Lev XIII. sa zaoberal najmä vzťahom medzi kapitálom a prácou
100. A veru hlboké sú tie zmeny, ktoré od čias Leva XIII. podnes podstúpil tak hospodársky režim, ako i socializmus.
Predovšetkým je každému zjavné, že do hĺbky sa zmenili ekonomické podmienky. A vy viete, ctihodní bratia a milovaní synovia, že náš predchodca blahej pamäti sa vo svojej encyklike zamýšľal najmä nad hospodárskym usporiadaním, v ktorom sa vo všeobecnosti napomáha hospodárska činnosť zo strany jedných kapitálom a zo strany druhých prácou, ako to definoval výstižným vyjadrením: "Niet kapitálu bez práce, ani práca nemôže byť bez kapitálu."44

a) OTVORENÉ ODSÚDENIE KAPITALISTICKÉHO SYSTÉMU

Lev XIII. sa usiloval usporiadať vzťahy medzi zamestnávateľmi a robotníkmi
101. Lev XIII. hľadal všetky prostriedky na usmernenie tohto spoločenského poriadku podľa noriem počestnosti, z čoho je vidieť, že tento poriadok nie je sám osebe na odsúdenie. Skutočne nie je vo svojej podstate zlý, je však porušením správneho usporiadania vecí, keď kapitál viaže na seba robotníkov čiže proletársku triedu s cieľom a za podmienok vykorisťovania podnikov, a teda celého hospodárstva podľa svojej vôle a na svoj prospech, neberúc ohľad ani na dôstojnosť robotníkov, ani na sociálny charakter hospodárstva, ani na samotnú sociálnu spravodlivosť a spoločné dobro.

Aj priami hospodári sú dôležitou spoločenskou triedou
102. Je pravda, že ani dnes toto nie je jediný hospodársky poriadok, ktorý by platil všade; jestvuje aj iná forma, ktorá tiež zahrňuje veľké množstvo osôb, dôležité vzhľadom na počet či silu, ako napríklad roľnícka trieda, v ktorej väčšia časť ľudstva si statočnou a poctivou prácou zabezpečuje svoje živobytie. Aj ona má svoje úzkosti a ťažkosti, ktorých sa dotýka náš predchodca na mnohých miestach svojej encykliky a aj my sami sme ich v tejto encyklike viackrát naznačili.

Analýza premien kapitalistického režimu za posledných štyridsať rokov
103. Ale kapitalistické hospodárske zriadenie s rozširujúcim sa industrializmom do celého sveta sa v období po encyklike Leva XIII. tiež rozšírilo na všetky strany až do takej miery, že zasiahlo a preniklo aj do hospodárskych a sociálnych podmienok tých, ktorí sa nachádzajú mimo jeho okruhu, čím im v určitom zmysle vtlačilo svoju pečať.

104. Ak teda vyzývame na štúdium zmien, ktoré zasiahli kapitalistické hospodárske zriadenie po časoch Leva XIII., nerobíme tým dobre len tým, ktorí bývajú v krajinách ovládaných kapitálom a priemyslom, ale celému ľudstvu.

Sústredenie neobmedzenej hospodárskej moci v rukách niekoľkých
105. To, čo dnes predovšetkým bije do očí, je nielen sústredenie bohatstva, ale tiež aj nahromadenie obrovskej moci, neobmedzené (v origináli je: "despotické" - pozn. KVAS) ovládnutie hospodárstva v rukách niekoľkých, a to často ani nie vlastníkov, ale len strážcov a správcov kapitálu, s ktorým však zaobchádzajú podľa svojej vôle a ako sa im páči.

Najmä finančníci sú pánmi hospodárstva
106. Táto moc je obzvlášť neobmedzená u tých, ktorí majúc v rukách peniaze, správajú sa ako ich páni; to preto, lebo sú v určitom zmysle rozdeľovateľmi krvi, z ktorej žije hospodársky organizmus, a majú v rukách takpovediac dušu hospodárstva, takže nik by proti ich vôli nemohol ani len dýchať.

Bezuzdná konkurencia doviedla k ekonomickej a politickej nadvláde kapitálu
107. Takéto sústredenie síl a moci, ktoré je priam špecifickým znakom súčasného hospodárenia, je prirodzeným plodom onej neviazanej slobody konkurencie, ktorá necháva prežiť len tých najsilnejších čiže často tých najnásilnejších v boji a tých, ktorí najmenej berú ohľad na svedomie.

Sústredenie bohatstva vedie postupne k boju o nadvládu na medzinárodnom poli
108. Toto sústredenie bohatstva a moci potom vytvára tri druhy boja o ovládnutie: predovšetkým sa bojuje o prevahu ekonomickú; potom sa húževnato zápasí aj o nadvládu nad politickou mocou, aby sa podmanila jej sila a vplyv pri hospodárskom súťažení; napokon sa bojuje medzi samými štátmi, buď preto, že krajiny využívajú svoju silu a politickú moc na zabezpečenie hospodárskych výhod pre svojich občanov, alebo preto, že uplatňujú hospodársku moc a silu na riešenie politických otázok, ktoré medzí jednotlivými krajinami vznikajú.

Neblahé následky kapitalistického systému
109. Konečné dôsledky individualistického ducha v hospodárskom živote sú napokon tie, ktoré vy sami, ctihodní bratia a milovaní synovia, vidíte a odsudzujete. Voľná konkurencia totiž zničila samu seba; namiesto voľného trhu nastúpila ekonomická hegemónia; ziskuchtivosť priviedla za sebou neudržateľnú žiadostivosť po nadvláde; a celé hospodárstvo sa tak stalo hrozivo tvrdým, neúprosným a ukrutným. K tomu treba pridať vážne škody, ktoré pochádzajú z odsúdeniahodného zmätku zásahov a služieb vlastných pre verejnú moc s prejavmi a službami samotnej ekonómie: ako napríklad, aby sme citovali len jedno z najdôležitejších, zníženie dôstojnosti štátu, ktorý sa stáva služobníkom a poslušným nástrojom ľudských náruživostí, zatiaľ čo by mal zasadnúť ako zvrchovaný pán a sudca v rôznych veciach, slobodne nestranný a zameraný len na spoločné dobro a na spravodlivosť. V poriadku medzinárodných vzťahov vytryskol z tohto istého prameňa dvojitý prúd: na jednej strane nacionalizmus alebo aj ekonomický imperializmus, na druhej strane nemenej neblahý a hanebný bankový internacionalizmus alebo medzinárodný peňažný imperializmus, ktorý spôsobil, že vlasť je tam, kde sa dobre vodí.

Kresťanské sociálne učenie ako jediný liek na kapitalizmus
110. Nuž akými liekmi je možné čeliť takému hlboko zakorenenému zlu, to sme už vyložili v druhej časti tejto encykliky, v ktorej sme sa tým zaoberali z pohľadu doktrinálneho: tu nám postačí pripomenúť základné myšlienky nášho učenia. Keďže je teda hospodársky poriadok založený predovšetkým na kapitále a na práci, treba, aby boli známe a uskutočňované predpisy správneho rozumu, totiž kresťanskej sociálnej filozofie, ktoré sa týkajú týchto dvoch spomenutých prvkov a vzťahov medzi nimi. Takto, aby sa predišlo krajnostiam individualizmu na jednej strane a socializmu na druhej strane, treba brať nadovšetko ohľad zároveň na dvojitú povahu, individuálnu a spoločenskú, tak kapitálu alebo vlastníctva, ako i práce. A tak vzťahy medzi nimi musia byť riadené podľa zákonov tej najprísnejšej výmennej spravodlivosti, ktorá sa opiera o kresťanskú lásku. Je nutné, aby voľná konkurencia, obmedzená v rozumných a spravodlivých hraniciach, a ešte viac ekonomická moc boli skutočne podriadené verejnej autorite v tom, čo sa týka výkonu jej právomoci. Napokon ustanovizne národov musia postupne prispôsobovať celú spoločnosť požiadavkam spoločného dobra, čiže zákonitostiam sociálnej spravodlivosti. To nevyhnutne dovedie k tomu, že taká dôležitá súčasť spoločenského života, akou je hospodárska činnosť, sa opäť obnoví v zdravom a dobre vyrovnanom poriadku.

b) TRANSFORMÁCIA A ROZDELENIE SOCIALIZMU

Socializmus, hoci je dnes rozdelený, ostal protikresťanský
111. Nie menej hlbokú zmenu, akú podstúpil hospodársky poriadok, zazanamenal od dôb Leva XIII. aj socializmus, s ktorým obzvlášť bojoval náš predchodca. Vtedy sa totiž mohol považovať za jednotný a za obhájcu doktri0nálnych zásad definovaných alebo zhrnutých v jednom systéme; dnes však ho treba rozdeliť do dvoch základných strán, ešte k tomu stojacich proti sebe a navzájom nepriateľských, avšak predsa takých, že ani jedna z nich sa neodkláňa od základov vlastných pre každý socializmus, a tiež odporujúcich kresťanskej viere.

Vznik bezbožného a násilného komunizmu
112. Jedna zo strán socializmu podstúpila tú istú transformáciu, akú sme opísali vyššie ohľadom kapitalistického hospodárstva a upadla do komunizmu. Tento hlása a sleduje dve myšlienky, vôbec nie v skrytosti alebo okľukou, ale celkom verejne a všetkými prostriedkami, a to aj násilnými: ten najzúrivejší triedny boj a úplné odstránenie súkromného vlastníctva. A pri napĺňaní týchto dvoch cieľov sa pred ničím nezastaví a nič nerešpektuje; tam však, kde sa dostal k moci, ukazuje sa ešte ukrutnejší a divší, že sa to zdá až neuveriteľné a hrôzostrašné. Dôkazom toho je strašné krviprelievanie a ničenie, ktoré si pripísal v rozsiahlych krajinách východnej Európy a Ázie. Do akej miery je otvoreným nepriateľom svätej Cirkvi i samého Boha, to je vec, žiaľ, potvrdená skúsenosťou a všetkým dobre známa. Nepovažujeme preto za nevyhnutné varovať dobrých a verných synov a dcéry Cirkvi pred zlou a nespravodlivou povahou komunizmu. Avšak nemôžeme predsa bez hlbokého žiaľu hľadieť na nedbalosť a nezáujem tých, ktorí zjavne nedávajú primeranú váhu hroziacim nebezpečenstvám a s pasívnou ľahostajnosťou umožňujú, aby sa na všetky strany šírili tieto bludy, ktoré krviprelievaním a násilnosťami privedú celú spoločnosť na smrť. Avšak najviac si odsúdenie zaslúžia tí, ktorí zanedbávajú prekonanie alebo premenu tých podmienok, ktoré dráždia ducha národov, a tým pripravujú cestu revolúcii a záhube spoločnosti.

Nový socializmus odmieta použitie násilia
113. Miernejšou je druhá strana, ktorá si zachovala názov socializmu; nielenže totiž hlása odmietanie použitia násilia, ale aj ak nezavrhuje triedny boj a odstránenie súkromného vlastníctva, oslabuje ho aspoň umiernenosťou a zdržanlivosťou. Povedalo by sa teda, že socializmus, vyľakaný svojimi zásadami a dôsledkami, ku ktorým ich dovádza komunizmus, obracia sa a určitým spôsobom približuje k tým pravdám, ktoré kresťanská tradícia vždy slávnostne vyučovala. Nemožno totiž poprieť, že jeho požiadavky sa niekedy i dosť blízko približujú k tým, ktoré oprávnene predkladajú kresťanskí reformátori spoločnosti.

Požiadavky nového socializmu: miernosť v triednom boji a v medziach práva na vlastníctvo
114. Triedny boj totiž, ak sa vzdá prejavov nepriateľstva a vzájomnej nenávisti, postupne sa premení na počestnú diskusiu, založenú na hľadaní spravodlivosti; diskusiu, ktorá isteže nie je oným šťastným sociálnym zmierom, ktorý si všetci túžobne prajú, ale ktorá môže a musí byť východiskovým bodom ku vzájomnej spolupráci tried. Tak aj vojna vyhlásená súkromnému vlastníctvu sa stále viac zmierňuje a ohraničuje až do takej miery, že nakoniec sa už nenapáda samotné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ale určitá spoločenská hegemónia, ktorú si vlastníctvo protiprávne osobovalo a privlastnilo. A skutočne, takáto nadvláda nemôže patriť obyčajným vlastníkom, ale jedine verejnej moci. Tak by bolo možné pri nedostatku citlivosti dospieť až k tomu, že základné tézy umierneného socializmu sa už viac nerozchádzajú od túžob a požiadaviek tých, čo na základe kresťanských zásad hľadajú cesty reformovania ľudskej spoločnosti. A v skutočnosti možno naozaj podporiť, že sú určité kategórie dobier, ktoré treba rezervovať pre verejnú moc, pretože so sebou prinášajú takú ekonomickú prevahu, akú nemožno ponechať v rukách súkromných občanov bez ohrozenia spoločného dobra.

Spravodlivé sociálne požiadavky nie sú monopolom socializmu
115. Takéto spravodlivé požiadavky a túžby už neobsahujú nič, čo by sa priečilo katolíckej pravde, a ešte menej sú to požiadavky vlastné pre socializmus. Preto tí, čo si tieto veci kladú za cieľ, nemajú žiaden dôvod spomínať socializmus.

c) SPRÁVANIE SA KATOLÍKOV VOČI SOCIALIZMU

Je to márna nádej, chcieť získať socialistov za cenu ústupkov voči zásadám kresťanskej pravdy
116. Nemožno si preto myslieť, že tie strany alebo skupiny socialistov, ktoré nie sú komunistické, až do takejto miery zmenili svoje názory či už v praxi, alebo vo svojom programe. Nie, pretože zväčša nezavrhujú ani triedny boj, ani odstránenie súkromného vlastníctva, ale chcú ich len v určitom zmysle zjemniť. Ibaže ak sa ich falošné zásady takto zjemnia, či priam vymažú, vyplýva z toho, respektíve niektorí prichádzajú s takouto pochybnosťou: či náhodou aj zásady kresťanskej pravdy nemožno určitým spôsobom zjemniť alebo zmierniť, aby sa tak vyšlo v ústrety socializmu s cieľom zhodnúť sa spolu na akejsi strednej ceste. A sú aj takí, čo v sebe živia márnu nádej, že takýmto spôsobom k nám pritiahnu socialistov. Je to márna nádej, hovoríme. Tí totiž, ktorí chcú byť apoštolmi medzi socialistami, musia vyznávať kresťanskú pravdu otvorene a úprimne v jej plnosti a celistvosti a nijakým spôsobom nepoužívať tichý súhlas s bludmi. Ak však skutočne chcú byť hlásateľmi evanjelia, musia sa usilovať predovšetkým ukázať socialistom, že ich požiadavky, pokiaľ sú spravodlivé, je možné oveľa viac podporiť zásadami kresťanskej viery a oveľa účinnejšie napomáhať mocou kresťanskej lásky.

Slávnostné vyhlásenie nezlúčiteľnosti socializmu s učením katolíckej Cirkvi
117. Čo však povedať v takom prípade, keď ohľadom triedneho boja a súkromného vlastníctva socializmus sa skutočne tak zjemní a upraví, že už nebude mať nič, čo by sa mu v týchto veciach mohlo vyčítať? Vari sa tým zriekol svojich zásad, svojej povahy protirečiacej kresťanskému náboženstvu? Toto je vec, v ktorej sa mnohé duše nachádzajú na pochybách. A nemálo je aj katolíkov, ktorí dobre vedia, že kresťanské zásady nemožno ani zanechať, ani vymazať, a preto dvíhajú svoj pohľad k Svätému Stolcu a túžobne žiadajú, aby sme rozhodli, či socializmus sa do takej miery odvrátil od omylov, že ho možno bez ujmy na ktorejkoľvek z kresťanských zásad prijať a v určitom zmysle akoby pokrstiť. Aby sme teda podľa svojej otcovskej starostlivosti vyhoveli týmto túžbam, vyhlasujeme, že socializmus, či už ho považujeme za učenie, alebo za historickú skutočnosť, alebo za "činnosť", pokiaľ ostáva naozaj socializmom, aj po uznaní pravdy a spravodlivosti v týchto veciach, ktoré sme povedali, nemôže sa zlúčiť s učením katolíckej Cirkvi. To preto, lebo jeho pojem spoločnosti možno označiť za protikladný voči kresťanskej pravde.

Protiklad medzi kresťanstvom a socializmom v otázke konečného cieľa
118. Podľa kresťanského učenia totiž cieľ, pre ktorý je človek obdarovaný spoločenskou povahou, sa nachádza na tejto zemi, a síce, aby človek žil v spoločnosti a pod spoločenskou autoritou Bohom nariadenou,44 aby rozvíjal a naplno využíval všetky svoje schopnosti na česť a slávu Stvoriteľa; a verne vykonávajúc povinnosti svojho zamestnania a povolania, nech je akékoľvek, dosiahol šťastie časné a zároveň i večné. Socializmus, naopak, vôbec nedbá a nestará sa o tento vznešený cieľ, či už človeka, alebo spoločnosti, a predpokladá, že ľudské spoločenstvo je ustanovizňou zameranou jedine na blahobyt.

Dôsledné uplatňovanie socializmu porušuje ľudskú dôstojnosť
119. Z toho totiž, že primerané rozdelenie práce účinnejšie zabezpečuje výrobu než rozdelené úsilie jednotlivcov, socialisti uzatvárajú, že hospodárska činnosť, pri ktorej berú do úvahy jedine materiálny výsledok, musí byť nevyhnutne vykonávaná spoločensky. A z tejto nutnosti podľa nich vyplýva, že ľudia sa bezpodmienečne musia celkom podriadiť spoločnosti v tom, čo sa týka výroby. Ba vlastnenie väčšieho množstva bohatstva, ktoré môže slúžiť životnému pohodliu, je vyzdvihované do takej miery, že mu treba podriadiť tie najvyššie dobrá človeka, najmä slobodu, a všetky ich obetovať požiadavkam účinnejšej výroby. Tento predpoklad "socializovaného" poriadku výroby, obmedzujúci ľudskú dôstojnosť, bude podľa nich hojne vynahradený dobrami, ktoré jednotlivci z neho obsiahnu, aby ich mohli použiť na spohodlnenie a spríjemnenie života podľa vlastného potešenia. A tak spoločnosť, ako si ju predstavuje socializmus, nemôže existovať ani chápať sa oddelene od naozaj prehnaného obmedzovania, a na druhej strane ostáva napospas nemenej falošnej voľnosti, pretože jej chýba pravá spoločenská autorita. Táto sa však nemôže zakladať na časných a materiálnych výhodách, ale môže pochádzať jedine od Boha Stvoriteľa a konečného cieľa všetkých vecí.45

Nie je možné byť dobrým katolíkom a zároveň pravým socialistom
120. Ak aj socializmus, ako všetky bludy, síce pripúšťa nejakú časť pravdy (čo napokon pápeži nikdy nepopierali), predsa sa zakladá na celkom svojskom učení o ľudskej spoločnosti, ktoré sa nezhoduje s pravým kresťanstvom. Náboženský socializmus a kresťanský socializmus sú teda výrazy protirečivé: nik nemôže byť dobrým katolíkom a zároveň pravým socialistom.

121. A preto všetky tieto pravdy, na ktoré sme poukázali a svojou autoritou ich slávnostne potvrdili, sa zároveň vzťahujú aj na onú celkom novú formu a nové spôsoby socializmu, ktoré sú dosiaľ vskutku neznáme, ale v súčasnosti sa rozširujú medzi mnohými skupinami socialistov. Usiluje sa predovšetkým pôsobiť na duše a na mravy; pod rúškom priateľstva zvlášť vábi útlu mládež, ale rovnako zhromažďuje aj množstvo dospelých ľudí, aby nakoniec vytvoril "socialistického človeka", o ktorého chce oprieť ľudskú spoločnosť pretvorenú podľa zásad socializmu.

Otcom socializmu je liberalizmus, ale jeho dedičom bude boľševizmus
122. Keďže sme už zoširoka vo svojej encyklike Divini illius Magistri vysvetlili, na akých princípoch sa zakladá a aké ciele sleduje kresťanská výchova,46 je celkom jasné a zrejmé, že to, čo robí a o čo sa usiluje výchovný socializmus, je v protiklade s tým, takže sa k tomu netreba viac vyjadrovať. Avšak zdá sa, že vážne a hrozivé nebezpečenstvá, ktoré socializmus so sebou prináša, neberú do úvahy alebo nepripisujú im dostatočnú váhu tí, ktorí sa nestarajú, aby im vzhľadom na vážnosť veci zapálene a odvážne odporovali. Je teda našou pastoračnou povinnosťou vystríhať ich pred závažnými a blízkymi škodami, a tak všetci nech si pamätajú, že otcom výchovného socializmu je síce liberalizmus, ale jeho dedičom je a bude boľševizmus.

Bolesť za katolíkov, ktorí prešli k socializmu
123. Z toho môžete pochopiť, ctihodní bratia, s akou bolesťou sledujeme, zvlášť v niektorých krajinách, ako nemálo našich synov a dcér - o ktorých sa nemôžeme presvedčiť, že by celkom zanechali pravú vieru a dobrú vôľu - zutekalo z pôdy Cirkvi a prešlo do radov socializmu: jedni otvoreným vyhlásením sa za socialistov a vyznávaním jeho učenia, iní z neznalosti alebo aj s odporom tým, že sa pridali k združeniam, ktoré sa vyhlasujú za socialistické alebo v skutočnosti také sú.

Títo obviňujú Cirkev, že zanedbáva robotníkov a bráni bohatých
124. S otcovskou úzkosťou uvažujeme a skúmame, ako mohlo dôjsť k takému zblúdeniu a zdá sa nám, že počujeme, ako nám mnohí z nich odpovedajú na svoje ospravedlnenie: Cirkev a tí, čo sa vyhlasujú za najvernejších členov Cirkvi, uprednostňujú bohatých a pri tom zanedbávajú robotníkov a vôbec na nich nemyslia; preto títo na svoje vlastné zabezpečenie sa museli pripojiť k šíkom socialistov.

Pre pseudokresťanských podnikateľov, ktorí zneužívajú pracujúcich, je ohováraná Cirkev
125. A toto je bezpochyby veľmi smutná vec, ctihodní bratia, že boli a ešte stále sú takí, čo hoci sa vyhlasujú za katolíkov, takmer vôbec nepamätajú na vznešený zákon spravodlivosti a lásky, ktorý nám nielenže predpisuje dať každému, čo mu patrí, ale tiež prichádzať na pomoc svojim núdznym bratom ako samému Kristovi.47 A čo je ešte horšie, vo svojej úzkosti o zisk neváhajú utláčať pracujúcich. Ba sú aj takí, čo zneužívajú samotné náboženstvo a jeho menom prikrývajú vlastné nepravodlivé konanie, aby sa tak mohli vyhnúť plne oprávneným požiadavkám robotníkov. Nikdy neprestaneme odsudzovať podobné správanie, pretože práve títo ľudia sú príčinou, že Cirkev bez toho, že by si to čímkoľvek zaslúžila, sa dostala do takého svetla, a teda je aj obviňovaná, že zastáva bohatých a nemá žiadnu sústrasť s útrapami tých, čo sú akoby vydedení zo svojho podielu na blahobyte tohto života. Źe tento dojem a toto obvinenie je nezaslúžené a neodôvodnené, to potvrdzujú celé dejiny Cirkvi. A samotná encyklika, ktorej výročie si pripomíname, je tým najskvelejším dôkazom vrcholnej nespravodlivosti podobných urážok a ohovárania, ktoré sa vznášajú proti Cirkvi a jej učeniu.

d) VÝZVA NA REFORMU SPOLOČNOSTI V SPRAVODLIVOSTI A V KRESŤANSKEJ LÁSKE

Bolestná výzva zblúdeným synom a dcéram, aby sa vrátili do lona Cirkvi a zasadzovali sa za spravodlivosť a sociálnu lásku
126. Avšak hoci nás toto napádanie poburuje a prebodáva naše otcovské srdce, je od nás veľmi ďaleko myšlienka, že by sme odvrhli týchto svojich synov a dcéry, i keď tak biedne zblúdili a vzdialili sa od pravdy a spásy. Naopak, so všetkou túžbou a starosťou ich vyzývame, aby sa vrátili do materského lona Cirkvi. A nech Boh dá, aby vypočuli tento náš hlas! Nech sa vrátia tam, odkiaľ odišli, teda do Otcovho domu, a zotrvajú tu, kde je ich pravé miesto, totiž v radoch tých, čo nasledujúc učenie Leva XIIi., ktoré tu teraz slávnostne obnovujeme, usilujú sa obrodiť spoločnosť podľa ducha Cirkvi a upevniť v nej spravodlivosť a sociálnu lásku. Nech sa presvedčia, že nikdy nebudú môcť inde nájsť väčšie šťastie, a to aj pozemské, ak len nie v blízkosti toho, ktorý z lásky k nám "hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa my jeho chudobou obohatili",48 ktorý bol chudobný a uprostred útrap žil od svojej mladosti, ktorý pozýva k sebe všetkých preťažených námahou a zármutkom, aby im dal plnú útechu v láske svojho srdca,49 a ktorý konečne bez toho, že by hľadel na osoby, bude žiadať viac od tých, ktorým dal viac50 a "odplatí každému podľa jeho skutkov".51

Nutnosť obnovy mravov
127. Avšak keď sa nad touto vecou zamyslíme pozornejšie a hlbšie, vidíme jasne, že tejto vytúženej sociálnej obnove musí predchádzať vnútorná obnova kresťanského ducha, od ktorého sa, žiaľ, vzdialili mnohí, čo sa zaoberajú ekonomickými záležitosťami. V opačnom prípade všetky námahy vyjdú nazmar, keď budova sa nebude stavať na skale, ale na pohyblivom piesku.52

Súčasný hospodársky poriadok je hlboko skazený
128. A skutočne, ctihodní bratia a milovaní synovia, pohliadli sme na súčasný hospodársky poriadok a našli sme ho hlboko skazený. A potom, keď sme znovu preskúmali komunizmus a socializmus, ako i všetky ich formy, aj tie najjemnejšie zistili sme, že sú veľmi vzdialené od učenia evanjelia.

Jediným liekom pre spoločnosť je návrat ku kresťanstvu
129. Preto, aby sme použili slová nášho predchodcu,"ak teda existuje liek na bolesti sveta, týmto liekom môže byť jedine návrat ku kresťanskému životu a mravom".53 Veď jedine toto môže odvrátiť zrak ľudí, očarených pominuteľnými vecami tohto sveta a celkom do nich pohrúžených, a pozdvihnúť ich k nebu; jedine toto môže priniesť účinný liek na prehnanú starosť o prchavé dobrá, ktorá je pôvodom všetkých nerestí. Kto môže pochybovať, že práve takýto liek ľudská spoločnosť v súčasnosti nesmierne potrebuje?

Hospodársko-spoločenský neporiadok vedie duše ku skaze
130. Všetci sú vystrašení takmer výlučne zo vzbúr, masakier a časnej skazy. Ale ak na tieto skutočnosti hľadíme z kresťanského pohľadu, ako je to našou povinnosťou, čo sú všetky tieto zlá v porovnaní so skazou duší? A predsa môžeme bez zveličovania označiť dnešný chod spoločenského a hospodárskeho života za taký, že nesmierne veľké množstvo ľudí sa stretá s najväčšími ťažkosťami práve v snahe o to, čo jediné je nevyhnutné pre najhlavnejšiu úlohu zo všetkých, totiž úlohu svojej vlastnej večnej spásy.

Nemôžeme byť ľahostajní voči nebezpečenstvám materializmu
131. Keď nás prvý z pastierov ustanovil za pastiera a ochrancu tohto nespočetného množstva ovečiek, ktoré vykúpil svojou krvou, nemôžeme hľadieť ľahostajne na také obrovské nebezpečenstvo. Naopak, vedomí si svojho pastierskeho úradu, s otcovskou starostlivosťou neustále premýšľame o tom, ako im priniesť pomoc, odvolávajúc sa aj na neúnavné úsilie iných, ktorí sa z titulu povinnosti alebo lásky touto problematikou zaoberujú. Veď čo by osožilo, keby sa ľudia čo aj tým najrozumnejším užívaním bohatstva dokázali stať schopnejšími získať hoci aj celý svet, ak by tým uškodili svojej duši?54 Čo by osožilo učiť ich bezpečné zásady vo veciach ekonómie, ak by sa potom nechali strhnúť neviazanou žiadostivosťou a obmedzenou sebaláskou až do takej miery, že "hoci počuli Pánove príkazy, robili potom celkom naopak!"55

Odvrátenie sa od zákonov kresťanstva je plodom zvrátených žiadostivostí, ktoré sú následkom dedičného hriechu
132. Tento odklon spoločenského a hospodárskeho života od zákonov kresťanstva a na to nadväzujúci odpad mnohých robotníkov od katolíckej viery má svoj koreň a pôvod v nezriadených náklonnostiach duše, tomto smutnom dôsledku dedičného hriechu, ktorý zničil úžasnú rovnováhu ľudských schopností. A tak človek je ľahko strhnuteľný zvrátenými žiadostivosťami a je mocne pobádaný uprednostňovať prchavé dobrá tohto sveta pred nepominuteľnými nebeskými dobrami. Z tohto pramení neuhasiteľný smäd po bohatstve a po časných dobrách, ktorý, hoci v každej dobe viedol ľudí k porušovaniu Božích zákonov a pošliapavaniu práv blížnych, dnes v modernom ekonomickom usporiadaní ponúka ľudskej krehkosti oveľa väčší počet podnetov. A keďže nestálosť hospodárskeho života a zvlášť jeho organizmu si vyžaduje veľké a trvalé úsilie od tých, ktorí sa v ňom angažujú, niektorí si zatvrdili svedomie do takej miery, že považujú za dovolené dvíhať zisky akýmkoľvek spôsobom a všetkými prostriedkami potom s veľkým úsilím brániť nahromadené bohatstvo pred nečakanými zvratmi šťastia.

Ľahké zárobky, ktoré trhová anarchia ponúka všetkým, strhávajú mnohých k výmenám a predajom, takže títo dychtia jedine po rýchlom zbohatnutí; a s minimálnou námahou a bezbrehou špekuláciou potom dvíhajú alebo stláčajú ceny podľa svojej ľubovôle a chamtivosti, takže celkom znemožňujú všetky rozumné predpovede výrobcov. Právne nariadenia, zamerané na uľahčenie spolupráce kapitálov, ako rozdeľujú zodpovednosť a znižujú riziko vyjednávania, stali sa zároveň zámienkou na to najodsúdeniahodnejšie uvoľnenie: vidíme totiž, ako sa zúžením zúčtovacej povinnosti zmenšila zodpovednosť v dušiach a pod rúškom obrany takzvanej anonymnej spoločnosti sa páchajú tie najhoršie nespravodlivosti a podvody. A vedúci týchto ekonomických združení, zabúdajúc na svoje povinnosti, nezriedka zrádzajú práva tých, ktorých úspory sa podujali spravovať. V neposlednom rade nemožno opomenúť odsúdenie aj takých podvodníkov, ktorí zanedbávajú oprávnené požiadavky tých, čo si slúžia ich prácou, a neostýchajú sa dráždiť ľudskú žiadostivosť, aby ju potom zneužili vo svoj prospech.

Z racionalizmu vzišla ekonomická veda oddelená od mravného zákona
133. Tieto vážne neprístojnosti bolo možné napraviť, alebo im aj predísť jedine prísnou mravnou disciplínou, pevne udržiavanou zo strany spoločenskej autority. Avšak táto, žiaľ, chýbala. A pretože nové hospodárske zriadenie sa zavádzalo práve vtedy, keď mnohých prenikali a zakoreňovali sa v nich zásady racionalizmu, zrodila sa v krátkom čase ekonomická veda, oddelená od mravného zákona; a v dôsledku toho sa popustila brzda ľudským vášňam.

Tak sa stalo, že ľudia v oveľa väčšom počte než predtým začali uvažovať iba o tom, ako za každú cenu zväčšiť svoj majetok, hľadali nadovšetko a vo všetkom svoje vlastné záujmy (a preto - pozn. KVAS) nerobili si výčitky svedomia ani z tých najťažších priestupkov proti iným ľuďom. Prví, čo sa vydali na túto širokú cestu zatratenia,56 nachádzali mnohých nasledovníkov v zlobe príkladom svojho zdanlivého úspechu, ako aj neobyčajným prepychom svojho bohatstva, ako i výsmechom, adresovaným svedomiu iných ľudí, že sú vraj obeťou nechutných škrupúl, a napokon i drvením svojich zastrašenejších konkurentov.

Mravný úpadok pracujúcich je dôsledkom neľudského vykorisťovania
134. Keď takto zišli zo správnej cesty vedúci činitelia ekonómie, dav robotníkov celkom prirodzene skĺzol do tej istej priepasti, a to tým skôr, keď mnohí vrchní majstri v dielňach vykorisťovali svojich robotníkov ako obyčajné stroje a nijako nedbali o ich duše, ba ani len nebrali do úvahy ich vyššie záujmy. Skutočne hrozné je pomyslieť na tie obrovské nebezpečenstvá, ktorým sú v moderných dielňach vystavené mravy robotníkov (zvlášť mladých) a stud diev i žien, na prekážky, ktoré často súčasné hospodárske zriadenie a najmä úplne nerozumné podmienky bývania vytvárajú pre jednotu a intimitu rodinného života; alebo na to, aké je ťažké primerane svätiť sviatočné dni; na všeobecné oslabenie onoho rýdzeho kresťanského povedomia, vďaka ktorému kedysi aj jednoduché a nevzdelané osoby sa dokázali pozdvihnúť k vysokým ideálom, a dnes na jeho miesto nastúpila jediná starosť, a to akýmkoľvek spôsobom sa zabezpečiť pre každodenný život. A tak telesná práca, ktorú Božia prozreteľnosť aj po prvotnom hriechu ustanovila pre dobro nielen tela, ale i ducha, sa postupne mení na nástroj skazenosti. Takto nehybná hmota vychádza z fabriky vyšlachtená, avšak osoby sa tam kazia a upadajú.

Potvrdenie, že človek musí všetku svoju časnú činnosť zamerať na Boha
135. Na takúto masakru duší, ktorá, ak bude trvať i naďalej, znemožní akúkoľvek snahu o obnovu spoločnosti, niet inej nápravy než otvorený a úprimný návrat ľudí k učeniu evanjelia čiže k prikázaniam toho, ktorý jediný má slová večného života,57 a teda také slová, ktoré aj keď pominie nebo a zem, nepominú.58 Tí, ktorí sú v sociálnych otázkach naozaj skúsení, sa vrelo dovolávajú toho, čo nazývajú dokonalou "realizáciou" hospodárskeho života. Avšak takýto poriadok, po ktorom aj my sami vrúcne túžime a s horlivým úsilím ho napomáhame, bude neúplný a nedokonalý, ak všetky formy ľudskej činnosti sa priateľsky nezladia, aby napodobnili a dosiahli, pokiaľ je to človeku dané, úžasnú jednotu Božieho plánu; máme na mysli ten dokonalý poriadok, ktorý Cirkev dôrazne hlása a ktorý si vyžaduje samotný rozum, aby totiž všetky veci boli zamerané na Boha ako na prvý a najvyšší cieľ všetkej stvorenej činnosti a všetky stvorené dobrá boli považované za obyčajné prostriedky, ktoré treba užívať do takej miery, do akej vedú k najvyššiemu cieľu.

136. Netreba si myslieť, že by preto výnosné zamestnania boli menej uznávané alebo považované za nie celkom zhodné s ľudskou dôstojnosťou. Naopak, učíme sa s úctou v nich spoznávať prejav vôle Stvoriteľa, ktorý postavil človeka na zem, aby ju obrábal a podrobil ju svojim mnohorakým potrebám. Rovnako sa nezakazuje tým, ktorí sa zaoberajú výrobou, aby spravodlivým a primeraným spôsobom zväčšovali svoj majetok; naopak, Cirkev učí, že je spravodlivé, aby každý, kto slúži spoločenstvu a obohacuje ho zväčšovaním množstva dobier samotného spoločenstva, sa z toho aj sám obohatil podľa svojho stavu, pokiaľ o to všetko sa usiluje s primeranou úctou voči Božiemu zákonu, nenarušuje tým práva iných a toto bohatstvo užíva podľa poriadku viery a správneho rozumu.

137. Ak tieto normy budú všade, všetkými a vždy dodržiavané, nielen vytváranie a zaobstarávanie dobier, ale aj užívanie bohatstva, ktoré je dnes tak často nezriadené, bude rýchlo prinavrátené do hraníc rovnosti a spravodlivého rozdelenia. Takto sa proti lakomej žiadostivosti výlučne po vlastných záujmoch, ktorá je hanbou a hriechom našej doby, postaví skutočne a reálne príjemné a zároveň účinné pravidlo kresťanskej miernosti, podľa ktorého človek musí hľadať predovšetkým Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, presvedčený o tom, že časné dobrá mu budú pridané v miere jeho potrieb, podľa istého prísľubu Božej veľkodušnosti.59

Láska spojená so spravodlivosťou je nevyhnutná na obnovu spoločnosti
138. Avšak na plné zabezpečenie týchto reforiem je nevyhnutné, aby sa k zákonu spravodlivosti pridružil zákon lásky, "ktorá je zväzkom dokonalosti".60 Ako sa teda klamú tí nerozvážni reformátori, ktorí sa starajú len o spravodlivosť, aj to len o výmennú spravodlivosť, a pohŕdavo odmietajú prispenie lásky! Isteže, nemožno sa dovolávať lásky, aby nahradila spravodlivosť, ktorá je predpísaná z povinnosti a nespravodlivo odopieraná. Ale keby sme aj predpokladali, že každý dostane to, čo mu podľa práva prináleží, ostane ešte stále široké pole pre lásku. Samotná spravodlivosť totiž, aj keby bola dodržiavaná s tou najväčšou dôslednosťou, môže síce odstrániť príčiny spoločenských konfliktov, ale nedokáže spojiť srdcia a zjednocovať vôle.

139. Všetky ustanovizne, zamerané na upevňovanie pokoja a podnecovanie vzájomnej pomoci medzi ľuďmi, nech vyzerajú akokoľvek dokonalé, majú podstatný základ svojej pevnosti vo vzájomnom prepojení vôlí, ktorým sú členovia navzájom zjednotení; a ak toto chýba, ako často zo skúsenosti vidíme, aj tie najlepšie predpisy vychádzajú nazmar. Pravá zhoda všetkých za to isté spoločné dobro sa teda nemôže dosiahnúť inak, len keď všetky súčasti spoločnosti pocítia, že sú členmi jedinej veľkej rodiny a deťmi toho istého nebeského Otca, ba že sú jedným telom v Kristovi a že "sme si navzájom údmi",61 takže "ak trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy".62 Len vtedy bohatí a ostatní vedúci činitelia zmenia svoj pôvodný chlad voči svojim chudobnejším bratom a sestrám na vrelú a činnú náklonnosť; s dobrotivou tvárou a širokým srdcom prijmú ich spravodlivé požiadavky a zo srdca odpustia aj ich viny a omyly. Na druhej strane robotníci, úprimne zanechajúc pocity nenávisti a závisti, ktoré ľstivo využívajú stúpenci triedneho boja, nielenže nebudú pohŕdať miestom, ktoré im v ľudskej spoločnosti určila Božia prozreteľnosť, ale, naopak, budú si ho veľmi vážiť, vo vedomí, že tak skutočne účinne a dôstojne spolupracujú na spoločnom dobre, každý podľa svojej hodnosti a úradu, a tak budú užšie nasledovať príklad toho, ktorý, hoci bol Bohom, chcel byť na zemi robotníkom a považovaný za syna robotníka.