Kotlebove premeny

Rodný dom prezidenta Tisu vydáva túto správu pri príležitosti 128. výročia narodenia sa mučeníka viery katolíckej a národa slovenského – Mons. Jozefa Tisu – ktoré nadíde 13. októbra 2015. Jej účelom je vydať svedectvo o súčasnom stave politického testamentu vodcu slovenského národa – Jozefa Tisu – ku ktorému sa hlásia rôzne politické i spoločenské zoskupenia.

V tejto práci sa pokúsim syntetizovať premisy zo svojich starších prác [1][2][3] na túto tému a aplikovať ich na súčasnú politickú scénu tzv. „národných“ síl, pod ktorou sa myslia najmä „sily proti-systémové“, resp. zoskupenie doteraz neparlamentných politických strán a hnutí s viac či menej vlasteneckým, republikánskym až nacionálnym nádychom, ktoré – i keď nanajvýš vágne – aspoň avizujú „hĺbkovú reformu súčasného politického života a politickej kultúry“, resp. „zmenu režimu“.

Hlavný priestor budeme venovať najaktívnejšiemu politickému hnutiu, ktoré sa v osobe svojho vodcu bolo prihlásilo k politickému testamentu Mons. Jozefa Tisu – a to kotlebizmu, teda Marianovi Kotlebovi a strane Mariana Kotlebu, Ľudovej strane Naše Slovensko.

Rastie voličská podpora Mariana Kotlebu a strany Mariana Kotlebu?

V parlamentných voľbách z 12. júna 2010 získala strana Mariana Kotlebu, Ľudová strana Naše Slovensko, 33 724 hlasov, pričom v krajských voľbách rok pred parlamentnými, teda v roku 2009, získal sám Marian Kotleba kandidujúci na post bansko-bystrického župana 13 629 hlasov, čo zodpovedá viac ako 1/3 hlasov celej strany ĽS-NS o rok neskôr.

V predčasných parlamentných voľbách z 10. marca 2012 získala ĽS-NS o 7 tisíc hlasov viac ako pred dvoma rokmi, teda celkom 40 460 hlasov.

V krajských voľbách z 9. novembra 2013, teda o čosi viac ako rok a pol po parlamentných voľbách, získal Marian Kotleba kandidujúci na post bansko-bystrického župana v prvom kole 26 251 hlasov, čo predstavovalo nielen dvojnásobok hlasov z rovnakého typu voľby z roku 2009, ale tiež už viac ako 3/5 hlasov celej strany ĽS-NS v posledných parlamentných voľbách. V rozstrele druhého kola krajských volieb, v ktorom si voliči vyberali medzi Maňkom a Kotlebom, získal Kotleba až 71 397 hlasov, čo predstavovalo nárazový nárast podpory pre kotlebizmus o temer polovicu oproti rokom 2010 či 2012.

Pre naše skúmanie nie je podstatné, že ide o absolútne čísla, ktoré relativizuje napr. podiel celkovej účasti vo voľbách, šírka možnosti voľby či charakter voľby. V našom skúmaní sa snažíme v absolútnych číslach vystopovať voličské jadro Mariana Kotlebu, resp. strany Mariana Kotlebu (v oboch prípadoch ide o hlas odovzdaný kotlebizmu). A takisto sa snažíme na absolútnych číslach stopovať motiváciu voličov odovzdať svoj hlas práve pre kotlebizmus.

Svetlo do našich skúmaní vnášajú až voľby do Európskeho parlamentu z 24. mája 2014, ktoré sa uskutočnili len o čosi viac ako pol roka po krajských voľbách, v ktorých kotlebizmus získal doposiaľ najväčší počet hlasov vo svojich dejinách.

Ak by všeobecný rast voličskej podpory z predchádzajúcich demokratických volieb rôznych druhov mal znamenať nárast jadra voličskej základne kotlebizmu, potom by sa to malo nejakým spôsobom odzrkadliť i na voľbách do Európskeho parlamentu.

Avšak, v týchto voľbách – po sériách rastu voličskej podpory – zaznamenal kotlebizmus prepad na úrovni 9 749 hlasov, čo je iba jednou tretinou hlasov pre stranu v roku 2010 a polovicou hlasov pre Kotlebu v prvom kole krajskej voľby z roku 2013. Čo spôsobilo tento prepad? Bolo to vskutku iba rozhodnutie Kotlebu osobne nekandidovať v týchto voľbách, aby sa v prípade svojho zvolenia neocitol sedieť na dvoch stoličkách – županskej a europarlamentnej – tak ako jeho predchodca Maňka?

Pozrime sa na výsledky strany, ktorá má dlhoročne najdisciplinovanejšiu voličskú základňu – je to strana SMK: v parlamentných voľbách z roku 2010 získala v absolútnych číslach 109 638 hlasov a vo voľbách do európskeho parlamentu konaných rok predtým v r. 2009 – ktoré sú poznačené trvalo nízkou účasťou – zasa 93 750 hlasov. Isto, i na porovnaní týchto čísel badať pokles v hlasovaní do európskeho parlamentu, ale rozhodne nie pokles tretinový či polovičný, ako je to v prípade kotlebizmu, ale maximálne šestinový.

Ďalej vieme, že charakter voličského jadra SMK je založený oficiálne na konzervatívno-etnickom, ale pokojne môžeme povedať na maďarskom nacionálnom základe, kde k nedisciplinovanejšej časti voličskej základne SMK patria Cigáni hovoriaci po maďarsky.

Strana ĽS NS je marketingovo zameraná práve na tento voličský segment konzervatívno-etnický, pričom drvivú väčšinu konzervatívnych (viac menej pro-systémových) hlasov stráca v stranách SNS, KDH a OĽaNO, ale i v iných pro-systémových stranách ako napr. SMER-SD. Naopak, získava primát v hlasoch etnických.

Ak vychádzame z toho, že každá strana vo voľbách s malou účasťou dokáže mobilizovať vždy iba svoje voličské jadro, ktoré sa najviac stotožňuje s hodnotami tej-ktorej strany, potom na základe výsledkov eurovolieb z roku 2014 môžeme s väčšou-menšou pravdepodobnosťou odhadnúť jadro voličskej základne kotlebizmu v absolútnych číslach na 9000 voličov, ktorí sa s kotlebizmom identifikujú primárne na etnickom princípe – „Sme (bieli) Slováci“. A to predstavuje celkom 0,2% hlasov všetkých oprávnených voličov, čo pri klesajúcej tendencii účasti na parlamentných voľbách predstavuje asi 0,34% hlasov a viac.

Ide o projektovaný graf, v ktorom: *, ** hodnota výsledku krajských volieb premietnutá do 1/8 kvôli ôsmim krajom Slovenska oproti celonárodným voľbám, *** hodnota výsledku II. kola krajských volieb premietnutá do 1/8 kvôli ôsmim krajom Slovenska oproti celonárodným voľbám a následne do 1/2 kvôli zúženej voľbe, v ktorej volič rozhodoval len medzi dvomi možnosťami oproti širokej voľbe v celonárodných voľbách, **** hodnota výsledku EU volieb premietnutá do relevancie 1/6 oproti voľbám do NR SR podľa výsledkov SMK, strany s najdisciplinovanejšou voličskou základňou.

Môžeme teda skonštatovať, že z doterajších volebných výsledkov nemožno nijako uzatvárať na to, že by nejako signifikantne rástla voličská podpora Mariana Kotlebu, resp. strany Mariana Kotlebu.

Aké voličské segmenty a do akej miery oslovuje kotlebizmus a nakoľko má stabilnú voličskú základňu?

Už v roku 2010 som upozorňoval, že je potrebné rozlišovať medzi kotlebizmom ako jednotnou vodcovsko-politickou stratégiou Mariana Kotlebu pre skupinu sympatizantov a medzi kotlebovcami ako nehomogénnym substrátom tejto skupiny zloženým z viacerých sub- a kontrakultúr.

Skúsme teraz vyčísliť volebnú silu kotlebovcov – ktorých sme definovali v práci Kotlebizmus zabijakom potenciálu prvej ponovembrovej generácia slovenskej mládeže, a preto tu už nebudeme vysvetľovať zaradenie uvedených strán ku kotlebovcom – rozptýlených skrz svoje sub- a kontrakultúry v rôznych politických stranách (na základe výsledku parlamentných volieb z r. 2012):

  • 99%-občiansky hlas, 40 488 hlasov;
  • STRANA SLOBODNÉ SLOVO – NORY MOJSEJOVEJ, 31 159 hlasov;
  • Národ a Spravodlivosť − naša strana, 16 234 hlasov;
  • PRÁVO A SPRAVODLIVOSŤ, 10 604 hlasov;
  • STRANA +1 HLAS, 779 hlasov;
  • a nezabudnime na 9245 neplatných hlasov, keďže, k rôznym sub- či kontrakultúram koltebovcov nutno prirátať jednak recesistov či cielených, z ideologického hľadiska „uvedomelých“, sabotérov volebných lístkov.

S rezervou tu celkom teda hovoríme o 108 509 potenciálnych hlasov kotlebovcov pre kotlebizmus rozmiestnených naprieč politickým spektrom v rôznych stranách, zostávajúc súčasťou svojej sub- či kontrakultúry. Toto číslo už predstavuje 2,4% hlasov všetkých oprávnených voličov, čo pri klesajúcej tendencii účasti na parlamentných voľbách predstavuje asi 4,1% hlasov a viac. Prirátajme k tomuto číslu počet hlasov, ktorý získala výsostne ĽSNS a dostaneme číslo 148 969 voličov – a to je už 3,3% hlasov všetkých oprávnených voličov, čo pri klesajúcej tendencii účasti na parlamentných voľbách predstavuje asi 5,7% hlasov a viac.

A to stále ešte nepracujeme s časťou hlasov SNS, ktorá získala v r. 2012 celkom 116 420 hlasov, čo predstavovalo 4,6% všetkých odovzdaných hlasov v parlamentných voľbách.

Aký záver z uvedeného teda môžeme vyvodiť?

  1. Pri porovnaní množstva hlasov odovzdaných Kotlebovi a strane Mariana Kotlebu, zisťujeme, že Kotleba je jedinou osobnosťou strany, ktorá priam do existenčnej miery ovplyvňuje počet hlasov pre hnutie kotlebizmu.
  2. Najsilnejšie protisystémové kultúry spomedzi sub- a kontrakultúr kotlebovcov, ktoré sa identifikujú s kotlebizmom, predstavujú dnes počet asi 9000 osôb, ktoré aj prišli na prvú demonštráciu proti islamizácii 20. 6. 2015 do Bratislavy;
  3. Medzi tieto najsilnejšie protisystémové kultúry určite patrí subkultúra boja a vzdoru skinheads, subkultúra kolektívnej identity a spolupatričnosti hooligans a ultras a subkultúra všeobecného zvrátenia chorôb modernizmu v podobe návratu k prírodnému životu slovanských predkov;
  4. Protisystémové kultúry na Slovensku, ktoré sa do kotlebizmu stále nedarí integrovať, a ktoré tak tvoria prechodnú voličskú základňu, zostávajú: kontrakultúra analýz intelektuálnych konšpirológov svetového židovského sprisahania či všeobecne sprisahania svetových ekonomických elít (väčšina sa orientovala na Rostasov Zem a Vek s nákladom 25 tisíc a počtom predplatiteľov cez 7 tisíc a Slobodný vysielač s tisíckami poslucháčov) a kontrakultúru kresťanského tradicionalizmu hlinkovských ľudákov (ktorá zostáva rozptýlená v mnohých apolitických katolíckych spolkoch, a ktorú možno približne vyčísliť podľa volebného zisku strany Slovenská ľudová strana z roku 2006, ktorý predstavoval cez 3800 hlasov).
  5. Medzi celkom príležitostných voličov kotlebizmu patria príslušníci rôznych subkultúr a kontrakultúr deštrukcie, ktoré človek potreboval zavrhnúť, aby nezničil úplne sám seba (kontrakultúra hippies a feťákov, subkultúra alternatívno-liberálnej intelektuálnej mládeže všeobecne uvoľnených mravov, ap.). Ide o mládež morálneho „rozpustu“, ktorá tvorí minimálny a najviac nedisciplinovaný podiel sympatizantov kotlebizmu, ktorí sa do istej miery v Kotlebovi dokážu identifikovať ako v populárnej postave Che Guevaru.
  6. Na Slovensku ďalej jestvuje viac než 100 tisíc ľudí, ktorí nedôverujú systémovým politickým stranám a boli ochotní svoj hlas odovzdať stranám, ktoré majú blízko k nesystémovým názorom a stanoviskám, a preto ich do väčšej-menšej miery možno zaradiť ku potenciálnym kotlebovcom.
  7. A na koniec, na druhom kole krajskej voľby vidíme, že kotlebizmus dokázal prilákať nezanedbateľný počet príležitostných voličov hnutia kotlebizmu z radov masovej kultúry, čo je úplne nový jav (či je to i trend, budeme skúmať).

Všetky tieto navzájom nehomogénne a dokonca i vzájomne protichodné skupiny spája – ako sme už uviedli – nespokojnosť s ponovembrovým spoločensko-politickým vývinom na Slovensku, ktorú sú títo jednotlivci schopní – každý svojím spôsobom – zasadiť do širších európskych či svetových pomerov na pozadí istého stupňa vágnej formy „vlastenectva“, ktoré pôsobí nanajvýš sentimentálne; a tieto črepiny atomizovanej spoločnosti tvoria ľudskú silu zhruba o počte 150-tisíc duší (vrchná hranica). Slovensko však má 5 miliónov obyvateľov, z ktorých väčšina zotrváva v osídlach súčasnej nezdravej masovej kultúry.

Ak by sa mal kotlebizmus úspešne presadiť v demokratických voľbách, nikto nemôže spochybniť skutočnosť, že toto hnutie bude potrebovať získať voličov nad už beztak nadsadený rámec spomínaných 150-tisíc duší, a to voličov z radov masovej kultúry.

Ktorá časť obyvateľstva a do akej miery môže masifikovať hnutie kotlebizmu?

Kotleba sa opakovane mohol presvedčiť, že dlhodobo pracuje s voličským jadrom o sile 9000 ľudí a prechodnou voličskou základňou o sile asi 20 až 30 tisíc ľudí. Čo však mohol Kotleba vycítiť už aj sám niekedy po roku 2014 je, že každá tisícka voličov nad rozsah 9 tisíc, predstavuje príležitostných voličov z radov rôznych nehomogénnych sub- a kontrakultúr, z ktorých každú motivuje odovzdať svoj hlas kotlebizmu niečo iné, každá tisícka voličov nad rozsah 30 tisíc predstavuje zas známych nárazových voličov z radov nesystémových voličov.

Ak Kotleba – aj v pozícii župana – artikuloval na verejnosti viac témy, ktoré sú blízke jednej sub- či kontrakultúre jeho voličov, prichádzal o sympatie voličov ostatných sub- a kontrakultúr, ktoré cítili, že ich témy zostávajú v úzadí, resp. že Kotlebom artikulované témy sú v rozpore s tým, v čom „oni veria v rámci svojej subkultúry“, teda výrazným spôsobom sturbulentňoval 1/3 hlasov „jaderných“ a až 2/3 hlasov prechodných voličov a načieral do stredne neistých vôd voličov o sile asi 100 tisíc ľudí, ktorí oscilujú na hranici „proti-systémového“ volebného hlasu.

Ako sme uviedli, berúc v úvahu len „proti-systémových“ voličov, potenciálna sila hnutia kotlebizmu predstavuje len niečo cez 5,7% hlasov, pri klesajúcej tendencii účasti na parlamentných voľbách azda i o čosi viac.

To v prípade úspechu vo voľbách odsudzuje proti-systémovú stranu do koaličných väzieb s pro-systémovými stranami, pričom potenciál takejto valenčnosti najmä z hľadiska pro-systémových strán je rovný nule. Najmä, keď si uvedomíme, že strana s takýmto percentuálnym úspechom by mohla vládu vytvoriť jedine so stranou SMER-SD...

„Proti-systémová“ strana sa však zo svojej podstaty nemôže uspokojiť s takým stavom, v ktorom nebude mať vplyv na zmenu systému – to platí vo všeobecnosti – a personálnym vodcovským nastavením Kotlebu je tento predpoklad umocnený v prípade jeho ambícií na druhú.

Zmena systému v parlamentnej demokracii, aspoň pomyselne, vyžaduje nielen parlamentnú, ale rovno ústavnú väčšinu. Ako však z 9 tisíc jaderných, 30 tisíc prechodných a 100 tisíc neistých hlasov urobiť hlasov viac než 1 milión hlasov vládnej strany SMER-SD, aby sa kotlebizmus mohol v parlamentnej demokracii dostať do vládneho čela?

Nuž, „veľmi jednoducho“ a posledné dni sme toho svedkami v priamom prenose. Kotleba objavuje na „voličskom trhu“ celkom temer 1,8 milióna doteraz neznámych, ale oprávnených „voličov“, ktorí však, nech už z akýchkoľvek dôvodov, viac-menej permanentne nevolia žiadnu z politických strán, ani z tých „pro-“, ani z tých „proti-“ systémových.

A tu sa začínajú oprávnené obavy predsedu vlády, Roberta Fica a ministra vnútra, Róberta Kaliňáka. SMER-SD sa nebojí, že by im Kotleba vzal ich voličov, ani, že by Kotleba dokázal spraviť dieru do sveta so svojimi 9 tisíckami jaderných, 30 tisíckami prechodných a 100 tisíckou neistých hlasov. Vládna strana a s ňou i všetky systémové strany sa obávajú toho, že Kotleba dokáže mobilizovať do volieb voličov, ktorí boli dlhodobo zo systémovej politiky frustrovaní – a tých voličov je 1,8 milióna!

Aké javy spoločensko-politického života prajú masifikácii hnutia kotlebizmu?

Oných 1,8 milióna neznámych nevoličov je skutočnou nočnou morou systémových politikov! Veď trendom v moderných a vysokopokrokových postmoderných demokraciách Západu je dlhodobý pokles účasti na parlamentných voľbách a už aj v našich stredoeruópskych geopolitických šírkach sledujeme – a to najmä po roku 2006, kedy volebná účasť dosiahla slovenské historické minimum, a to 54,67%! – z roka na rok vyhrocujúcejšie sa predvolebné kampane a kreovanie stále nových a nových politických strán, ktorých jediným účelom je napriek trendu klesajúcej volebnej účasti „vyspelých demokracií“ priviesť k voľbám aspoň tých 50% oprávnených voličov...

Svedčí o tom aj počet registrovaných politických strán: od roku 2009 do roku 2015 stúpol počet registrovaných politických strán zo 132 na 155, a i napriek tomu, že mnohé strany v tomto období zanikli, resp. vstúpili do likvidácie, na Slovensku v horizonte siedmich rokov vznikli priemerne tri politické strany ročne... Ak rátame, že vznik novej politickej strany musí podporiť aspoň 10-tisíc občanov, s rezervou môžeme tvrdiť, že každý rok na Slovensku pribudne viac ako 30-tisíc nespokojných občanov, ktorí sa nedokážu stotožniť so žiadnou z už existujúcich strán; ak by toto číslo malo hoc len tretinovú relevanciu, stále by sme hovorili o viac než desiatich tisíckach občanov, ktorí sa každý rok pridávajú na ne-systémovú stranu, vo väčšej či menšej vyhranenosti voči súčasnému establišmentu „parlamentných“ či „pro-systémových“ strán.

Keď sa ohliadneme ešte ďalej do našej minulosti, zistíme, že dnes u nás jestvuje najviac politických strán ako kedykoľvek predtým, veď pred rokom 1918 u nás pôsobilo približne 18 strán so slovenským zastúpením, a podobne tomu bolo i za prvej ČSR. Počet strán bol zredukovaný až v Slovenskom štáte a neskôr, po víťazstve komunistov.

Dnes len počet aktívnych strán, rozumejme strán podávajúcich svoje kandidátky do parlamentých volieb, je väčší o 1/3 až 1/2, než počet všetkých jestvujúcich strán na Slovensku v prvej polovici dvadsiateho storočia.

Ďalším javom, ktorý spoluvytvára živnú pôdu pre masifikáciu hnutia kotlebizmu z radov „neznámych nevoličov“ je nárast počtu oprávnených voličov, práve s ktorým priamoúmerne rastie počet chronických nevoličov, ktorí sa stávajú „nášľapnou“ mínou demokratického establišmentu.

Od parlamentných volieb z roku 1990 vzrástol počet oprávnených voličov z 3,6 milióna na temer 4,4 milióna v roku 2012, čo je nárast temer o 1 milión oprávnených voličov, ktorí môžu dnes pristúpiť k hlasovacím urnám, ale chronicky tak nečinia.

Tento nárast oprávnených voličov súvisí najmä so zmenou vekového zloženia nášho obyvateľstva za pomerne konštantného celkového počtu obyvateľov. Od deväťdesiatych rokov totiž začali dospievať tzv. Husákove deti (deti babyboomu) z éry 70.-tych rokov minulého storočia, čím začalo naše obyvateľstvo s drastickým poklesom pôrodnosti v deväťdesiatych rokoch starnúť, resp. „dospievať pre voľby“. Zanedbateľným faktorom bolo okrem toho ešte neprebehnutie „voľby občianstva“ Českej, resp. Slovenskej republiky, ktoré sa udialo až po roku 1992.

Od roku 1990 nastúpil trend rastu nevoličov popri raste počtu oprávnených voličov a v celkom dramatickej podobe trval až do roku 2006, o ktorom sme už v tejto správe hovorili, ale vzhľadom na jeho zlomovú povahu sa mu budeme teraz venovať osobitne.

Čo sa udialo v roku 2006? V parlamentných voľbách v roku 2006 prvý raz v dejinách parlamentného demokratizmu u nás, napriek volebnej účasti – najnižšej v dejinách – ale stále nadpolovičnej, klesol voličský mandát zvolených zákonodarcov, teda poslancov parlamentného zhromaždenia s právom prijímať zákony, pod 51% vzhľadom na počet všetkých oprávnených voličov v onom roku voľby. Aj keď účasť vo voľbách bola okolo 55% všetkých oprávnených voličov, strany, ktoré zasadli po voľbách do parlamentu mali demokratický mandát len 47% oprávnených voličov, keďže niekoľko strán s tisíckami hlasov zostalo pre 5% kvórum mimo parlamentu.

Pritom, základným legitimizačným prvkom štátnej moci v parlamentnom demokratizme je tzv. „vláda väčšiny“ – v zmysle: demokratický režim je legitímny, resp. demokratický, kým platí, že všetky tri zložky štátnej moci vládnu z vôle (aspoň) väčšiny.

V roku 2006 parlamentný demokratizmus o túto väčšinu prišiel, a tým o svoj jediný legitimizačný prvok, o tzv. „vôľu ľudu“, ktorou v právnej teórii odôvodňoval svoje právo vládnuť nad obyvateľstvom.

Pri podrobnom pohľade na fungovanie parlamentného demokratizmu u nás zistíme, že demokratický mandát meniť ústavu a prijímať ústavné zákony „kvalifikovanou väčšinou“, a tým zásadným spôsobom meniť charakter štátu a jeho zriadenia, mali poslanci parlamentného zhromaždenia iba v roku 1990, kedy poslancov tvoriacich kvalifikovanú väčšinu potrebnú na prijatie ústavných zákonov, volilo v tom roku 52% percent všetkých oprávnených voličov. Avšak, už na počiatku parlamentného demokratizmu u nás, teda v tom istom roku, poslanci, ktorí svojou nadpolovičnou väčšinou zväzovali zákonmi celého obyvateľstvo, boli zvolení len 44% všetkých oprávnených voličov v tej dobe, keďže na prijatie zákona postačovala iba nadpolovičná väčšina hlasov poslancov.

V roku 2006 tieto percentá po prvý raz v našich dejinách padli pod 30%, pričom poslanci zvolení v parlamentných voľbách v roku 2012 mali mandát iba 28% všetkých oprávnených voličov, aby menili svojou kvalifikovanou väčšinou charakter štátu prostredníctvom ústavných zákonov a iba 24%-ný mandát všetkých oprávnených voličov na to, aby ich zaväzovali demokratickou povinnosťou rešpektovať nimi prijímané zákony nás, občanov...

A práve od roku 2006 registrujeme vo verejnom diskurze snahu politikov hľadať spôsoby ako „polepšiť“ čísla nízkej účasti na voľbách, pod ktorou sa vlastne skrýva strácajúci sa mandát zákonodarcov, pričom sa v tejto súvislosti skloňuje zmena volebného zákona, kedy bude buď úplne odstránené kvórum 5% pre vstup do parlamentu, alebo bude aspoň znížené na kvórum 3% z 90-tych rokov, prípadne, tí najliberálnejší navrhujú, aby účasťou vo voľbách bol volič motivovaný dňom pracovného voľna, ktoré by si mohol uplatniť u svojho zamestnávateľa.

Demokratická legitimita tých, ktorí nad nami vládnu pod zámienkou demokracie tak od roku 2006 nemá svoju platnosť, platnosť podľa svojho raison d'être; má iba platnosť podľa pravidiel, ktoré vymysleli sami osnovatelia a správcovia sekulárneho parlamentného demokratizmu u nás tým, že zákonom neobmedzili platnosť volieb výškou účasti. To ale nič nemení na veci, že v roku 2006 prišiel súčasný demokratický establišment o jediný svetských demokratický legitimizačný prostriedok svojej moci nad ľudom, kedy väčšina vládne menšine.

Ťažko dokázať úmysel v spojitosti s popísaným javom, ktorý má tendenciu stať sa trendom, ale vskutku od volieb v roku 2006 sledujeme na našej politickej scéne ostré vyhrocovanie predvolebného boja a opätovný trend nárastu nielen registrovaných, ale rovnako tak kandidujúcich strán v parlamentných voľbách.

Pre ilustráciu, vymenujme aspoň niekoľko viac či menej neštandardných politických strán, ktoré sa po roku 2006 uchádzali o priazeň voliča v parlamentných voľbách:

2010: Paliho Kapurková, veselá politická strana, Nová demokracia; AZEN – Aliancia za Európu národov;

2012: OĽaNO; 99 % – občiansky hlas; Zmena zdola, Demokratická únia Slovenska; STRANA SLOBODNÉ SLOVO – NORY MOJSEJOVEJ; Národ a Spravodlivosť − naša strana; PRÁVO A SPRAVODLIVOSŤ; Robíme to pre deti - SF; Zelení; Strana zelených; NÁŠ KRAJ; Strana občanov Slovenska; Obyčajní ľudia; STRANA +1 HLAS.

Na dôvažok uveďme, že každá strana vstupujúca do volieb musí od roku 2004 zložiť tzv. volebnú kauciu vo výške 16,5 tisíc EUR, čo nie je vzhľadom na množstvo malých novovzniknutých strán malá čiastka.

Napriek tomu, že dôvodová správa k zákonu o volebnej kaucii hovorila o snahe zákonodarcov zabrániť „triešteniu politickej reprezentácie občanov“ – v praxi akoby nemala vôbec žiaden účinok, a skôr sa natíska v súvislosti so zlomovým rokom 2006 predstava, že trieštenie politickej reprezentácie občanov pro-systémovým stranám (zákonodarcom) vyhovuje, akurát prostredníctvom kaucie determinujú dikriminanta, ktorý toto trieštenie môže (resp. si môže dovoliť) prevádzať.

Z uvedených štatistík teda vidíme, že systémoví politici nemajú na výber a do volieb burcovať musia, aby čistou volebnou účasťou vyvolali aspoň režimistické zdanie legitimity svojej demokratickej moci, kedy ich zvolí „väčšina“, aby ich parlamentná väčšina či kvalifikovaná väčšina mohla byť označovaná i naďalej za výraz „vôle väčšiny ľudu“.

To však vo výnimočnom stave nihilizmu, ktorý panuje v štátoch Európskej únie de facto od jej vzniku znamená tiež – spolu s vyrábaním dôvodov systémovými stranami „prečo ísť voliť“ – zároveň mobilizáciu tých voličov, ktorí sú síce súčasťou masovej kultúry, ale stratili dôveru v parlamentný demokratizmus a pro-systémové strany, – a ktorých počet na Slovensku doteraz stále rástol –a zákonite, po takejto ich mobilizácii, odovzdajú svoj hlas niektorej zo strán „proti-systémových“.

Úvahy na túto tému – pri ktorých som načrtol jav obsahovej straty legitimity demokratickej moci – som po prvý raz rozvinul v článku Kontrarevolúcia by mala nastúpiť po obsahovej strate legitimity demokratickej moci, ktorý týmto dávam čitateľovi opäť do pozornosti.

Čím viac politických strán vznikne, tým viac sa síce spoločnosť mravne a hodnotovo utvrdí vo svojej atomizácii, projektujúc svoj jašský spoločensko-politický svetonázor do strany, ale naopak, priamoúmerne tomu narastá v nových podmienkach volebná účasť, vďaka nespočtu strán, ktoré mobilizujú svoje voličské základne (pri malých stranách hovoríme doslova o rodine, kamarátoch a známych). Akoby platilo, že čím viac sa naša spoločnosť roztriešťuje, tým väčší demokratický mandát získava v absolútnych číslach vládna strana či koalícia vzídivšia z demokratických volieb, lebo stany účastné na predvolebných kortešačkách zvyšujú kvórum demokratickej legitimity ich moci zvyšovaním účasti na voľbách. Postranným javom je znižovanie percent hlasov všetkých zúčastnených voličov pre pro-systémové strany v prospech proti-systémových strán.

Náskok v počte hlasov pro-systémových strán je zatiaľ dostatočne veľký na to, aby toto riziko podstupovali výmenou za psychologický jav držania demokraticky legitímnej moci vzídivšej z parlamentných volieb.

V takejto vypätej situácii liberálnej parlamentnej demokracie, ktorá u nás panuje, by mohol byť vznik nových politických strán – ako sme už viac ráz naznačili – paradoxne i tých proti-systémových, doslova v záujme už existujúcich a vládnucich strán pro-systémových – a to z technického hľadiska „volebnej účasti“ (túto hypotézu ešte podrobíme kritike, aby sme ju nahradili inou). V tomto svetle si na záver zrekapitulujme, aké javy spoločensko-politického života prajú masifikácii hnutia kotlebizmu?

  1. Starnutie populácie a s ním i nárast množstva relatívne mladých oprávnených voličov, ktorí chronicky nevolia.
  2. Trieštenie politickej reprezentácie občanov a s tým spojený vznik a aktivita ďalších a ďalších politických subjektov. Paradoxne, čím viac proti-systémových strán vznikne, tým viac nevoličov bude motivovaných voliť, pričom je jednoduchšie z „proti-systémového voliča“ spraviť „voliča ĽS-NS“, než z nevoliča voliča.
  3. O samotnú mobilizáciu čo najväčšieho počtu voličov sa minimálne pre svoju demokratickú podstatu (a špekulatívne i kvôli záujmu dosiahnuť volebnou účasťou demokratickú legitimizáciu svojej moci) musia starať samé pro-systémové strany, teda tiaha celých volieb stojí na nich, pričom proti-systémové strany môžu za vynaloženia podstatne menšieho úsilia sa venovať získavaniu voličov na svoju stranu.

Je „trieštenie národných síl“ mýtom alebo skutočnosťou z pohľadu kontrakultúrneho kotlebizmu?

V predchádzajúcich kapitolách sme, okrem iného, nepriamo vyvrátili tiež mýtus o tzv. trieštení proti-systémových „národných síl“.

Marian Kotleba a strana Mariana Kotlebu je jedinou výraznou stranou hnutia kotlebizmu a oddeľovanie sa rôznych neznámych či málo známych postáv od Mariana Kotlebu, môže síce zapríčiniť stratu hlasov jaderných voličov strany Mariana Kotlebu, resp. možných známych voličov, ktorí predstavujú asi 150 tisíc ľudí, ale nemá zásadný význam pre stratu hlasov možných neznámych voličov, ktorí predstavujú až 1,8 milióna duší!

Naopak, ono trieštenie „politickej reprezentácie“ môže napomôcť masifikácii hnutia kotlebizmu tým, že viac malých postáv priláka viac nevoličov z radov oprávnených voličov, ktorí chronicky nevolia, a smotánku tejto politickej mobilizácie napokon „zlizne“ Marian Kotleba so svojou stranou.

V tomto duchu Marian Kotleba a strana Mariana Kotlebu nie sú tiež odkázaní na všakovaké „koalície proti-systémových strán“.

Čo môže urobiť s kotlebizmom integrácia masovej kultúry do jeho kontrakultúrneho základu?

V úvode tejto kapitoly budeme polemizovať s tým, čo sme doteraz napísali, v snahe nájsť bod obratu v záujmoch pro-systémových strán.

Do akej miery robia mobilizáciou voličov medvediu službu pro-systémové strany stranám proti-systémovým? A v ktorom okamihu, naopak, začínajú robiť medvediu službu proti-systémové strany stranám pro-systémovým zvyšovaním volebnej účasti?

Trápi vôbec zákonodarcov strata ich demokratického legitimizačného mandátu, ktorá trvá od roku 2006?

Ak sledujeme čisto ukazovateľ miery účasti na voľbách, tak je stále nadpolovičná, i keď nízka sama osebe, bola predzvesťou možných budúcich trendov už v roku 2006. Ďalej pozorujeme, že tieto pomery sa v horizonte ďalších šiestich rokov akosi stabilizovali za prispenia rôznych už popísaných javov.

Mohli by sme teda povedať, že súčasná volebná účasť je pre systémových demokratických politikov jedna z posledných akceptovateľných, ktorej negatívny dopad na psychológiu demokracie môžu stále tlmiť rôznymi reformami volebného zákona pokojne ďalšie dve až tri volebné obdobia, čo predstavuje ďalších 8 až 12 rokov, pri rozsiahlejších zmenách, ktoré prináša iniciatíva tzv. „priamej demokracie“ – nech je akokoľvek metafyzicky nesprávna – i viac.

Takisto, keď sa pozrieme na mieru demokratickej legitimity volieb do orgánov samosprávy či do Európskeho parlamentu, ktorého zákony sú nadradené zákonom prijatými NR SR, tak môžeme získať oprávnené presvedčenie, že nikto z establišmentu si z nízkej účasti na voľbách, nerobí ťažkú hlavu – nielen u nás, ale v Európe ako celku – a dokonca sa objavujú teórie o tom, že i nevoliť je demokratický názor resp. dokonca právo, ktorým sa legitimizujú hoc i voľby, v ktorých by účasť nepresiahla 10% všetkých oprávnených voličov, a platilo by, že nehlasovaním volilo proti zákonodarcom zvoleným menšinou vyše 90% voličov...

V súčasných podmienkach, ktoré sme opísali, nech už z hľadiska demokratickej ideológie predstavujú doslova hororový film, však stále nie sú pro-systémové strany odkázané na mobilizáciu voličov stranami proti-systémovými, a napriek tomu sme svedkami, že establišment ťaží z proti-systémových strán.

Akým spôsobom teda, ak nie čistom technickým, svetsko-legitimizačným?

Nemusíme pre príklady zájsť do ďalekej minulosti: SMER-SD na Slovensku doslova doluje politické idey, ktoré na povrch politickej scény vynáša proti-systémový odboj, u nás reprezentovaný kotlebovcami, priamo z vnútra ich proti-systémových hnutí. Róbert Fico sa po počiatočnej nevôli napokon ujal proti-imigrantskej témy a vyťažil z nej obrovský kapitál v podobe domácich voličov i isté, i keď kontroverzné renomé, dokonca na medzinárodnej scéne.

Establišment teda v súčasnej fáze parazituje na odboji ideovo, kedy sám súc myšlienkovo vyprahnutý, ba priam „unavený vládnutím“, filtruje s ich následným čiastočným spriechodnením volebné agendy proti-systémových strán.

Vidíme to tiež na príklade symbiotických maďarských dvojičiek Fidesz a Jobbik, kde je Fidesz síce vnímaným ako pro-systémovým parazitom napojeným v istých ideových prienikoch na viac-menej proti-systémový hostiteľský Jobbik, ale skutočnosť ukazuje, že tento vzájomný vzťah nevyhovuje len Fideszu, ale i Jobbiku. Jednoducho, Jobbik nie je v stave vládnuť, a tak v opozícii získava čas na svoje dozrievanie predtým, než by sa svojou politickou neschopnosťou úplne nezdiskreditoval v očiach maďarského národa. Tento istý scenár sa môže uplatniť i na Slovensku, v podobe symbiotickej dvojičky SMER-SD a ĽS-NS.

Situácia v Maďarsku nás teda učí, že z parazitizmu establišmentu na politických programoch odboja môže vzniknúť vzťah výhodný pre obe strany.

Mobilizáciou svojich voličov, teda fragmentu či atómiku rozbitej slovenskej „občianskej spoločnosti“, ĽS-NS dnes do malej miery napomáha legitimizovať vládu pro-systémových strán, ale, zároveň sa na fragmentácii slovenského národa v akýsi beztvarí kolos „občianskej spoločnosti“, spolupodiela – a – čo je najhoršie, na legitimizáciu svojej „proti-systémovej moci“ bude musieť hnutie kotlebizmu použiť „pro-systémové prostriedky“, medzi ktoré patrí „demokratická súťaž“ o hlas príslušníka masovej kultúry. A tu sa dostávame k zásadnej otázke:

Aké podmienky musia byť naplnené, aby príslušník masovej kultúry odovzdal svoj hlas kontrakultúrnemu hnutiu kotlebizmu?

  1. Ideologické hrany strany sa musia zbrúsiť tak, aby boli ostrejšie ako hrany pro-systémových strán, ale zároveň tupšie ako sú vlastné hrany proti-systémovej strany.
  2. Program strany sa musí sformulovať podľa pravidiel demokratickej súťaže politických strán, čím z programu strany, ktorým strana komunikuje s voličom, musí zákonite vypadnúť jasný cieľ proti-systémovej strany, a to, v čo chce zmeniť proti-systémová strana súčasný systém tak, aby sa obsahovo ani štrukturálne naň nepodobal establišment, ktorý chce vybudovať.

V krátkosti, proti-systémová strana, ktorá vstupuje do demokratickej súťaže politických strán podľa pravidiel a zásad systému, dnes liberálnej demokracie, musí deformovať svoje idey, na ktorých vznikla a zahmlievať svoje ciele, ktoré chce (chcela) naplniť, aby oslovila voliča z prostredia masovej pro-systémovej kultúry.

V časoch, keď sa prostredníctvom „demokratickej súťaže“ k moci dostala Hlinkova slovenská ľudová strana, masovú kultúru vtedajšieho Slovenska tvoril „slovenský národ“ ako celok (nie nejaká občianska spoločnosť bez národného povedomia), a slovenský národ ako taký bol programom i cieľom HSĽS, pričom sa národ vo svojej rozpriestranenosti identifikoval s katolicizmom, ktorý zasa národu ako takému určoval cieľ jeho transcendencie – a tým cieľom bola spása jednotlivcov v národe prostredníctvom kázne katolíckej Cirkvi, čím sa mal dosahovať Boh ako konečný cieľ národa.

Bez akéhokoľvek občianskeho vzdelania, s týmto bola uzrejmená každá starenka i každý starec na Slovensku, prostredníctvom náboženstva, ktoré stovky rokov vytváralo vedomú jednotu ľudí.

K dosiahnutiu moci „demokratickými spôsobmi“ sa teda idey strany nemuseli deformovať a program zahmlievať.

Dnes sa priemerný príslušník masovej kultúry neidentifikuje s národom ako takým, tobôž nie v jeho náboženskej transcendencii, lež s rôznymi názormi na štátnu stratégiu dosahovania pozemských „dobier“ jeho vlastnej spotreby a konzumu ako jednotlivca.

Príslušník masovej kultúry dnešku má teda negatívny potenciál nedať svoj hlas tej strane, ktorá by deklarovala obmedzovanie jeho pozemských (s)potrieb (alebo ktorá tak už napriek svojmu „ľudovému“ programu urobila), a naopak, má pozitívny potenciál dať svoj hlas takej strane, ktorá to buď nedeklaruje, alebo to minimálne ešte nemala možnosť urobiť. A na takýto postulát sa zužuje proti-systémový hlas príslušníka masovej kultúry, ktorý číta už vypočítaných 1,8 milióna neznámych duší.

Takýto postulát musí do svojho programu a cieľu integrovať každá politická strana, ktorá dnes vstupuje do „demokratického zápasu“ o voliča, aby mohla pomýšľať na svoj politický úspech.

Záver

Dnes nič nenasvedčuje tomu, že by voličská podpora Mariana Kotlebu a strany Mariana Kotlebu nejako signifikantne rástla, dokonca sa dá povedať, že prostredníctvom ideového parazitizmu sa na potenciálnych voličoch kotlebizmu priživuje sám establišment v podobe strany SMER-SD. V súčasnosti dochádza ku kryštalizácii jadra voličov kotlebizmu, pričom však, toto veľmi úzke kontrakultúrne proti-systémové voličské jadro prestáva byť z dlhodobej mocenskej perspektívy pre Kotlebu zaujímavé, práve preto, že je početne slabé na to, aby dnes obstálo „v demokratickej súťaži názorov“. Naopak, pred Kotlebom sa rozprestiera mnohonásobne lákavejšie more o veľkosti 1,8 milióna neznámych duší relatívne mladých chronických nevoličov pochádzajúcich prevažne z prostredia masovej kultúry, ktorí sú dostatočne početne silní, aby mohli „v demokratických voľbách“ priniesť výraznejší politický úspech kotlebizmu už dnes.

Na to však, aby kontrakultúrne hnutie oslovilo príslušníka masovej kultúry, musí do seba integrovať samé prvky masovej kultúry, čo ohrozuje jeho bytostný proti-systémový raison d'etre.

Navyše, proti-systémové hnutie účasťou na súťaži o moc podľa pravidiel systému, teda establišmentu, do istej miery posilňuje zmysel existencie samotného systému a jeho pravidiel, a do budúcnosti sa môže vo veľkej miere podieľať na demokratickej legitimizácii moci systémových strán vzídivších z volieb s veľkou účasťou, vďaka svojmu podielu na vyhrocovaní názorových vášní a atomizácii národa na prachové čiastky beztvarej občianskej spoločnosti.

***

Rozsah tejto správy prekračuje únosnú mieru, preto ju bude potrebné rozdeliť do viacerých častí, aby sa jednak mohlo analyzovať správanie sa kotlebizmu po získaní regionálnej moci, a jednak, aby sme pristúpili k rozboru hnutí kotlebovcov dnes postávajúcich na okraji politického dejstvovania (najmä Slovenské hnutie obrody).

Jedno je isté – prvá časť správy tu končí a nie je isté, či autor bude mať kapacitu dokončiť jej zvyšné minimálne dve ďalšie časti.

Autor však zo svojej pozície správcu Rodného domu prezidenta Tisu nemohol zostať mlčať a považoval za svoju povinnosť poukázať na tak zjavné nebezpečenstvá, ktoré si však mnohí vo svojej honbe za čo najúspešnejším politickým výsledkom na demokratickom bojisku nepripúšťajú.

Istým je tiež, že v úvode správy predsavzaté, vydať svedectvo o stave politického testamentu Mons. Tisu, nie je možné iba prostredníctvom tejto prvej správy.

Ak iste, toto zostáva najväčšou motiváciou autora vo svojej práci napriek nedostatku času a chuti, pokračovať, lebo autor je presvedčený, že jestvuje dostatok empirických dôkazov k tomu, aby bolo nielen kontrakultúrne hnutie kotlebizmu, ale i dnes mnohé okrajové hnutia kotlebovcov, usvedčené z nenadväznosti na nadčasové idey a ideály ľudáckeho hnutia, čo v konečnom dôsledku môže týmto politickým hráčom poslúžiť ako ideologické alibi v očiach demokratického establišmentu.

Nemôžu mať však oboje: aj víťazstvo v demokratických voľbách, aj pevne presadzovanú ideu systémovej zmeny v duchu politického testamentu Mons. Tisu.

Ak by však subjekty, ktorých sa to týka, pripustili svoju kritiku „z tej správnej strany“ a na základe nastaveného zrkadla boli ochotné počúvať autora (čo autor nijak nepredpokladá, len pre dramatizáciu finále rozvíja fikciu), ten je pripravený im vyhovoriť akúkoľvek politickú angažovanosť, a na oplátku pre ne vypracovať projekt tvrdého kontrakultúrneho boja, ktorého účelom nie je získať si politickú väčšinu, ale ju z dlhodobého hľadiska vytvoriť v skutočnej národnej jednote, čo je pre establišment omnoho nebezpečnejšie, než vrtkavé šťastie v demokratických voľbách, v ktorých zápasia čriepky rozbitej heterogénnej občianskej spoločnosti.

Síce nám ako národu ide o život, ale to je nič v porovnaní s tým, že nám ako jednotlivcom ide o večnosť, vstupenkou ku ktorej rozhodne nie je politický výsledok v demokratických voľbách.

Tu nateraz končím.

Register
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore