Zakikiríkal kohút. Už ho vedú.
Kyvadlo skáče bez srdca a bije.
Kamenná chodba zvoní bez milosti
podkovičkami polície.
Neovenčili oltár rozmarínom
a nehrá organ, keď si ornát dáva.
Odchádza v šere s bratom kapucínom
a cez obloky mesto požehnáva.

Keď zaklopali na žalárne dvere,
že sa až triaslo štvoro nahých stien,
privítal kata ako svojho brata.
Čisto sa ozval jeho Pochválen.
Pochválen Pán, kde život zotrváva,
za krv a slzy, za múky a blen.
Pochválen Pán, kde otvára sa náva.
Kňaz delegátov smrti požehnáva.

Načisto nás chceš ubiť, silný Bože?
Opustil si nás? Sme už celkom sami?
Zem naša rodí iba ostré nože?
Neotriasa náš výkrik nebesami?
Sme odsúdení k prehltaniu slín?
Jesť máme popol? Naša noc je tmavá.
Boh mučeníkov, pozri: noc a múky!
Ale on kráča, múky požehnáva.

Oslobodili, vykúpili nás.
Akí sme šťastní! Zhyzdili náš fábor.
Šibenicami vernosti nás učia.
Smeje sa, skáče, hoduje ich tábor.
Zradca sa usmial. Milujte ho verne,
chce novú krv a v tom je jeho sláva.
Ježišu Kriste, zahrdúsia kňaza,
ktorý ich v mene Božom požehnáva!

Vraj hanba, hanba ruži, ktorej semä
vyženie puky pred príchodom jari.
Nedovoľuje spravodlivosť zeme
otvoriť kvetný kalich v januári.
Načo sme boli? Načo naša láska?
Načo tie naše nádeje a vence?
Smrť za ne klíči. To je jeho pláca,
veď dnes je hriechom všetko najsvätejšie.

Omšou sa začalo a omšou pokračuje,
no niet tu vernej stráže ani sviec.
Zložil svoj kolár. Objal brata mnícha.
Blahoslavený taký zločinec!
A teraz sa na komisárov díva,
zastupujúcich moc a olovo.
Díva sa na nich dlho. Ruku dvíha,
rozhrešuje a žehná nanovo.

Čierne sú tváre zakúpených sudcov,
černejšie ako chlieb, keď vysychá.
Ich svedomie je ako čierny potok
odplávajúci do ticha.
Čierny bol deň, keď podpísali ortieľ
a priložili čiernu pečať práva.
Nebojíte sa Boha, súdni kati?
A Boh je živý. Boh vás očakáva.

Kým nezlomí sa sila týchto pliec
a celé hrdlo neobjíme rana,
kým nepadne z rúk ruženec,
rozpomeňte sa na kríž Krista Pána!
Potlačte v hrdle zimnicu a rozkoš,
počujte, čo vám tajne v duši planie,
odhoďte mastný talár, kalich vína,
veľrada komisárov, na pokánie!

Ale radšej prečítajte list,
list bezcitného miestodržiteľa,
list, ktorý korunuje nenávisť,
vysvetľovanie hovoriace veľa.
Zomrieme všetci. Vy ste odsúdili
a zomriete. Nech žije láska žhavá!
Fanfáry listu! Krákot zatratenia!

Kňaz stojí, odpúšťa a požehnáva.
Chytro, kat, chytro, lebo slabé srdce
nám pukne v prsiach. Mali sme ho radi.
Stalo sa. Visí. Teraz ticho, ticho.
Kat počíta a na hodinky hľadí.
Krútia sa rúčky. Pavúči krok času
plynie, no nie dosť chytro, nie dosť smelo.
Dosť. He missa est Už padol kríž
na vlhkú zem. Už vystrelo sa telo.

Nenariekajte, nehľadajte plachát,
nebude nadosť bielych pre neho.
Stavajte kríže. U nás už len kríže
zostanú znakom srdca verného.
Neoprašujte flóry. Saďte kríže
a utierajte slzy do rukáva.
Na vytýčenej šibenici kríža
víťazí bolesť, ktorá požehnáva.
Ó, temná slučka, vavrín nášho kňaza,
stiahni nás všetkých pokorených spolu,
aby sme boli bratmi do večnosti
a mali tisíc sŕdc, lež jednu volu,
aby sme boli pevní ako ticho,
v ktorého jase druhá naša hlava
zložila vázu s mučeníckou krvou
pred nohy Boha, ktorý požehnáva.

Zo zbierky básní Putovné piesne Mikuláša Šprinca a Karola Strmeňa, vydanej vydavateľstvom Obrana Press v Scrantone v roku 1956.