že o odlete zo Slovenska na mimonemecké územie sa nedalo ani myslieť. Skutočnosťou je, že plán opustiť Slovensko lietadlom, či už v bezprostrednom nebezpečí boľševickej okupácie alebo ešte predtým, nikdy ani náznakom v rozhovoroch v internom kruhu Prezidenta nepadol.

Prečo Prezident neodletel z Rakúska? Kto bol svedkom pádu Nemeckej ríše a prežíval posledné týždne spejúce k neodvratnému koncu, vie, že odlet z Nemecka bol prakticky nemožný. V mieste nášho pobytu sme nemali vo vlastných rukách ani svoj osobný osud. Nemecký vyslanec Ludin napriek úsiliu dostať sa do spojenia s centrálnymi úradmi Ríše, bol bez každého kontaktu so svojimi predstavenými. Župu (Gau), v ktorej ležal Kremsmünster, spravoval celkom samostatne Gauleiter v Linzi. Tento bol známy svojim odhodlaním brániť vojensky svoju župu do posledných možností a za tým cieľom bola organizovaná ľudová milícia (Volkssturm). Istý čas bola nadhodená otázka, aby aj cudzinci, ktorých bolo v lineckej župe na desaťtisícky, boli začlenení do ľudovej milície. Prichádzali do úvahy na začlenenie do ľudovej milície aj mužskí členovia slovenskej kolónie v Kremsmünsteri Či toto bola inštrukcia z Linca alebo iba nápad jednotlivcov, to neviem a za daných okolností sa vec nedala overiť. Uvádzam toto iba na ilustráciu pomerov a na posúdenie možností dostať za takýchto pomerov k dispozícii lietadlo pre let mimo Nemecka. Boli sme prakticky odrezaní od sveta. Rozhlas a čiastočne noviny nám merali čas blížiacej sa kapitulácie a my sme boli odsúdení byť viac–menej pasívnymi svedkami udalostí. Pri snahe riadiť si svoje osobné osudy narážali sme na toľko prekážok, hlavne na prekážky v pohybe, že sme prakticky boli přikovaní ku Kremsmünsteru a jeho najbližšiemu okoliu. Ani nemecké vyslanectvo nebolo v nič lepšom položení. Tu chcem pripomenúť, že ani vyslanec Ludin nevedel, čo sa robilo v Dachau a v iných nemeckých koncentračných táboroch. Na konci vojny sa všetci zamestnanci nemeckého vyslanectva, ktoré bolo ubytované v Kremseggu, asi dva kilometre od Kremsmünsteru, rozutekali. Zostal len sám Ludin a jemu verný šofér. My sme mu radili, aby aj on odišiel. Povedal, že on je pridelený k slovenskej vláde a musí zotrvať na svojom mieste. Po kapitulácii Nemecka hneď začali kolovať správy o vraždení Židov a o iných ukrutnostiach, ktoré sa odohrávali cez vojnu. Keď sa to Ludin dozvedel, bol tak zdrvený, že doslovne ochorel. Ležal s vysokou horúčkou a mojej žene, ktorá ho v uniforme Červeného kríža denne navštevovala, doslovne povedal: „Wenn das wahr ist, so haben wir es– verdient. So ein wunderbares Volk War das und wir haben es zu Grunde gerichter. Jetzt müssen wir Konsequenzen tragen.“ („Ak je to pravda, vtedy sme si to zaslúžili. Bol to taký obdivuhodný národ a my sme ho znivočili. Teraz musíme znášať následky.“)

Nedal sa nahovoriť, aby aj on odišiel a schoval sa v Bavorsku, kde bola jeho manželka so šiestimi deťmi a kde mal veľa nepolitických priateľov, ktorí by mu boli pomáhali. Nič nemal pripravené pre svoju záchranu, my sme mu dali pas na iné meno a poskytli sme mu všemožnú pomoc, ale po niekoľkých dňoch, on sám sa šiel hlásiť na miestnom veliteľstve amerického okupačného vojska. Nebol na listine vojnových zločincov, tak ho len internovali a neskôr bol vydaný do Československa. Rodinu si už nikdy neuvidel; bol na Benešov príkaz v Bratislave odsúdený na smrť a obesený. Pred smrťou si vyžiadal návštevu katolíckeho kňaza, vyspovedaj sa a pristúpil k sv. prijímaniu.

Jediný človek, ktorý by bol mohol zariadiť odchod Prezidenta lietadlom bol Gauleiter (vedúci župy). Súdiac podľa výziev, ktoré mával v rádiu, priblížiť sa k nemu s takým plánom a žiadosťou, by bolo znamenalo vystaviť sa nebezpečenstvu uväznenia, ak nie odstrelenia. Myslím, že na vysvetlenie to stačí.

Počul som ale ešte aj námietku: prečo sa Prezident neskrýval niekde v horách, aj vtedy, keď už bol v Bavorsku; mohol prejsť do Talianska ako mnohí iní, a tak by sa bol zachránil. Nemyslím, že by bol Prezidentovi dobre radil, kto by ho bol na toto nahováral. Rozmýšľali sme aj o tejto možnosti. Prekážkami ale boli: vek, korpulentná postava, kňazský stav (aspoň čiastočne) a fakt, že Prezidenta podľa fotografií poznali všade. Prezident mal 57 rokov v r. 1945 a pri jeho silnej postave nebolo rozumné vystaviť ho dlhým namáhavým pochodom cez hory. Ťažko by sa bol skrýval, lebo bol veľmi známy; napr. keď vystúpil z auta aj s mojím bratom na kláštornom dvore v Altöttingu, z okna kláštora náhodou pozeral istý monsignor z Korutánska, ktorý strávil nejaký čas v koncentračnom tábore v Dachau. Len čo Prezident vystúpil z auta, ešte ani nevkročil do kláštora, tento monsignor ho ihneď spoznal a zavolal: „Ja, das ist doch dr. Tiso“. (Veď to je predsa dr. Tiso.) Monsignor zachoval diskrétnosť a boli sme s ním vo veľmi dobrom pomere. Konečne, Prezident z vlastného rozhodnutia neurobil nič, čo by bolo podstatne zmenilo alebo zamedzilo vykonávanie jeho kňazských povinností, hlavne modlitbu breviára a každodenné slúženie sv. omše. Keď sme boli v americkom koncentračnom tábore potom, čo sa zmenili začiatočné, veľmi neutešené pomery, najviac sa tešil tomu, že zasa sa môže modliť breviár a slúžiť sv. omšu. Toto boli jeho dve žiadosti, keď ho navštívil istý americký vojenský úradník.

Zhrnul som tu príčiny, prečo sa osudy Prezidenta vyvíjali tak a nie ináč. Napokon chcem ešte k tejto téme pripomenúť, že všetky úvahy o iných možnostiach sa odohrávali vo vedomí, že ochrana kardinála Faulhabera bude dosť mocná, aby zamedzila či už vydanie Prezidenta do Benešovej republiky, alebo iný nenávisťou motivovaný čin. Tento predpoklad sa žiaľbohu, nesplnil.

Prezident v Altöttingu

13. mája 1945, asi dva týždne po odchode Prezidenta a môjho brata z Kremsmünstru, dal som sa na cestu za nimi; nevedel som kam idem.

Za dopravný prostriedok mi slúžil bicykel; v časoch povojnového rozvratu bol to najbezpečnejší dopravný prostriedok. S veľkým, silne zaplneným tlmokom na chrbte, oblečený v krátkych kožených nohaviciach, ako sa nosia v Tirolskú, vydal som sa na cestu v nedeľu po sv. omši. Zvlneným terénom Horného Rakúska, v páliacom slnku zápasil som s kopcami, cez ktoré sa vrtošivo krútila cesta. Úmyselne som vyhľadával odľahlé cesty, lebo okrem listu benediktínskeho opáta z Kremsmúnsteru, v ktorom bolo potvrdené, že som vyslaný kláštorom podať referát J. E. kardinálovi Faulhaberovi, nemal som žiaden použiteľný dokument, ktorý by mi bol mohol otvárať husto strážené cesty. Vzal som si so sebou aj legitimáciu Svetového sväzu Študentov, ktorá bola vystavená v Paríži r. 1938, v druhý rok mojich štúdií v Paríži. Zobral som si túto legitimáciu preto, že bola na nej moja fotografia. Už v prvý deň cesty ma táto legitimácia zachránila pred deportáciou do ČSR.

Keď som opúšťal obec Kremsmünster a pedále bicykla kládli silný odpor v horúčave slnka, v dusivom prachu rozvírenom americkými jeepkami, s ťažkým tlmokom na chrbte, ktorý mi narúšal rovnováhu, mal som pred sebou iba jediný cieľ: čo najskôr vyhľadať Prezidenta a brata a dať sa do styku s kardinálom Faulhaberom. Pravda, netušil som, že odchádzam od svojej rodiny na celé dva roky; ani pri najširšom rozlete svojej fantázie nebol by som si vedel predstaviť okolnosti, ktoré som neskôr prežíval v spoločnosti iných trpiacich Slovákov a najmä človeka, ktorého jeho rodáci obsypávali láskou, ako žiadneho iného. Bol som a ostávam vďačným za tento zvrat v mojom živote. Už aj preto, že od 15. nov. 1938, keď som sa stal osobným tajomníkom vtedy predsedu slovenskej vlády, skoro denno-denné stretávanie sa s Prezidentom predĺžilo sa o nové dni. Na dni tvrdej práce a bojov, ale aj nevyhľadávanej slávy, nadviazali sa dni nútenej nečinnosti, opovrhovania, hladu a bitia. Takto sa doplňujú dva úseky života dr. Tisu, z ktorých vyčnieva Tiso večne živý, pán dekan bánovský, Prezident Slovenskej republiky, veselý a roztomilý, niekedy až nevinne huncútsky spoločník, ktorého zdravý smiech mal moc odháňať smútky. Ale aj muž, ktorého telo sa silne otriasalo ako v rytme vín, keď horko plakal nad hrobom A. Hlinku, takže musel odísť z pietnej slávnosti v mauzoleu pod ružomberským kostolom na faru. Tam sa utiahol do izby sám, a plakal a plakal, myjúc slzami slovenské storočia alebo nejasne tušiac tragické osudy svojho národa a Európy. – Tiso bol bezúhonný kňaz, človek, ktorý miloval Boha a z pozemských vecí najviac svoj národ láskou, ktorá vyslňovala všetky dni jeho života, sviatočné i robotné, v paláci, na fare aj vo väzení; láskou ku svojmu národu, ktorá ho viedla do rozhovorov s Benešom a s Hitlerom, láskou, ktorú Slováci splácajú láskou, ako hovorí sv. Terezka z Lisieux: „On ne paie l´amour que par l´amour (lásku možno splatiť iba láskou)“; lásku, ktorú niektorí nezniesli, ako nezniesli svetlo, po tom, čo istý čas strávili v pološere a v tmách nenávisti; láska, ktorá vyvoláva na pery modlitby za neho a k nemu a ktorá ho viedla cez nenávisť Beneša a jeho krvavých pážat na Slovensku – na šibenicu.

Prvá zastávka a oddych, ktorého nutnosť som čoskoro pocítil, lebo bolo tomu deväť rokov, čo som posledný raz sedel na bicykli, neďaleko Kremsmünsteru bola fara. Netušil som, že hľadám oddych na filiálnej fare kremsmünsterského kláštora. Ešte stále som nemal pocit odlúčenia od našej kolónie. Pár vŕškov ma delilo od Kremsmünsteru – a tam boli moji: žena, dva a pol ročná dcéra, matka, sestra s mužom a početní Slováci, ktorých väčšinu som dobre poznal. Ale popoludní, asi po trojhodinovej ceste, som sa už cítil ako osamelá kvapka.

Pri vstupe dojednej obce zastavil ma muž v uniforme maďarského vojaka, s puškou na pleci. Ako som zosadal z bicykla, tlmok ma prevážil a hľadiac nájsť rovnováhu zavadil som mierne o vojaka. Žiadal odo mňa cestovné povolenie. Iba tu som sa dozvedel, že bez povolenia miestneho amerického veliteľstva, nesmelo sa opustiť obec pobytu na vzdialenosť väčšiu ako pár kilometrov. Ja som ale okrem spomenutého listu benediktínskeho opáta nemal žiaden doklad, ktorý by súvisel s mojou cestou. V liste opáta bol odstavec, v ktorom sa prosia vojenské a civilné úrady, aby mi poskytli pomoc na mojej ceste. Pravda, požiadanie bolo od súkromnej osoby, i keď od reprezentanta kláštora, vojak sa ním neuspokojil. Vyzval ma, aby som ho sledoval na miestne americké veliteľstvo. Cestou som ho mojou slabou maďarčinou prosil, aby ma prepustil a nechal cestovať ďalej. Bez výsledku. O pár minút jednal so mnou americký poručík. Krátko mi vysvetlil, že ma dá do zhromažďovacieho tábora, z ktorého vyšlú o pár dní „repatriantov“ do ČSR. Ukazoval som mu list od opáta a prosil som ho, aby som mohol pokračovať v ceste, lebo opát čaká na mienku kardinála o položení kláštora. Chvíľu rozmýšľal, potom úsečne povedal: „Captain“ a ukázal smerom na dom, ktorý bol oddelený priehradou od sedliackeho dvora, v ktorom poručík rozhodoval o mojej repatriácii. V priehrade bol vylámaný otvor, zrejme pre skrátenie cesty z dvora do domu, v ktorom úradoval captain–kapitán. Keď som prenášal bicykel cez otvor priehrady, z priľahlého dvora jedna žena, stredného veku ponúkla mi malý obnos peňazí za bicykel; aby ma presvedčila, že obchod myslí vážne, dodala: „Ani sa neustávajte, tu ešte nikto cestovné povolenie nedostal a bicykel vám aj tak skonfiškujú“. Bola veľmi prekvapená, keď som jej ponuku neprijal. Oprel som bicykel o stenu pri vchode do budovy. Keď som vchádzal do budovy, započul som slová ženy: „Škoda bicykla.

Kapitán bol muž stredného veku, s chudou, prísnou tvárou: jednal stroho, ale nie nevľúdne. Po niekoľkých otázkach a dátach, začal mi dôkladne prezerať tlmok. Dostala sa mu do rúk legitimácia Medzinárodného s väzu Študentov z Paríža a môj osobný preukaz z čias, keď som bol advokátskym osnovníkom; tento ho nezaujímal, ale parížsku legitimáciu začal prehliadať veľmi dôkladne. Pozrel raz do opátovho listu, potom zas do študentskej legitimácie a keď v nej listoval, ako by bol obracal stránky môjho osudu. Vyslal som bez slov modlitbu k Bohu. Kapitán rozmýšľal; obaja sme mlčali. Ja som už svoje prosby vyčerpal. Konečne mi napísal cestovné povolenie do Mníchova, na malý papier, menší ako štvrtina osmičkového formátu. Dal mi úpravu, aby som si cestovné povolenie späť do Kremsmünsteru žiadal na hociktorom vojenskom mieste. Poďakoval som sa za malý nažltlý papierik, ktorý mi otvoril cestu k Prezidentovi a k môjmu bratovi, a zachránil ma od „repatriácie“. Keď som bral bicykel a odchádzal smerom k ceste, prekvapená tvár ženy ma presvedčila, že som naozaj bol medzi prvými, ak nie prvý, ktorí vyšli z kapitánovho domu s cestovným povolením.

Keď som opustil obec, našiel som si na mape najkratšiu spojku na hlavnú cestu. Ešte predtým, ako by som vyústil na hlavnú cestu, podarilo sa mi zameniť sto cigariet za podnos na balíky, nad zadným kolesom bicykla. Podnos sme namontovali spolu s neznámym Rakúšanom na môj bicykel, ako-tak sme naň pripevnili tlmok a s pocitom istoty vydal som sa na ďalšiu cestu.

Denne som robil dva úseky cesty. Asi od siedmej ráno, do jedenástej-poldvanástej na obed a popoludní od tretej až kým som sa pred zvečerením dostal k nejakej fare. Nocúval a jedol som na farách. Iba na jedinom mieste som musel siahnuť do svojich zásob. Jedával som spolu s kňazmi a každú noc som spal v čistých plachtách. Neskôr, počas dlhých mesiacov, boli mi milou spomienkou, ktorá bola v ostrom kontraste s posteľami v koncentračnom tábore vo väzení. S ozajstnou vďačnosťou myslím na mnohé miesta, kde som či už sám alebo v spoločnosti iných, ale vždy ako utečenec, dostal srdečné a priateľské prijatie. Rakúske fary a jedna, v bavorskom Stammhame, ktoré mi boli zastávkami na mojej ceste za Prezidentom, patria medzi ne. Rád by som raz šiel po svojich vtedajších stopách a rozdával tam, kde som vtedy prijímal.

Cesta ma zaviedla do Braunau. Podľa mapy tu bol prechod cez obnovenú hranicu Rakúska do Bavorska cez rieku Inn. Bol som nemilo prekvapený, keď mi náhodilý chodec povedal, že most cez rieku Inn bol vyhodený do vzduchu. Znamenalo to pre mňa asi 25-30 kilometrovú odbočku ku hydrocentrále, ktorá bola v širokom úseku pre vozidlá jediným prechodom cez Inn. Neuvedomil som si, že som bol v Hitlerovom rodisku. Neskôr, po svojej re–emigrácii zo Slovenska 19. apríla 1947, deň po smrti Prezidenta, býval som s rodinou a s dr. Belom Rybianskym v hoteli naproti rodnému domu Hitlera, kde mala svoje úradné miestnosti americká CIC. Do Braunau sme sa presťahovali po krátkom pobyte v Steyeri. V Braunau bola malá slovenská kolónia s rodinou Bauneckerových na čele. Za istý čas bol členom našej kolónie aj známy futbalista, Jozef Bačkor, volali ho Pufo. Hrával futbal za miestny klub. Už od mnoho rokov je dnes profesorom v Spojených štátoch.

Poslednú zastávku som urobil v Stammhame, na tej istej fare, kde sme strávili obed na našej prvej návšteve u kardinála Faulhabera. Pán farár bol tak isto prívetivý, ako aj asi pred jedným mesiacom. Aj tu bolo treba obchádzať hlavnú cestu a aby som nepoblúdil, pán farár poslal so mnou človeka, ktorý ma odprevadil na cestu, ktorá ústila do hlavnej hradskej.

Okolo štvrtej-polpiatej som bol v Altöttingu. Zazvonil som na vrátnici kapucínskeho kláštora a prosil som, či by som sa mohol zhovárať s Pátrom kvardiánom. Mních ma zaviedol do skromnej hosťovskej izby, kam prišiel po chvíli Páter kvardián. Bol prekvapený a veľmi nedôverčivo prijal moju otázku, či je v kláštore Prezident dr. Tiso a jeden kňaz, ktorý je mojím bratom. Tak vyhýba vo mi odpovedal, že som zapochyboval či sú tam. Páter si našiel vhodnú príležitosť odísť. Asi po štvrť hodine sa vrátil a viedol ma do kláštornej klauzúry. Zrejme sa bol spýtať Prezidenta a dostal uistenie, asi podľa popisu, že som to ja a nie nejaký podvodník. Viedol ma cez veľkú kláštorskú kuchyňu do malej izbičky, ktorá slúžila za jedáleň hosťov. Bol totiž čas olovrantu. Tam som stretol Prezidenta a brata. Bol som šťastný, že ich zasa vidím zdravých. Hádam ani nie mesiac uplynul od ich odchodu z Kremsmünsteru. Vtedy sme ale čas nemerali na roky alebo mesiace. Každý deň, každá hodina mohli priniesť zvrat, ktorý nás mohol viesť do koncentračných táborov, do väzníc alebo aj na šibenice „mieru a oslobodenia“. – A zdalo sa mi, že aj oni mali radosť z nášho stretnutia.

Prvý večer som dal referát Prezidentovi o slovenskej kolónii v Kremsmünsteri. Najdôležitejším bodom bola zmluva uzavretá 8. mája 1945 medzi slovenskou vládou a veliteľom XI. telesa armády Spojených štátov, gen. Walkerom (je to asi ten istý Walker, ktorý zahynul tragicky r. 1951 v Kórei). Gen. Walkera zastupoval gen. Colliers, človek menšej štíhlej postavy. – Priniesol som aj odpis zmluvy v angličtine a v slovenskom preklade. Dal mi ich pre Prezidenta predseda vlády dr. Štefan Tiso. Text zmluvy možno nájsť v knihe dr. J. Kirschbauma „Slovakia, Nation of the crossroads“ str. 295–296.

V zmluve gen. Walker sa zaviazal chrániť slovenskú kolóniu v Kremsmüsteri ako aj Slovákov, ktorí sa nachádzali na území okupovanom americkou armádou. Obzvlášť prisľúbil chrániť slovenskú kolóniu v Kremsmünsteri voči Sovietom a ak by sa stalo, že pri definitívnom rozhraničovaní zón, Kremsmünster by pripadol Sovietom, poskytne plnú pomoc na od transportovanie kolónie.

Slovenská vláda sa zaviazala, že neurobí žiaden politický krok, ktorý by mohol byť v nesúhlase s dotyčným veliteľstvom americkej armády. Niečo ako protektorát.

Existovali dve osnovy tejto zmluvy. Jednu zostavili Američania a predložili ju večer, ani nie tak na prejednanie, ako na podpis. Stretnutie s americkými vojakmi sa odohralo v salóne kláštora. Prostredie, ako mi predseda vlády a Tido J. Gašpar rozprávali, bolo spoločensky príjemné a po dlhšom posedení a po večeri začali Američania text zmluvy meniť a mierniť, a to na žiadosť slovenskej vlády. V tomto oprávnenom texte, ktorý bol potom podpísaný, poddanie sa slovenskej vlády nebolo formulované takými strohými vojenskými slovami, ako to bolo v prvom náčrte.

Gen. Colliers vyjednával na základe inštrukcií svojho vyššieho veliteľa. Už pri svojej prvej návšteve v kláštore dostal zo slovenskej strany informácie o slovenskej vláde a jej činnosti za vojny a súčasne mu bola predložená žiadosť o ochranu proti Sovietom a proti vydaniu do ČSR. Gen. Colliers na to povedal, že musí odísť na vyššie veliteľstvo, aby si vyžiadal mienku svojich predstavených. Po návrate podpísal zmluvu on a ešte dvaja Amerikáni.

Prezident prijal zmluvu, v daných okolnostiach, ako dobrú vec, pravda, pritom predpokladal, že z americkej strany podpis veliaceho generála je záväzný a že bude účinný. No neskôr istý poručík Nathan Swerdlov jedným šibnutím bičíka zrušil podpis vysokých amerických dôstojníkov a aj písomne dané slovo gen. Walkerom.

Život v kapucínskom kláštore

Prezident býval v mníšskej cele na prvom poschodí; bola to posledná cela pred vchodom do bibliotéky . Na dverách bola malá lepenková tabuľka s nadpisom P. Ladislaus, pravdepodobne to bolo meno niekdajšieho obyvateľa mnícha skromnej izbietky. Brat spával na starom diváni v bibliotéke. Pre mňa zariadili nocľah v druhej chodbe bibliotéky. Chodby boli vytvárané vysokými priečinkami na knihy. Miestnosť knižnice bola priestranná, okná boli stále otvorené, takže nebolo cítiť stuchlinu stariny kníh. Knižnicu pátri používali a v medziach svojich prostriedkov aj dopĺňali. Ako keby som sa bol stretol so starým známym, tak mi bolo dobre nájsť knihu dekana Teologickej fakulty v Bratislave, dr. Spesza, v nemeckom preklade. Vo voľných chvíľach som sa prehrabával pomedzi knihami a čítal som. Tu, v knižnici sa Prezident střetnul s dr. Hrušovským, dr. Polakovičom a dr. Cincíkom, po našej prvej návšteve u kardinála Faulhabera.

V bibliotéke sme trávili večerné hodiny, po prechádzke vo veľkej kláštornej záhrade, a tu sme sa stretávali s mníchmi-kapucínmi, s ktorými sme sa, brat a ja, bližšie spriatelili. Prezident odišiel do svojej izby obyčajne včaššie. Tu sme s bratom často rozprávali do noci so staručkým mníchom Agat–Angelom; bol to naozaj stelesnený anjel. Jeho mníšsky materský dom bol v Tirolskú; sem bol poslaný na rozkaz Gestapa, po tom, čo si odpykal dlhší trest vo väzení. Rozprával nám o prenasledovaní Cirkvi za národného socialistického režimu. O mnohých veciach sme počuli tu po prvý raz a Páter Agat–Angelus žehnal Prezidenta, že bol v stave zachrániť Slovensko od podobných zásahov.

Sv. omšu slúžieval Prezident v maličkej cele, v ktorej zomrel sv. Konrád z Parzhamu, dlhoročný vrátnik tohto kláštora. Izbička bola premenená na malú kaplnku. Ako v Bratislave, odkedy Prezident začal bývať v prezidentskom paláci aj tuná som mu miništroval pri sv. omši. Tu ale denný poriadok nebol tak prísny ako v Bratislave. Často ma ráno v miništrovaní zastúpil brat.

Strava bola jednoduchá, ale chutne pripravená. V nedeľu a vo sviatky sme jedávali spoločne s mníchmi. Hostia jedli z tanierov, mnísi z okrúhlych drevených platní. Ku kláštoru patril aj pivovar strednej výrobnej kapacity, iba pre potrebu kláštorov. Dlhé roky už nebol v prevádzke, lebo úrady odopreli dať povolenie na potrebný prídel surovín. Preto pivo, ktoré bolo Voľakedy každodennou čiastkou obeda, bolo zriedkavé.

Pri jednom spoločnom povečernom posedení zoznámili sme sa s istým francúzskym kňazom, ktorý účinkoval cez vojnu v Strassburgu. Poznal meno Prezidenta po dobrom a bol rád, že ho mohol stretnúť.

Tri až štyri razy cez deň sme chodievali s bratom do rodiny miestnych pekárov počúvať správy z rozhlasu. Prahu bolo dobre počuť. Tak sme sledovali začiatky sovietskeho režimu v ČSR pod vedením Beneša. Správy sme si stručne zaznamenávali a zreferovali Prezidentovi.

Asi v poslednej tretine nášho pobytu v kláštore uprázdnila sa cela, čo susedila s izbou Prezidenta. Nasťahoval sa do nej brat a ja som „postúpil“ na jeho diván v bibliotéke. Brat a ja sme sa pohybovali voľne. Prezident za celý čas svojho pobytu z kláštora nevyšiel.

Asi týždeň po mojom príchode do kláštora, cestovali sme s bratom na nákladnom aute do Mníchova. V Altöttingu bol silný dopyt o miesta v aute; nám ich zaistili otcovia kapucíni. Brat si zobral do kufríka reverendu a ja tmavé šaty. V izbičke, ktorá bola za vrátnicou, napravo pri vchode pod bránou arcibiskupského paláca, sme sa preobliekli a po chvíľke čakania sme boli prijatí kardinálom.

Oprava paláca od našej poslednej návštevy 8. apríla pekne pokročila. Kardinál už prijímal návštevy vo svojom salóne. Bol veselší, ako pred siedmimi týždňami – najväčšia jeho obava „noc dlhých nožov“ sa, chvála Bohu, neuskutočnila. Živo sa zaujímali o Prezidenta a bol spokojný, že je v blízkosti Mníchova. Vyložil nám svoj plán, dopraviť Prezidenta lietadlom do Vatikánu. S americkými úradnými kruhmi ešte nenadviazal kontakt. Už ho vyhľadali dvaja-traja dôstojníci, s najvyššou hodnosťou plukovníka, ak sa dobre pamätám. Tieto návštevy ale kardinál nepovažoval za nadviazanie styku s americkou armádou.

Jasne bolo možno vycítiť z rečí kardinála, že počíta s tým, že Američania ho budú rešpektovať a dúfal, že mu nebudú prekážať v jeho pastoračnej práci. My sme boli o tom tiež presvedčení – veď tak hovoril zdravý rozum. Kardinál bol presvedčený, že jeho príhovor za Prezidenta u amerických úradov zaváži, ale pri uskutočňovaní prvých krokov svojho plánu s americkou podporou nerátal. Možno neskôr, keď budú styky s Američanmi upevnené.

Prv ako by bol začal realizovať plán s Vatikánom, alebo akýkoľvek iný plán, podľa vývoja okolností, kardinál chcel mať mienku resp. súhlas pápežského nuncia. Požiadal nás, či by sme mohli nuncia vyhľadať v Eichstatte, v severnom Bavorsku, sem totiž nuncius evakuoval z Berlína. A aby sme nemali ťažkostí s cestovným povolením a s prídelom benzínu, dal nám vystaviť kuriérske listy, v ktorých bolo dosvedčenie, že nesieme poštu a správy od neho nunciovi. Kardinálovi táto príležitosť styku s nunciom bola vítaná, lebo, ako nám spomínal, už dlhší čas nemal s ním písomného spojenia. Okrem kuriérskych listov dal nám vystaviť všeobecné, pekné doporučenie, ktoré sme mohli používať podľa svojho uváženia. Na náš príhovor podobné doporučenie dostali aj prof. dr. Hrušovský, prof. dr. Polakovič a dr. Cincík; týchto sme totiž čírou náhodou stretli pred bránou arcibiskupského paláca. Prišli autom z bavorskej obce, z okolia Stein, vedení tou istou myšlienkou ako my: hrdinský bojovník za pravdu, kardinál Faulhaber bude mať porozumenie pre pravdu slovenského národa. Prof. Hrušovský bol aj prijatý kardinálom po našej návšteve. Ešte v ten deň sme si vybavili prídel benzínu a na druhý deň ráno sme cestovali autom do Eichstattu. Mestečko Eichstatt bolo silne poznačené vojnou. Vcelku mi pripamätúvalo hornú časť „cirkevnej“ Nitry. Charakterizovali by ste ho ako kňazské mesto.

Nunciovi sme odovzdali poštu, pozdravenie od kardinála a predniesli sme záležitosť Prezidenta. Živo a s úprimným záujmom sa vypytoval na Prezidenta. Spôsobom hovoru a otázkami, ktoré kládol, prejavoval silné sympatie voči Prezidentovi a kardinálovi Faulhaberovi poslal tento odkaz: „Povedzte Jeho Eminencii, že nielenže dávam súhlas, aby podnikol všetky kroky, ktoré sú v jeho moci, na záchranu dr. Tisu, ale že ho o to najvrelejšie prosím“. Takto vyjadril svoju mienku o našom Prezidentovi J. E. pápežský nuncius arcibiskup Caesare Orsenigo, ktorý mal možnosť v Berlíne sledovať ako Nemci vnímali politiku dr. Tisu. Keby bol dr. Tiso kresťanstvu a Cirkvi škodil, predpokladám, že kardinál Faulhaber a nuncius Orsenigo by to boli spozorovali a sotva by boli obaja prejavili tak vrelý záujem, aby sa dr. Tiso dostal von z okruhu, v ktorom boli úsudky ľudí deformované nenávisťou vypestovanou sústavnými lžami Beneša a jeho spolupracovníkov. Obom týmto cirkevným hodnostárom veľmi záležalo na tom, aby sa dr. Tiso zachránil.

Nuncius sa srdečne rozhovoril o tom, ako trávi prvé povojnové dni a spomenul nám epizódku, ktorú zažil, keď ho vyhľadal prvý americký dôstojník. Dôstojník sa pýtal nuncia, čím je, a nijako nevedel pochopiť, čo to len môže byť „pápežský nuncius“. Darmo vysveďoval nuncius, kto je Svätý otec a to, že on je jeho zástupcom v Nemecku. Aby pomohol dôstojníkovi pochopiť, že nie je nacista, vysvetľoval mu, že je titulárnym arcibiskupom v Tolemaide. Iste sa vojakovi meno zdalo čudným, preto sa pýtal, kde to je. Bol prekvapený, keď mu nuncius povedal, že je to v Lýbii. „No a prečo nejdete tam, čo tu vlastne robíte?“ pýtal sa americký dôstojník. „Vzdal som sa nádeje, že by sa mi podarilo čo aj len približne vysvetliť hodnosť pápežského nuncia tomuto americkému dôstojníkovi“ dodal nuncius so smiechom. V ďalšom rozhovore sme spomínali knihu o živote sv. Karola Boromejského, ktorú napísal nuncius. Kniha bola totiž preložená do slovenčiny.

V to popoludnie čakal nuncius návštevu istého švajčiarskeho diplomata, ktorý odchádzal z Nemecka a bral so sebou nunciovu poštu pre Vatikán. Ponúkol nám sprostredkovať odoslanie listov za hranice Nemecka. Odtiaľto sme poslali odpis dohody medzi slovenskou vládou v Kremsmünsteri a americkou armádou, slovenskému vyslancovi do Vatikánu, prostredníctvom dr. Kirschbauma, ktorý býval v Berne vo Švajčiarsku. Aj naše prvé listy boli napísané a odposlané tuná. Neskôr v Kanade mi dr. Kirschbaum potvrdil, že listy mu boli doručené.

Prenocovali sme v Ingolstadte a na druhý deň sme s bratom išli podať referát kardinálovi. On inú odpoveď nečakal. Na tvári mu bolo vidno spokojnosť. Nezabudli sme mu povedať znamenitú príhodu, ako americký dôstojník posielal nuncia do Lýbie. Kardinál sa chutne zasmial.

Bolo dohodnuté, že sa vrátime asi o týždeň. Dovtedy kardinál dúfal, že už bude mať odpoveď z Vatikánu na svoj list. To bol prvý krok. Čo kardinál písal do Vatikánu, neviem, ale podľa jeho hovorov dajú sa súdiť iba dve možnosti. Alebo iba oznamoval, že dopraví dr. Tisu do Vatikánu a žiadal, aby sa tam na príchod dr. Tisu prichystali, alebo žiadal z Vatikánu pomoc pre uskutočnenie plánu, pravdepodobne lietadlo, ktoré by tam Prezidenta dopravilo. Obidve možnosti sú prípustné. Nepredpokladám, že by bol žiadal iba súhlas dopraviť Prezidenta do Vatikánu, lebo tento už bol daný pápežským nunciom Orsenigom; kardinál takéto rozhodnutie, najmä po súhlase nuncia, mohol urobiť aj sám, lebo aj pri všetkej jeho skromnosti, je isté, že vo Vatikáne si vážili kardinála aspoň tak, ako si ho vážil aj nábožensky ľahostajný svet, pre jeho protinacistický postoj. Som presvedčený, že si ho rozhodne vážili viac, preto si myslím, že Vatikán by bol kardinálovo rozhodnutie rešpektoval. Komu bol list adresovaný tiež neviem.

Azda je hodno spomenúť skutočnosť, že dotaz na nuncia kardinál nezveril písomne, ale dal ho vy riadiť ústne bratovi a mne. Prečo? Presnú odpoveď neviem. Ale bez samochvály môžem vari spomenúť, že kardinál zaobchádzal s bratom a so mnou otcovsky, láskavo a milo. Ak tento spôsob zaobchádzania nebol bežnou vecou, tak si nás hádam kardinál obľúbil. Psychologicky boli k tomu dané podmienky pri návšteve 8. apríla. On prosil Boha o pomoc, aby hrôzy vojny nevy vrcholili pri jej skončení a naozaj bol v úzkostiach keď rozprával o „noci dlhých nožov“. My sme boli v podobnom položení, ohľadne slovenského národa a osoby Prezidenta; a preto sme hľadali pomoc u neho. Zdieľali sme spolu bolesti a radosti nad zakončením vojny bez „noci dlhých nožov“. Bezpochyby mal ku nám dôveru, ináč by sa nebol spoľahol na naše ústne pretlmočenie jeho otázky nunciovi a nunciovej odpovede jemu. Teoreticky možno špekulovať, že sa hádam obával, že nuncius by mohol dať zápornú odpoveď a v tom prípade by bolo oveľa ťažšie poslať takýto odkaz našim prostredníctvom alebo ak by sa nuncius iba klonil k zápornému odkazu, mohol by sa rozvinúť medzi ním a nami o veci rozhovor, počas ktorého by sme si trúfali obhájiť nášho Prezidenta pred každým objektívnym človekom. Vcelku, ale neverím, že by bol kardinál bral vážne do úvahy možnosť zápornej odpovede nuncia.

Radostne sme sa vrátili k nášmu Prezidentovi do Altöttingu. Ak sa nestane čosi nepredvídaného, bez pečnosť Prezidenta bude zaistená, bude možno začať plánovať prácu v národnej veci.

V našej neprítomnosti Prezident pripravil žiadosť na americké vojenské úrady, v ktorých vysvetľoval situáciu na Slovensku pred vojnou a za vojny. Tento list mal preložiť do angličtiny dr. Polakovič a doniesť ho do kláštora. List ešte americkým vojenským úradom predložený nebol, lebo keď dr. Hrušovský a dr. Polakovič prišli s vyhotoveným prekladom do kláštora, Páter kvardián ich informoval, že deň predtým americká vojenská polícia Prezidenta odviezla neznámym smerom. Tento posledný rukopis Prezidenta uverejnil dr. Polakovič v Literárnom Almanachu (1956. s. 39-46) pod titulom „Posledný rukopis prezidenta na slobode“. Tento pre Slovákov historický dokument poslal do úschovy k Otcom jezuitom z New Yorku na ceste zo Svetového kongresu Slovákow Chicagu. (Viď dokumenty)

Prvá informatívna porada bola v bibliotéke kapucínskeho kláštora. Zúčastnil sa jej okrem Prezidenta, dr. Hrušovský, dr. Polakovič, dr. Cincík, môj brat a ja. Zreferovali rozhovory, ktorými nadviazal styk s hlavným americkým vojenským veliteľstvom v Mníchove. Od dr. Hrušovského, napr. Američania si dali vyrozprávať dojmy a pozorovania z čias jeho pobytu na území Slovenska obsadením sprisahancami a o jatkách, na ktoré obrátili niektoré časti slovenskí komunisti a Čechoslováci koncom augusta 1944. Najviac ich zaujímali ruskí vojaci. Pamätám, že dr. Hrušovský reprodukoval rozhovor s istým sovietskym dôstojníkom, ktorý mu povedal, že po porážke Nemecka sa pôjde proti Amerike. Zdá sa, že nie všetci Američiania zdieľali Roosveltov „hunch“ – dojem, že keď dá Stalinovi všetko, čo si tento žiada, Stalina bude viazať „noblesse“, šľachetnosť zaväzuje.

Dva najdôležitejšie body sa nám zdali dosiahnuté: bezpečnosť Prezidenta a nadviazanie styku s vysokým americkým dôstojníkom. Boli sme plní nádejí a rozletu.

O týždeň som cestoval znova do Mníchova, tento raz sám. Bola to moja posledná cesta; nie že by sme ju boli plánovali ako takú.

Kardinál bol znepokojený, lebo list, ktorý napísal do Vatikánu nebol ešte odposlaný. Mal totiž dohodnuté s istým človekom, ktorý prisľúbil list doručiť, že on vyzdvihne list na vrátnici paláca. Tento mne neznámy človek mal list prevziať pred svojím odchodom z Mníchova asi 2-3 dni po našej minulej návšteve. List však až do nášho príchodu ležal ešte na vrátnici. Kardinál šiel pre vysvetlenie do svojej kancelárie, ale ani tam mu ho nevedeli dať. Hoci kardinál nemal ešte zaistenú žiadnu dopravu svojho listu do Vatikánu, žiadal ma, aby som prišiel zasa o 8-10 dní. Veril, že nájde čoskoro možnosť dopraviť list do Vatikánu.

Pri tejto návšteve u kardinála som bol oblečený iba v športových šatách. Cestoval autom totiž do Mníchova na bicykli, s kufríkom, v ktorom som mal prichystané tmavé šaty na audienciu u kardinála. On si ale výslovne želal, aby som si nerobil starosti s formálnou stránkou návštevy a dovolil mi prísť ku nemu kedykoľvek v úbore, aký vyžaduje cestovanie.

Po návrate do Altöttingu udalosti sa obrátili prudko proti nám. Pred najbližšou cestou do Mníchova mali sme s bratom podniknúť cestu do Kremsmünsteru a späť. Cieľom tejto cesty bolo: 1. Priviesť jedno auto, aby sme boli pohybliví (zatiaľ dal na používanie môjmu bratovi svoje auto bratanec Paľo Vojtáš); 2. Priniesť Prezidentovi informácie od slovenskej vlády. My sme s bratom náš pobyt na žiadosť kláštora riadne zahlásili na miestnych úradoch. Kláštor to žiadal preto, aby mu boli pridelené stravné lístky pre nás.

Šli sme na miestne CIC žiadať cestovné povolenie do Kremsmünsteru. Mohli sme ho dostať bez najmenších ťažkostí a to na doporučenie kláštora, ale úradník podpisujúci povolenia, bol alebo zaneprázdnený alebo nebol v úrade. Preto vojak, ktorý pripravoval cestovné povolenia na podpis svojmu predstavenému, prisľúbil nám ho vydať na druhý deň. Na nešťastie, v službách CIC pracoval istý Spigler alebo Spigler z Bratislavy. Tomuto sa naše cestovné povolenia bezpochyby museli dostať do rúk. Usudzujem to z toho, že nás vyhľadal v kláštore a po krátkom vypočúvaní zakázal nám opustiť kláštor. Toto sa stalo, myslím v piatok (8. júna). Spigler nám položil niekoľko otázok po nemecky o Slovensku; pýtal sa na zjednotenie politických strán, a tiež či poznám inž. Höcka, ktorý bol v Bratislave riaditeľom Kábelovej továrne a tváril Sa pritom veľmi tajomne a povýšene. Ďalej sa pýtal na dr. Jozefa Kubalu a pri spomenutí jeho mena, tvár mu nadobudla zlostný výraz a prehodil poznámku, že by ho rád dostal do rúk. Porozumel som tomuto až keď som sa v Bratislave rozprával o veci s dr. Kubalom a jeho ženou. Títo si vysvetľovali Spiglerovu zlosť neopätovaním lásky slečny Hockovej, neskôr ženy dr. J. Kubalu.

V ten istý deň sme videli vyjsť Spiglera z cely Pátra Huberta, ktorý bol kvardiánom kláštora. Mali sme predtuchu čohosi nedobrého. A Páter kvardián nám to potvrdzoval svojím chovaním. Do toho času totiž bol ku nám láskavý a priateľský; mnoho sme sa s ním srdečne a otvorene rozprávali počas večerných prechádzok po kláštornej záhrade. Po návšteve Spiglera v kvardiánovej cele, Páter kvardián nebol v stave utajiť, že sa stalo čosi mimoriadne vážneho. Keď s nami rozprával, mal opuchnuté oči, slová šli z neho iba s námahou a čelo sa mu zaznojilo kvapkami potu, ktorý si musel často s trasúcou rukou stierať. Všetci traja sme súdili, že kvardián na naliehanie Spiglera alebo na jeho priamu otázku doznal, že Prezident je v kláštore. Bezpochyby ho Spigler zaviazal mlčaním a dobrý Páter kvardián prežíval dni úzkosti, ktoré zanechávali viditeľné fyzické stopy. Toto bol úsudok Prezidenta, brata i môj. Dodnes sme presvedčení, že sme sa nemýlili, ale neviem, či sa kedy naskytne možnosť tento úsudok potvrdiť, ale ani neverím, že by ho bolo možno vyvrátiť. Mohli by tak urobiť iba dvaja ľudia: Páter kvardián a Spigler. Prvý bude asi natrvalo mlčať a druhý by si asi ľahko prispôsobil výpoveď vhodnú pre seba, resp. škodlivú pre Prezidenta a pre nás.

V amerických koncentračných táboroch

Keď Spigler prišiel v pondelok 11. júna pre brata a pre mňa, aby nás odviedol do altöttinskej väznice, Prezident pod váhou tejto skutočnosti napísal kardinálovi list, v ktorom ho prosil, aby americkým úradom oznámil miesto jeho pobytu, aby sa prihovoril za slušné zaobchádzanie brata a mňa a aby sledoval jeho prípad aj naďalej.

Jeden z najsilnejších duševných nárazov som zažil pri pohľade na mreže oblokov väznice. Počas svojich univerzitných štúdií, na svojich cestách do Bratislavy často som vídal pevnosť Leopoldov–väznicu, ale v mojich predstavách ostávala viac pevnosťou ako väznicou. Opravdivým väzením bola pre mňa Hava. Ako malý chlapec s hrôzou som pozeral na zamrežované oblôčky z uháňajúceho rýchlika a stará mať, ktorá nás viedla na prázdniny do svojej rodnej obce, Veľkej Bytče, dlho potom, čo sa nám stratila z očí ilavská väznica, rozprávala nám o zlých ľuďoch, ktorí vraždia, kradnú a vedela aj udať mená niektorých známych zločincov. Starej matky brat, dr. Badík, bol totiž úradným lekárom v Trenčíne a súčasne aj väzenským lekárom ilavskej trestnice. Zo záľuby sa venoval štúdiu henológie, obzvlášť študoval lebky svojich pacientov vo väznici. Možno ho zachytili Lombrosove teórie. To je ale tuná vedľajšie. Čo chcem povedať ja, že pod vplyvom rečí starej mamy už od detstva bola v mojich predstavách silná čiara, ktorá delila ľudí vo väznici od ľudí na slobode. Ani štúdiá trestného práva a Lombrosove teórie nevedeli túto čiaru celkom odstrániť. Za čiarou boli vraždy, násilia a svet zločinnosti a hrôzy a symbolom tohoto sveta mi bol zamrežovaný oblok. Preto ma pohľad na mreže altöttinskej väznice mrazil.

Účinky tohto duševného nárazu však trvali krátko. Keď zavreli za nami dvere väznice – nadobudol som znova svoju vnútornú rovnováhu. Položili nám pár otázok, prehliadli nám vrecká a odviedli nás do ciel. Najprv brata, potom mňa. V cele na slamníku sedeli dvaja väzni. Na pokyn amerického vojaka odišli. Vojak začal prehliadať môj tlmok. V menšom vrecku (na zips) mal som toaletné potreby, medzi iným aj britvy, ktoré boli mojou pýchou. Veľkým oblúkom dopadli na chodbu väznice; mal som so sebou tri britvy, jedna z nich sa pri páde na podlahu chodby pootvorila. Po prečistení mojej skromnej batožiny od všetkých špicatých a ostrých predmetov, tlmok uložili do kancelárskej miestnosti väznice. Na moju prosbu dovolil mi ponechať si v cele knihu Cathreina, Der socializmus. Tesne pred odchodom z kláštora vypýtal som si totiž na požičanie päť kníh z knižnice, ktorá mi bola spálňou až do konca môjho pobytu v kláštore. Dva zväzky Gredtovej Aristotelisch-Tomistische Philosophie, spomenutú knihu Cathreina, jednu knihu kresťanskej sociológie a malý zväzok od Helen Keller v angličtine. Páter kvardián dal súhlas k pôžičke kníh, keď mu Spigler prisľúbil, že sa postará o to, aby tieto boli vrátené a keď mu dal do výhľadu možnosť nášho skorého návratu. Väčšinu svojho šatstva som nechal v kláštore.

Tak špinavú miestnosť, ako bola moja cela, som vari v živote nevidel. Presahovalo to celú moju obrazotvornosť. Väzni, aby si neznečistili svoje cely, používali túto neobsadenú celu na odhodenie všetkého, čo by mohlo zapríčiniť zápach alebo špinu v ich celách. Moju žiadosť, či by som si mohol celu vyčistiť, americký vojak odbil dvoma slovami: „zajtra ráno“. Premeriaval som ju krokmi a snažil som si sústrediť myšlienky na otázku: „Čo teraz?“ Myslel som si, že logickými uzávermi z udalostí, ktoré nás priviedli do väzenia, môžem vari usúdiť budúci vývin našich osudov. Až neskôr som si odvykol robiť kombinácie o možnostiach do budúcnosti. Americké väzenia a koncentračné tábory boli takou tvrdou školou nelogičnosti a takým potlačením osobnosti človeka, že jednoducho donútili nemyslieť ani na svoju budúcnosť ani o sebe samom, lebo nás názorne presvedčili o tom, že niet bezvýznamnejšej veci na svete ako môj „zločinecký“ živôtik.

Ako som sa prehŕňal v závojoch, ktorými boli zahalené budúce mesiace a roky, brat mi dal signál: hvízdal melódiu „Hej Slováci“. Odpovedal som tou istou piesňou. Ťažko mi bolo zadržať slzy; zdalo sa mi to ako vrelé bratské objatie. Nevedel som totiž, či nás dali na rozličné poschodia a touto piesňou sme sa našli. Tu hľa, sme boli v špinavej altöttinskej cele väzenia, v svetoznámom mariánskom pútnickom meste, v meste sv. Konráda z Parzhamu a iba pár sto metrov od nás bol náš Prezident.

Celodenná strava pozostávala z jedného, čiastočne vykradnutého vojenského prídelu, ktorý mi americký vojak s opovrhujúcim nezáujmom hodil z chodby na strožliak alebo na dlážku, kde sa načatá škatuľa rozpadla.

Na druhý deň ráno smel som si vyčistiť celu. Prišiel som pritom do styku s nemeckým zamestnancom väznice, ktorý bol, pravdaže, podriadený americkému vojakovi. Otvorene prejavoval svoje sympatie ku mne a potajomky mi dal šálku čiernej kávy s cukrom: aby som mal niečo teplého v žalúdku, dodal. Brat mi neskôr spomínal v koncentračnom tábore, že sa tak isto choval aj k nemu.

Asi na tretí deň ma vyvolali z cely. Na prvom poschodí v jednej z väčších ciel, ktorá bola zariadená na vypočúvanie väzňov, sedel za stolom Spigler. Musel som mu rozpovedať beh môjho života. Hovorili sme po nemecky. Nechcel mi napr. veriť, že som bol v úradníckej stupnici iba hlavným komisárom. Ani neveril. Nevedel si asi predstaviť, že by tajomník prezidenta republiky mohol mať iný cieľ, ako robiť osobnú kariéru. Asi po 20-30 minútovom vyšetrovaní, začal podávať svoje poznámky. Prechádzal sa pred starým stolom; zrazu sa prudko obrátil ku mne a začal hovoriť po slovensky. Neviem, či túto scénu nacvičil predtým, ako ju zahral, ale víťazný úsmev svedčil, že scéna bola vyrátaná na efekt. Zabudol ale pritom na jednu vec. Keď sa nás totiž už v kláštore pýtal na inžiniera Höcka a na dr. J. Kubalu, vedeli sme, že musí poznať Bratislavu; jeho „prekvapenie“ so slovenčinou sa mu nepodarilo. Iba nám potvrdilo, čo sme viac ako tušili. A predsa aj v tomto položení, aj z úst nášho väzniteľa, milo padlo počuť po slovensky. A naozaj, hovoril pomerne dobrou slovenčinou. Iba v prízvuku bolo možno badať akcent inej reči.

Pokračovali sme po slovensky. Zasa sa vrátil k môjmu hlavnému komisárstvu. Dal sa konečne presvedčiť, keď som mu povedal, že som odmietol prijať miesta legačného tajomníka v Ríme, chargé d'affaires v Sofii, vyslanecké miesto v Bukurešti a v Budapešti – len preto, aby som aj naďalej ostal s Prezidentom. Uviedol som mu mená ľudí, ktorí už boli žiaľbohu, na jeho dosah v rukách CIC a ktorí mu to môžu dosvedčiť. Iba kvôli úplnosti uvádzam, že ani ponúknuté miesto šéfa kancelárie Prezidenta republiky som neprijal, ale to už z iných dôvodov. Aj kombinácie s miestom Chargé d'affaires v Berne, som udusil v zárodku, ako aj dr. Medrickým chystanú kandidatúru na Generálneho tajomníka HSĽS. Podobne sa mi podarilo zavrátit' kombinácie na ešte vyššie miesta v štátnom živote (ministerstvo školstva a ministerstvo zahraničných vecí) na jeseň 1944. V mojich očiach nebolo vyššej „funkcie“, ako byť s Prezidentom– človekom a kňazom, dr. J. Tisom.

Dva–tri dni po vypočúvaní Spiglerom, hneď popoludní, nahnali väzňov na nákladné auto na cestu do neznáma. Pre nás neznámu. Zadnú závoru na aute pomáhal zatvárať a poisťoval ju Spigler. Tu sme ho videli posledný raz. Len čo zaistil závoru, nákladné auto sa pohlo, ako by sa mu vyšmyklo z rúk. Zahľadel sa na mňa a úsmev mu pohrával na ústach. Nezdal sa mi škodoradostný, skôr rozpačitý a veštiaci mi trpké časy.

S bratom sme si vymenili zážitky. Výjav so slovenčinou zahral Spigler aj navlas jednako pri vypočúvaní môjho brata.

Po kľukatých cestičkách v peknom bavorskom kraji prišli sme na veľké priestranstvo, ktoré sme všetci odhadovali ako bývalé letisko. Tisíce ľudí sa tu hemžilo v najrozličnejších uniformách, v civilných zdrapoch a v plavkách. Bolo vidno niekoľko oddelení s oplotením z ostnatého drôtu, asi na tri metre vysoko. Bol to koncentračný tábor pod šírym nebom. Zaujímavé bolo, že pravé meno tábora nik nevedel udať. Spomínali meno „Emmlingen“ – ale nikto si s tým nebol istý.

Postavili nás do radu smerom k jednej budove. Po dlhom čakaní „dopracovali“ sme s dnu. Tu nás pridelili do jedného oddielu. Brat bol oblečený v kňazských civilných šatách, nuž pochopiteľne, iba čo za vrzla za nami brána z ostnatého drôtu, utvoril sa okolo nás kruh spoluväzňov. Vypytovali sa na mnohé veci. Už tuná sme stretli ľudí, ktorí boli krátko alebo dlhší čas na Slovensku. Nestretol som jediného človeka, ani tu, ani v iných koncentračných táboroch, ktorý by nebol pamätal na Slovensko, na ľudí, kraj a dobrobyt s najvrelejšou spomienkou. Takmer vždy sa opakoval ten istý obraz; keď sme povedali, že sme Slováci; tvár sa väzňovi rozjasnila a obyčajne širokým úsmevom začal rozprávať:' 'Ich war in der Slowakei im Jahre...“ (Bol som na Slovensku roku...) Raz to bol kraj, čo ho upútal, inokedy rodina, u ktorej bol ubytovaný; iní obdivovali dobrotu ľudí medzi ktorými žili. Jeden spoluväzeň nevedel zabudnúť na koš koláčov, čo mu kdesi pri Trnave napiekla slovenská tetka z domácej múky a na milý spôsob, ktorým mu koláče darovala. Mnohí spomínali aj na slovenské víno. Mladší zhrnuli svoje zážitky zo Slovenska vetou: „Cítili sme sa ako u rodičov“. V ten večer bolo Slovensko predmetom rozhovorov v našom oddelení. Na väzňov dobre účinkovalo, že videli medzi sebou kňaza. Niektorým ako by sa bolo uľavilo. Pravda, rozhorčenie nad Američanmi stúpalo.

Večer, keď sa stmievalo, postavili sme šiatre. Boli vlastne na mieste celý deň, ale kolíky, ktoré podopierali plátno, sme museli zložiť; taký bol rozkaz. Cieľom tohto rozkazu bolo, aby väzni nemali v horúčavách, ktoré nás trápili, žiadnu úľavu tieňa; ani vreckovku nebolo slobodno rozprestrieť na drôt alebo inde, aby si nik nemohol zmierniť páľavu slnka. Pod šiatrami sme spali na holej zemi bez prikrýviek. Telo pri tele. Kto prv prišiel alebo kto sa prv prebil, mal lepšie miesto. Mnohí spávali vonku, mimo šiatrov.

Mne sa ušlo miesto v úzkom priestore medzi chodidlami nôh chlapcov, ktorí boli obrátení proti sebe. Na nešťastie šiator bol nado mnou deravý; dážď silne kvapkal na mňa a uhnúť sa mu nedalo, lebo každý štvorcový centimeter bol obsadený. Za vankúš mi slúžila hŕbka štrku; neskôr som „si ukoristil“ baganču jednoho sedmispáča, ktorého nevyrušilo zo spania mierne prispôsobovanie si jeho nohy, tak aby som aspoň troška uhnul husto padajúcim kvapkám dažďa.

Budíček bol pred šiestou. Zvláštnym druhom urobiť náš život ešte tvrdším bol rozkaz každé ráno sa holiť. Prvý deň som oproboval vynechať holenie. Holiaci prístroj som nemal a britvy mi odobral vojak ešte v Altöttingu. Ráno pri prehliadke americký vojak ma mierne sotil do brady. „What's that?“ (čo je to?) a ukázal pritom na zložené šiatre. Bol to rozkaz, aby som sa bleskove oholil. Použil som nástroje na holenie, ktoré som prvé zazrel. O chvíľku som stál s dorezanou tvárou a s potôčkami krvi v rade spoluväzňov. Vojak bol spokojný a disciplína tábora udržaná. Prenasledovanie s každodenným holením bolo dobre premyslené. Žiaden z väzňov nemal väčšiu zásobu žiletiek, takže holenie sa stalo jedným z najboľavejších bodov denného utrpenia. Pri jednej rannej prehliadke v tomto tábore vojak držal každému z nás pred očami na pár sekúnd fotografiu, o ktorej vyhlásil, že zobrazuje scénu z Buchenwaldu a či z Dachau. Na kosť a kožu vychudnuté telá ležali na jednej hromade. Neviem prečo, väzňa, ktorý stál v rade na druhej strane ostnatého drôtu, vojak, čo konal prehliadku tak zbil, že väzeň silne a dlhší čas krvácal. Koloval chýr, že väzeň sa opýtal, či fotografia je naozaj z Dachau. Po prehliadke nás hnali ako dobytok, celkom nahých do blízkeho potoka. Ak sa vojakovi zdalo, že neschádzame prudkým svahom potoka dosť rýchlo, hádzal do nás kamene, aké mu práve padli pod ruku; tak robievali u nás na dedinách šarvanci, keď hnali do potoka husi.

To, čo nám podávali na jedenie v nepravidelných, ale dlhých prestávkach, je ťažko pomenovať stravou. Raz nám dali na večeru kocky, ktorými sa pridáva chuť polievke. Iba niekoľkí šťastní si mohli kocku rozvariť v nechutnej špinavej vode. Bolo totiž iba málo boháčov-držiteľov prázdnej konzervo vej nádobky. Denné potreby, počnúc prvou prázdnou plechovkou sa v koncentračných táboroch zhromažďujú iba veľmi pomaly. Treba vynaložiť dôvtip a vyčkať niekedy aj pár mesiacov, kým sa zadováži istý „komfort“ vlastný koncentračnému táboru a kým sa zapojíte do neviditeľnej cirkulácie bežných hodnôt.

Rozhovory so spoluväzňami boli zaujímavé. Väčšina z nich prešla kus Európy ako SS-vojaci. Boli medzi nimi bystrí pozorovatelia a nie bez srdca, ale aj úlisní chytráci, ktorých obmedzenie činnosti na priestor ohradený ostnatým drôtom sotva bolo na škodu spoločnosti. Týchto bola menšina. Jeden z nich si pýtal od brata ruženec, svätý obrázok, medailón alebo čokoľvek, čo by poukazovalo na jeho vzťah k náboženstvu, o ktorom nemal žiadnych pochopov. Vyžiadal si aj ponaučenie, akýsi „návod na použitie „medailonku, na ktorom išiel stavať svoju ochranu v procese alebo pri vyšetrovaní, ktoré čakal. Istý Holanďan, ktorý bojoval s SS formáciami na Ukrajine, vedel rozmýšľať celé hodiny o tom „ako je to možné, že nás porazili“, „wie haben sie es vertig gebracht, das begreife ich nicht“ (neviem pochopiť ako to dokázali).

Dni strávené v hroznej horúčave, o smäde a hlade, spestrené šikanovaním amerických vojakov, striedali sa s nocami, ktoré som trávil poväčšine medzi bagančami spoluväzňov. Nevedeli sme, kde sme a tým menej sme mali čo i len tušenie o tom, čo sa robí za naším pohľadom, zúženým na susedné klietky väzňov, ktoré sme pomenovali podľa niektorej z „lyrických“ vlastností amerických vojakov. Najbližšie oddelenie, od ktorého nás delila asi šírka hradskej, sme volali „let's go“ (poďme). Tlstý seržant, červenej tváre, celý deň zlostne vykrikoval slová „let's go“ niekedy aj rukolapne adresovanými väzňom–robotníkom, ktorí pracovali na stavbe svojho väzenia. – Brat a ja sme sa viac ráz hlásili na výsluch, ale bezvýsledne.

Jedno sparné popoludnie súdiac podľa sinka, mohlo byť okolo štvrtej hodiny, vyvolali naše mená. Konečne si všimli naše prosby o výsluch, mysleli sme s bratom, a šli sme smerom k bráne. Pri pohľade na bránu som zmeravel; ako v polo vedomí rozbehol som sa až som narazil na ostnatý drôt. Pred bránou stála jeepka a v nej v zaprášenom kňazskom civile, so širokým čiernym klobúkom na hlave, náš Prezident. Zmeravel som, lebo mi bleskla hlavou myšlienka, že aj jeho doviezli do tohto pekla. Dali nám rozkaz zobrať si naše veci a nasadnúť do jeepky k Prezidentovi. Šťastní sme boli, že ho vidíme. Aj on sa nám potešil. Zahrnuli sme ho otázkami o ďalšom vývoji potom, čo nás Spigler dal zavrieť v Altöttingu.

Keď nás Spigler odviedol do väzenia, rozprával Prezident, z chovania Pátra kvardiána Huberta videl, že on nezatajil Spiglerovi jeho prítomnosť v kláštore. Napísal preto kardinálovi list, v ktorom ho žiadal, aby oznámil americkým úradom miesto, na ktorom sa zdržuje. Prosil ho, aby svojím vplyvom držal vec pod kontrolou a zariadil vaše prepustenie. Myslel, že kardinálov vplyv bude dosť silný, aby sme ostali pod jeho ochranou. List zaniesol do Mníchova Páter provinciál Stanislav. Včera prišiel ku mne americký vojak, pokračoval Prezident, predstavil sa Spigler; rozprával so mnou po slovensky. Uložil mi, aby som sa prichystal na cestu. (Dodatok z r. 1985: Po zatknutí Prezidenta Američanmi boli napísané aj zo slovenskej strany isté, veľmi mierne povedané, nejapné články, v ktorých sa viac ako naznačovalo, že ja som svojou nešikovnosťou alebo vari aj hlúposťou bol príčinou zatknutia Prezidenta. Nech prichádzajú tieto obvinenia od kohokoľvek, vrátane Spiglera samého, ide o vymyšleniny, fantastické kombinácie a chcem dúfať, že nie o úmyselné luhaniny. Z textu z roku 1952, ktorý som uviedol povyše, je jasné ako došlo k zatknutiu Prezidenta. Zopakujem nakrátko ešte raz: Prezident si želal, aby sme s bratom cestovali do Kremsmünsteru, lebo chcel správy o slovenskej kolónii. Šli sme s bratom pre cestovné povolenie na miestne CIC v Altöttingu. Keby úradník, ktorý mal právo na udelenie povolenia bol býval prítomný, vzhľadom na doporučenie kláštora boli by sme dostali povolenie ihneď. Pretože však tento úradník bol neprítomný alebo bol zamestnaný, povedali nám, aby sme si prišli pre povolenia na druhý deň. Naše žiadosti sa dostali do rúk Spiglera a tento, alebo poznal moje meno alebo z papierov videl, že pochádzam z ČSR, preto deň alebo dva nato prišiel do kláštora a zakázal nám opustiť kláštor. Ďalšie udalosti som už spísal. V každom prípade dať ma do príčinnej súvislosti so zatknutím Prezidenta, či už na základe nejakej nešikovnosti alebo čohokoľvek iného z mojej strany, prehlasujem za omyl alebo za vyloženú lož. Nech prichádza od kohokoľvek, vrátane aj Spiglera. Na toto som ochotný zložiť prísahu. Pripomína mi to, pravda, na inej úrovni, obviňovania Prezidenta z nacizmu.

Prezident mal dva veľké cestovné kufre, aktovku, kufrík s prenosným oltárom, ktorý mu dal Páter provinciál a jeden alebo dva menšie kufre. Vcelku ovzdušie pri odchode z kláštora, podľa líčenia Prezidenta, bolo slušné. Spigler sa choval korektne, pri výkone zatknutia bol slušný a aj na zabalenie vecí dal potrebný čas. Nakoľko Prezident mohol pozorovať, jedno ale čosi Spigler dovolil bolo, že přehrabal peňaženku Prezidenta a vybral z nej voľný cestovný lístok pre slovenské železnice. Asi mierna forma „pamiatky“. Cestou šofér zastavil v ktorejsi dedine, hovoril Prezident, a s ľuďmi, s ktorými prišiel do styku; rozprávali a zaobchádzali s úctou.

Keď sme spozorovali, že ideme stále cestou, ktorá bola značkovaná „Freising“ a hlavne, keď sme už boli vo Freisingu, Prezident bol presvedčený, že kardinál zariadil, aby bol Prezident zaistený v blízkosti jeho sídla a rátal aj s tou možnosťou, že brat a ja budeme čoskoro na slobode.

Náš šofér sa zrejme nevyznal vo Freisingu, lebo sa zastavil na viacerých miestach a vošiel do budovy, pravdepodobne, aby si vypýtal miestne informácie. Konečne sme prešli bránou, ktorá viedla ku komplexu kasárenských budov. Všetci vojaci a strážnici boli čierni. Dovolili nám ponechať si najnutnejšie osobné veci, ostatné zavazadlá sme zložili hore na pôjde budovy. Raz, niekedy aj dva razy do dňa sme mohli dostať povolenie vybrať si z našich zavazadiel veci dennej potreby. Pri vyberaní vecí nás strážili čierni vojaci, ktorí mali presné rozkazy, čo nám majú dovoliť si zobrať. Čierni vojaci, okrem jednej výnimky, sa ukázali byť najľudskejšími americkými vojakmi, akých sme počas nášho väznenia americkou armádou stretli. Voči nám ukázali ľudsky teplé srdce, sympatie a súcit s väznenými.

Keď jeepka, v ktorej nás viezol americký vojak vošla do priestoru kasárenských budov, Prezident myslel, že ide o zaistenie, aké sme si my predstavovali v spojitosti s hlavou štátu, i keď štátu malého, a to ako som už spomenul, vplyvom kardinála Faulhabera. Až prijatie amerického vojaka v budove, v ktorej sme mali stráviť niekoľko týždňov, podlomilo naše ilúzie. Vojak bol veľmi netrpezlivý a vtedy sa nám zdalo, že bol hrubý voči Prezidentovi. Hovorím, že vtedy sa nám zdalo, lebo v porovnaní s neskorším zaobchádzaním amerických vojakov, toto nevřelé prijatie nám ostalo v spomienke ako jedno z najlepších. Vojak si privolal tlmočníka, ktorý nám vysvetlil, že smieme si pri sebe ponechať iba najnutnejšie potreby. Zaviedli nás do miestnosti pod strechou, asi 10-12-krát 5-6 metrov veľkej. Vojenské poschodové lôžka boli rozostavené pozdĺž dvoch stien. Dlažba bola betónová, záchody boli v tej istej miestnosti, oddelené improvizovanými drevenými priehradami.

Večer, v ktorý sme prišli, bolo v miestnosti asi 12-14 mužov. Niekoľko nemeckých generálov a vyšších dôstojníkov a pár civilov. Všetci boli Nemci. Prijali nás veľmi vľúdne a keď sa pri predstavení dozvedeli, že je medzi nami náš Prezident, ich sympatie ešte vzrástli a po celý čas nášho pobytu sa chovali k nemu veľmi úctivo a gentlemansky.

Dva páry poschodových lôžok bolo tesne pri sebe a úzkou chodbou oddelené od ďalšieho páru. Prezident si vybral posteľ, ktorá nemala z jednej strany suseda, lebo bola poslednou v rade a ja som zaujal tesne protiľahlú posteľ.

Boli sme iba v začiatkoch našej americkej tragédie a bratovi a mne sa už toto ubytovanie a zaobchádzanie zdalo prinajmenšom neslušným. Nesúdili sme tak len my dvaja. V prvý večer, keď sa Prezident utiahol na odpočinok, ja som ešte rozprával s našimi novými známymi. Prišiel ku mne generál-lekár, ktorý prekonal celé ťaženie Rommelovej armády v Afrike a dojatý a rozhorčený mi hovorí: „Hanbím sa, veľmi sa hanbím, že Váš Prezident je tuná“; počas nášho spoločného pobytu spoznali sme tohto lekára ako človeka vyrovnaného, krehkého zdravia, ale pevnej vôle a plného dobromyseľnosti. Ďalšou zaujímavou osobnosťou bol generál Willemin, šéf všetkých vojenských atašé na nemeckých vyslanectvách, predseda Červeného kríža v Nemecku. Jeho Veličenstvo Coburg (raz som mu skoro rozbil umelý chrup, zasotil som do neho, keď si ho niesol v rukách), ďalej bývalý riaditeľ Dresden-banky. Súdiac podľa súboru ľudí v našej izbe a v druhej oveľa väčšej miestnosti, kde bolo ubytovaných asi 180 väzňov, fraisingský tábor bol pre Amerikánov zberným miestom pre ľudí, od ktorých hodlali získať pre nich cenné informácie. Súdim to podľa vyšetrovania a podľa otázok, ktoré pri vypočúvam kládli; otázky sme po návrate do nasej miestnosti obyčajne predebatovávali a porovnávali s otázkami položenými iným väzňom.

Strava bola jednoduchá, niekedy nechutná, ale čo sa množstva týka, dostačovala úplne. Deň sme trávili v rozpravách a učili sme sa angličtinu. Stále sme totiž dúfali, že sa dostaneme na slobodu. Denne, asi hodinu, aj viac, sme mali v malej priľahlej záhrade prechádzky, spoločne s ostatnými väzňami. Najnetrpezlivejšie sme čakali na prvú prechádzku po našom príchode. Prvý večer nášho príchodu pozeral som z otvoru našej strechy na protiľahlú kasárenskú budovu a na okolie a tu zrazu zazriem v druhom či treťom povalovom otvore naľavo tvár dr. Kočiša, ministerstva školstva, potom dr. Medrického, ministra hospodárstva, a predsedu vlády dr. Štefana Tisu. Aká to radosť, aj keď v takýchto okolnostiach, stretnúť priateľov z domu. Pár viet sme si prekričali na privítanie ponad strechu nášho kasárenského väzenia. Ešte sme netušili, že sa začali iba vyvíjať udalosti, ktoré dali neskôr tragický zvrat našim osudom, z ktorých nejeden skončil mučeníckou smrťou za pravdu a slobodu národa.

Vo veľkej miestnosti, od ktorej nás delila len 2 a pol až 3 metrová chodba spoločného schodišťa a na našej strane ťažké zavreté železné dvere, boli: dr. Štefan Tiso, dr. Gejza Medrický, dr. Aladár Kočiš, minister školstva v poslednej vláde, predtým gen. tajomník HSLS a šéfredaktor „Slováka“, dr. Mikuláš Pružinský, minister financií. Pri najbližšej prechádzke sme sa dozvedeli o ich osudoch a o tom, ako s nimi zaobchá-dzali Američania; po niektorých stránkach horšie, ako s nami. Ponosovali sa hlavne na zaobchádzanie vo Vocklabrücku a na spôsob, ako boli oklamaní pri odvedení zo slovenskej kolónie v Kremsmünsteri. Aj oni, aj ich rodiny boli totiž výslovne uistené, že sa vrátia do kolonie čoskoro, asi za 24 hodín, preto nech nič neberú so sebou. Možno, že človek, ktorý im dal toto uistenie už poznal praktiky niektorých amerických orgánov pri preberaní väzňov a chcel im ušetriť sklamanie, alebo zachrániť veci pre ich rodiny.

Po niekoľkých dňoch som zažil nové prekvapenie, keď som stretol na prechádzke amerického novinára Delaneyho, ktorý žil za vojny na územiach štátov pod nemeckým vplyvom a s ktorým sme sa cez vojnu počas viacerých rozhovorov ľudsky zblížili. Bol írskeho pôvodu, ale americký štátny občan a myslím, že sa už narodil v Spojených štátoch. Viac razy sme na prechádzkach využili čas na čítanie anglického textu. Delaney bol zatknutý v Prahe a CIC ho umiestnilo v tábore vo Freisingu. Rád by som ho ešte v živote stretol, viažu ma k nemu milé spomienky. Bol to človek, ktorý bol schopný a mal dobrú vôľu pozerať na slovenské problémy objektívne a z vlastnej skúsenosti.

(Dodatok): Roku 1954 mi poslal svoju knihu „False Freedom (Falošná sloboda)“, v ktorej venuje jednu kapitolu Prezidentovi a viac kapitol Slovensku. Prezidenta si vysoko vážil. Cez vojnu mal s ním aj jeden rozhovor a odvtedy sme sa občas stretávali. Za môjho pobytu v Kanade sme si vymenili niekoľko listov. Pre Spojené štáty bol Delaney politicky príliš „pravičiarom“. Jeho knihu vydalo nakladateľstvo Univerzity Sequia v Los Angeles v Kalifornii.

Takmer každé ráno vyvolali meno niektorého z našich spolubývajúcich a dali rozkaz prichystať sa na odchod. Iba zriedka sme sa po čase od novoprišlých dozvedeli, kam bol ten-ktorý spoluväzeň odtransportovaný. V dvoch-či v troch prípadoch sme sa dozvedeli o obrovskom koncentračnom tábore, ktorý bol ďalšou zastávkou pre väzňov.

V jedno ráno vyvolali naše mená. Na dátum sa už nepamätám, ale mohlo to byť okolo 15. júla. Zniesli sme batožinu Prezidenta a pred budovou sa k nám pridružila slovenská skupina z veľkej miestnosti. K Prezidentovi pristúpil štíhly vojak strednej postavy v anglickej uniforme. Pri výložkách a na rukávoch bolo napísané Czechoslovak. Predstavil sa, ale jeho meno nik z nás neporozumel, a povedal Prezidentovi, že nás odvedie do Plzne. Boli sme teda vydám ľudovej demokracii Česko–Slovenska. Vyzval nás, aby sme nasadli do dvoch pripravených jeepiek. Čakali sme viac ako dve hodiny, prichystaní na odchod do Plzne. Český vojak v anglickej uniforme prišiel raz k jednému, raz k druhému autu, dal nám cigarety a ospravedlňoval dlhé čakanie tým, že hľadajú zásoby benzínu na dlhú cestu. Choval sa ku nám korektne. Okolo jedenástej hodiny nám oznámil, že „půjdeme zítra“, lebo Američania nemajú benzínu.

Keď sme sa vrátili do našej povalovej miestnosti, spolubývajúci nás privítali s radosťou a ihneď urobili diagnózu položenia: Američania nás odmietli vydať do Česko–Slovenska.

Počas dvoch-troch týždňov, čo sme boli v menšej miestnosti freisingského koncentračného tábora, pred premiestnením ku spomenutým členom slovenskej vlády, bol som s Prezidentom ľudsky v najbližšom vzťahu z celej doby čo som bol jeho tajomníkom. Presnejšie povedané, on sa mi tuná ľudsky otvoril a rozprával so mnou, ako sa hovorí iba ku blízkemu priateľovi, tým, pravda, nechcem hodiť ani ten naj-menší tieň na jeho postoj ku mne v predošlých rokoch.

Najdôležitejšiu vec, čo mi povedal po politickej stránke, je, aký bol vcelku jeho výhľad do budúcnosti na Slovensku od čias, keď prehra vojny Nemeckom už bola istá.

Po prvé, Prezident silne dúfal, ba bral to skoro za isté, že západné mocnosti urobia s Nemeckom istý kompromisný mier, podľa ktorého bude Hitler a národný socializmus odstránený, ale Nemecko ostane štátno–politickou jednotkou v Európe. Svoju nádej zakladal na presvedčení, že západ vo svojom vlastnom záujme nepripustí, aby sa Sovietsky zväz zmocnil celej strednej a juhovýchodnej Európy a aby tým otvoril bránu boľševizmu na západ. V rámci tohoto náhľadu jeho programom bolo, že keď sa sovietske vojská priblížia alebo prekročia hranice Slovenska, ako najvyšší veliteľ brannej moci dá rozkaz slovenskej armáde, aby zložila zbrane a nekládla odpor sovietskemu vojsku, nie však aby sa pridala alebo aby sa dala k dispozícii sovietskemu veliteľstvu. Tým chcel iba docieliť, aby sa Slovensko nestalo bojiskom, ktoré by malo za nevyhnutný následok ničenie slovenských životov a slovenského majetku. Chcel zabrániť tomu, aby sa Slovensko stalo bojovým pólom. Jeho programom bolo teda zachrániť Slovensko a odísť na západ, kde chcel rozvinúť akciu za uznanie na sebaurčovacieho práva slovenského štátu. Vieme, čo sa v skutočnosti stalo. Ale všetky jeho vypočúvania v amerických koncentračných táboroch vyznievali v zmysle samourčovacieho práva Slovákov.

Po duchovnej a kňazskej stránke mi mimo iného raz povedal dva body. „Keď požehnávam manželstvá, vždy som dojatý, ale prežívam aj silnú úzkosť, lebo vidím, že tí, čo si prisahajú večnú vernosť neuvedomujú si dosť, čo vlastne sľubujú. Nevedia, čo vlastne robia.“ Ďalej povedal, že pri tých málo príležitostiach, čo mohol ísť po puči do Bánoviec, ústredným predmetom jeho kázní bolo: „Boh, staň sa vôľa Tvoja“. Ne-bolo to iba témou jeho kázní. Dr. Tiso žil celý svoj život v oddám do Božej vôle; azda aj preto, ako spomínam na inom mieste, bol vnútorne a vo svojom konaní zásadne človekom, ktorý rieši situácie vytvárané behom času a udalosťami; nebol v prvom rade osnovateľom nových udalostí. Tým nijako nechcem ani len naznačiť, že dr. Tiso bol pasívnym človekom. Veď hlásenie činorodej práce, ktoré bolo akoby jeho heslom, vzťahoval a uskutočňoval v prvom rade na sebe samom. Keď hovorím, že nebol osnovateľom nových udalostí, chcem iba zdôrazniť, že základným kameňom jeho konania bolo vždy kresťanské učenie a pápežské encykliky. Zo žijúcich štátnikov najväčšie sympatie mal k Salazarovi v Portugalsku, ktorého knihu, myslím, v českom preklade čítaval vo svojej pracovni v prezidentskom paláci a raz, keď ju mal v rukách, sa o nej pochvalne vyslovil.

Spýtal som sa ho: „Ak by ho Američania odviedli niekam osobitne a dovolili by mu zobrať si niekoho so sebou – kto má ísť s ním, môj brat-kňaz alebo ja“. Krátko ale dôrazne mi odpovedal: „Karol, ty pôjdeš so mnou“.

Pri jednom z týchto priateľských rozhovorov rozpovedal som mu jeden veselý chýr, ktorý koloval počas vojny na Slovensku: v slovenskom verejnom živote máme štyroch Karolov: Karol veľký – Sidor, Karol podpitý – Murgaš, Karol dôležitý – Klinovský a Karol statočný — Murín. Prezident sa chutne zasmial, prikývol hlavou, akoby súhlasil s týmto žartom.

Niekoľko dní po tejto epizóde, ktorá nám vliala novú nádej na iné východisko, ako odstransportovanie do Benešových väzníc a mučiarní, boli sme premiestnení do veľkej miestnosti. Aj keď dlhá a plná povala bola drsnějším prostredím ako predošlá miestnosť, bolo to vyvážené možnosťou stáleho kontaktu s našimi slovenskými priateľmi.

Prezident si nás jeden deň po dlhšom výsluchu zavolal a oznámil nám, že poručík Flex, ktorý ho vypočúval, žiada ho, aby vypracoval so svojimi spolupracovníkmi slovenské stanovisko k stredoeurópskej federácii, a aby vypracovali ústavu tejto federácie, ktorá by pre Slovensko bola prijateľná a želateľná.

Ešte stále sme boli iba v začiatkoch oboznamovania sa s metódami amerických úradov a naše zážitky, spolu so skúsenosťami našich slovenských priateľov a našich spoluväzňov, nám neprekážali rozmýšľať vážne a s radosťou o návrhu stredoeurópskej federácii. V našej neznalosti a či azda vo viere v americkú demokraciu sme dokonca vyvodzovali priaznivé závery nielen čo sa týka našich osobných osudov, ale hlavne sme dúfali, že slovenská otázka Američanov zaujíma. Prediskutovali sme spoločne problematiku federácie strednej Európy a dr. Kočiš a ja sme zredigovali osnovu ústavy, ktorú si Prezident osvojil a odovzdal poručíkovi Flexovi.

Po každom vyvolaní mena „Tajso“ (americká výslovnosť Tiso) sme netrpezlivo čakali návrat Prezidenta, najviac ale potom, čo im odovzdal osnovu o federalizácii strednej Európy. A stále sme dúfali v priaznivý obrat. Až Garmisch-Partenkirchen a 23. júl 1945 nám dokonale a definitívne otvorili oči.

Ale kým som vo Freisingu, treba spomenúť niektoré miestne zážitky a epizódy. Raz došlo k neobyčajne silnej kontroverzii medzi Medrickým a Prezidentom. Medrický opakoval Prezidentovi ešte v presnejšej štylizácii myšlienky, ktoré mne už bol vyložil v dňoch povstania. Medrický bol tej mienky, že cez puč a pre puč Prezident a vláda sa mali vzdať, aby tvrdosťou a neľudskosťou vojny, ktorú povstalci na Slovensko priniesli, nebol pošpinený režim dr. Tisu. To bola základná myšlienka Medrického. Na otázku, kto by do vytvoreného vákua prišiel a aké by to malo následky pre Slovákov, Medrický odpovedal: „Praktickí Nemci, či už priamo alebo nepriamo; nech to preberú Nemci, aspoň takto budú sami zodpovední za všetko“. Téza Prezidenta sa dá zhrnúť nasledovne: „Ja som nikdy nerobil politiku podľa zorného uhla, aby sa režim alebo niektorá osoba dostali do čítaniek alebo do dejepisu. Keby som tak chcel robiť v politike, musel by som mať dar predvídať hľadisko dejepisca, ktorý bude popisovať moju politiku. Keby som tento dar mal, musel by som sa pravdepodobne dostať do rozporov so svojou vlastnou politikou, ako sa dostanú do rozporov budúci dejepisci vo svojich rozličných hľadiskách. Kritérium pre svoju činnosť nemôžem hrať z nepredvídateľnej budúcnosti; meradlom mi vždy bol mravný zákon a dobro národa, bez ohľadu na čítanky a dejepis. Konať v prítomnosti a posudzovať ju ako minulosť podľa fiktívneho hľadiska budúcnosti – je nezmysel. V budúcnosti možno mať rozličné názory, najmä v politike, na činnosť štátnikov, ale situáciu, ktorá je dnes a teraz, môžem riešiť iba podľa dnešných skutočností, ktoré so svojou silou konkrétnej prítomnosti na mňa doliehajú a útočia a z ťažkej, azda z najťažšej situácie nesmiem ujsť, pre vybásnené čítankové stanovisko, ktoré možno má iba zakryť nedostatok odvahy hľadať aj také riešenia, v ktorých hodím na váhu aj to, čo mi je osobne najmilšie, prípadne aj svoj život.“ – Rozhovor bol veľmi prudký a hlasný. Po zakončení, ale bez zmierenia, prechádzal som sa s Prezidentom a ten akoby na vysvetlenie a doplnenie dodal: „Ja som vedel, napr. o rečiach, ktoré sa trúsili o mne v súvislosti s istou ženou v Bánovciach. Nechcel som ale radikálne pretrhnúť spoločenský styk s touto rodinou, lebo od blízkeho príbuzného tejto ženy dostával som správy o mnohých veciach z maďarských kruhov, najmä z maďarských parlamentných kruhov. Touto cestou mi bola prinesená napr. správa, že pani Tukovej bola určená podpora z prostriedkov verejných maďarských peňazí po odsúdení dr. Tuku r. 1929.“ – Napriek tejto epizóde sme však aj naďalej žili všetci Slováci v úzkom priateľstve a zhode.

Jedno horúce popoludnie prešiel sa pozdĺž celej miestnosti mladší americký vojak po boku Američana, ktorý patril do nášho „súboru“. Väčšina internovaných sledovala dvojicu očami, ako by chceli odhadnúť dosah tejto prechádzky. V živote, ktorý je obmedzený na pár štvorcových metrov a na jednotvárne opakovanie tých istých vecí, všetko, čo je mimo každodennej rutiny, je udalosťou, ktorá sa komentuje podľa obrazotvornosti často bez hraníc. To je totiž jedna z možností, ktorá sa normálne nedá potlačiť, ale v amerických koncentračných táboroch ju predsa vedeli ubiť. Pri spiatočnej prechádzke cez našu miestnosť, dvojica sa zastavila pri lôžku Prezidenta a americký vojak sa mu prihovoril – po slovensky. Rozprával dobrou slovenčinou; roz-hovor pozostával iba s niekoľkých viet. Prezident sa ho mimo iného spýtal, do ktorej farskej osady patrí. Na túto otázku neodpovedal. Bol to istý Križan, americký Slovák a po odchode sme usudzovali, že je asi evanjelik. Nezdalo sa, že by mal národný alebo čo aj ľudský záujem o našu slovenskú skupinku. Skôr zvedavosť.

Nie dlho po našom presťahovaní do veľkej miestnosti pribudol nám zaujímavý väzeň, niekdajší ministerský predseda Srbska, Nedič. Lôžko vedľa mojej postele bolo voľné, tak sa stal mojím susedom. Spával som medzi našim Prezidentom a Nedičom. Ministerský predseda generál Nedič bol silnej vyššej postavy a priamej, tichej povahy. Bol prívržencom kráľa Petara. Rozprával nám, že sa tým netajil ani cez vojnu pred Nemcami, hoci Petar žil na strane spojencov a spolupracoval s nimi. Generál Nedič nám priniesol prvé správy o dr. Tukovi, ktorého videl alebo aj střetnul v jednom sanatóriu alebo v nemocnici vo francúzskej zóne v Rakúsku, myslím, že spomínal Kitzbühl. O krátky čas bol generál Nedič odvezený. Neskôr sme sa dozvedeli, že bol vydaný Tito vi do Juhoslávie a údajne spáchal samovraždu skokom z obloka.

Pre mňa boli zaujímavé rozhovory s niekdajším prezidentom Turkestanu. Bol to čulý človek. Vysvetľoval mi politické pomery v islámskom svete.

Často sa pohyboval v našom kruhu mnohovravný Nemec z Maďarska, Roth. Porovnávajúc s inými väzňami, mal akési prednostné postavenie. Američania mu niekedy dovolili na pár hodín aj opustiť tábor. Podozrievali sme ho, že donáša veliteľovi tábora správy o živote väzňov. V Maďarsku bol údajne nejakým poverencom Nemcov pre rozhlas.

Z času načas bola príjemnou zmenou v dennom poriadku prednáška niektorého z nemeckých univerzitných profesorov. Najmilšie chvíle ale boli nedeľná sv. omša. Takmer celá slovenská skupina pristupovala pravidelne k svätému prijímaniu.

Garmisch–Partenkirchen

23. júla už včas ráno bolo vidno, že bude horúci letný deň. Vyvolali mená všetkých Slovákov, okrem predsedu vlády Štefana Tisu. Dali nám rozkaz, aby sme sa prichystali na cestu, na odchod z tábora. Transport na dvoch nákladných autách pozostával z 21 mužov rozličných národností, najviac Nemcov. Podľa zloženia skupiny a z toho, že dr. Štefan Tiso bol ponechaný ešte vo Freisingu, sme súdili, že nejdeme do Česko-Slovenska. Pekným hornatým krajom Bavorska sme cestovali asi od 9. hodiny rána dopoludnia. Presne o 12. hod. a 15. minútach sme zastali na dvore kasární v Garmisch-Partenkirchen, ktoré boli premenené na koncentračný tábor, pod správou americkej armády. Vojaci v amerických uniformách, zrejme čiastka dozorného personálu tábora, priblížili sa k zadnej časti nákladného auta a krátko sa rozprávali s vojakmi, ktorí nás dopravovali. Hneď nato pristúpili k otvoru nákladného auta, ktorým sa nasadalo na nosnú plochu, a zakričali „Watch“. (Pozor!) Všetci väzni, ktorí mali na rukách hodinky, museli ich odovzdať. Potom zase prehodili pár viet a spolu odišli, zrejme na obed. My sme čakali v nákladných autách pod plachtou.

Okolo jednej hodiny sa vojaci vrátili. Ja som sedel za kabínou šoféra, preto som bol pri zosadaní posledný. Okrem toho som sa omeškal o pár sekúnd. Keď som zoskočil z auta, videl som, ako človek v americkej uniforme hnal Prezidenta tak, že tento musel bežať ku miestu, asi na 5-6 krokov od nášho auta, ku zloženým laifrom našej skupiny. Bol som ako omráčený. Porozumel som, že vojak hnal Prezidenta pre kufre. Priskočil som k jeho zavazadlám, aby som ich odniesol, kam americký vojak rozkáže. Nato vojak dlhým bičom s krátkym poriskom silno šľahnul Prezidenta. Bič akoby Prezidenta objal a koniec remeňa zasiahol jeho tvár. V kratúčkom zlomku času tvár Prezidenta strnula akoby v obrannom postoji. „Sám“, povedal Prezident polohlasne, chytil dva kufre a vojak ho hnal bičom do behu s batožinou.

Asi 20-30 metrov od miesta, kde zastavili nákladné auto, zoradili nás do troch radov, v každom sedem väzňov. Boli sme presne naproti priečeliu najväčšej budovy kasárenského komplexu, ktorého vráta boli dokorán otvorené. Museli sme všetci stáť v najmeravejšom pozore a každý najmenší pohyb, čo aj len okom, znamenal mocné zaucho, šľahnutie bičom, silné ťahanie za vlasy, prudké kopance a bolestné krútenie uší. Videl som všetko, čo sa odohrávalo s Prezidentom, s mojím bratom a s ľuďmi, ktorí boli v okruhu môjho upreného pohľadu v pozore. Prezident a brat boli prvý a druhý (alebo druhý a tretí) v prvom rade napravo. Ja som bol posledný naľavo v treťom rade. Bez ťažkostí som mohol vidieť dvoch–troch mužov v rade predo mnou (v druhom rade) a prvý rad som videl celý. Medzi mužmi v každom z troch radov bola pomerne malá medzera, ale rady samé boli od seba vzdialené tak, aby americký vojak mohol pomedzi nimi voľne prechádzať, a aby mohol zobrať švih na zauchá a na šľahnutie bičom.

Prítomnosť a osudy tretieho radu (dr. Kočiš stál vedľa mňa) som mohol sledovať zo súhry sluchových vnemov. Počul som napr. šuchot šiat a úder na zem. V treťom rade niekto zamdlel; kroky z pravej strany našej formácie, kratučká pauza a tlmené údery, bolestné zajajkanie, šuchot šiat a odchod krokov.

Cez otvorené vráta veľkej budovy pred nami bolo vidno dve nahé ženy. Jedna Chorvátka, druhá, myslím, Nemka, ktoré boli odvezené so skupinou našej dvadsaťjedničky mužov, ale nie v našom nákladnom aute. Prechádzali telesnou prehliadkou pred vstupom do ženského oddielu koncentračného tábora.

Počas našej bitky, videl som prejsť popred budovou, blízko nás, dôstojníka strednej štíhlej postavy. Úplná netečnosť ku scéne, ktorú nemohol nevidieť nasvedčovala, že išlo o udalosť všednú a o niečo, čo bolo obvyklé. Dôstojník mal dve strieborné rakvičky na pleci.

Tri naše rady „obsluhovali“ traja muži v uniformách amerických vojakov a jedno chlapčisko v civilnom obleku; hádali by ste mu 14-16 rokov. Americký vojak, ktorý kruté narábal bičom, bol štíhly, vysoký, plavých vlasov; tvár mal poznačenú vášnivou nenávisťou a chýbajúce zuby pripomínali poranené zviera. Terčom zúrivosti divej štvorice, medzi mužmi, ktorých som videl v okruhu svojho horizontu v strnulom pozore, boli: Prezident, Nemec, asi päťdesiatnik, ktorý stál presne predo mnou a môj brat. Na Prezidenta štekal najrozličnejšie otázky mladík v civile a „miernejší“ americký vojak ich sprevádzal päsťami a dlaňami, nezabúdajúc pritom ani na ostatných členov nášho tragického trojradu porazených. Výrastok útočil otázkami o kňazskej a ľudskej dôstojnosti Prezidenta. Na každú z nich Prezident musel odpovedať pod hrozbou bitia. Mladý rozzlostený inkvizítor, ktorý robil dojem, že konečne našiel človeka, na ktorom treba pomstiť všetky utrpenia, ktoré príslušníci jeho rasy znášali v posledných rokoch, nástojčivo opakoval tú istú otázku, kým nevynútil od Prezidenta odpoveď. Ak s odpoveďou nebol spokojný, alebo keď sa mu zdalo, že na ňu dlho čaká, zasiahol „mierny“ vojak. Najdlhšie trvalo vyzvedanie: „Koľko ľudí ste zavraždili?“ Odpoveďou Prezidenta bolo: „Žiadneho“, bol iba viac podráždený. „Koľko ľudí ste dali zavraždiť?“, preštylizoval otázku. Prezident znova odpovedal: „Žiadneho“. Počas prúdu nadávok a ľubovoľných odhadov o počte Prezidentom „zavraždených“ ľudí, zasiahol „mierny“ vojak, azda, aby vynútil „priznanie“. Neviem, ako dlho trvalo chlapčisko na tomto bode. Stratil som celkom pochop času. Keď ani údery vojakov nevedeli zmeniť odpoveď Prezidenta, výrastok, ako by chcel prejsť na inú tému, zlostne kričal na Prezidenta: „Was haben sie in der Slowakei gemacht?“ (Čo ste robili na Slovensku?) „Meinem Volke habe ich gedient.“ (Slúžil som svojmu národu.) – pevným, ale bolesťou a rozrušením modulovaným hlasom odpovedal Prezident. Výrastok akoby nechápal, prešiel na ďalšiu zlostnú otázku. Malý diablik si nemohol uvedomiť, že proti svojej vôli bol iba nástrojom pri udalosti, ktorá ostane prameňom inšpirácie spoznať, čo je v človekovi božské.

Medzitým vojak s bičom obchádzal náš trojstup ako rozzúrený pes okolo stáda oviec. Bičom a zauchami naprával každého, kto nestál v pozore tak, ako si to on žiadal. Jednému mužovi vylepil zaucho a prstom mu potom ukazoval na akýsi nejestvujúci bod na modrej oblohe, na ktorý sa mal muž dívať. Najčastejšie sa zastavil pri Nemcovi, ktorý stál v druhom rade predo mnou.

Krátke porisko biča, ktorým nás šľahal, končilo na konci guľkou asi veľkosti vajca. Bič používal z oboch strán; remeňom šľahal a poriskom s guľkou na konci biča rozdával šťuchance a skúšal ako uprene sa vieme dívať do bodu, ktorý určil on, kdesi v nekonečnu za modrou oblohou. Poriskom pohyboval v kolmej polohe celkom blízko pri tvári väzňa a pozoroval, či sa tento pozabudne a začne očami sledovať pred nosom pohybované porisko alebo či sa pohne, keď porisko narážalo na jeho nos. Prvý raz sa mu tento „žart“ podaril skoro s každým. Až keď zauchami a nádavkami naučil čo je cieľ tohto cvičenia, stáli všetci muži nehybne, kdekoľvek ich udrel poriskom biča.

Nemca, ktorý stál predo mnou, si vzal na mušku. Neuspokojil sa mávaním biča pred očami; koniec poriská s guľou mu vtlačil do úst; chytil porisko na konci, kde začínal remeň a silne mu guľou „vytieral“ hrdlo. Keď sa väzeň dusil a nevyhnutne stratil postoj v pozore, tvrdé údery na hlavu a na telo, kde ho len zasiahol, mali väzňovi priniesť dych a držanie tela v pozore. Tu prišiel vojakovi nový nápad. Najprv som neporozumel o čo ide. Nemec stál v pozore a plavý americký vojak, ako by mu bol prstom rátal zuby. Až keď Nemec bolestne zastonal a vojak s úškľabkom na perách mával zubom, ktorý držal medzi ukazovákom a palcom, pochopil som, že Nemcovi vytrhol zub. S opovržlivým pohybom zahodil zub a znova začal „masáž“ hrdla poriskom biča s guľkou. Behal medzi našimi radmi, zauchami a ranami biča nás naprával do správneho pozoru a zasa sa vrátil k Nemcovi predo mnou. Nasledovalo ešte bolestnejšie, ale päsťou vojaka v ústach tlmené zastonanie Nemca, a vojak odhodil druhý zub.

Stratil som pochop času. Neviem ako dlho trvalo toto podivné „poľné cvičenie“. Zauchá, ponižujúce a bolestné „vyšetrovanie“ Prezidenta a brata, „masáže“ hrdla a dva vylomené a či „vytiahnuté“ zuby a mnoho sprievodných úderov bičom a rukami – to nie je presná časomiera.

Po jednom, ale aj po dvoch–troch, podľa toho, ako sa uprázdňovali vo veľkej hale stoly, za ktorými sedeli americkí vojaci, hnali nás zasa behom do etapy prijatia do koncentračného tábora. Batožiny a kufre sme museli odniesť do veľkej haly. Tiež behom. Prezreli nám obsah vačkov, prekutali zavazadlá a čo sa vojakom nepáčilo, zahadzovali na hŕbu šatstva a najrozličnejších vecí, hŕba, ktorá bola asi výsledkom dnešného príchodu väzňov. Vojak chamtivo vylovil z môjho vrecka na nohaviciach náramkové hodinky (Omega), ktoré mi matka kúpila, keď ma prišla na jeseň 1931 vystrojiť na univerzitné štúdium v Bratislave. V tlmoku mi ostalo iba pár vecí. Najviac som sa tešil ponechanej knižke Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského. Úžitkové predmety ako prádlo, šaty, topánky nám odobrali a pohádzali na spomínanú kopu.

Vojak vypĺňal akýsi formulár. Aké otázky nám kládli a čo som na ne odpovedal, dnes už nepamätám. Nebol by div, keby sme si neboli ani vtedy uvedomili, čo sa nás pýtajú. Po tejto prehliadke a po vybrakovaní našej batožiny zasa behom, nás hnali na druhý koniec haly, kde bol akýsi čierny obor, ktorý nás zoradil do dvoch radov. Zasa v pozore. Keď som spozoroval, že som si zabudol kabát pri stole vojaka, ktorý sa tak potešil mojim hodinkám a pýtal som sa obra, či môžem ísť po kabát; slovo „what” a strašné zaucho bolo odpoveďou. Zriadených v dvojstupe hnali nás niekam behom. Nevedeli sme kam. Od budovy s halou rovno, v smere jej dĺžky a potom napravo vbehli sme do prázdnej miestnosti s betónovou podlahou. Pravdepodobne vyprázdnené skladiště. Tu sme dostali rozkaz vyzliecť sa donaha. Všetko sme tu museli robiť veľmi rýchlo. Ak sa pohyby vojakovi nezdali dosť rýchle, nasledoval obvyklý spôsob trestu.

Samo osebe rozumná a v tábore potrebná dezinfikácia DDT–prachom, bola dômyseľne a majstrovsky premenená na nový druh trýznenia. Po chvatnom zoblečení šiat zriadených v dvojstupe, hnali nás k budove s halou. Tu sme už smeli stáť v pohove. Čakali sme na naše ďalšie osudy. V silnom júlovom slnku minister Pružinský zamdlel. Pád na zem v nevládnosti u vysokých a silných chlapov, akým bol dr. Pružinský, pôsobí akosi hrozivejšie, ako u ľudí menšej postavy. Ktosi z vojakov priniesol za putňu vody a vylial ju na neho. Prebral sa a ako zvláštny prejav ľudskosti vojak mu dovolil chvíľku sedieť.

Černoch, ktorý mi dal to silné zaucho, začal ma najvážnejšie presviedčať, ponajviac posunkami, že nás idú obesiť na neďaleké stromy. Opísal ukazováčkom okolo krku oblúk, ukázal na strom, zvesil hlavu a vyplazil jazyk, dodajúc „Hang“. Nepochyboval som ani najmenej, že sa tak stane. Po tom, čo sme už v ten deň zažili, brali sme oznámenie o obesení vážne a skôr ako radostné vyslobodenie z rúk našich trýzniteľov, než ako vyhrážku. Chystal som sa na smrť a subjektívne stál som jej zoči-voči. Tak isto aj brat, s ktorým som už smel aj pár slov vymeniť. Prezident bol od nás ďalej na začiatku dvojstupu na odvšivavenie (vši, ktorých sme nemali). Tešil som sa na smrť. Hoci som mal a mám život vrúbený hriechmi, dúfal som v Božie milosrdenstvo a mal som pevnú nádej vidieť, po očistení, Boha. Keď príde hodina môjho skutočného odchodu, budem vďačný, ak budem v takom jasnom rozpoložení mysle, ako som bol v ten pamätný deň 23. júla 1945. Ak bude príležitosť, brat môže vydať svedectvo o našej pohotovosti na smrť.

Keď sa náš „pohrebný“ dvojstup pohol, vytiahli niekoľko mužov z radu; medzi nimi Prezidenta, môjho brata a Nemca, ktorý stál v trojrade predo mnou. Neskôr sme sa dozvedeli, že ich viedli najeden týždeň do temníc bez jedla.

Boli štyri hodiny popoludní. Na hlavnej ceste, ktorá viedla koncentračným táborom, malú skupinku, v ktorej bol Prezident a môj brat, viedli rovno, my sme zahli na hlavnú cestu naľavo. Pri jednom z blokov, otvorili sa veľké vráta s ostnatým drôtom a smutný sprievod vyčerpaných ľudí doterigal sa na dvor budovy, v ktorej sme strávili ďalší štvrť roka väzenia, až do nášho vydania do Česko-Slovenska, koncom októbra 1945.

V izbe veliteľa oddielu na prízemí dostali sme zadelenie do miestností. Dr. Kočiš a ja sme boli zadelení na poval. Dr. Pružinský a dr. Medrický do neveľkej preplnenej miestnosti na prvom poschodí. Prvá reakcia na prežité popoludnie od jednej do štvrtej prišla v izbe spoluväzňa, ktorý bol veliteľom akéhosi nášho oddielu. Druhá reakcia hore na pôjde, keď sme si s dr. Kočišom chystali stoly za naše postele. Lomcoval mnou silný plač. Nie z fyzickej bolesti, ale nad ponížením Prezidenta a cez neho nad ponížením celého slovenského národa. Dlho, dlho som plakal. Aj dnes ma ešte zvládne smútok pri živej predstave tých troch hodín, trpkých, najviac ale mravne. My sme ešte stále verili, že bude možnosť rozprávať o otázke slovenského národa a jeho prirodzenom práve žiť slobodne s ostatnými národmi strednej Európy; verili sme, že na zodpovedných amerických miestach nájdeme porozumenie pre hnutie národa, ktorý sa chce vymaniť z položenia byť iba doplnkom, hospodárskym, geopolitickým, populačným, mocenským, pre iný národ, či už toho istého pôvodu alebo z iného kmeňa. Dúfali sme, že aspoň niektorý vyšší americký dôstojník sa čo iba na chvíľu zamyslí nad „nacizmom“ ľudí, s ktorými prišli do styku, že aspoň jeden-jediný bude hľadieť overiť si faktá, udalosti a okolnosti za ktorých sa slovenský národ dostal na „druhú stranu“. Dúfali sme, že aspoň niekto prejaví čo len trošku ľudský záujem o život katolíckeho kňaza, že aspoň troška objektívne pre skúma obžaloby z činov, od pravdivostí ktorých záviseli život a či smrť. Iba toto sme čakali od americkej demokracie.

23. júla, medzi jednou a štvrtou hodinou zrútili sa nám všetky nádeje. Videli sme, že niet východiska. Boľševické vojská na Slovensku a Prezident Slovenskej republiky v americkej temnici. Pomaly, pomaly sme sa prehrýzali k rozlišovaniu a odlúčeniu zjavov, ktorých sme boli svedkami a ktoré sme sami zažili, z rúk ľudí v uniforme vojakov demokracie, od ľudí, u ktorých vari predsa bude možno nájsť za politickým štítom demokracie ľudské porozumenie a srdce aj pre niečo nepatrného, keď ide o stámiliónové čísla a o atómové bomby, keď ide o trojmiliónový, v Kristovom učení zakotvený slovenský národ. Bola to ale skôr naša viera v človeka a v božské v človekovi, ktoré začali živiť novú nádej, a nie stretnutia s ľuďmi v americkej uniforme. Dnes, po rokoch odstupu vidím, že naša nádej, ktorú natrvalo nevedeli ubiť ani takí majstri, akých sme stretli 23. júla, nebola neodôvodnená. Pomôž nám Boh, ak sa aj my sami pričiníme. A ja verím, že verejná mienka Ameriky raz odsúdi 23. júl 1945 a na odčinenie svojho a nášho pohanenia prizná slovenskému národu jeho prirodzené právo žiť a rozvíjať sa slobodne, ako rovnoprávny člen pokojamilovných národov. Poslúži tým Amerika sebe, lebo bude to iba uskutočnenie zásad, ktoré ju urobili veľkou a bude to pre ňu skúška, či tieto zásady sú ešte v Amerike živnou silou alebo či sú iba slovnou príkrasou snahy o materiálny blahobyt.

Vtedy 23. júl splní svoje poslanie, a tak ako dr. Tiso bude pre tento deň prameňom inšpirácie pre vieru a poslanie jednotlivca a osobnosti v národe, tak sa stane 23. júl prameňom viery, že aj z najhorších udalosti môže vyrásť povzbudenie pre spravodlivosť, inými slovami, že dielo vladára zloby môže Boh zapriahnuť do služieb dobra. V tom prípade by sa nik netešil viac svojmu utrpeniu, ako dr. Tiso. Taký on bol.

Za najtragickejšie chvíle života dr. Tisu považujem popísané popoludnie 23. júla 1945 a nie kroky k smrti 18. apríla 1947. V Bratislave, uprostred milujúceho národa bola mu protivníkom inštitucionovaná moc boľševizmu a nenávisti Beneša s jeho pážatami a šaškami. Mravná veľkosť Prezidenta a jeho chápania politiky vysoko čneli nad jeho „sudcami“, ktorí akoby v malom reprezentovali celý ten organizovaný nástup negácie duchovného v človekovi a mimo človeka, ktorým je bezbožný, „vedecký“ komunizmus. Tuná pevne a sústavne víťazil jeden človek proti systému a čriede ľudí, ktorých Prezidentova mravná výška jednoducho tak znížila, že im zostal iba jediný argument: šibenica. Prezident by sa jej bol mohol ľahko vyhnúť. Prijal ju, lebo si bol vedomý toho, že čo on zastupuje, presahuje všetko, čo je hmotné a viditeľné, aj šibenicu.

Tu na dvore kasární v Garmisch–Partenkirchen boli jeho protivníkmi iba zúriaci holomci, či už v uniformách alebo v civilných šatách. V Bratislave siahli ku šibenici, keď videli, že svoju menejcennosť a svoju mravnú porážku niet už čím zakryť. – Títo siahli ihneď k biču. Držitelia moci v Bratislave z rokov 1945 mali mnoho čo ďakovať pevnému kresťanskému svetonázoru dr. Tisu, mnohí aj za záchranu svojich životov. Podlým ľuďom už sama existencia dobrodinců je nežiadúca, keď oni majú možnosť konať dobro. Dobrodinců sa treba zbaviť, lebo je stálou výčitkou, nemým symbolom a mierou ich vlastnej podlosti a živým a hlasným výrazom túžieb národa, ktorí držitelia moci chcejú sputnať a zlomiť. Život hodený na váhu v tomto dejinnom zápase má svoj zmysel nielen ako prejav osobnej vernosti večným zásadám, z ktorých prýšti poznanie a svetlo pre plnenie ľudského poslania, ale aj ako rozhodujúci pohyb v tomto zápase. Veľkosť tragédie je akoby vyvážená Veľkosťou hrdinstva a zmyslom konania. Títo tu (v Garmisch-Partenkirchen) sa, ale přivalili ako nejaká neosobná pohroma. Nikdy nepočuli o ľuďoch, ktorých trýznili, nevedeli dať žiaden nadosobný zmysel svojmu zúreniu. Tragika vznikla nie z napätia zápasu o niečo, ale celkom jednostranne, z osobnej Veľkosti Prezidenta a jeho kňazského charakteru. Nebolo protiváhy. Iba bič, zauchá a kopance. Akoby vlk zubami kmásal človeka.

Tábor v Garmisch-Partenkirchen bol rozdelený asi na 6-7 oddielov, podľa počtu kasárenských budov. Každý oddiel bol obkolesený vysokým plotom so silných kovových drôtov. Oddiely boli zaplňované podľa príchodu väzňov. Dr. Kočiš, dr. Pružinský, dr. Medrický a ja sme boli zadelení spolu do jedného z oddielov, a pravda, tešili sme sa tomu. Keď Prezident a môj brat po týždni v temnici bez jedla boli prepustení, ale naše aj susedné oddelenie už bolo zaplnené, ich zaviedli do posledného oddelenia nášho radu; delilo nás teda jedno oddelenie. Príchod väzňov šiel totiž plným prúdom.

Asi prvé dva týždne dostávali sme „stravu“ (ak sa to dá volať stravou) jeden raz do dňa. Okolo dvanástej priniesli väzni z iného oddelenia v plechovej konve na odpadky (garbage can) polievku. Konva bola celkom naplnená, takže sa dosť často stalo, že keď ju väzni niesli, niečo polievky sa vylialo na zem. Boli väzni, ktorí sa vrhli na zem a lízali miesto, na ktoré polievka vyčapla. – Jedna zo zábav amerických vojakov pozo-stávala v tom, že hodili krátky špaček horiacej cigarety cez drôt oddelenia väzňov a smiali sa, keď videli, ako sa viacerí naň vrhli, ako sa bili za horiaci kúsok cigarety a ako ho víťaz bitky „doťahoval“.

S polievkou sme dostali aj kúsok chleba a niekedy aj kúsok syra. Dozvedel som sa, že Prezident a môj brat v temnici týždeň nejedli, a to od spoluväzňov nášho oddelenia, ktorí tiež strávili týždeň v temnici (každý kňaz bez rozdielu vierovyznania musel ísť do temnice). Odložil som si dva-tri chleby so syrom a poprosil som jedného väzňa – bol to Maďar zo susedného oddielu, aby ich preniesol dr. Tisovi a Ivanovi Murínovi, ktorí boli v jeho susednom oddelení. – Keď som mal neskôr možnosť urobiť návštevu do oddelenia, v ktorom boli Prezident a môj brat, spýtal som sa ich, či dostali chlebíky. „Nie.“ Môj sused ich napriek prísľubu nikdy nedoručil. Naisto ich zjedol on sám.

V našom oddelení bolo aj niekoľko lekárov. S týmito sme niekedy diskutovali o našej strave a o tom, ako sa umiera hladom, či je smrť bolestivá alebo nie.

Nemôžem nespomenúť „hody“, alebo skôr vzácnu udalosť, ktorú nám pripravil Štefan Polakovič. Niekedy v septembri, keď sa dozvedel, že nás Američania držia v koncentračnom tábore Garmisch-Partenkirchen, vybral sa sem na ťažkú a dlhú cestu, vari aj s blahou nádeje, že nás bude môcť osobne stretnúť. Návštevy väzňov, ale boli neprípustné. Zašiel preto na miestnu faru, zložil u kaplána slušnú sumu peňazí a požiadal ho, aby nám kupoval a dodával dobrú stravu. Svedomitý kaplán Frimmel to aj urobil a za istý čas nám dodával naozaj chutné jedlá. Boli to pre nás akoby hody, a takto sme dobrého a štedrého Štefana Polakoviča mali vo svojom žalúdku, keď sme ho aj osobne nemohli stretnúť. V srdciach sme ho mali už pred touto injekciou vo vyživovaní.

Každý deň americkí vojaci vybrali istú skupinu väzňov do práce. Ja som bol tiež viac razy zadelený do pracovnej skupiny. Práce boli pomerne ľahké a tam bolo možno rozprávať sa s vojakmi, nakoľko nám to naša príliš skromná a lámaná angličtina dovolila. Na prácach sa vojaci chovali k nám slušne.

Ako som už spomenul, asi po dvoch týždňoch strava sa podstatne zlepšila. Voľný čas sme strávili rozhovormi a hrou na šach. Usporiadali sme v našom oddelení šachový turnaj; v tých časoch som bol dosť dobrý hráč, vyhral som „majstrovstvo“ nášho oddelenia. Neskôr som mohol aj navštíviť Prezidenta a môjho brata v ich oddelení. Život v tábore sa podstatne zlepšil. Niekoľko dní po našom príchode bol privedený aj dr. Štefan Tiso. Umiestnili ho do susedného oddelenia, prišiel teda v týždni, keď Prezident a môj brat boli ešte v temnici. Často sme s ním rozprávali cez naše susediace drôty a on mohol zasa rozprávať s Prezidentom a s mojím bratom. Za takýchto okolností sme čakali čo sa s nami stane; týždne bežali. Začiatkom augusta sme sa dozvedeli o atómovom bombardovaní Japonska a o zakončení vojny.

Vydania do Česko–Slovenska

27. októbra predvolali všetkých Slovákov do kancelárie amerického úradníka, kde nás čakal jeden český dôstojník. (Bol to Deutelmaun a či Éčer? alebo niekto iný?) Americký vojak nám oznámil, že nás vydávajú do ČSR a dal nám príkaz, aby sme nasadli do pripraveného malého nákladného auta. Dozerali na nás dvaja americkí vojaci, nejakí poddôstojníci alebo vojaci bez šarže; český dôstojník sedel vpredu auta so šoférom. Bolo to, myslím, okolo jedenástej hodiny. Zakázali nám rozprávať sa medzi sebou. Asi po nie celej hodine cestovania auto zastavilo. My sme z auta nevideli nič, lebo boky a vrch boli prikryté hrubými plachtami. Po krátkej prestávke na naše veľké prekvapenie, vstúpil medzi nás Šaňo Mach. Očami a pohybmi rúk sme sa privítali a pozdravili. Zrejme ho pribrali z koncentračného tábora kde bol väznený. Takto sme sa stali dočasne osmičkou, ktorá bola držaná pohromade aj vo väznici krajského súdu v Bratislave. Prezident dr. J. Tiso, predseda vlády dr. Štefan Tiso, minister financií dr. Mikuláš Pružinský, minister školstva dr. Aladár Kočiš, minister hospodárstva dr. Gejza Medrický, Alexander Mach, môj brat, prof, teológie dr. Ivan Murín a ja. Po prepustení môjho brata v Bratislave sme vždy hovorili o sedmičke.

Pretože nás viezli 27. októbra (alebo 26. októbra) do Prahy, ja som bol vnútorne presvedčený, že volili tento dátum preto, aby nás v Prahe 28. októbra na nejakom námestí verejne postrieľali alebo povešali. Zahĺbený v modlitbách chystal som sa na smrť už druhý raz v tomto roku, presnejšie povedané tretí raz, lebo keď sme s Konštom Čulenom cestovali pred Veľkou nocou do Kremsmünsteru, cestou nás zastihol nálet so silným a častým odstreľovaním a my sme sa zachránili iba ležiačky pričupení k podstienku malého domčeka, okolo ktorého husto padali gule z amerických guľometov. Cestou do Prahy ďakoval som Bohu, že mi dal milosť, aby som sa mohol prichystať na smrť.

V Prahe nás doviezli na Pankrác. Každého z nás dali do samotky. Moje očakávanie na nastavajúcu smrť sa začali meniť, keď nás strážci vyzvali, aby sme sa prichystali na sprchu. Sprcha po dlhých mesiacoch v amerických koncentračných táboroch sa mi pozdávala ako pekný sen. Viedli nás po dvoch. Ja som bol s Prezidentom. A tak sa stalo, že sme sa vedľa seba sprchovali nahí. Na Pankráci sme mali normálnu väzenskú stravu. Strážci ku nám hovorili nevrele, ale nie surovo. Nepamätám sa či sme na Pankráci spali jednu alebo dve noci. Z väznice nás previezli, myslím, na ruzyňské letisko a tam nám založili na ruky putá. Bolo to 28. alebo 29. októbra. Dozeral na nás major Ečer a aj tu sme mali zakázané rozprávať sa medzi sebou.

Nový účet
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore