Tak zrejme sme to vedeli,
ako že jar sa s kvetom snúbi,
že raz po Kvetnej nedeli
dav vycerí naň svoje zuby,

lebo poznania nášho čas
dal nám tušiť, čo všetko príde,
keď dozrie tejto hrôzy klas,
čo z východných priestorov ide
do našich teplých rodných hniezd
v prasile ľudských živočíchov,
že zakrváca srdce hviezd
a nás prebodne ostrie vzdychov...
Tak strašne mlčia zvony dnes
nad rodnou zemou pod Tatrami,
úľavy smútok k nám sa znes
a buď tichom, čo trpí s nami.
Odchádza vladár, človek, kňaz,
nie v sláve, ako idú králi,
lež ako zločinca - na povraz
šibenice ho priviazali...
V čiernych zástupoch tichý plač
šumí sťa krídla nočných vtákov –
ty, bolesť, stigmu viery vtlač
v užašlý smútok našich zrakov.
Päť hodín tridsať – úsvitu
posledný lúč sa zlomil v duši,
oslobodený k zenitu
stúpa duch jeho – blízkosť tuší.

Toho, čo svety rozvinul,
dajúc mu podiel na vladárstve,
aby ho k srdcu privinul
vo svojom večnom hospodárstve,
kde slza viacej nebolí
a potupa je vykúpením...
Tak padá semä do polí,
tak vstáva národ vo smrti s ním...

Báseň bola publikovaná v roku 1979 v Kalendári Slovenského kultúrneho spolku v argentínskom Buenos Aires a pochádza z literárneho archívu Jozefa M. Rydlu.