Klikni pre podrobnosti...

Slovenský národ vo svojej štátobudovateľskej práci mimoriadnu veľkú starosť venoval budovaniu svojej brannej moci. I ponechanie bývalej organizačnej formy ako i prevzatie dôstojníkov bývalej armády dialo sa len preto, aby národ čím skôr predstavil svetu tú nezbytnú známku štátnej samostatnosti, vlastnú armádu. Bolo však dostatočne známe každému pozorovateľovi, že s vytvorením vonkajšej organizačnej formy súčasne nepostupovalo rovnomerne vytvorenie slovensko-národného ducha vo veliteľskom zbore.

Stará československá ideológia, na ktorej boli prevzatí velitelia vychovaní, hlboko zakorenila v nich medzi iným i preto, lebo vcelku lepšie vyhovovala i plytkému charakteru, ktorý sa vyčerpával v prázdnote života, v ľahkom spôsobe uplatňovania sa bez akéhokoľvek hlbšieho zamerania. Že neobstáli vo vážnych chvíľach svojho povolania, ba že sa zlomili pod tvrdšou skúškou, je len prirodzené. Nebyť s touto katastrofou veliteľov spojeného i rozkladu veliteľského zboru našej armády, s vďačným srdcom by sme v udalosti tejto videli potvrdenie životnej pravdy, že duby nerastú v mlákave. Ale i keď so zraneným srdcom, učíme sa z tejto krutej udalosti, lebo budujeme si znova svoju brannú moc, svoju slovenskú domobranu, ktorej dávame do vena slovo Sv. Písma: duch je, čo obživuje.

Slovenská domobrana vedená musí byť duchom kresťanským a slovenským nielen preto, že len takto splní svoje poslanie obrany svojej domoviny, ale i preto, že len vtedy bude môcť splniť veľké svoje poslanie, ktoré jej národ a štát slovenský ukladá, aby bola školou a cvičišťom šľachetného slovenského rodoľubstva.

Základným rysom slovenskej brannej moci je obrana svojho domova; tak jej to prikazuje početná sila národa a tak to žiada od nej prirodzený zákon. I ten najpodradnejší živočích má silou tohto prirodzeného zákona v sebe vštepený pud sebaobrany. Tým väčšmi teda človek, ktorý, pravda koná túto prirodzenú povinnosť vedome a dobrovoľne. Bezdomovec či už skutočný alebo len duševný nikdy nebude domobrancom. Nasleduje teda z toho, že domobranec, musí mať domov, musí si byť vedomý toho, že má svoj domov ako i toho, že čo vlastne má, keď má svoj domov. Toto je už vecou ducha, ktorého Domobrana musí pestovať, lebo len takto sa zrodí moc domobrany. V domobrane prebývať musí ako ovzdušie, prirodzené a samozrejmé, vždy čerstvé a svieže, všeobecné a bezpodmienečné zmýšľanie, že slovenský národ a štát je prirodzeným, vlastným, neodcudziteľným domovom Slováka, v ktorom sa rodí, vychováva a zveľaďuje duch slovenský. Preto domov tento miluje a bráni, zveľaďuje a chráni, lebo v ňom vlastne miluje bráni a zveľaďuje seba, lebo on sám, celá jeho duchovná a hmotná bytosť je podmienená a udržiavaná týmto domovom slovenského národa a štátu. S týmto duchom domova slovenského Domobrana stojí a padá, preto pestuje v radoch svojich profesionálne a dôsledne ducha slovenského, ducha slovenského rodoľubstva, ducha šľachetného slovenského národovectva. Len keď má kto takéhoto ducha, bude vedieť brániť domov svoj a len takto založená a živená domobrana má zmysel a poslanie v živote národa.

A na tomto základe dostáva Domobrana, hoci početne malá ako branná moc, svoje vysoké poslanie v živote národa. Neorganizujeme ju na výboj, ale jedine len na obranu svojho domova a to nielen proti vonkajšiemu nepriateľovi, ale i proti vnútornému záškodníkovi väziacemu v slovenskej povahe, zdedenej po predkoch alebo náklonnostiach súčasnými činiteľmi pestovaných. Cez školu domobrany prechádzajúci mladý slovenský muž musí sa naučiť brániť svoj domov slovenský citom lásky a oddanosti ale tiež činom statočnej mužskosti v práci svojho povolania a v plnení svojich povinností až po samožertvu. Platí tu tiež slovo Sv. Písma: bratia nemilujme domov svoj len rečou, ale skutkom a v pravde. Rodoľubstvo a národovectvo neprejavuje sa len v prejavoch slovných k svojeti vtedy, keď to neznamená žiadnu ťažkosť a obetu, ale tým viac výhody pre jednotlivca plynúce, ale znamená vernosť a oddanosť v prinášaní obetí za národ, v znášaní ťažkostí a keď treba i v prinesení najväčšej obety zaň, obety života. K tomuto stupňu národovectva sa náš slovenský človek málokedy dostal. Predošlé obdobia národu slovenskému nežičlivé, ho k nemu neprivádzali. Usalašilo sa v duši jeho preto národovectvo jarmočné, národovectvo zvučných hesiel a prázdnych osláv, ale rodoľubstvo obetí, činov a šľachetných skutkov za svoj slovenský domov mu zostávalo cudzím. Obnovu národovectva šľachetného, tvrdého a žertvujúceho musí priniesť každému slovenskému mužovi a cez týchto každému slovenskému človeku domobrana, aby Slovák vedel svoj slovenský domov tak milovať a tak hodnotiť, že bude vstave z lásky k nemu nielen statočne žiť, ale i hrdinsky mrieť!

Keď toto splní domobrana, bude potom skutočnou a vysokoúčinnou obranou slovenského domova, lebo brániť ho bude nielen proti nepriateľovi vonkajšiemu, ale ešte väčšmi proti záškodníkovi vnútornému, proti vlastnej hnilobe a demoralizácii, ktorá býva najčastejšou príčinou úpadku národov. Jak veľmi časová ba osudové naliehavá je táto úloha, ukazujú práve veľmi zreteľne udalosti posledných týždňov.

Zákerný nepriateľ slobody slovenského národa: český imperializmus, pod ochranou židoboľševizmu vrhol sa na tiché Slovensko a na pokojne pracujúci národ slovenský. Že sa ničili majetky, pálili domy, vraždili ľudia, je iste boľastné. Slovák mal toho dosť málo, čo mal, statočnou prácou si zadovážil, a ešte i toto mu prišiel ničiť nežičlivec s bratskou láskou sa mu natískajúci. Že na pokojných, tichých Slovákov pustil ako divú zver spodinu ľudskej spoločnosti, všelijakých zločincov a vyvrheľov, aby zabíjali a vraždili statočných Slovákov, nezabudneme nikdy dokiaľ čo len jeden Slovák žiť bude. Že sa Slovák proti týmto zločincom brániť musí, je prirodzené: i posledný červ sa bráni, keď mu ktosi na život siaha. Hľa to je prvý základ Domobrany. Ale Čechmi sem na Slovensko privolaný boľševizmus zákerným svojim útokom mal to namierené i na ducha slovenského. Trúfal si totižto vyhubiť ducha slovenského národovectva, ktorý vidí najväčšiu hodnotu svojho národa v štátnej samostatnosti, a namiesto neho nanútiť do ľudí slovenských zase ducha československého v razení medzinárodného boľševizmu. Trúfal si toto presadiť, lebo zakladal si na tom, že zdravý slovenský duch bol za minulej českej nadvlády tou všelijakou „švejkovinou“ a „klukovinou“, ktorá sa všade a vo všetkom uplatňovala, dosť otrávený. Bol si svojho úspechu istý, že uvoľnením všetkých možných „klukov“ na Slovensku, aby voľne rabovali, bezhlavé strieľali, bez cieľa hulákali, vyhasí na Slovensku ducha práce, poriadku, radosti zo života, a namiesto kultúrneho národa nastolí tu nedisciplinovanú čvargu, ktorú keď kto pobije a vykynoží, urobí zaslúženú službu človečenstvu. No, zákerný útočník sa prerátal... len mizivý počet jednotlivcov sa dal nachytať na tieto „klukoviny“. Národ slovenský zostal stranou tejto špinavej záplave. Trpel a kvílil, strachom naplnený od toho, čo sa to po Slovensku robí. Zdravé jadro ducha slovenského ho urobilo imúnnym proti česko-boľševickej „švejkovine“ a „klukovine“.

Toto zdravé jadro ducha slovenského treba nám zveľaďovať a tak Slováka ešte odolnejším urobiť proti takýmto nízkym a ošklivým sklonom. V tomto spočíva druhý základ Domobrany. Vychovávať má slovenských junákov v práci, v poriadku, tvrdosti života, v prísnosti sebadisciplíny, v čestnosti a statočnosti každého počínania, aby bola vypudená z duše Slovákov i tá posledná smitka českej švejkoviny a klukoviny, ktorú do nej bývalá éra česká zaštepila.

Čo bolo, minulo, viac sa už nevráti, lebo sa ani vrátiť nesmie, jestli má Slovák zostať Slovákom a on má byť pánom svojho osudu. A tým bude len vtedy, jestli Slováci nikdy nezabudneme na to, že Boh nás stvoril národom samostatným, svojráznym, ktorý má také isté právo na svojský samostatný život ako ktorýkoľvek národ iný, ale ktorý národ má i také isté povinnosti voči sebe a voči ostatným národom, s ktorými má žiť v sporiadanej spoločnosti. Domobrana duchom slovenským vedená dopomôcť má národu slovenskému, aby každý jeho člen, každý Slovák bol v tejto tvrdosti, cti a statočnosti vychovaný a tak sa stal nezlomným nositeľom slovenského rodoľubstva, záruky to šťastlivej budúcnosti slovenského národa a štátu. Dajže Bože, aby tak bolo!


Domobrana, r. 1, 1944, č. 1, s. 1-2, Poslanie Domobrany v národe.; v skrátenej podobe Slovenská pravda, r. 9, 1944, č. 254, s. 1, Poslanie Domobrany v národe.