Vám
čo prepadli ste skaze hluchoty
v tomto vinobraní,
hľa strapce plné hrozna sú
a ticho z vašich dlaní
uniká ako prach
a raní, raní;

i vás, čo zlomil suchý strach,
i vy, čo sklonení nad plnou misou
zabudli ste v brucha opojení
na štránok Tisov,
na slzy, a krv, zúfalstvo,
na otcov, matky ponížené,
na Slovensko naše zúbožené.
Či nie je naša táto vec –
to všetko, čo dnes bolí?
Kto chce si zosňať ťarchu z pliec
a vravieť: mňa nebolí.
Ach tak, nuž vtedy skončme reč
a nech Boh skára naše plemä!
Hľa, iní tasia k boju meč,
k obrane rodnej zeme
a my tu v spánku ničoty
hniť chceme, zotlieť v márne?
Tam doma hynú životy
a nové tečú do mučiarne
a bolesť naša ako vták
krídlami bije o nebesá –
krvavou slzou svieti zrak
a srdce vaše nepohne sa?!

(Literárny Almanach Slováka v Amerike, 1967)