Klikni pre podrobnosti...
Dr. Gejza Medrický

Gejza Medrický (1901-1989) je známy ako minister hospodárstva prvej Slo­venskej republiky a jeden z hlavných organizátorov jej hospodárskeho života. V národnom hnutí, i v katolíckospolkovej a sociálnej činnosti, sa angažoval od roku 1919. Od roku 1925 pracoval ako žurnalista v národne orientovanej tlači, hlav­ne v orgáne HSĽS Slovák. Od roku 1935 pôsobil ako člen Krajinského zastupiteľstva Slovenskej krajiny (za HSĽS) a aj ako člen Krajinského výboru. Angažoval sa tiež pri zrode Národohospodárskeho ústavu Slovenska. V rámci HSĽS patril medzi najodda­nejších stúpencov Tisovho konzervatívneho krídla. Dôležitú úlohu zohral aj v dňoch 5.-6. októbra 1938 v Žiline. Uvedený dokument pod názvom O zrode Žilinského mani­festu. Podrobnejšie poznámky a detaily napísal niekedy v 70. rokoch ako súčasť cyklu spomienok na svoju politickú činnosť. Spomienkové práce, ktoré podnes ostali zväčša v rukopise, písal jednak s úmyslom uchovania historickej pravdy, jednak ako polemiku s dobovou československou marxistickou propagandou, či už na poli historiografie, alebo publicistiky. Originál dokumentu sa nachádza vo vlastníctve jeho rodiny.

V rozhodujúcich, historických hodinách pre národ bolo potrebné manifestačné pre­hovoriť pre domácu verejnosť, ale i pre zahraničie.

Dňa 5. októbra 1938 bolo v Žiline v Katolíckom kruhu spoločné zasadnutie klu­bov: poslaneckého, senátorského a členov Krajinského zastupiteľstva; samozrejme len ľudáckych, kým poslanci vládnych strán radili sa v ten istý deň v hoteli „Rémi“. Pre neodkladné redakčné práce iba odpoludňajším rýchlikom som sa mohol po­hnúť z Bratislavy, preto na zasadnutie klubov dostal som sa až okolo 5-ej. Debata bola v plnom prúde. Odhodlanie zákonodarcov Ľudovej strany bolo nezvyčajne rozhodné, nebolo pochybností, že zodpovedalo historickosti chvíle. Počul som reč posl. Antona Šaláta, ktorý súčasne predostrel návrh rezolúcie pre zajtrajší Výkonný výbor. Všetky reči aj návrhy sa koncentrovali na zajtrajší Výkonný výbor. Poslanec Rudo Čavojský predostrel požiadavku rýchlej demobilizácie, lebo z vlastnej skúse­nosti vie o hromadnej demoralizácii vojakov v kasárňach z ničnerobenia, z neistoty.

Návrhy sa zhromažďovali u predsedníctva porady v rukách gen. tajomníka Dr. Sokola.

Pozornosť všetkých nás sa sústreďovala okrem zajtrajšieho Výkonného výboru aj na stanovisko vládnych československých strán jednak k nášmu návrhu ústavné­ho zákona o autonómii Slovenskej krajiny, ktorý bol podaný v parlamente už v lete, a jednak k nezmeniteľnej požiadavke Ľudovej strany okamžitého prevzatia vládnej a výkonnej moci na Slovensku slovenskou vládou anticipujúc ustanovenia návrhu autonómie. Kým ústava nebude zmenená, zatiaľ nech sú slovenskí ministri členmi pražskej vlády a poverení spravovaním Slovenska.

Ako zareagujú slovenskí poslanci a senátori československých vládnych strán, to musí byť rozhodujúce aj pre prezidenta Beneša, vládu gen. Syrového a pre ich materské české strany. Azda už aj oni vidia, že situácia je na prelome. HSĽS vyriekla a zajtra i manifestačné potvrdí svoju nezlomnú vôľu vyriešiť konečne dve desaťročia sa vlečúci slovenský problém. Nálada bola rozhodná.

Hneď po zasadnutí klubov 5. októbra večer o 6. hodine malo nasledovať stretnu­tie so zástupcami vládnych strán, ktorí prisľúbili prísť oznámiť svoje rozhodnutie. Naše zasadnutie klubov sa končilo poverením Užšieho predsedníctva, aby spracova­lo manifest pre zajtrajší Výkonný výbor, berúc do úvahy odznelé a podané návrhy re­zolúcií, a súčasne kluby poverili Užšie predsedníctvo rokovať so zástupcami centra­listických vládnych strán, ktorí zastupovali a reprezentovali na Slovensku čsl. vládu.

Títo (Teplanský, Lichner a s nimi aj dr. ing. Zaťko) skutočne prišli okolo 6. hod. do Katolíckeho kruhu v rukách s návrhom Ľudovej strany na autonómiu. Oznámili, že všetky vládne strany prijímajú a súhlasia s návrhom ústavného zákona o autonó­mii a s vymenovaním slovenskej vlády. Toto oznámenie robia so súhlasom svojich materských strán v Prahe. V duchu sme víťazoslávne vzdychli: Konečne!

Po dvadsaťročnom boji proti autonómii a proti ústavnému uznaniu samobyt­nosti slovenského národa odporcovia pristúpili k nám, uznali oprávnenosť týchto našich fundamentálnych požiadaviek národných a zaviazali sa za ne hlasovať aj v parlamente. Toto bolo rozhodujúce. Historické.

Pri prerokovaní a podrobnom preberaní návrhu na autonómiu zástupcovia vládnych strán a dr. ing. Zaťko s nimi mali však nejaké nejasnosti, ktoré chceli teraz s nami vyjasniť. Ja som nebol členom Užšieho predsedníctva, ale na toto spoločné stretnutie ma zavolali ako aj dr. Ďurčanského, ktorý s dr. Sokolom a dr. Kočišom boli autormi predmetného návrhu. Pochybné body začali preberať rad-radom, pri čom však naši partneri neustále zdôrazňovali, že sú to len snahy o vylepšenie, spresnenie a pod., lebo návrh ako taký prijímajú aj bez zmeny.

Do tohto rokovania vpadol zrazu redaktor Šaňo Mach so senzačnou správou, že rozhlas práve vysiela abdikačný prejav prezidenta dr. E. Beneša:

Vážení spoluobčané!

Poslal jsem právě panu předsedovi vlády list, kterým se vzdávám svého presidentského úřadu a obracím se k vám, abych se s vámi jako president rozloučil, abych se rozloučil se svými politickými spolupracovníky, s našimi skvělými vojáky a legionáři a se všemi, s kterými jsem se jako president potkával a spolupracoval. Učinil jsem své rozhodnutí ze svého osobního přesvědčení. Měl jsem v úmyslu učinit tak hned po mnichovském rozhodnutí. Odložil jsem to, abych sám nejprve zajistil pevnější a trvanlivější vládu a věřím, že je to za dnešních okolností krok správný.

Celý systém evropské rovnováhy, vybudovaný po válce, se od několika let jen stále zeslaboval a v posledních třech letech podstatně změnil. Změnil se v neprospěch náš a našich přátel. Československá republika se ve shodě se svými přáteli dlouhá léta poctivě snažila tento systém podpořit. Napnuli jsme všechny sílyve chvíli, kdy tento vývoj dostal u nás výraz bojů národnostních. Pokusili jsme se upřímně dorozumět se atké s druhými národnostmi. Zašli jsme ke krajní hranici možných koncesí. Ale zahraniční vlivy a celý evropský vývoj způsobil, že se tyto věci vyhranily v těžký mezinárodní konflikt, ve kterém jsme měli vojensky chránit své hranice. Učinili jsme tak všichni s energií, odhodlaností a sebeobětováním tak velkým, že to má sotva příkladu. Bylo patrno, že by z toho vznikla evropská katastrofa. Víte, že za těchto okolností se sešly čtyři velmoci. Dohodly se mezi sebou o obětech, které od nás žádaly ve prospěch světového míru a že jsme je byli přinuceni přijat.

Neočekávejte ode mne jediného slova rekriminací na žádnou stranu. Jednou všechny bude soudit historie a rozhodne spravedlivě. Řeknu jen to, co cítíme bolestně všichni. Oběti, které byly od nás tak důrazně žádány, jsou neúměrné, nejsou spravedlivé. Národ toho nikdy nezapomene, i když to nese s důstojností, klidem a sebevědomím, které budí obdiv všech. Je v tom vidět sílu národa a mravní velikost jeho synů a dcer. Hájil jsem v této době podle své povinnosti a se vší oddaností zájmy našeho státu a národa a našeho dosavadního postavení v Evropě. Mýlí se ti, kdož neviděli správně sta a sta snah a pokusů o zachování míru a o vytvoření dobrého sousedství, když neviděli naši opravdovou dobrou vůli, skutečně se dorozumět se všemi kolem nás. Síly, které byly proti tomu všemu, byly však mocnější. Myslím, že za těchto okolností je dobře, aby nový vývoj a nová evropská spolupráce nebyly narušeny z naší strany tím, že by se mohlo zdát, že její význačný representant mohl by jim stát svým osobním postavením v cestě tohoto vývoje.

Byl jsem zvolen ke svému úřadu v době podstaně jiné. Musím uvážit, zda bych měl na tomto místě zůstat za změněných poměrů. Jako přesvědčený demokrat myslím, že činím správně, když odcházím. Zůstaneme i nadále demokraty, budeme dále spolupracovat se svými dosavadními přáteli, ale při tom všem třeba otevřít cestu k tomu, aby náš stát a náš národ mohl se klidně a nerušeně v novém prostředí vyvíjet a novým poměrům přizpůsobovat. Znamená to, nezříkat se přátel a získávat kolem sebe přátele nové. Klidně věcně, loajálně ke všem, jak jsem si to sám vždy přál.

Náš stát měl zvláštní národnostní strukturu. Nyní se poměry dost změní. Řada příčin k rozporům s našimi sousedy zmizí. Budeme mít stát národní, stát Čechů a Slováků, jak to v jistém smyslu vývoj národnostního principu ukazuje. Bude v tom velká síla našeho státu a všeho československého lidu. Bude mu to dávat velkou, novou činorodost a silnou mravní základnu, jaké dosud neměl. Naše národní mkultura se prohloubí a zesílí. Jsme stále dost silní a dost početní, dívejme se proto s nadějí na svoji národní budoucnost. Jsme národ typicky střízlivý a jako jsme nezpyšněli v štěstí, neztratíme hlavu ani ve svém neštěstí. Heroismus práce a sebeodříkání, pro který nám nyní nastala chvíle, není o nic menším a méně důstojným, než je hrdinství na válečném poli. Koruna stromu naší vlasti je osekána, ale kořeny národa tkví pevně v jeho zemi. Sestupme ke kořenům, soustřeďme všechnu svou starou rodovou sílu do nich, jako jsme to ve svých dějinách učinili již několikrát, a koruna opět po čase vyrazí svými ratolestmi. Mějme na paměti, že to, co nám po všech obětech zůstává jako jádro naší vlasti, jako ono dědictví, jež musíme zachovat budoucím generacím, je stále ještě statek věčné hodnoty, že i nyní zůstáváme státem nikoli z nejmenších, národem s kulturou, jež se rovná kultuře větších národů světa a kulturu mnohých z nich i převyšuje. To vše nás zavazuje, abychom drželi toto nejvlastnější dědictví v klidné a pevné ruce.

Milí spoluobčané, přátelé! Na konec se obracím na vás na všechny s vřelou, upřímnou, ze srdce jdoucí výzvou. Vlast Čechů a Slováků je opravdu v nebezpečí a byla by v nebezpečí větším, kdybychom v této chvíli nestáli všichni navzájem při sobě, ve svornosti, v jednotě a plné mravní síle sobě navzájem oddaných lidí. Je nutno především se dohodnout se Slováky, i oni jsou v nebezpečí. Dnes nezáleží na té, či oné koncesi, musíme si navzájem všude, kde je třeba povolit. Dále se obracím na všechny ostatní kruhy obyvatelstva - na rolníky, dělníky, střední vrstvy i inteligenci: Zachovejte klid a svornost, jednotu a oddanost i vzájemnou lásku k sobě, neboť jak Masaryk říkával: Vlast, stát a národ, to jste vy všichni navzájem, stojící na své rodné půdě. Odložte na čas všechny své spory a denní malé zájmy a spojte všechno úsilí k jedinému cíli, k společné práci pro vlast a stát. Naší skvělé armádě děkuji zvlášť vřele. Věnoval jsem jí všechny okamžiky své presidentské činnosti. Jsem s ní a nikdy na ni nezapomenu. Věřím v její další zdárný vývoj a v její budoucnost.

Končím výrazem opravdového přesvědčení, výrazem své hluboké víry ve věčnou sílu a pevnost našeho národa, v jeho energii, houževnatost, vytrvalost a hlavně v jeho víru v ideály lidskosti, v ideály svobody, práva a spravedlnosti, za něž tolikrát bojoval, za než tolikrát trpěl a s nimiž vždy znovu zvítězil. I já jsem pro ně bojoval a zůstanu jím věren. Neopouštím také loď v bouři. Věřím naopak, že v této chvíli je tato má oběť politicky nutná, i když neznamená, že bych zapoměl na svou povinnost pracovat dále jako občan a vlastenec. Přeji vám všem, přeji republice, přeji národu, aby se dočkal brzo lepších dní, aby žil, vzrůstal a rozkvétal znovu jako krásná ratolest lidského rodu a jako jeden z ušlechtilých, krásných národů evropských. Buďte všichni zdrávi. Buďte všichni svorni. Buďte všichni statečni.

Správa pôsobila ako bomba, všeobecná mienka však bola, že chlapskejšie by bolo bývalo, keby pre­zident pôsobil pri riešení tých vnútroštátnych i medzinárodných problémov, ktoré sa nakopili aj jeho značným prispením, chybami, tvrdohlavosťou. No, boli i hlasy, že týmto krokom predsa uvoľnil trochu cestu Čechom dorozumieť sa so Slovákmi a republike s okolitými štátmi.

Vyjasňovanie sporných bodov a hodnotenie situácie po Benešovej abdikácii trvalo dosť dlho, ľudia boli hladní aj ustatí. Vedúci činitelia tých vládnych sa chceli dozvedieť, načo bude ešte zajtra Výkonný výbor HSĽS, čo sa na ňom bude rozhodo­vať, keď teraz je už všetko jasné, dohoda hotová. Všímal som si usmievajúceho sa dr. Tisu. Postupoval ešte vždy takticky: „Však uvidíte.“ Lichnerovci si neboli istí, či sa dačo chystá, či ľudáci ako víťazi nechcú ich vytlačiť zo spolupráce, a preto nešli asi ani plne uspokojení späť.

Tiso, Buday, Sokol šli na večeru k poslancovi Antonovi Hanckovi. Sokol ma žia­dal, aby som tak po hodine prišiel aj ja ta zostavovať manifest, keďže v posledných mesiacoch väčšinu rezolúcií strany som ja zredigoval alebo aspoň pri nich pomáhal, mal som teda akúsi kontinuitu a prax. Došiel som. Spoločnosť však sedela ešte vždy okolo stola vo víťaznej nálade. Keď sme sa Slováci zjednotili na požiadavke autonó­mie, Praha nemôže viac otáľať. Debata bola v takom úzkom dôvernom kruhu veľmi otvorená, vrava veselá. Ja som si zašiel do susednej izby prečítať všetky tie návrhy rezolúcií, ktoré boli prednesené na popoludňajšom zasadnutí klubov rozličnými navrhovateľmi.

Bol to veľmi rôznorodý materiál; najdlhší návrh (na niekoľko strán) pochá­dzal od posl. A. Šaláta. V ňom bola schválená aj veta: „Vytrváme po boku národov, bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia.“ A Šalátov návrh ako i ostatné návrhy (okrem Jančekových) boli na zasadnutí klubov odmenené po­tleskom. Po 10-ej hod. dr. Tiso a všetci vstali síce od stola, ale už ani on, ani Buday nechceli zasadnúť zostavovať, štylizovať manifest, boli po celodennom napnutí, vyjednávaní a debatovaní skutočne ustatí.

„Urobte to vy mladší a ráno po omši to prerokujeme v Užšom predsedníctve ešte pred schôdzkou Výkonného výboru. Veď hlavná vec, že vládne strany a tiež vláda v Prahe súhlasia s autonómiou.“

„Dať niečo o dohode s ostatnými stranami?“ pýtal som sa.

„Nie. Nič. Manifest je čisto naša záležitosť. My v ňom musíme prehovoriť k národu i k svetu.“ dal úpravu Tiso.

Spoločnosť sa rozišla spať. Sokola to trochu mrzelo z obavy, že ráno už na to nebude dosť času, teraz však bol aj on veľmi ustatý. Obrátil sa na mňa, podal mi všetky návrhy rezolúcií:

„Som náramne vyčerpaný. Prosím ťa, ty si nám zredigoval aj posledné dve rezolučné uznesenia predsedníctva a klubov, poznáš situáciu dopodrobna, zostav niečo manifestačného a ráno príď s tým skôr do sekretariátu. Ja nevládzem už koncipo­vať. Len nezabudni tam dať aj Čavojského požiadavku demobilizácie.“ Zostal som sám, zasadol do kaviarne v budove hotela pri parku (tam som mal aj nocľah), okupoval som jeden box, znovu preštudoval rezolúcie, zoštylizoval, nie­koľko ráz pozmenil, poopravoval návrh manifestu. Snažil som sa najmä o stručné vety a jasné, zrozumiteľné vyjadrenie aj najzásadnejších a najzávažnejších vecí. Keď som bol po polnoci hotový, pobral som sa s konceptom ešte za verejným notárom dr. Viktorom Dušekom, ktorý diškuroval ešte pri čiernej káve s msgr. Jánom Postényim, správcom Spolku sv. Vojtecha.

„Viktorko, ty si starý, bystrý, rutinovaný právnik. Prečítam ti zajtrajší manifest,

posúď ho menovite z medzinárodnoprávneho stanoviska, ide o garanciu.“

Prečítal som koncept:

„Manifest slovenského národa, uznesený na zasadnutí Výkonného výboru HSĽS ako právoplatnej politickej predstaviteľky národa dňa 6. októbra 1938.

Mníchovská dohoda štyroch veľmocí podstatne zmenila štátne a politické pomery v strednej Európe. My, Slováci, ako samobytný slovenský národ, žijúci od vekov na území Slovenska, uplatňujeme si svoje samourčovacie právo a preto dovolávame sa medzinárodného zagarantovania nedeliteľnosti svojej slovenskej národnej jednoty a nami obydlenej zeme. Chceme slobodne podľa vlastnej vôle určiť svoj budúci život v plnom rozsahu v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi; a tak pri­spieť k usporiadaniu pomerov v strednej Európe v duchu kresťanskom.

Vytrváme po boku národov, bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia.

Sme za mierové vyriešenie sporných problémov v duchu mníchovskej dohody.

Protestujeme čo najrozhodnejšie proti tomu, aby hranice Slovenska určované boli bez nás, bez plnoprávnych zástupcov slovenského národa. Žiadame medziná­rodnú ochranu slovenskej menšiny v cudzine.

Žiadame rýchlu demobilizáciu.

V duchu samourčovacieho práva žiadame okamžité prevzatie výkonnej a vlád­nej moci na Slovensku Slovákmi. Víťazstvo samourčovacieho práva znamená pre slovenský národ víťazné zakončenie nášho dlhoročného boja.

Nech žije sloboda slovenského národa!

Nech žije slovenská vláda na Slovensku!“

Pozorne načúvali obidvaja, ako som tak čítal, „chytilo ich“, chválili ho pre stručnosť, zhustenosť a zásadovosť. Dušek bol o štvrťstoročie starší a rutinovaný právnik, šiel som teda po í-ej hodine spokojne spať, bude to dobré iste aj zajtra. Ráno ešte pred siedmou som zašiel na sekretariát strany v Katolíckom kruhu a kým ostatní došli zo sv. omše, nadiktoval som manifest do stroja v desiatich exemplároch.

Sokol ako na ihlách prišiel prvý a zvedavý, bol s textom spokojný a zohnal na­rýchlo užšie predsedníctvo. Došli dr. Tiso, Sidor, dr. Mederly, dr. Buday, Sivák, aj ostatní a v spoločenskej miestnosti Katolíckeho kruhu okolo biliardového stola väčšinou len po stojačky vypočuli a sami z odpisov sledovali manifest a všetci ho schválili bez námietky. Jedine senátor dr. Karol Mederly žiadal do vety: „Chceme slobodne podľa vlastnej vôle určiť svoj budúci život v plnom rozsahu...“ vsunúť veľavýznamnú vsuvku „v to počítajúc aj štátnu ústrojnosť“.

Senátor dr. Buday sa síce ozval i so mnou, že vo vete je už vyjadrená vôľa určiť svoj budúci život v plnom rozsahu a to zahrňuje teda aj štátnu ústrojnosť, sen. Me­derly žiadal to však výslovne zdôrazniť, každý s tým nakoniec súhlasil, resp. nič nenamietal, preto aj vpísali hneď perom do manifestu toto významné zdôrazňova­nie práva na vlastnú voľbu štátnosti.

Takéto sú podrobnosti a okolnosti zrodu Žilinského manifestu. Nikdy som sa ne- vystatoval svojou účasťou na jeho vzniku, lebo som ho pokladal, i teraz pokladám, za vyjadrenie kolektívnej vôle celého vedenia strany a širokých más jej členstva. Zaujímavé, že ani pri vyšetrovaní v rokoch 1946-47, ani potom na Národnom súde mi nikto nekládol otázku autorstva, lebo asi im bola vhodná vybájená konštrukcia pripísať po Piešťanskom manifeste aj Žilinský na vrub dr. Ferdinanda Ďurčanského, preto nepátrali ďalej.

Nevylučujem, že medzi návrhmi rezolúcií, ktoré mi odovzdal Sokol, mohol byť aj Ďurčanského elaborát, ale nepokladám to za isté, lebo Ďurčanský nebol ani čle­nom žiadneho klubu, preto z formálnych dôvodov sotva bol na zasadnutí 5. októbra, a keď, tak mohol tam najviac ak ticho počúvať, ale nie rečniť a prednášať nejaký ná­vrh rezolúcie, hoci bol váženým reprezentantom elity mladej generácie. No, všetko toto nepovažujem za prvoradé, píšem o tom len preto, aby „omyl“ Národného súdu nestal sa aj omylom histórie.

Zásadný význam manifestu pre domov i cudzinu je zrejmý na prvý pohľad, i keď nesie na sebe zreteľnú pečať doby a stredoeurópskeho ovzdušia týždeň po Mníchove.

Nežiadame, ale ako suverénny národ uplatňujeme si samourčovacie právo Slovákov. No, hneď začiatok manifestu svedčí, aké ťažké obavy kazili a mračili historické chvíle tohto uplatňovania samourčovacieho práva a zrodu autonómie. Rozvinutá kampaň obrovsky nebezpečných ašpirácií južných našich susedov, škúlenie Poliakov po Spiši, ba ešte aj rusínske hlasy „po Piprad“ sťahovali sa v hrozivé mračná nad Slovenskom. Mníchov dal šance najmä Maďarom a Poliakom, toto bolo treba kontrakarírovať, prekážať im, preto ako prvú požiadavku som vložil do mani­festu nie prevzatie vládnej moci, ale-v duchu mníchovskej zmluvy-,.medzinárodné zagarantovanie nedeliteľnosti slovenskej národnej jednoty a nami obydlenej zeme“.

Po druhé: Chceme si slobodne určiť svoj budúci život v plnom rozsahu (teda počítajúc v to aj štátnu ústrojnosť), avšak chceme mať priateľský pomer ku všetkým okolitým národom, teda k Čechom, Poliakom, Rusínom, Maďarom, Nemcom a ten­to priateľský pomer má byť náš slovenský príspevok k usporiadaniu rozháraných pomerov v strednej Európe. A v akom duchu chceme usmerňovať náš príspevok? V duchu kresťanskom-na zreteľné, i keď nie provokačne vypichnuté rozlíšenie aj od nacistického ducha a nielen od marxistického.

Lebo náš smer je proti marxisticko-židovskej ideológii-uisťovali sme mocnos­ti, ktoré vtedy určovali osud strednej Európy. Túto vetu som prevzal zo Šalátovho návrhu manifestu. Sporné problémy medzinárodné treba mierovo riešiť, bez vojny, ale-štyri dni pred Komárnom - protestujeme proti určovaniu hraníc Slovenska bez Slovákov a upozorňujeme, že nielen u nás sú menšiny, ale aj inde a práve slovenské menšiny sú pravdaže v Maďarsku a pre ne sa dožadujeme medzinárodnej ochra­ny, veď štyri mocnosti poskytli takúto ochranu maďarskej a poľskej menšine u nás.

Konečne žiadame okamžité panstvo Slovákov na Slovensku a zdôrazňujeme, že toto je víťazstvo nášho samourčovacieho práva a víťazné zakončenie nášho dlhoroč­ného boja. Som toho názoru, že je to jasná a rozhodná reč, ktorá znovu ako v prvom odseku zdôrazňuje plnú suverenitu slovenského národa a zdôraznením zakončené­ ho boja odstraňuje i teraz každú špekuláciu, či Slováci chceli v októbri 1938 zotrvať v štátnom zväzku s Cechmi. Áno, chceli a zotrvali! Ako suverénny národ! Rozhod­nutie bolo v ich rukách.

Výkonný výbor HSĽS 6. októbra 1938 s veľkým oduševnením prijal manifest a dr. Jozef Tiso prečítal ho potom ešte raz z balkóna Katolíckeho kruhu aj jasajúce- mu zástupu Žilinčanov, skadiaľ preletel celým Slovenskom ... do histórie.

Ak si dôkladnejšie vyhodnotíme Žilinský manifest, vidíme, že nesie síce pečať doby, v ktorej vznikol (ako temer všetky dokumenty v dejinách národov), ale bez ohľadu na okolnosti, za akých sa zrodil, vyjadruje plnú suverenitu slovenského národa a významnú okolnosť, že „chceme slobodne podľa vlastnej vôle určiť svoj budúci život v plnom rozsahu, v to počítajúc aj štátnu ústrojnosť“- to je teda plná, nenaštrbená suverenita a uplatňujeme ju slobodne, podľa vlastnej vôle národa, nie azda pod nejakým nátlakom medzinárodnej situácie alebo cudzej mocnosti.

Vtedy a takto vyjadrená suverenita je istotne najvýznamnejším obsahom mani­festu.

Významové k tomuto uplatňovaniu suverenity slovenského národa približuje sa význam viet: „V duchu samourčovacieho práva žiadame okamžité prevzatie výkon­nej a vládnej moci na Slovensku Slovákmi. Víťazstvo samourčovacieho práva zna­mená pre slovenský národ víťazné zakončenie nášho dlhoročného boja“.

To znamená, že nielen 30. októbra 1918 v Turč. Sv. Martine, ale i 6. októbra 1938 v Žiline právoplatní zástupcovia národného boja za suverenitu riešili sme národný problém Slovákov a svoju budúcnosť v rámci Česko-slovenskej republiky!

A historický 14. marec 1939 v Bratislave bol potom nevyhnutným dôsledkom uplatnenia tejto suverenity na záchranu národa!

Nový účet
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore