Kompetencie Cirkvi v sociálnej a ekonomickej oblasti
41. Skôr však, než by sme dali tieto vysvetlenia, žiada sa predložiť princíp, ktorý už Lev XIII. s nevídanou jasnosťou stanovil, že totiž nám prislúcha právo i povinnosť s najvyššou autoritou posudzovať podobné sociálne a ekonomické otázky.19 Isteže, Cirkvi nebolo zverené poslanie viesť ľudí ku šťastiu rýdzo pozemskému a pominuteľnému, ale k večnému. Ba "Cirkev sa nechce a ani nesmie bez vážneho dôvodu miešať do riadenia čisto ľudských vecí."20 V žiadnom prípade sa však nemôže vzdať Bohom zverenej úlohy zasahovať svojou autoritou nie do vecí technických, pre ktoré nemá ani primerané prostriedky, ani poverenie zaoberať sa nimi, ale do všetkého, čo má súvis s mravnosťou. V tejto oblasti totiž poklad pravdy, ktorý nám Boh zveril, a nám uložená vážna povinnosť rozširovať a vykladať celý mravný zákon, ako i vyžadovať vhod či nevhod jeho dodržiavanie, vystavujú a podriaďujú nášmu najvyššiemu posúdeniu tak spoločenský ako i hospodársky poriadok.

Úzky vzťah medzi hospodárskym a spoločenským poriadkom
42. Hoci hospodárstvo a mravný poriadok sa na svojom poli opierajú o vlastné princípy, bolo by chybou tvrdiť, že hospodársky poriadok a mravný poriadok sú navzájom také odlišné a vzdialené, že jeden v žiadnom prípade nezávisí od druhého. Celkom určite zákony, ktoré sa nazývajú ekonomickými a sú odvodené zo samotnej prirodzenosti vecí a z povahy ľudskej duše a tela, určujú hranice, ktoré v ekonomickej oblasti moc človeka nemôže a ktoré môže dosiahnuť, a tiež akými prostriedkami; a rovnako z povahy vecí a individuálnej či spoločenskej povahy človeka možno jasne odvodiť, aký cieľ stanovil Boh Stvoriteľ pre celý hospodársky poriadok.

Jedine mravný zákon pobáda k spoločnému dobru
43. Jedine mravný zákon je to, čo nás nielen vyzýva hľadať v celku našich skutkov najvyšší a konečný cieľ, ale nás i v jednotlivých oblastiach konania pobáda hľadať tie osobitné ciele, ktoré v poriadku konania stanovila príroda, alebo lepšie povedané, Boh, tvorca prírody, a harmonicky podriaďovať čiastkové ciele najvyššiemu cieľu. A v prípade, že tento zákon verne dodržíme, stane sa, že všetky čiastkové ciele, či už individuálne alebo spoločenské, ktoré sa sledujú v hospodárskej oblasti, sa vhodne zaradia do všeobecného poriadku cieľov a stúpajúc po nich ako po schodíkoch dosiahneme konečný cieľ všetkých vecí, ktorým je Boh, najvyššie a nevyčerpateľné dobro samo pre seba i pre nás.

 a) NORMY V OBLASTI PRÁVA NA VLASTNÍCTVO

Odmietnutie falošných obvinení Cirkvi ohľadom práva na vlastníctvo
44. Aby sme teraz prešli k jednotlivým bodom, začneme od vlastnenia alebo práva na vlastníctvo. Ctihodní bratia a milovaní synovia, vy viete, ako náš predchodca blahej pamäti smelo bránil právo na vlastníctvo proti omylom socialistov svojej doby a dokazoval, že zavrhnutie súkromného vlastníctva by robotníckej triede prinieslo nie úžitok, ale úplnú skazu. A keďže sú takí, ktorí s najpotupnejším ohováraním obviňujú pápeža i samotnú Cirkev, že priam zastávala či ešte stále zastáva bohatých proti proletárom; ba keďže i medzi samotnými katolíkmi možno nájsť nesúhlas ohľadom pravého rýdzeho učenia Leva XIII., zdá sa nám dobré vyvrátiť všetko ohováranie proti tejto náuke, ktorá je v tejto veci katolícka, a chrániť ju pred falošnými interpretáciami.

Individuálne a spoločenské charakteristiky práva na vlastníctvo
45. Na prvom mieste treba pokladať za isté, že ani Lev XIII., ani teológovia, ktorí vyučovali pod vedením a bdelým učiteľským úradom Cirkvi, nikdy nevystavili pochybnosti dvojitý charakter vlastníctva, takzvaný individuálny a spoločenský, podľa toho či sa týka jednotlivcov, alebo prislúcha spoločnému dobru. Naopak, jednomyselne hlásali, že súkromné vlastníctvo uštedruje ľuďom prirodzenosť, teda samotný Stvoriteľ tak na to, aby sa jednotlivci mohli postarať o seba a o svoju rodinu, ako i na to, aby vďaka tejto ustanovizni Stvoriteľove dobrá, určené pre celú ľudskú rodinu, slúžili naozaj tomuto cieľu. A to by sa nijako nemohlo dosiahnuť bez zachovávania jasného a určeného poriadku.

Výstraha pred omylom individualizmu i kolektivizmu
46. Treba sa teda dôsledne vyvarovať dvoch úskalí. Ako totiž popieraním alebo oslabovaním spoločenského charakteru práva na vlastníctvo sa upadá a hraničí s takzvaným "individualizmom", tak odmietaním a zľahčovaním súkromného a individuálneho charakteru tohto práva sa nevyhnutne skĺzne do "kolektivizmu", alebo aspoň sa prekročia medze jeho teórií. A ten, kto neberie do úvahy tieto myšlienky, logicky naráža na úskalie mravného, právneho a sociálneho modernizmu, ktorý sme odsúdili v našej prvej encyklike.21 Nech toto presvedčenie si osvoja najmä tí, ktorí, majúc záľubu v novotách, sa neostýchajú obviňovať Cirkev potupným ohováraním, že vraj umožnila, aby do učenia teológov prenikol pohanský pojem vlastníctva, a tento treba jednoznačne nahradiť iným, ktorý oni s podivuhodnou neznalosťou nazývajú kresťanským.

Jasné usmernenia o právach a povinnostiach súkromného vlastníctva
47. Aby sa udržali v správnych medziach spory, ktoré v ostatnom čase vznikli ohľadom vlastníctva a z neho vyplývajúcich povinností, nech predovšetkým ostáva pevný základ stanovený Levom XIII., že totiž právo na vlastníctvo sa odlišuje od jeho vykonávania.22 Totiž spravodlivosť, ktorej sa hovorí komutatívna, si žiada, aby bolo prísne zachované rozdelenie dobier a aby sa prekračovaním hraníc svojho vlastníctva nezasahovalo do práv iných. Taktiež aby majitelia užívali svoje vlastníctvo len počestne, čo však už nie je predmetom tohto osobitného druhu spravodlivosti ale iných cností, ktorých vykonávanie sa nemôže vymáhať právnou cestou.23 Z toho sa niektorí nesprávne dožadujú, aby vlastníctvo i jeho čestné užívanie boli obmedzené tými istými hranicami. A ešte oveľa viac sa prieči pravde tvrdenie, že právo na vlastníctvo zaniká jeho zneužívaním alebo neužívaním.

Cirkev celkom správne obmedzila užívanie a výkon súkromného vlastníctva
48. Z tohto dôvodu robia užitočné dielo hodné všetkého uznania tí, ktorí pri zachovaní svornosti sŕdc a celistvosti Cirkvou vždy hlásaného učenia sa snažia definovať vnútornú podstatu a hranice týchto povinností, ktorými spolu so samotným právom na vlastníctvo i jeho užívaním a výkonom sa vymedzuje spolunažívanie v spoločnosti. Naopak, klamú sa a mýlia tí, ktorí sa snažia do takej miery oklieštiť individuálny charakter vlastníctva, že ho fakticky popierajú.

Štát musí zladiť práva súkromného vlastníctva s potrebami spoločného dobra
49. A skutočne, zo samotného charakteru vlastníctva, o ktorom sme povedali, že je zároveň individuálny i spoločenský, vyplýva, že v tejto veci ľudia musia mať ohľad nielen na vlastný prospech, ale takisto na spoločné dobro. Podrobné a okolnostiam primerané určenie týchto povinností, pokiaľ nie sú už dané samou prirodzenosťou, je úlohou verejnej moci. Takto môže verejná autorita zvlášť starostlivo vyčleniť, čo je vlastníkom pri užívaní ich dobier dvolené a čo nie, majúc stále na zreteli prirodzený a Boží zákon. Ba Lev XIII. múdro poznamenal, že "Boh ponechal (obmedzenie súkromného vlastníctva) na schopnosť ľudí a na zvláštne posúdenie národov."24 A naozaj, možno dokázať na základe dejín, že podobne ako iné prvky spoločenského života, ani vlastníctvo vôbec nie je nehybné. My sami sme to už potvrdili nasledovnými slovami: "Koľko rôznych konkrétnych foriem už malo vlastníctvo, od prvotnej formy u primitívnych národov, o ktorej ešte i v dnešných časoch možno zaznamenať určité skúsenosti, cez formu, ktorú malo v patriarchálnych spoločenstvách, a postupne cez rozličné tyranské formy (myslíme v klasickom zmysle tohto slova), ďalej cez rôzne feudálne podoby, cez monarchické až po všetky tie formy, ktoré po sebe nasledujú v modernom období."25 Je však zrejmé, že verejná moc nemôže užívať toto svoje právo svojvoľne; treba totiž, aby ostalo vždy nedotknuté a neporušené prirodzené právo na súkromné vlastníctvo a na dedičné odovzdávanie vlastných dobier, právo, ktoré štát nemôže potlačiť, pretože "človek bol skôr než štát"26 a tiež preto, že "domáce spoločenstvo logicky aj historicky predchádza občianske spoločenstvo".27 Práve preto múdry pápež už vtedy hlásal, že štátu nie je dovolené tak zaťažiť súkromné vlastníctvo nadmernými daňami a poplatkami, že ho privedie priam na pokraj biedy. "Štát nemôže zmiesť právo na súkromné vlastníctvo, keďže ono nie je odvodené z ľudského zákona, ale z prirodzeného zákona. Môže jedine mierniť jeho výkon a zlaďovať ho so spoločným dobrom."28 Keď takto verejná moc zladí súkromné vlastníctva s potrebami spoločného dobra, nekoná dielo nepriateľské, ale, naopak, priateľské voči súkromným vlastníkom, lebo tým účinne zabraňuje tomu, aby súkromné vlastnenie dobier, ako ho chcel premúdry Tvorca prírody na pomoc ľudskému životu, vytváralo neznesiteľné škody, a tak sa samo zahubilo. Ani tým neruší súkromné majetky, ale ich zabezpečuje; neoslabuje súkromné vlastníctvo, ale ho upevňuje.

Sväté Písmo prikazuje dobre používať bohatstvo
50. Rovnako nie sú celkom ponechané na ľubovôľu človeka jeho voľné prostriedky, totiž tie, ktoré nepotrebuje na zabezpečenie primeranej a dôstojnej životnej úrovne. Naopak, Sväté Písmo a svätí cirkevní Otcovia jasne a vytrvalo pripomínajú bohatým vážnu povinnosť, ktorá ich zaväzuje k almužne, dobročinnosti a štedrosti.

Povinnosť bohatých investovať nadbytočný zisk do vytvárania ďalších pracovných miest
51. A tak z princípov anjelského učiteľa29 možno vyvodiť, že investovanie týchto bohatších ziskov do diel, ktoré ponúkajú širšiu možnosť zamestnania, pokiaľ táto práca vedie k vytváraniu skutočne užitočných dobier, nielenže nepodlieha žiadnej vine alebo mravnej nedokonalosti, ale treba to, naopak, považovať za významný skutok cnosti veľkodušnosti, vo všetkom rešpektujúci potreby doby.

Spôsoby nadobúdania vlastníctva
52. Fakt, že vlastníctvo sa pôvodne nadobúda či už zabraním nejakej veci bez vlastníka (res nullius), alebo usilovnosťou a prácou, alebo tiež "špecifikáciou" ako sa hovorieva, je jasne potvrdený tak tradíciou všetkých čias, ako i náukou pápeža Leva XIII., nášho predchodcu. Nespôsobuje sa totiž nikomu ujma, hoci niektorí tvrdia opak, ak sa niekto zmocní veci, ktorá je verejne dostupná, čiže nepatrí nikomu; už samo úsilie, ktoré človek vynaložil vo vlastnom mene a ktorým pridal novú formu alebo zväčšil objem, stačí na to, aby tieto plody si privlastnil ten, kto okolo nich pracoval.

b) KAPITÁL A PRÁCA - PRVKY VÝROBY

Verejné bohatstvo pochádza z práce robotníkov
53. Celkom iná je povaha práce, ktorá sa vykonáva pre druhých a vynakladá sa s cudzím kapitálom. Práve na túto prácu sa vzťahujú veľmi pravdivé slová Leva XIII., že totiž "práca robotníkov je tá, ktorá vytvára národné bohatstvo".30 Vari nevidíme na vlastné oči, ako obrovské množstvo dobier, ktoré tvoria bohatstvo ľudí, vychádza z robotníckych rúk, ktoré buď pracujú samy, alebo obdivuhodne znásobujú svoju účinnosť pomocou nástrojov, teda strojov? Ba niet takého človeka, ktorý by neuznal, že každý národ sa dostal z biedy a núdze k lepšiemu alebo vyššiemu blahobytu jedine prostredníctvom veľkého množstva práce, ktorú spolu vykonali všetci občania tej-ktorej krajiny, či už tí, ktorí sú vo vedúcich pozíciách, alebo tí, ktorí ju vykonávajú. A nemenej jasné sa javí i to, že všetko toto úsilie by sa ukázalo zbytočným, ba nebolo by ani možné sa oň pokúšať, ak by Boh Stvoriteľ všetkých dobier nebol dopredu vo svojej dobrote nadelil bohatstvá a prírodný kapitál, pomocné prostriedky a prírodné sily. Čo iné je totiž práca, ak nie používanie a vynakladanie síl ducha a tela na tieto veci a s nimi samotnými? Prirodzený zákon a Božia vôľa, vyjadrená v tomto zákone, si vyžadujú, aby sa zachovával správny poriadok pri uplatnení prírodného kapitálu v ľudskom používaní; a tento poriadok spočíva v tom, aby každá vec mala svojho pána.

Kapitál a práca sú navzájom nevyhnutné
54. Z toho vyplýva, že s výnimkou prípadu, keď niektorí pracujú s použitím vlastného kapitálu, práca jedných sa musí združiť s kapitálom druhých, pretože jedno bez druhého nevytvorí nič. Dobre to poznamenal Lev XIII., keď napísal: "Niet kapitálu bez práce, ani práca nemôže byť bez kapitálu."31 Je preto celkom nesprávne pripisovať buď jedine kapitálu, alebo jedine práci to, čo sa dosahuje spoločným pričinením jedného i druhého; a je celkom nespravodlivé, ak jedno si privlastňuje výsledok činnosti, a popiera účinok druhého.

Prehnané nároky kapitálu
55. Po dlhý čas určite kapitál si osoboval príliš veľa pre seba. Všetko, čo sa vytvorilo, i plody, ktoré to prinieslo, si kapitál bral pre seba, ponechávajúc robotníkovi ledva toľko, koľko bolo nevyhnutné na zotavenie síl a obnovenie práce. Hlásalo sa totiž, že na základe akéhosi celkom nevyhnutného ekonomického zákona všetok kapitál prináležal bohatým a na základe toho istého zákona robotníci museli zotrvať natrvalo v podmienkach proletárov, čiže donútení žiť na nestálej a mizernej životnej úrovni. Je síce pravda, že týmito liberálnymi zásadami, ktorým sa ľudovo hovorí manchesterské, sa prax neriadila ani vždy, ani všade; predsa však nemožno popierať, že ekonomicko-sociálne ustanovizne sa voči nim ukázali skutočne a s trvalým úsilím náklonné. Nikto sa teda nemôže čudovať, ak tieto falošné názory a klamné predpoklady boli tvrdo napádané, a to nielen zo strany tých, ktorým odopierali prirodzené právo zabezpečiť si lepšie životné podmienky.

Nespravodlivé požiadavky práce
56. A tak k utláčaným robotníkom sa pridali takzvaní intelektuáli, aby postavili proti neexistujúcemu zákonu morálnu zásadu, rovnako neexistujúcu; že totiž to, čo sa vyprodukuje a vyťaží zo zisku, po odpočítaní toho, čo stačí na nahradenie a reprodukovanie kapitálu, prináleží podľa práva robotníkom. Tento omyl, o koľko je vábivejší než omyl socialistov, ktorí tvrdia, že všetko, čo je potrebné na výrobu, treba preniesť na štát alebo, ako hovoria, "zospoločenštiť", o toľko je nebezpečnejší a schopnejší oklamať neopatrných: je to lahodný jed, čo dychtivo užili mnohí, ktorých by otvorený socializmus nikdy nebol mohol oklamať.

Základné zásady pre spravodlivé rozdelenie dobier
57. Isteže, na zabránenie tomu, aby tieto falošné teórie nezahatali cestu spravodlivosti a pokoju či zo strany kapitálu, alebo práce, mohli prispieť múdre slová nášho predchodcu, že totiž "zem, hoci je rozdelená medzi súkromníkov, ostáva stále v službe a na úžitok všetkým."32 A to isté učenie sme tu vyššie predložili aj my potvrdením, že rozdelenie dobier do súkromného vlastníctva je stanovené samotnou prírodou, aby stvorené veci mohli dávať ľuďom tento spoločný úžitok trvale a pri zachovaní poriadku. Toto treba mať stále na pamäti, aby sa nezišlo zo správnej cesty pravdy.

Je nevyhnutné zachovať neporušené spoločné dobro celej spoločnosti
58. Avšak nie každé rozdelenie dobier a bohatstva medzi ľudí sleduje či už plne, alebo v primeranej dokonalosti Bohom stanovený cieľ. Preto je nevyhnutné, aby tie bohatstvá, ktoré sa vďaka hospodárskemu a spoločenskému pokroku trvalo znásobujú, boli pridelené jednotlivcom či triedam tak, aby ostal zachovaný onen spoločný úžitok všetkých, ktorý vyzdvihoval Lev XIII., alebo, inak povedané, aby sa uchovalo nenarušené spoločné dobro celej spoločnosti. Na základe tohto zákona sociálnej spravodlivosti jedna trieda nemôže vylúčiť druhú z učasti na ziskoch. Preto ak trieda bohatých porušuje tento zákon, keď bezstarostne si užíva hojnosť svojich dobier a považuje za prirodzený taký poriadok vecí, ktorý prináša všetko na osoh jej a nič robotníkom, nemenej porušuje tento zákon robotnícka trieda, keď podráždená porušovaním spravodlivosti a celkom zameraná len na nárokovanie si svojho práva, ktorého si je vedomá, požaduje všetko pre seba, keďže je to plod jej rúk, a preto bojuje a chce odstrániť súkromné vlastníctvo i zisky a príjmy, ktoré nie sú nadobudnuté prácou, nech sú akéhokoľvek druhu a pochádzajú z akéhokoľvek úradu (presnejšie: vykonávajú akúkoľvek funkciu - pozn. KVAS) v prospech ľudského spolunažívania, a to len preto, lebo sú také.

59. V tejto súvislosti treba podotknúť, že niektorí nevecne a celkom nesprávne aplikujú apoštolove slová: "Kto nechce pracovať, nech ani neje" (2Sol 3,10), pretože výrok apoštola je zameraný proti tým, ktorí sa vyhýbajú práci, keď by mohli a mali pracovať, a napomína, aby sme svižne využívali čas a telesné i duševné sily a nezaťažovali druhých, keď sa sami môžeme o seba postarať. Avšak vôbec neučí, že by práca bola jedinou cestou, ako si zadovážiť stravu a príjem.33

Rozdeľovanie vytvorených dobier v súlade s požiadavkami spoločného dobra
60. Každému teda treba prideliť jeho podiel na dobrách a treba zabezpečiť, aby rozdeľovanie stvorených dobier, ktoré sa teraz pred očami všetkých stalo príčinou rozbrojov pre veľkú nerovnováhu medzi niekoľkými prehnane bohatými a nespočetným množstvom núdznych, bolo znovu obnovené v zhode s požiadavkami spoločného dobra a sociálnej spravodlivosti.

Vytýčený cieľ: pozdvihnutie proletariátu
61. Toto je cieľ, ktorý podľa slov nášho predchodcu treba dosiahnuť: pozdvihnutie proletariátu. A v tomto sa treba uisťovať o to silnejšie a opakovať to o to naliehavejšie, nakoľko nezriedka také pápežove blahodárne nariadenia upadli do zabudnutia, buď preto, lebo boli úmyselne zamlčované, alebo ich uskutočnenie sa považovalo za nemožné, hoci je i možné, i potrebné ich uskutočňovať. Ani dnes nie sú menej múdre a účinné, i keď onen hrozivý "pauperizmus", ktorý mal na mysli Lev XIII., dnes vyčíňa v menšej miere. Isteže, podmienky robotníkov sa zlepšili a viac zrovnoprávnili, najmä v rozvinutejších štátoch a vo väčších krajinách, kde nemožno povedať, že by všetci robotníci boli postihnutí biedou alebo zavalení núdzou. Avšak po tom, čo mechanizácia a ľudský pokrok prenikli a s veľkou rýchlosťou sa rozšírili po nespočetných krajinách, tak na územiach, ktoré sa nazývajú novými, ako i v ríšach ďalekého východu, preslávených prastarou civilizáciou, nesmierne sa zvýšil počet núdznych proletárov a ich vzdychy volajú zo zeme k Bohu. K tomu treba pridať veľký počet nádenníkov na vidieku, donútených žiť v tých najnižších životných podmienkach a zbavených nádeje, že by niekedy mohli dosiahnúť "nejaký malý majetok",34 a teda navždy odsúdených na situáciu proletariátu, ak sa nepríjmu vhodné a účinné opatrenia.

Industrializmus vytvoril veľké bohatstvá, nerozdelené spravodlivo
62. Ale aj keď je celkom správne, že situáciu proletariátu treba dobre odlišovať od pauperizmu, predsa už to samo nepreberné množstvo proletárov je neodvratným dôkazom, že bohatstvá, ktoré tak výrazne narástli v priebehu tohto storočia, zvaného storočím industrializmu, nie sú správne rozdelené a pridelené jednotlivým triedam ľudí.

Zisk vytvorený v priemysle, musí byť rovnomerne rozdelený
63. Je teda nevyhnutné zo všetkých síl zabezpečiť, aby sa v budúcnosti nadobudnutý kapitál zhromažďoval jedine rovnomerným podielom medzi bohatými a s istou dávkou veľkodušnosti sa rozdeľoval medzi zamestnancov, nie preto, aby spohodlneli vo svojej práci, keďže človek sa narodil pre prácu tak ako vták pre lietanie, ale preto, aby si zveľadili majetok a rozumným spravovaním zväčšeného vlastníctva mohli ľahšie a pokojnejšie niesť ťarchu rodiny, a tak, zbaviac sa onoho neistého životného údelu proletariátu, boli schopní nielen znášať životné okolnosti, ale i predpokladať, že po ich smrti budú primerane zaopatrení tí, ktorých tu po sebe zanechajú.

Nová encyklika potvrdzuje usmernenia Leva XIII.
64. Všetky tieto rady náš predchodca nielen naznačoval, ale otvorene hlásal; a my touto svojou encyklikou ich chceme opätovne prízvukovať. Ak sa teraz konečne nepristúpi k ich bezodkladnému a horlivému uskutočňovaniu, nikto nedokáže zaručiť možnosť účinnej obrany verejného poriadku a sociálneho zmieru proti tým, ktorí zasievajú podvratné novoty.

c) SPRAVODLIVÁ MZDA

Pristúpiť k dôležitej otázke mzdy
65. Avšak toto uskutočnenie nebude možné, kým proletári nebudú mať možnosť svojou usilovnosťou a sporením si nadobudnúť aspoň skromný majetok, ako sme už poznamenali, odvolávajúc sa na učenie nášho predchodcu Leva XIII. Takže ten, kto na zaobstaranie si stravy a ostatných nevyhnutných vecí disponuje jedine svojou prácou, ako si dokáže, hoci i pri striedmom spôsobe života, odložiť nejaké úspory, ak nie z platu, ktorý poberá za svoju prácu? Pristúpme teda k otázke mzdy, ktorú Lev XIII. nazval "veľmi vážnou"35 a rozviňme i vysvetlime, kde treba, náuku a predpisy, ktoré sa jej týkajú.

Mzda nie je vo svojej podstate nespravodlivá
66. Predovšetkým tvrdenie, že dohoda o ponuke vykonávania práce je vo svojej podstate nespravodlivá, a treba ju teda zameniť za spoločenskú dohodu, je bezdôvodné a osočujúce voči nášmu predchodcovi, ktorého encyklika Rerum novarum ju nielenže pripúšťa, ale široko sa zaoberá tým, ako ju usmerniť podľa noriem spravodlivosti.

Účasť pracujúcich na riadení a na ziskoch podniku
67. Predsa však v súčasných podmienkach považujeme za rozumnejšie, aby, ak je to možné, pracovná dohoda bola trochu miernená spoločenskou dohodou, ako sa to už začalo praktizovať rôznymi spôsobmi na nemalý prospech tak samých robotníkov, ako i majiteľov. Takto sú robotníci zaisteresovaní či už na vlastníctve alebo na správe a do určitej miery spoluúčastní na získanom výnose.

Mzda musí byť určovaná na základe viacerých ukazovateľov
68. Spravodlivá výška mzdy sa musí vyvodiť z viacerých ukazovateľov, ako už múdro poznamenal Lev XIII., keď napísal: "Rozhodovať o nej (mzde) na základe spravodlivosti je podmienené mnohými okolnosťami".36 Týmito slovami už vtedy vyvrátil ľahkovážnosť tých, ktorí sa domnievali, že môžu vychádzať z jediného ukazovateľa, i to značne vzdialeného od reality.

Je mylné dožadovať sa všetkého, čo sa dosiahlo vlastnou prácou
69. Určite sú na omyle tí, ktorí neváhajú hlásať, že práca má takú cenu a tak musí byť ohodnotená, akú cenu majú ňou vyrobené výrobky, takže pracujúci má právo požadovať toľko, koľko sa dosiahlo jeho prácou. Je to princíp, ktorého absurdnosť je zjavná už z toho, čo sme vyššie povedali ohľadom vlastníctva.

Hodnotenie spoločenského a individuálneho charakteru práce
70. Je ľahké pochopiť, že okrem osobného a individuálneho charakteru treba brať do úvahy aj spoločenský charakter, a to tak v prípade vlastníctva ako i práce, zvlášť tej, ktorá sa na základe dohody vynakladá pre druhých. Pretože ak nejestvuje skutočne spoločenský a organický celok, ak spoločenský a právny poriadok nechráni výkon práce, ak jednotlivé zložky, ktoré sú navzájom od seba závislé, sa navzájom neprelínajú a vzájomne sa nedopĺňajú, ba čo viac, nespájajú sa - inteligencia, kapitál a práca -, aby vytvorili jeden celok, potom ľudská činnosť nemôže priniesť svoje plody. A preto nie je možné ju spravodlivo ohodnotiť ani primerane odmeniť, keď sa neberie do úvahy jej spoločenská a individuálna povaha.

Tri faktory, ktoré treba zohľadniť pri určovaní mzdy
71. Z tohto dvojakého charakteru, vpísaného do samej prirodzenosti ľudskej práce, vyvierajú vážne dôsledky, na základe ktorých má byť mzda riadená a určovaná.

1) Zaopatrenie pracujúceho a jeho rodiny: rodinná mzda

72. Na prvom mieste robotníkovi treba dať takú mzdu, aká postačuje na zaopatrenie jeho i jeho rodiny.37 Je však správne, aby aj zvyšok rodiny, každý podľa svojich síl, prispel k spoločnému zaopatreniu, ako to už možno prakticky vidieť najmä v rodinách roľníkov a tiež v mnohých rodinách remeselníkov a drobných obchodníkov. Avšak nesmie sa pritom zneužívať vek detí ani slabosť ženy. Matky rodín nech vykonávajú svoju prácu predovšetkým v domácnosti a okolo nej, pridržiavajúc sa domácich záležitostí. To, že matky rodín pre nedostatok otcovej mzdy sú nútené vykonávať nejakú výnosnú prácu mimo domova a takto zanedbávať svoje vlastné úlohy a povinnosti, no najmä opateru a výchovu svojich detí, je obrovským neporiadkom, ktorý sa musí so všetkým úsilím odstrániť.

Treba teda urobiť všetko, aby otcovia rodín dostávali takú mzdu, ktorá by postačovala na primerané zabezpečenie spoločných domácich potrieb. Aj keď v súčasných spoločenských okolnostiach to nie vždy bude možné učiniť, sociálna spravodlivosť si vyžaduje, aby sa čím skôr zaviedli také zmeny, ktoré zabezpečia každému dospelému robotníkovi spomenutú mzdu. Zaslúžia si tiež pochvalu tí, ktorí s múdrym a užitočným úsilím skúšajú a preverujú rôzne cesty, ako by sa odmena za prácu mohla dávať v takom vzťahu k potrebám rodiny, že v závislosti od ich zvýšenia by sa poskytovala v zvýšenej miere, ba v prípade potreby by sa uspokojovali aj výnimočné potreby.

2) Situácia podniku: nevyhnutnosť, aby každý podnik napredoval bez vážnych ťažkostí

73. Pri určovaní výšky mzdy treba brať ohľad aj na situáciu podniku a na podnikateľa. Je totiž nespravodlivé žiadať prehnané mzdy, keď ich podnik nemôže uniesť bez toho, že by sám skrachoval a následne spôsobil pohromu pre robotníkov. Je však pravda, že ak menší zisk podniku je zapríčinený nezáujmom, nepresnosťou a ľahostajnosťou voči technickému a ekonomickému pokroku, toto nemožno považovať za primeranú príčinu pre znižovanie miezd robotníkov. Ak však samotný podnik nemá také príjmy, aké by boli potrebné na vyplatenie spravodlivej mzdy robotníkom, či už preto, lebo je utláčaný nespravodlivými daniami, alebo je donútený predávať svoje výrobky za nižšiu cenu, než je spravodlivé, tí, čo ho takto zaťažujú, berú na seba ťažkú vinu, pretože oni oberajú robotníkov o spravodlivú mzdu a robotníci pod tlakom nevyhnutnosti sú nútení uspokojiť sa so mzdou nižšou než je spravodlivé.

Navrhované riešenia v prípade podnikových ťažkostí
74. Preto všetci, robotníci i vlastníci, v jednote síl i myslí nech sa pričinia o prekonanie všetkých prekážok a ťažkostí a nech im je v tomto takom blahodárnom diele na pomoci múdra záštita zo strany verejnej moci. Ak by však situácia mala dospieť do krajnosti, potom treba rozhodnúť, či podnik môže pokračovať vo svojej činnosti, alebo sa treba iným spôsobom postarať o robotníkov. V takom prípade, ktorý je určite veľmi závažný, treba, aby sa vytvorila a účinne pôsobila určitá kolegialita a kresťanská svornosť medzi vlastníkmi a robotníkmi.

3) Nutnosť napomáhať spoločné dobro: mzda prispôsobená verejným záujmom

75. Napokon výška mzdy sa musí prispôsobiť hospodárskym verejným záujmom. Už sme sa zmienili o tom, ako tejto prosperite alebo spoločnému dobru prospieva, keď si robotníci odkladajú časť mzdy, ktorá im ostáva po zabezpečení nevyhnutných potrieb, aby postupne nadobudli nejaký skromný majetok. Avšak netreba zanedbať aj ďalšiu nemenej dôležitú okolnosť, v našej dobe určite nevyhnutnú, že totiž tým, ktorí i môžu, i chcú pracovať, treba dať pracovnú príležitosť. A toto v nemalej miere závisí od určovania mzdy, ktoré tak ako môže prispievať k dobru tam, kde je udržiavané v určitých hraniciach, rovnako môže i škodiť, ak ich prekračuje.

Veď kto by nevedel, že príliš nízky počet a nadmerná výška miezd boli príčinou, pre ktorú robotníci nemohli pracovať? Táto nezrovnalosť, ktorá priniesla mnohým škodu najmä v rokoch nášho pontifikátu, uvrhla robotníkov do biedy a do pokušení, priviedla k úpadku prosperitu miest a vystavila do nebezpečenstva mier a pokoj na celom svete. Je teda proti sociálnej spravodlivosti, ak v záujme vlastných výhod bez ohľadu na spoločné dobro sa mzda robotníkov prehnane znižuje alebo prehnane zvyšuje; a táto istá spravodlivosť vyžaduje, pri zhode myslí a vôle, aby, pokiaľ je to len možné, mzda bola usmerňovaná takým spôsobom, žeby čo najväčšiemu možnému počtu robotníkov bolo umožnené vykonávať svoju prácu a dostávať za ňu primerané plody na svoje živobytie.

Nutnosť existencie spravodlivého pomeru medzi mzdami a cenami
76. Tomu takisto napomáha aj spravodlivý pomer medzi mzdami, s ktorým je úzko spätý aj spravodlivý pomer cien, za ktoré sa predávajú výrobky jednotlivých odvetví, ako sú poľnohospodárstvo, priemysel a podobne. Pri vhodnom zachovávaní tejto obozretnosti rôzne odvetvia sa budú navzájom dopĺňať a spoja sa akoby v jedinom tele a podobne, ako je to v prípade jednotlivých častí tela (údov - pozn. KVAS), budú si navzájom preukazovať pomoc a zdokonaľovať sa. Až vtedy sociálne hospodárstvo bude skutočne fungovať a prinesie svoje plody, keď sa všetkým jednotlivým členom spoločnosti poskytnú všetky dobrá, ktoré sa dajú vyťažiť s využitím prírody, technickej zručnosti a sociálneho usporiadania hospodárenia. Tieto dobrá musia byť v takom množstve, aké je potrebné tak na zabezpečenie potrieb a skromného pohodlia, ako i na povznesenie životnej úrovne ľudí. Toto, ak sa vykonáva rozumne, nielenže nie je prekážkou cnosti, ale vo veľkom ju napomáha.38

d) OBNOVA SPOLOČENSKÉHO PORIADKU

Lev XIII. sa intenzívne pričiňoval o obnovu spoločenského poriadku
77. Dosiaľ spomenuté usmernenia ohľadom rovnoprávneho rozdeľovania dobier a spravodlivosti v mzdách sa týkajú jednotlivcov a len nepriamo zasahujú spoločenský poriadok. Predovšetkým na jeho obnovu podľa zásad zdravej filozofie a najvyšších prikázaní zákona evanjelia, ktoré ho zdokonaľujú, zameral všetku svoju starostlivosť a pozornosť náš predchodca Lev XIII.

Čo je nevyhnutné pre dobro ľudstva
78. Otvorila sa cesta; ale na to, aby boli zdokonalené mnohé veci, ktoré ešte treba vykonať a aby z nich prekypoval ešte väčší a radostnejší prospech pre ľudskú rodinu, sú predovšetkým nevyhnutné dve veci: reforma ustanovizní a náprava mravov.

Reforma ustanovizní
79. A keď hovoríme o reforme ustanovizní, myslíme prvotne na štát, a to nie preto, že od jeho pôsobenia treba očakávať všetku nápravu, ale preto, lebo pod vplyvom individualizmu, ako sme už povedali, veci dopadli tak, že niekdajšia bohatá forma spoločenského života, ktorý sa kedysi prejavoval celým radom rôznych združení, bola potlačená a takmer vymrela, takže dnes proti sebe stoja skoro sami občania a štát. Táto deformácia spoločenského usporiadania prináša nemalú škodu samotnému štátu, na ktorý padajú všetky ťarchy, ktoré znivočené združenia už nevládzu niesť, takže je zaťažený nesmiernym množstvom bremien a záležitostí.

Štát nesmie prekážať pôsobeniu lokálnych ustanovizní
80. Je celkom určite pravdivé a dejiny to potvrdzujú, že kvôli zmeneným podmienkam mnohé veci môžu vykonávať už len veľké združenia, hoci sa nimi predtým zaoberali aj malé. Predsa však musí ostať jasná veľmi dôležitá zásada v sociálnej filozofii: ak je nepovolené odobrať jednotlivcom to, čo môžu vykonávať vlastnými silami a vlastným úsilím a prideliť to spoločenstvu, tak je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá. A práve v tomto spočíva veľká ujma a zároveň rozvrat správneho usporiadania spoločnosti. Prirodzenou náplňou akéhokoľvek zásahu samotnej spoločnosti je totiž pomôcť výpomocným (subsidiárnym - pozn. KVAS) spôsobom článkom (údom - pozn. KVAS) spoločenského organizmu, a nie zničiť ich a pohltiť.

Štát musí v rámci správnej hierarchie uznávať menšie združenia a zhromaždenia
81. Je preto nevyhnutné, aby najvyššia autorita štátu presunula na menšie a nižšie združenia vybavovanie záležitostí menšieho významu, ktorými by sa vlastne sama len rozptyľovala. Tak bude môcť s väčšou voľnosťou, silou a účinnosťou riešiť veci, ktoré prináležia len jej, lebo len ona ich môže vykonávať; totiž riadenie dozoru, napomínania, či potláčania, podľa jednotlivých prípadov a potrieb. Nech sa teda členovia vlád pevne ubezpečia, že čím dokonalejšie bude zachované hierarchické usporiadanie medzi jednotlivými združeniami v závislosti od zásady výpomocnej funkcie spoločenskej činnosti, o to viac sa posilní spoločenská autorita a výkonnosť, čím sa prispeje i k priaznivejšej a prosperujúcejšej úrovni samotného štátu.

Štát musí podnecovať spoluprácu medzi spoločenskými triedami
82. Toto teda musí byť prvý cieľ, toto musí byť úsilie štátu i najlepších občanov: ukončiť pretekanie sa dvoch proti sebe stojacich tried, vzbudiť a napomáhať srdečnú spoluprácu rôznych profesií občanov.

Spoločenské triedy musia konať harmonicky ako údy ľudského tela
83. Sociálna politika teda zameria všetok svoj záujem na obnovu samých profesií, pretože ľudská spoločnosť sa v súčasnosti nachádza v stave násilia, a teda je nestabilná a kolísavá práve preto, že sa zakladá na triedach rôzneho zamerania, stojacich proti sebe, a preto i náchylných na boje a nepriateľstvá.

84. A skutočne, hoci práca, ako znamenite vysvetľuje náš predchodca vo svojej encyklike Rerum novarum,39 nie je nejakým obyčajným tovarom, naopak, treba pri nej uznať ľudskú dôstojnosť robotníka, a preto nemožno s ňou obchodovať ako s akýmkoľvek tovarom, predsa však podľa toho, ako sa veci dnes majú, na trhu práce ponuka a dopyt rozdeľujú ľudí akoby do dvoch šíkov; a nejednota, ktorá z toho pramení, premieňa tento trh akoby na bojisko, kde jedni proti druhým húževnato bojujú. Každý vidí, ako je nevyhnutné čeliť práve tomuto vážnemu neporiadku, ktorý vedie do záhuby celú spoločnosť. Avšak celkové ozdravenie sa bude môcť dosiahnuť jedine vtedy, keď sa odstráni tento zápas a jednotlivé články (údy - pozn. KVAS) spoločnosti sa dobre zosúladia a vytvoria rozličné profesijné kategórie, ku ktorým sa každý občan pripojí nie podľa miesta, ktoré zastáva na trhu práce, ale podľa rozličných úloh, ktoré jednotlivci v rámci spoločnosti vykonávajú. Je totiž výsledkom prirodzených pohnútok, že tak ako tí, ktorí sú si blízki vzhľadom na miesto a spájajú sa a vytvárajú mestské správy, podobne aj tí, ktorí sa venujú rovnakému remeslu, vytvárajú združenia alebo spoločenské korporácie.

A tieto korporácie s ich vlastným právnym poriadkom, mnohí pokladajú ak nie za podstatné, tak aspoň za prirodzené pre občiansku spoločnosť.

Výzva stavovským združeniam pričiňovať sa o spoločné dobro
85. Keďže však poriadok, ako vynikajúco hovorí sv. Tomáš,40 je jednota, ktorá vyplýva z vhodného usporiadania mnohých vecí, pravý a rýdzy spoločenský poriadok si vyžaduje, aby jednotliví členovia spoločnosti boli v ňom vedno prepojení prostredníctvom určitého pevného spojiva. Táto spojovacia sila spočíva v totožnosti dobier, ktoré sa vytvárajú, alebo služieb, ktoré sa poskytujú, pričom sa v nich spája práca zamestnávateľov i zamestnancov určitej pracovnej kategórie, ako i v onom spoločnom dobre, o ktoré sa musia jednotlivé triedy, každá svojím spôsobom, spolu v priateľskej zhode usilovať. A toto spoločné úsilie bude o to väčšie a účinnejšie, o čo vernejšie si jednotlivci i rôzne stavovské združenia budú vykonávať svoju profesiu a vyznamenávať sa v nej.

Zamestnávatelia i robotníci nech si slúžia vlastnými odbormi na obranu svojich záujmov
86. Z toho je ľahké vyvodiť, že v takýchto korporáciách sú podstatne uprednostňované záležitosti, ktoré sú spoločné pre celú kategóriu. Z nich najzákladnejšou je čo najintenzívnejšie pričiňovať o to, aby celé profesijné združenie prispievalo k spoločnému dobru, čiže napomáhalo všeobecnú prosperitu celej krajiny. Pokiaľ však ide o podnikanie, v ktorom sa musia zvlášť prerokúvať a obhajovať osobitné výhody a nevýhody majiteľov a remeselníkov, prípadné rozhodnutia nech robí každá skupina osobitne.

87. Nie je azda nutné pripomínať, že v príslušnej miere možno na profesijné korporácie aplikovať to, čo Lev XIII. učil ohľadom formy politického zriadenia, že sa totiž ponecháva na slobodné rozhodnutie výber tej formy, ktorá sa javí lepšou, pokiaľ sa zabezpečí spravodlivosť a požiadavky spoločného dobra.41

Potvrdenie nevyhnutnosti slobody združovania
88. Takže rovnakým spôsobom, ako občania obce sa spravidla združujú na rozličné účely a každý sa slobodne k týmto združeniam môže, ale nemusí pripojiť, takisto aj tí, ktorí vykonávajú to isté remeslo, sa tiež medzi sebou spájajú v slobodných združeniach na také účely, ktoré majú nejaký súvis s výkonom ich remesla. Avšak keďže o týchto združeniach už dal jasné a jednoznačné smernice náš predchodca blahej pamäti, domnievame sa, že teraz postačí zdôrazniť len to, že človek má slobodu nielen vytvárať tieto združenia, ktoré sa riadia vlastným usporiadaním a právomocou, ale tiež vštepiť im také usporiadanie a také zákony, ktoré považuje za najlepšie vyhovujúce danému cieľu.42 A tohto istého práva sa treba dovolávať aj v súvislosti so zakladaním združení, ktoré presahujú hranice jednotlivých profesií. Slobodné združenia, ktoré už prekvitajú a prinášajú blahodarné plody, sa musia otvoriť a umožniť vytváranie dokonalejších korporácií, o ktorých sme sa už zmienili, a zo všetkých síl ich napomáhať podľa noriem kresťanskej sociológie.

Hospodárstvo musí byť založené na zásade sociálnej solidarity a nie neviazanej konkurencie
89. Treba sa postarať ešte o ďalšiu vec, ktorá s touto predošlou úzko súvisí. Takisto totiž ako jednota ľudskej spoločnosti sa nemôže zakladať na triednej opozícii, podobne správny hospodársky poriadok nemôže byť ponechaný voľnej konkurencii jednotlivých síl. Z tohto však, ako z otráveného prameňa, pochádzajú všetky omyly individualistickej ekonómie. Zabúda a opomína, že hospodárstvo má aj svoj sociálny a nie menej tiež morálny charakter, a požaduje, aby verejná moc ho uznala a ponechala v úplnej slobode, ako keby v trhu alebo vo voľnej konkurencii mal nájsť svoj riadiaci princíp a regulatív, podľa ktorého by bolo riadené oveľa dokonalejšie než akoukoľvek stvorenou inteligenciou. Ibaže voľná konkurencia, hoci je určite čímsi spravodlivým a užitočným, pokiaľ je udržaná v dobre stanovených hraniciach, nijako nemôže byť regulatívom hospodárstva; až príliš to dokazuje skúsenosť, keď boli v praxi aplikované normy individualistického ducha. Je teda v každom prípade nevyhnutné, aby sa hospodárstvo znovu začalo riadiť svojím pravým a účinným riadiacim princípom. Avšak túto úlohu ešte menej môže prevziať ekonomická zvrchovanosť, ktorá v ostatnom čase zaujala miesto voľnej konkurencie. Keďže je to slepá sila a násilná energia, na to, aby sa stala užitočnou pre ľudí, potrebuje byť múdro brzdená a usmerňovaná. Treba teda pohľadať vyššie a vznešenejšie zásady, ktorým možno túto hegemóniu pevne a úplne podriadiť: a takými sú sociálna spravodlivosť a láska. Z tohto dôvodu je nutné, aby sa sociálnou spravodlivosťou inšpirovali ustanovizne národov, ba celý život spoločnosti. A ešte viac je nutné, aby táto spravodlivosť bola skutočne účinná, čiže aby vytvorila právny a sociálny poriadok, ktorému sa prispôsobí celé hospodárstvo. Sociálna láska potom musí byť akoby dušou tohto poriadku a jeho ochranu i požiadavky si musí vziať na starosť verejná moc. To bude schopná urobiť ľahšie, ak sa zbaví tých bremien, ktoré jej nie sú vlastné, ako sme to už vyššie spomenuli.

Ekonomickú solidaritu treba preukazovať aj na medzinárodnom poli
90. Ešte viac však bude potrebné, aby rôzne krajiny spojili svoje zámery a sily, keďže na hospodárskom poli sú od seba závislé a musia si navzájom pomáhať, a usilovali sa múdrymi dohodami a ustanovizňami napomôcť úspešnú spoluprácu v medzinárodnej ekonomike.

Spolupráca medzi článkami spoločenského organizmu na obraz Kristovho mystického tela
91. Ak budú teda články (údy - pozn. KVAS) spoločenského organizmu takto obnovené a prinesie to i nápravu riadiaceho princípu ako regulatívu spoločenskej ekonómie, bude možné v určitom zmysle hovoriť o spoločenskom poriadku to, čo hovorí apoštol o mystickom tele Ježiša Krista: "Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske." (Ef 4,16)

e) ZMIENKA O KORPORATÍVNOM EXPERIMENTE V TALIANSKU

92. Prednedávnom, ako všetci vedia, bola zavedená určitá osobitná odborová a korporatívna organizácia, o ktorej je žiadúce, aby sme sa vzhľadom na obsah tejto našej encykliky zmienili a venovali jej niekoľko priliehavých úvah.

Úloha odborov
93. Štát právne uznáva odbory a nie bez monopolných výsad, pretože jedine ony, takto uznané, môžu zastupovať tak robotníkov ako aj zamestnávateľov, jedine ony môžu uzatvárať kontrakty a pracovné dodohy. Vstúpenie do odborov je dobrovoľné a len v tomto zmysle možno o odborovej organizácii hovoriť ako o voľnej, pretože členský poplatok či iné osobitné príspevky sú povinné pre všetkých členov danej kategórie, či už sú to robotníci, alebo zamestnávatelia, podobne ako sú pre všetkých záväzné pracovné dohody, uzatvorené právne uznanou odborovou organizáciou. Je však pravda, že bolo spoľahlivo vyhlásené, že právne uznané odbory nevylučujú faktickú existenciu profesijných združení.

Spojením odborárskych predstaviteľov robotníkov a zamestnávateľov sa tvoria korporácie
94. Korporácie sú tvorené z predstaviteľov robotníckych a zamestnávateľských odborov toho istého remesla alebo profesie a ako skutočné štátne orgány či ustanovizne riadia a koordinujú odbory vo veciach spoločného záujmu.

Zákaz štrajku
95. Štrajk je zakázaný; ak sa jednotlivé strany nemôžu zhodnúť, zasiahne súdny orgán.

Výhody korporatívneho usporiadania
96. Netreba dlho uvažovať, aby sa ozrejmili výhody tohto usporiadania, hoci len letmo načrtnutého: pokojná spolupráca tried, potlačenie socialistických organizácií a tlakov, sprostredkovacia činnosť osobitného súdnictva.

Aby sme neopomenuli nič v takejto dôležitej veci a v súlade so všeobecnými princípmi, ktorých sme sa tu dovolávali, ako aj s tým, k čomu sa hneď dostaneme, musíme povedať, že sledujeme ako nechýbajú ani tí, čo sa obávajú, že by štát mohol zaujať miesto slobodných aktivít, namiesto nevyhnutného a postačujúceho dozoru a pomoci, že nové odborové a korporatívne usporiadanie má prehnane byrokratický a politický charakter a že napriek spomenutým všeobecným výhodám môže slúžiť osobitným politickým zámerom namiesto nastolenia a vytvorenia lepšieho spoločenského poriadku.

f) KATOLÍCI ZAANGAŹOVANÍ ZA LEPŠÍ SPOLOČENSKÝ PORIADOK

97. Domnievame sa, že na dosiahnutie tohto vznešeného zámeru na pravý a trvalý všeobecný prospech je nevyhnutné predovšetkým a nadovšetko Božie požehnanie a potom spolupráca všetkých, čo majú dobrú vôľu. ďalej a ako logický dôsledok toho sa domnievame, že tento zámer bude o to istejšie dosiahnutý, v o čo väčšej miere k nemu prispejú technické, profesionálne a spoločenské pôsobnosti (spôsobilosti - pozn. KVAS) a ešte viac katolícke zásady a ich uskutočňovanie nie zo strany samotnej Katolíckej akcie (ktorá nemá v úmysle vykonávať činnosť čisto odborovú alebo politickú), ale tých našich synov a dcér, ktorých Katolícka akcia vynikajúco formuje v týchto zásadách a v ich apoštoláte pod vedením a na základe učenia Cirkvi; Cirkvi, ktorá aj na vyššie spomenutom poli, kde sa pretriasajú a usmerňujú mravné otázky, nemôže zabúdať na svoje ochranné a učiteľské poslanie, ktoré jej Boh zveril, a zanedbávať ho.

Nevyhnutná je aj reforma mravov
98. Ibaže to, čo sme povedali o obnovení a zdokonalení spoločenského poriadku, nijako nebude môcť byť uskutočnené bez reformy mravov, ako nám o tom dávajú dejiny skvelé dôkazy. Bola totiž doba, v ktorej vládlo spoločenské usporiadanie, ktoré hoci nebolo celkom dokonalé a v každej svojej súčasti bezchybné, predsa však sa javilo v určitom súlade so správnym rozumom podľa podmienok a potrieb svojej doby. Toto usporiadanie už dávno zaniklo, a to nie preto, že by sa nemohlo v rámci svojho vývoja uskutočňovať a prispôsobovať zmeneným podmienkam a potrebám vecí či určitým spôsobom sa rozširovať, ale skôr preto, že ľudia zatvrdení egoizmom odmietli rozšíriť schémy tohto usporiadania tak, ako by mali podľa zväčšujúceho sa počtu ľudstva, prípadne preto, že zvedení falošnou slobodou či inými omylmi a neznášanliví voči akejkoľvek autorite sa usilovali zbaviť akéhokoľvek obmedzenia.

Reforma mravov je prvým a najnutnejším liekom na mnohé spoločenské neduhy
99. Ostáva nám teda, keď sme opätovne posúdili súčasný hospodársky režim i jeho úhlavného žalobcu, socializmus, a vyniesli sme spravodlivý súd nad jedným i druhým, hlbšie sa zamerať na korene toľkých neduhov a poukázať na prvý a najnutnejší liek, totiž reformu mravov.