Predseda: Slovo má obžalovaný Dr. Tiso.

Dr. Tiso: Slávny Národný súd. Používam právo záverečného slova zákonom mi dané­ho. Činím tak po premožení vnútorného váhania vlastného sebavedomia a po premožení sebe postavených otázok akoby dnuká a na mňa doliehajúcich. Či po tom všetkom, čo sa v tejto súdnej sieni počas hlavného pojednávania odohralo a povedalo, či je ešte hodno hovoriť. Pýtal som sa sám seba. Veď sa ti neverí! Veď je to ustálená procesuálna prax a názory na prejavy každého obžalovaného, že to je tvoja obhajoba. Súd to nemôže brať a priori za dokázanú, objektívnu pravdu. Toto je petrifikované stanovisko procesuálneho poriadku, a preto nedivil som sa ani potom ešte, keď počas pojednávania toto stanovisko bolo kolorované rozličnými okolnostiami a rozličnými prejavmi. Keď sa to kolorovalo tým - i pod takým výkladom, že obžalovaný môže i cigániť. Neberie sa mu to za trestný čin ako u svedka, teda silnejšie zdôraznená pravda a stanovisko, že nemáš a priori prav­du, neberie sa tvoje tvrdenie za pravdu a obžaloba to potom povedala ešte drsnejšie, keď hovorila o lživej konštrukcii, ktorú som ja počas - obžaloba len kde-tak načrtla a kde-tak podotkla, na ktorej konštrukcii nemohol som vybudovať systém vytvorenia psychologic­kej nálady v národe k sebazáchove a k vypestovaniu budovateľského systému, ktorý národ udrží pri živote a do ďalšieho rozkvetu privádza.

Isteže obžaloba nebrala do ohľadu - veď toto je tvrdenie dôkazmi udalostí za šesťroč­nej samostatnosti bolo vyvrátené, lebo však tá budovateľská práca je tu, o nej každý vie a trvá i dnes, teda sama mohla prísť na to, že ten drsný výraz o lživej konštrukcii neobstojí práve pre ten dôvod, ktorý obžaloba uvádza, že na lživej konštrukcii nemôže byť postave­ná takáto úspešná práca a nadstavba.

Činil som si vnútorný dotaz sám pre seba a váhal som preto ujať sa slova dlho, lebo však vedomý som si toho, že ide o politický proces ako tu bolo povedané a pri politickom procese bez ohľadu na tento proces - musel som si postaviť otázku, či možno ešte zvrátiť iste už ustálený postoj k vine obžalovaného? Nebol ešte politický proces na svete, ktorý by bol začal sa bez toho, aby nebolo vopred ustálené, že musí skončiť takto a takto, ináč by nebol býval zahájený, nebol by býval ani nikdy započatý.

Možno teda ešte zasahovať a hodno je teda hovoriť ešte, keď i v tomto politickom procese bolo asi tak, ako pri každom druhom - a keď konkrétne 10. októbra 1946, dvoma- -troma dňami pri zakončení môjho predbežného výsluchu bolo mi tak i formálne poveda­né: „Musíte byť odsúdený, aby ste nemohol viac politizovať.“ Váhal som, či sa mám ujať slova ešte alebo nie...

Predseda: Kto vám to povedal?

Dr. Tiso: Myslím, že keď mená nespomínam, robím to už s určitým ohľadom a jestli som povinný - myslím, že som nie povinný povedať.

Keď som tieto vnútorné váhania v sebe premáhal, aj tie zvonku na mňa narážky akési pochybovačné a otázky teoretické, lebo však som ich nemal možnosť fyzicky ani prak­ticky počúvať od niekoho, ale ako rozmýšľajúci človek o predmete, staviam si i otázky teoretické, ako som to počas mojej dlhoročnej rečníckej praxe mnohoráz v rečiach robil. Teraz som si staval tú otázku, ako by sa ma ktosi pýtal: či sa zmôže tento človek ešte k slovu? Po tom všetkom, čo sa tu povedalo a čo sa tu stalo. Tento zbabelec, ako mi to obžaloba výslovne povedala tu. Tento zbabelec, ktorý uteká od svojho diela. Teraz, keď je už tu podaný návrh na trest smrti, či zmôže sa tento zbabelec ešte teraz k slovu vôbec?

Keď len sama tá skutočnosť, že je tu podrobený krížovým otázkam, privádza ho do takej psychologickej situácie, mnoho ráz, tak sa zdá, akoby nevedel, čo má povedať. Ako­by zatajil sa dych, nielen fyzický, ale i psychologický - či tento človek bude v stave tu hovoriť, ešte slovo povedať? Bude v stave tento človek hovoriť, ktorého ubíjali tu vlastne encyklikou, teda encyklikou, ktorá mu iste k srdcu najväčšmi prirástla a ktorá ho drží v jeho celej duchovnej výstavbe. Bude vstave tento človek hovoriť tu, keď sa mu sdelí, že je opustený Vatikánom, že Vatikán nemá na ňom záujem? Že hľadí na tento prípad veľmi rezervovane a hovorí: ruky preč, nemám s tým nič dočinenia. Či sa tento človek nezrútil už a bude vstave ešte tu hovoriť? A konečne musel som si zodpovedať ešte jednu otázku takúto pochybovačnú: a konečne, čo vie ešte povedať ten človek, ktorého charakterizovala obžaloba slovami: nevedomosť, fušerstvo, lajdáctvo celý jeho režim, celý jeho postup, ktorý tu vystupuje v úlohe priemerného sprosťáka, ktorý nič nevedel, nič nečítal, o ničom nepočul, ani toľko, čo pán richtár z Detvy vedel, on nevedel, on tu hrá úlohu priemerného sprosťáka, on o tom nič nevedel. Či vie tento človek teraz ešte niečo povedať?

Slávny Národný súd, uznáte, že bolo celkom odôvodnené, keď sa moje vlastné seba­vedomie takto dvíhalo vo mne a keď som si tieto otázky zodpovedať musel vopred, než som sa rozhodol, či sa ujmem záverečného slova, A síce, rozhodol som sa, že sa ujmem záverečného slova po prvé preto, aby som nielen doplnil materiál tohto historického pro­cesu, ako bol nazvaný, svojimi vlastnými výpoveďami, ktoré ešte i teraz niektoré ako nové urobím k tým už, ktoré som doteraz podal, ako taký pri mnohých prípadoch ako jedinečný, nie v tom zmysle ráčte to brať, že jedinečný, exaltovaný, ale ako jeden jediný činiteľ, ktorý bol osobne prítomný pri niektorých rozhodovaniach, pri niektorých ustanoveniach a ako taký, ktorý isteže ako vtedy tak i dnes nemá nič inšieho na mysli, aby sme historickú pravdu zistili. Ale nielen toto mám na mysli, aby som doplnil materiál tohto historického procesu, ale aby som dal ďalší podnet k tomu, aby sa táto látka vskutku nestranne prejed­návala a zisťovala ďalej.

Som toho presvedčenia, tento proces sa skončí vynesením rozsudku a prevedením roz­sudku tento proces bude uzavretý, aktá pôjdu do archívu a neviem v budúcnosti kto ešte bude mať možnosť k aktom prísť, či nezapadne prach nad týmito aktami a či bude môcť byť používaný ten materiál, ktorý je tu zistený, ale jedno je isté, že zisťovanie historickej pravdy nie len tohto procesu, ale toho obdobia, ktoré obsahuje skoro štvrťstoročia dejín slovenského národa, že dejiny tohto obdobia historického budú skúmané ďalej, budú ďalej tvorené a ja viem a som presvedčený, že pri tomto skúmaní historickom v budúcnosti toh­to obdobia nebudú sa obmedzovať historikovia, ktorí skúmajú toto obdobie, len o materiál tohto procesu, ale že pôjdu hlbšie a pôjdu ďalej.

Keď inšie by som nespomenul, len toľko poviem, veď koľko významných činiteľov, ktorí rozhodujúce slovo mali v mnohých veciach v tomto procese ešte neboli vypočutí vôbec a neviem, či budú vypočutí, lebo neviem, či jestvujú ešte alebo nežijú, ale odhliad­nuc od toho, aby som práve tomuto budúcemu historickému skúmaniu dával potrebný podklad, preto som sa rozhodol, že budem ešte hovoriť, lebo som si presvedčený z toho, že i keď pri procesuálnom poriadku moje prehlasovanie, moje osvedčovanie sú odbavené mnoho ráz: to je vaša obrana, obžalovaný a priori nemá pravdu, to nieje dôkaz, že pri tom budúcom historickom skúmaní tohto obdobia tá moja výpoveď zapadne, na váhu padne, lebo som si vedomý toho, že v národe mal som a mám toľko slova, že národ vedel o mne a vie o mne: Dr. Tiso nikdy neluhal a Dr. Tiso nikdy nepovedal nepravdu vedome.

Preto tá moja výpoveď, ktorú chcem robiť a ktorú tu poviem, má slúžiť za podklad tomuto ďalšiemu skúmaniu historikov práve tejto významnej doby v histórii národa slo­venského.

Rozhodoval som sa i o tom, že sa ujmem záverečného slova, aby som zadosť učinil zvláštnej povinnosti, ktorá mi tu počas procesuálneho pojednávania nastala. Ohľadom ur­čitých ľudí, ohľadom určitých smerov a ideových zásad, ktoré tu počas pojednávania boli nie po dobrom spomínané a voči ktorým ľuďom, zásadám a smerom cítim sa byť vo svojej celej osobnosti zaviazaným, aby som sa ich ujal. A hoci som nemal žiadneho poverenia v mene ich tu hovoriť, ale aby som na ich obranu a na obranu ich česti povedal svoje sta­novisko, lebo by som cítil výčitky svedomia, že som túto povinnosť svoju neurobil a tam, keď bolo hovorené o slovenskom katolíckom kňazstve a tak bolo hovorené ako bolo ho­vorené, že ten Dr. Tiso ako príslušník tohto stavu nemal slova, aby k tomuto prehovoril.

Tam, kde bolo hovorené o zásadách ideových, o zásadách, ktoré tkvia, korenia v kres­ťanskej ideológii a v kresťanskej sociológii, že ten Dr, Tiso, ktorý z tých zásad vlastne žil, ktorý na týchto zásadách budoval celý svoj systém, že nemal potom slova, aby osvetlil tie­to zásady. Áno, cítim sa byť povinným ujať sa preto slova, aby som o týchto veciach pre­hovoril a keď ešte tých slov na ochranu cti osôb - musím ešte poznamenať, že tak podobne sa cítim hovoriť aj o česti našich amerických bratov Slovákov, ktorí tu boli tiež spomínaní.

Po tretie, rozhodol som sa, že sa ujmem záverečného slova preto, lebo počas pojedná­vania v tých kratších svojich prejavoch som prisľúbil, že niektoré veci osvetlím, objasním a som povinný tomuto sľubu dostáť a preto musím na tieto veci tiež tu poukázať ešte.

Preto nech mi je dovolené v krátkosti, keďže som prvý bod, preto som sa ujal závereč­ného slova, totiž to, aby som doplnil historický materiál tohto procesu, v druhom smere už osvetlil, aby som povedal niekoľko krátkych slov na obranu česti slovenského katolíckeho kňazstva.