Rozhodol som sa k tomu, aby som prehovoril, lebo ešte niektoré zásady treba osvetliť. Je tu zásada, ktorá bola spomínaná, ktorú som nevysvetlil vtedy, o záväznosti prísahy. V spojitosti so 14. marcom bola to táto otázka nadhodená a mne povedané, či som sa necítil byť viazaný prísahou? A nielen ja, ale i ostatní, a kedy je tá prísaha záväzná a kedy nie. Isteže vtedy v debate táto otázka nebola dostatočne zodpovedaná. Záväznosť prísahy, áno trvá, trvá dotiaľ, kým je možná. Fyzicky, mravne. Kým je možné ju zachovať, a to posúdiť, či je prísahu zachovať fyzicky a mravne možné, to je iste povolaný každý vo svojom svedomí a dotiaľ, kým je možné zachovať prísahu - je záväzná, akonáhle ale je nemožné ju zachovávať, nikto nemôže povedať, že si bol povinný podľa tej prísahy sa držať. A vypovedali tu svedkovia skoro všetci jednomyseľne, že sme vedeli, že nemôžeme zachovať a udržať Republiku, teda je nemožné, aby sme sa držali tej prísahy vtedy, keď všetci usudzujeme, že nemožno ju zachrániť. Keď ale nemôžeme Republiku zachrániť, povinní sme aspoň národ chrániť. Národ zachraňovať, národu službu preukazovať, to je ten druhý substrát tej prísahy, do ktorej sme sa zahrňovali všetci, keď sme skladali prísahu ako poslanci, že budeme verní Československej republike a svojmu národu; teda keď Re­publiku zachrániť nemôžeme, musíme aspoň zachraňovať národ a v tomto ohľade robili sme podľa svojej prísahy.

Preto záverečné slovo po týchto vysvetleniach rozprestrie sa na dve čiastky. Prvá čiast­ka sa bude týkať procesu samého a proces tento bude tvoriť v tej čiastke predmet úvahy. O procese samom budem hovoriť v prvej čiastke. V druhej čiastke na predmet procesu sa bude rozprestierať moje záverečné slovo, teda na moju politickú činnosť, ktorá je predme­tom tohto procesu, ako predmet žalovaný.