Ako naznačuje už názov prednášky, reč bude o rozpore medzi realitou ľudskej prirodzenosti a demokratickou politickou teóriou. V konečnom dôsledku bude naznačené zlyhanie demokratickej teórie a možnosť alternatív k súčasnej odumierajúcej demokratickej hegemónii.

Rozpor s metafyzickou skutočnosťou

Demokracia je primárne v rozpore so skutočnosťou metafyzickou, konkrétne s Božou vládou nad svetom a ľudstvom. Tento rozpor demokracie, ako ľudského počinu, sa odvíja od základného postulátu novodobej demokracie, ktorý operuje s tézou, že: všetka moc v štáte a spoločnosti pochádza z ľudu. To je uholný kameň modernej doby. Človek odmieta uznať svoju závislosť na Bohu a chce byť sám sebe pánom. On sám chce byť zdrojom moci v štáte. To je v príkrom rozpore s učením Cirkvi. Téza o tom, že všetka moc pochádza z ľudu, bola odsúdená ako blud. Podľa cirkevného učenia: všetka moc v štáte a spoločnosti pochádza od Boha.

Tézu o všetkej moci pochádzajúcej z ľudu odmietol už pápež Lev XIII. v encyklike o politickej moci Diuturnum illud. Píše v nej:

„Veľký počet modernistov... hlása, že všetka moc vychádza z ľudu... Úplne opačný je názor katolícky, ktorý právo vlády odvodzuje od Boha ako prirodzeného a nutného pôvodu.“

Pápež Lev XIII. hovorí dokonca o : „...zvrátenosti, priznávajúcej v spoločnosti suverenitu ľudu“ a sv. Pius X. dodáva, že tí, čo chcú dosiahnuť tento ideál suverenity ľudu: „...túžia tak v opaku ku katolíckemu učeniu.“

Typickým príkladom bludne formulovanej suverenity je ústava súčasnej Slovenskej republiky. V článku 2, odstavec 1 sa píše: „Štátna moc pochádza od občanov.“ Že celková koncepcia modernej demokracie je znôškou pokrytectva a rozporov dokladá ostatne už článok 1, v ktorom sa dočítame, že: „Slovenská republika je demokratický štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu alebo náboženstvo.“ Podľa osnovateľov tejto ústavy zrejme „demokracia“ nie je ideológiou. Ako môže politická doktrína, uzurpujúca si byť najlepším možný usporiadaním vecí verejných a štátu, ktorá zároveň aj odsudzuje ostatné štátne formy ako zlé, nebyť ideológiou, to zostáva záhadou. Podvod demokracie tu hneď v základoch vystupuje jasne na povrch: demokracia sa prezentuje a maskuje ako akýsi neutrálny priestor pre voľnú súťaž ideológií, pričom v praxi nepripúšťa a zákonom postihuje akúkoľvek inú ideológiu ako demokratickú, a to vo všetkých troch variantách „demokratizmu“: v liberalizme, socializme aj komunizme, ktorých základom je hlavná demokratická devíza, že všetka moc pochádza z ľudu.

Cirkev, samozrejme, neodmieta možnosť zastupiteľského zboru pri vláde, ani voľbu panovníka a pod. K tomu dochádzalo počas celých kresťanských dejín. To ani nie je podstatou novodobej demokracie. Podstatou je vzbura proti Božiemu poriadku a poriadku Ním stvoreného sveta. Utopická rovnosť a sloboda ľudí, to sú len čiastkové atribúty tejto idey, hlavná tendencia demokracie čerpá podnety z prvotnej vzbury človeka voči Bohu v Raji. Odmietnutie poslušnosti voči Bohu je zakladajúcim gestom demokracie. V pôvodnej mäkšej a deisticko-protestantskej verzii išlo o snahu izolovať svet od Boha pomocou idey Stvoriteľa, ktorý sa nestará do slobodných ľudí, nechávajúc ich vládnuť si, ako chcú, a naplno sa potom toto gesto vzbury odhalilo počas Francúzskej revolúcie, ktorá koncipovala suverenitu ľudu a odmietla Božiu moc.

Inšpirácia samozrejme upomína na satanskú vzburu a satanovo heslo: non serviam – nebudem slúžiť. Slúžiť Bohu, samozrejme. V ľudskej variante nechce slúžiť Bohu a logicky ani reprezentantovi Božej vôle – katolíckej Cirkvi a následne štátom a panovníkom, ktorí v menšej alebo väčšej miere boli ochrancami kresťanstva.

V demokratickom ponímaní ľud sám rozhoduje o tom:

1. či existuje Boh alebo nie. Deje sa tak kolektívne alebo individuálne;
2. ak existuje, či mu bude slúžiť alebo nie. Čiže, či bude akceptovať Jeho existenciu;
3. či mu vôbec niekto na Zemi bude rozkazovať alebo nie;
4. akú formu bude mať toto rozkazovanie – vládnutie. Ak už sa teda k nemu uvolí;
5. (a najkomickejšie) ako bude on, ľud, či už individuálne alebo kolektívne, rozkazovať svojim vládcom, kontrolovať ich a ako suverén, odvolávať ich.

Posledný bod týchto utopických pretencií moderného človeka, komicky domýšľavých, ak porovnáme tieto ambície siahajúce až k Nebesiam, s bezmocnosťou stádovitého človiečika v realite krypto-oligarchie súčasného sveta, útočí na samotnú hranicu ľudského pólu vo vzťahu: človek – Boh.

Touto hranicou je ľudská prirodzenosť. Tá má svoje základy v skutočnosti metafyzickej, ale moderný človek, pán nad sebou samým, to odmieta. V konečnom dôsledku jeho snaha o zničenie Boha vedie logicky a nevyhnutne k snahe o zničenie ľudskej prirodzenosti, pretože človek podvedome, samozrejme, cíti tlak Božej moci a chce sa z nej vymaniť. Keďže ale nemá dosah na elimináciu Božej existencie, tak sa pokúša zničiť aspoň to, o čom verí, že tým plne disponuje – svoju prirodzenosť.

Nejde len o to zničiť v ľudskej prirodzenosti výsledok Božieho stvoriteľského aktu, z pýchy a odmietania Božej moci. Chuť zničiť svoju prirodzenosť vyplýva u moderného človeka aj z averzie voči dedičnému hriechu, teda voči dôsledku toho aktu prvej vzbury človeka proti Bohu v Raji, na ktorý demokracia nadväzuje. Práve realita dedičného hriechu, narušenie ľudskej podstaty a trvalá náchylnosť k zlému, sú konštanty ľudskej úbohosti a bezmocnosti, ako aj symboly závislosti človeka na Bohu. Preto vymaniť sa spod moci Boha nutne znamená: vymaniť sa spod zákonitosti dedičného hriechu, ktorý neúprosne a naliehavo, v každodennej očividnosti ľudského zla, pripomína človeku jeho podriadenosť Božej moci.

Vzbura proti dedičnému hriechu

Vzbura proti dedičnému hriechu je druhou základnou inšpiráciou, z ktorej vyrastá novodobá demokracia. Ak by totiž človek dokázal konštituovať spoločnosť na báze prekonania dedičného hriechu, na báze vylepšenia ľudského údelu smerom k bezkonfliktnosti, tolerancii, bratstvu medzi národmi a pod., tak by zároveň vyvrátil dogmu o nemennosti dedičného hriechu a zbavil by sa svojej mocenskej aj mentálnej závislosti na Bohu. O ďalších výhodách pre moderného človeka ani nemusíme dlho uvažovať: v prvom rade, popretím dedičného hriechu môže poprieť vykupiteľskú úlohu Ježiša Krista, a tým aj celé kresťanstvo. Ak by sa to podarilo, povie: pozrite, nie sme v područí hriechu, stvorili sme novú spoločnosť, nového, lepšieho, človeka; naša prirodzenosť nebola porušená, kresťania klamali. Celé kresťanstvo by sa náhle ocitlo v troskách. Jeho inštitúcie, kultúra, všetko by bol výplod lži. Otvorilo by to možnosť ďalej pretvárať ľudskú identitu mocou človeka. Miera zúrivosti súčasných demokratov, liberálov, socialistov a komunistov, je priamo úmerná nezdaru, akého sa im dostalo v snahe poprieť dedičný hriech a v sklamaní z tak veľkých očakávaní: veď chceli poraziť Boha! A miesto toho...

Práve v tomto bode, v bode dedičného hriechu, dochádza k praktickej deštrukcii demokratickej idey. Kým v teoretickej fabulácii je dovolené blúzniť o tolerancii, o svete bez národov a vojen, bez násilia, bez náboženstiev, tak neúprosná realita dedičného hriechu, náchylnosti ku zlu, vedie človeka neúprosne na cestu násilia a samozrejme následne k potláčaniu násilia štátnou mocou. Táto nepreniknuteľná hradba reality, o ktorú sa demokratická utópia moci ľudu neustále rozbíja, je niečim čo potvrdzuje vládu Božiu nad svetom, nemennosť ľudskej prirodzenosti a v konečnom dôsledku spôsobuje krach demokracie.

Nech je snaha o popretie hierarchie v spoločnosti akokoľvek silná, pokrytecká a umelo živená, spoločnosť sa vždy neomylne usporiada hierarchicky. Ľudia sa môžu pokúšať o akúkoľvek rovnosť a slobodu, ale vždy, po každej revolúcii sa spoločnosť znovu usporiada do pyramidálneho tvaru. Nemennosť ľudskej prirodzenosti je hlavnou príčinou nemožnosti reálnej ľudovlády. Zistenie tohto faktu, po uskutočnených revolúciách vo Francúzsku, Rusku a pod., viedlo zúfalých zástancov „ľudovlády“ k aplikácii tzv. permanentnej revolúcie v spoločnosti, čo by malo, podľa jej prvého teoretika Trockého-Bronštejna, zamedziť vytvoreniu trvalého pyramidálno-hierarchického tvaru spoločnosti. Či aspoň udržať túto pyramídu v neustálom chvení.

Súčasní predstavitelia euro-atlantických, trockisticko-neokonzervatívnych síl sú teda len dôslednými požadovateľmi demokracie, t. j. vzbury proti Bohu, ale poučenými praxou revolučného zlyhania.

Pokúšajú sa rozbiť ľudskú prirodzenosť tzv. salámovou metódou, pomalou permanentnou deštrukciou. Ich snaha je však vopred odsúdená na neúspech, podobne ako každá vzbura proti Božiemu poriadku.

Koniec demokracie

Spleť vlastností človeka, vyplývajúcich z faktu dedičného hriechu, je determinovaná siedmimi hlavnými hriechmi, z ktorých plynú ďalšie.

Nezaškodí si ich zopakovať. Sú to: pýcha, lakomstvo, smilstvo, obžerstvo, hnev, závisť a lenivosť. Rovnosť ľudí v hriechu je jedinou skutočnou rovnosťou na svete. Všetci máme týchto sedem predpokladov a nikto nie je vyňatý z možnosti hrešiť. Následne netreba nadmernú inteligenciu na to, aby každý, komu je jasný fakt týchto siedmich podnetov, zhodnotil možnosť systému, ktorý hlása vládu ľudu, slobodu, rovnosť a bratstvo, za nulovú.

A momentálne máme to trpké potešenie, že sa nachádzame v dobe, ktorá sa rapídne priblížila koncu demokratického blúznenia. Nezrovnalosť medzi demokratickou teóriou a reálnou oligarchicko-plutokratickou praxou je už taká očividná, že vývoj pravdepodobne bude spieť otvorene, podobne ako v starom Ríme, najprv k vláde nejakého oligarchického zväzu (triumvirát) a vyústi do formy imperiálneho panstva, s veľkou pravdepodobnosťou novopohanského charakteru.

Tu si musíme objasniť jeden zásadný omyl pri posudzovaní tzv. demokracie. Obhajcovia demokracie radi poukazujú na to, že demokracia bola faktom. Veď bola v Spojených štátoch, neskôr v Európe a pekne to fungovalo a všetkým sa to páčilo. To je však zásadný omyl. To, čo svet videl v priebehu posledných dvesto rokov, to bol len prechodný stav, v ktorom boli všetky deštrukčné, protiskutočnostné nezmysly brzdené odumierajúcim starým poriadkom. Mali sme tu vlastne staré monarchie, ktoré len pozvoľne ustupovali revolučnému tlaku. Spojené štáty boli ešte v prvej polovici 19. storočia v podstate aristokratickou republikou s plantážnikmi a patricijskou nobilitou, o európskych štátoch ani nehovoriac. Starý kresťanský svet odchádzal pomaly, a tak sa zdalo, že je možná symbióza medzi kresťanstvom a demokraciou. Demokracia bola predstavovaná ako niečo neutrálneho, ako akási veselá a tolerantná aréna názorov, v rámci ktorej si podiskutuje katolík so slobodomurárom, monarchista s anarchistom, prostitútka so sväticou a homosexuál s otcom rodiny. Dnes jasne vidíme lož tejto ilúzie. Svet dedičného hriechu takto nefunguje.

Demokraciu kládli radi jej obhajcovia do protikladu k zlým autoritatívno-totalitným systémom. Skutočnosť je však taká, že na tomto svete: každá ideológia, každý systém je nutne totalitný. Každý usiluje o čo najväčšiu mieru moci. Keby mohol, ovládne celú planétu. To platí aj o demokracii a my máme to pochybné potešenie byť svedkami jej snahy o zavŕšenie tohto procesu totalizácie. Sme svedkami ako pomaly, ale isto, odhadzuje masku falošnej tolerancie a ukazuje svoje pravé prepojenie na skutočnosť. Tým, že ukáže svoju pravú tvár podvodu, samozrejme poprie samu seba, resp. svoju lživú ideológiu. Ale to zaiste nebude jej exponentov trápiť, pretože jej pravým účelom bola vzbura proti Bohu a nie nejaká imaginárna rovnosť medzi ľuďmi. Zavŕšená v podobe novopohanskej oligarchie, prípadne impéria, s perverznou protiprirodzenou donucovacou ideológiou, len potvrdí to, čo si mysleli už kresťanskí spisovatelia z konca 18. a začiatku 19. storočia, ako de Maistre, Bonald alebo Donoso Cortés, a síce, že celý demokratický humbug bol len stratégiou na zničenie kresťanstva.

Dilema teda nestojí: demokracia alebo totalita, ale: aká totalita nám bude vládnuť, v zmysle totality ideologickej. Akonáhle sa vyparí oblak demokratického podvodu, budeme postavení práve pred túto voľbu. Všetky svetové ideológie usilujú o totalitu a nemôžu inak. Máme tu islam, o ktorého planetárnej ašpirácii dúfam nikto nepochybuje, máme tu novopohansko-satanistickú, európsku, práve sa završujúcu revolúciu, je tu budhizmus, hinduizmus, čínsky konfucianizmus modifikovaný technickou expanziou a mnohé iné, silnejšie alebo slabšie ideológie. A je tu kresťanstvo, svätá katolícka Cirkev, ťažko skúšaná vnútorným rozkladom. Máme uprednostniť totalitu horeuvedených bludov na úkor Pravdy, len pre zachovanie akejsi podvodnej demokratickej chiméry, ktorá má očividne protikresťanské zameranie?

Každý katolícky kresťan, pokiaľ nestratil spred očí kontext učenia Cirkvi, veľmi dobre vie, že je povinnosťou Cirkvi, povinnosťou nariadenou samotným Spasiteľom, rozšíriť kresťanstvo do celého sveta. Bolo by lžou a rúhaním proti dejinám Cirkvi, ak by niekto popieral, že úlohou apoštolátu vždy bolo, aby všetci ľudia na svete boli kresťanmi. Spása duší je prvoradá a extra Ecclesiam nulla salus – mimo Cirkvi niet spásy.

Z dejov doposiaľ pozorovaných vo svete si môžeme odvodiť tieto predbežné očakávania:

• koniec demokracie bude znamenať koniec pretvárky;
• politické a sociálne systémy sa budú uberať smerom k autoritatívnosti, v rámci novopohanstva a islamu, ale aj v Číne a Indii pravdepodobne aj k otroctvu, ako to predpovedal anglický katolícky spisovateľ Hilaire Belloc;
• Kresťania budú donútení sa zmobilizovať, ak budú chcieť prežiť, prípadne uchovať svoju kultúru a civilizáciu.

Možnosti Slovenska v danej situácii

Prejdime teraz od celoplanetárnej situácie k lokálnej a povedzme si aké sú možnosti slovenského národa za daných okolností. Nebudem preceňovať úlohu nášho národa v budúcich dejoch, ako to radi robia niektorí slovenskí ctitelia sv. Jána Pavla II., odvolávajúc sa na jeho slová o akejsi zásadnej, ťažko špecifikovateľnej úlohe slovenského národa pri záchrane kresťanstva. Stanovím si cieľ omnoho skromnejší, skúsim sa zamyslieť nad možnosťami Slovenska po zániku demokracie a nastolení otvorenej novopohanskej oligarchie vo svete.

Pri hľadaní možnosti slovenského údelu si musíme uvedomiť charakter nášho národa:

• sme Slovania a to Slovania s veľmi nízkym zmyslom pre štátnu moc v zmysle administratívnom a patriotickom;
• naše inštinkty sú vedené rodovosťou, rodinnosťou alebo tiež klanovou mentalitou;
• sme patriarchálni v zmysle podrobenia sa a poslušnosti, rešpektujeme patriarchálnu autoritu rodinného typu, v dobrom aj zlom význame, čo opäť upomína na klanovú mentalitu;
• nemáme zmysel pre organizáciu, masovú politickú aktivitu, angažovanosť na fóre, demokracia je nám cudzím implantátom;
• väčšinovo sme ešte stále, aspoň nominálne, kresťania a katolíci;

To sú základné predpoklady, z ktorých musíme vychádzať a musíme porovnať tieto vlastnosti so súčasným stavom.

Pre Slovákov, ako v podstate aj pre Slovanov všeobecne, je monarchia, čiže rodinno-patriarchálny typ usporiadania spoločnosti, pravdepodobne najadekvátnejší. Celé ich nazerania smeruje k očakávaniu, že ich vládca sa bude chovať ako otec, prísny ale spravodlivý, uprednostňujúci svoj národ ako rodinu, pred národmi inými. K tomu pristupuje hlboká averzia k politickej angažovanosti, pokiaľ nie je samozrejme spojená s materiálnymi benefitmi a nie je vnímaná ako forma zárobkovej činnosti. Katastrofálne výsledky posledného referenda sú toho jasným dokladom.

Naproti tomu súčasná mocenská ideológia neustále pobáda Slovákov, aby sa politicky a spoločensky angažovali v zmysle tzv. demokratickej angažovanosti a snaží sa mu vnútiť mentalitu Anglosasa alebo Švajčiara. Ich príchylnosť k domácnosti a k rodine je vykresľovaná ako negatívna zaostalosť kombinovaná so spiatočníckym cirkevníctvom dedinského typu. Národný mobilizačný potenciál je tak u Slovákov v demokracii takmer nulový. V porovnaní s etnikami, ktoré majú stáročnú skúsenosť s individuálnou angažovanosťou, siahajúcou častokrát až do doby sťahovania národov, sú Slováci v demokratickom svete odkázaní na večný chaos a rozklad národnej identity. Kým západné etniká využívajú častokrát demokratickú ideológiu ako nástroj na ovládnutie ďalších štátov, tak Slovensko, neschopné tento nástroj uchopiť ani v zmysle mocenskej páky, je odkázané byť cieľovou stanicou mocenských ambícií z cudziny.

K tomu pristupuje, samozrejme, chuť demokracie zničiť vyhranenú religiozitu slovenského národa. Slovensko, podobne ako Cirkev vo všeobecnosti, sa tak zaplieta do neriešiteľných situácií, keď na jednej strane chce uchovať religiozitu a na strane druhej si ju chce úplne detinsky nechať garantovať demokraciou, jej úhlavným nepriateľom. V konečnom dôsledku sa demokracia reálne javí ako nástroj deštrukcie slovenskej národnej identity, čoho svedkami sme práve v súčasnosti, keď tento trend postupuje s rapídnou rýchlosťou.

Aké sú naše šance na zvrátenie tejto situácie? V zmysle nejakej revolúcie alebo masového hnutia nulové. Charakter nášho národa je úplne opačný. Navyše, súčasný oligarchický svet, úzko previazaný a kontrolovaný obrovskými finančnými a priemyselnými, nadnárodnými zväzmi, nič také ani neumožňuje. Ak by sa niekto niečo také aj rozhodol financovať, nutne vzniká podozrenie: za akým účelom a čo bude za to chcieť? Nejedná sa skôr o provokáciu? Na reálny odpor voči novopohanskej oligarchii, by bolo treba neuveriteľné množstvo finančných prostriedkov a sú to práve katolíci, ktorí ich majú? Ak nie, tak prečo by ich financoval niekto zvonku? Samozrejme zostáva vždy sv. Tomášom odobrené legitímne odstránenie tyrana, do ktorej kategórie spadá každý predstaviteľ moci tyranizujúci Cirkev a uzurpujúci si jej právomoci. A to za pomoci nejakého legitímneho vodcu. Nič také sa však nečrtá, skôr naopak, aj cirkevní predstavitelia majú tendenciu s demokratickou ideológiou kooperovať. Jedinou šancou je pomalá infiltrácia a práca na spôsob prvých kresťanov alebo využitie prechodu novopohanského režimu zo štádia demokracie do štádia otvorenej oligarchie alebo impéria.

V nastalom zmätku zániku demokracie, by bola šanca využiť ho na inštaláciu takého systému, ktorý bude kolidovať s našim národným charakterom. Naša povaha nám neumožňuje samostatné pozdvihnutie, ako sme sa ostatne presvedčili v rokoch 1918, 1939 a 1992. Nie sme národ dlhodobej angažovanosti a organizácie. Musíme skôr čakať na príležitosť a ak budeme pripravení, čo je otázne, pretože na to sa nám nedostáva národná elita, ktorá by suplovala svojou aktivitou celonárodnú pasivitu a ak nám to situácia umožní, mohla by zareagovať vedúca zložka národa k jeho prospechu. Samozrejme, ako vždy pod patronátom nejakého silnejšieho celku, benevolentného k nášmu usporiadaniu.

Optimálnym systémom by bola katolícka monarchia, ale jej šance sú však veľmi nízke, takmer nulové. Avšak teraz hovoríme o tom, čo by najviac prospelo národnému celku, nie primárne o uskutočniteľnosti z hľadiska medzinárodných i domácich síl.

Otcovský charakter vládcu sa realizoval napr. v osobe Jozefa Tisu, ktorý stelesňoval práve tento typ. Tu si môžeme povšimnúť ako spontánne sa utvorilo počas Slovenského štátu priam patriarchálno-monarchické vnímanie Jozefa Tisa v pospolitom ľude. Národ sa k nemu upäl priam s detinskou dôverou a skôr na citovej ako racionálnej báze. Obraz Tisu v predstavách ľudí úplne zatlačil do úzadia ostatné postavy národného života a to aj napriek tomu, že Tiso nebol pred rokom 1939 ani populárny, ani obľúbený rečník, ani radikál ako napr. Sidor alebo Mach. Nakoniec sa city ľudu automaticky upli k tomuto otcovskému, v zmysle národnom, typu. Sám Tiso si bol pravdepodobne vedomý tejto povahovej črty národa, a tak uvažoval o nastolení monarchie na Slovensku s bulharskými Koburgovcami ako dynastiou. To však zostalo len v rovine zárodočných pokusov. Z hľadiska kontinuity je každopádne nereálne očakávať permanentný návrat tohto kňazsko-otcovského typu. Kontinuitu národnej stability je nutné založiť na dynastickom základe, ktorý by stelesňoval Slovensko rodinného typu.

Sociálny systém by sa mal opierať o sociálne učenie Cirkvi. Systém by mal byť stavovský, aby reprezentoval všetky vrstvy národa a nie len profesionálnych politikov, právnikov a členov divadelných a televíznych spoločností.

Nech to znie akokoľvek nereálne, je to jediná šanca ako zastaviť rozpad národnej identity a presun národnej kresťanskej masy obyvateľov Slovenska do kozmopolitnej novopohanskej masy bez identity.