Teba som, Pane, prosil,
opatruj mi Slovensko,
vládlo už u nás ticho hrobové.

A z chladných ulíc zomieral vzduch,
čo sme dýchali,
Bože môj, vezmi si nás blízko ku plášťu.

Na ústach ľudí slovo bolo
ako stigma boľavá,
Pane, už nečuť modliť sa po slovensky?
Ó, jak sme plakali, ó, jak sme plakali,
keď som ti kvety na stôl zaniesol.
Tam v zemi mŕtva matka za mnou volala:
neprivoľ, syn môj, abys' mlčal od žiaľu.
Preto sa modlím,
hľadajúc Ťa, Pane, v krajinách,
tak, ako nosíš domov môj v náručí.
Ó, Pane, mlčíš v mojich bratoch trpiacich,
bije Ťa svet po tvári.
Nech posvätené sú dni Tvojich obetí,
zaiste trpíš za nás.
A my do svetla tvojich bolestí sa skrývame,
zdvihnuté srdce naše raní tma

(...)

Prosíme, nezabudni, nezabudni, Pane,
jak horký bol chlieb Slovenska.
Ó, Pane, ktorý štáty stvoriť vieš,
Ty kážeš žiť nám,
a národom zlým nedáš, aby bili Slovensko.
Povedz, že patrí nám,
čo írčanom a Filipíncom sväté je,
aj splniteľné sľuby činiť vieš.
Za veľkým hlasom Tvojím
vstanú šíky slobody,
päť rokov volám: do boja!
Tvoja je svätá vôľa,
ktorá vládnuť dá nám na hradoch,
na čestné stráže volaj aj Ty: nastúpte!

Daj nebu belasému
nezastrieť sa chmárou naveky,
sprav zlatý chodník hviezdam
ponad hory slovenské.

Prosíme,

ešte na krv Tisovú sa majú podívať,
nech zasvietia na jamy zabitých.

Zo zbierky Diaľky bez domova, 1950.