Klikni pre podrobnosti...

Ako po iné roky, aj tohto roku slávime Vianoce. S úprimnou vďačnosťou pokloníme sa láske a milosrdenstvu Pána Boha nášho, že nám poslal svojho Syna, aby nám bol učiteľom, životným vzorom a priateľským pomocníkom v splnení nášho životného poslania. Najhlbší tento zmysel vianočných sviatkov inšpiroval od počiatku vianočné oslavy, ktoré nachádzali výraz v prejavoch radosti a veselosti. Veď čo by bolo bývalo z ľudstva, keby nebol prišiel na svet Kristus? Mali sme a máme teda príčinu tešiť sa pamiatke narodenia Ježiša Krista, lebo vieme, čo je nám a svetu Kristus. Cirkev svätá teda robí správne, keď nastoľuje oslavu narodenia Pána pravidelne ako inokedy bez ohľadu na náhodilé okolnosti, v ktorých sa má oslava odbavovať. Vedená je správnym hodnotením jednotlivých zložiek týchto osláv.

Narodenie Kristovo, i keď je to len jednorazový dejinný skutok Boha nášho, zostáva vo svojom význame večnou hodnotou tak pre Boha samého ako i pre človeka. Nikdy viac nemusí Boh dokazovať svoju lásku k človekovi, lebo však „tak Boh miloval svet, že svojho jediného Syna poslal...“ a nikdy viac nemôže človek v inom hľadať svoje spasenie ako v tom, ktorý sa narodil v Betleheme z Márie Panny.

A preto ako je Kristus večný a kresťanstvo večné, i Vianoce sú večné, bez ohľadu na to, či ich má sláviť človek chudobný alebo bohatý, v pokoji alebo počas vojny, v hojnosti alebo biede, zdravý alebo nemocný. Rovnako si má byť vedomý toho, čoho sa mu ušlo narodením Vykupiteľa a preto rovnako musí byť vždy za každých okolností povďačný Bohu za veľký dar Vykupiteľa. Základná myšlienka Vianoc, ako historická danosť, nepodlieha zmenám názorov, ani politicko-sociálnych zariadení, nič nemôže preto meniť ani na prvotnom spôsobe osláv vianočných, čo je precítená vďačnosť za láskavé milosrdenstvo Božie a vedomé uvedomenie si svojho vykúpenia.

Iste, že keby od ľudí dnešných čias bolo záviselo, či máme tohto roku sláviť Vianoce, sotva by sme sa boli odhodlali k sviatkom. Veď toľko je rušivých prvkov v dnešnom stave človeka. Vojna, nedostatok obvyklých vianočných zariadení, rozháranosť pomerov, neistota, prežité trpkosti, falošnou propagandou zveličované strachy pred budúcnosťou, všetko len nie k oslave vianočnej v obvyklom duchu radosti a veselosti súce pohnútky. Vzhľadom na tieto pomery veľmi ľahko by sa bolo rozhodlo tohto roku nesláviť Vianoce; veď keď nemá byť to a to na Vianoce, čo sme si tak zvykli a bez čoho si Vianoce ani predstaviť nevieme, tak načo majú byť tie Vianoce. A predsa, ak by sa podľa týchto druhoradých ohľadov bolo ustúpilo od vianočných osláv, odpadol by človek práve v tomto jeho stave od toho duševného povznesenia, ktoré vianočné sviatky každému veriacemu človekovi prinášajú a ktorého človek práve v tomto duševnom položení tak veľmi potrebuje. Cirkev, riadiaca sa podľa podstatných a nemeniteľných prvkov, svätením Vianoc, bez ohľadu na pomery, platné služby preukazuje človekovi, kdežto bežné zmýšľanie, opierajúce sa o druhoradé prvky, dospieva k opatreniam, ktoré ešte väčšmi oslabujú človeka.

A tak je to aj v živote prirodzeného poriadku. Začlenenie každého jednotlivca do národného celku je nezmeniteľnou skutočnosťou pre každého z nás. Táto skutočnosť kladie nám za povinnosť, aby sme usmerňovali svoje životné snaženia podľa smerníc, z nej vyplývajúcich. Riadiť sa podľa týchto smerníc je pre každého jednotlivca vecou zdravého rozumu a na ďalšom stupni vecou cti.

Prvým prejavom tohto riadenia sa podľa smerníc tejto, pre nás nezmeniteľnej danosti je národné povedomie; ďalším je potom dôsledné realizovanie tohože v životných prejavoch každého druhu. Na tejto nezmeniteľnosti našej životnej danosti, že sme Slovákmi a že národu nášmu bol daný ako veľká hrivna samostatný štát, poťažne na našom životnom zameraní podľa dôsledkov, z tejto danosti vyplývajúcich, nič nemôže meniť. Najmenej však tá okolnosť, či sa tomu národu a štátu dobre vedie, alebo či prežíva ťažkosti.

Táto skutočnosť sama v sebe je prvoradým činiteľom pri usmerňovaní môjho životného zámeru v pomere k národu a štátu. A iste previnil by sa proti základnému princípu prirodzeného životného poriadku, kto by pre druhoradé a preto vedľajšie okolnosti od toho prvoradého odbočil. Následky toho sú potom vždy deštruktívne tak pre charakter samého rozvratníka tohto prirodzeného poriadku, ako i pre život celej pospolitosti.

Národu a štátu slovenskému je povedomý Slovák oddaný a verný do všetkých dôsledkov. Je to diktát prirodzeného rozumu a osobnej cti. Aby však tejto samozrejmosti za každých okolností vyhovieť mohol, musí v sebe pestovať vieru v práva a pravdu svojho národa a neochvejnú nádej v jeho víťazstve. Tak nás to učia naše slovenské Vianoce. Len viera a nádej dvoch betlehemských pútnikov, Márie a Jozefa z Nazaretu, zachovala ich neklesnutých vo všeobecnej beznádejnosti a viedla ich pokojných po cestách tvrdých a neprehľadných do istej budúcnosti. A len anjeli, vykonávajúci presne posolstvo Bohom im dané, spievajú pieseň radosti a veselosti, keď všetko ostatné spí... Len viera a nádej, že právo a pravda nášho národa a štátu prekoná všetky ťažkosti a len z tejže viery a nádeje vyplývajúca pohotovosť v presnom vykonávaní svojich povinností je v stave nás zachrániť pred malovernosťou, prestrašenosťou a skleslosťou.

Tento základný prvok nášho prirodzeného poriadku životného nemôže byť otrasený nijakými druhoradými okolnosťami, medzi ktorými sa on má uplatniť.

Verím v právo a pravdu svojho národa a štátu, i keby celý svet iné hlásal; dúfam vo víťazstvo pravdy a práva svojho národa a štátu, i keby všetko proti tejto nádeji hovorilo.

A preto potom i plním svoje povinnosti statočne a verne, prekonávam ťažkosti, stupňujem svoj výkon, doháňam stratený čas, lebo národ a štát moju prácu potrebujú. Takto formovaný Slovák je vyrovnaný, je spokojný, kdežto človek bez viery a nádeje a bez statočného plnenia svojich povinností je stále preplašený, znepokojený, bez chuti a radosti, bez cieľa a životného zamerania.

Na vieru a nádej betlehemských pútnikov ozvala sa radostná pieseň prvých Vianoc: Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle, z viery a nádeje povedomých nepomýlených Slovákov zrodí sa radostný životný akord súčasného slovenského života, ktorého vedúcim tónom bude to naše: Nebojte sa, bratia, veď sa oni stratia, Slováci ožijú!


Slovák, r. 26, 1944, č. 292, s. 1, Slovenské Vianoce; Slovenská politika, r. 25, 1944, č. 291, s. 1, Verím v právo svojho národa.