Klikni pre podrobnosti...

Šieste výročie vyhlásenia štátnej samostatnosti slovenskej nie je takým početným radom jednoznačných životných prejavov, že by mohol založiť oslavy už zo zvyku automaticky viac-menej mechanicky sa opakujúce. Sme ešte v tom položení, že po týchto oslavách túžime, čakáme na ne a žiada sa nám oslavovať, lebo od týchto osláv čakáme určitý prínos k výstavbe duchovnosti slovenského človeka. Predovšetkým v tomto roku, keď veľká časť nášho štátneho územia je obsadená cudzou mocou. Pre túto okolnosť sa vdieralo do myslí slovenských pokušenie: tohto roku neoslavovať štátny sviatok.

Veď vraj ani Česi neoslavovali 28. októbra po výroku mníchovskom! Je pravda, že Česi v r[oku] 1938 tak urobili, lebo oni štát väčšmi než v čom inom videli v držbe určitého územia. My Slováci, pravda, máme inú predstavu o štáte. Sme presvedčení, že i keď časť, alebo i celé naše územie môže obsadiť cudzia moc, no tým ešte neobsadil otrokár i ducha národa a tým ešte z duše slovenského človeka nevytrel vedomie štátnosti slovenskej, palladium to svojrázneho a samobytného života národa slovenského.

Oslavujeme a budeme oslavovať 14. marca po všetky pokolenia, doma alebo v cudzine za všetkých okolností, lebo nikdy nijaká moc nevymaže už z duše slovenskej jasnú pamiatku prvých rokov našej samostatnosti, a preto sa terajšie i budúce pokolenia slovenské s horúcou láskou budú vracať k pamiatke 14. marca, v ktorom právom budú vidieť úsvit slovenskej slobody, slovenského blahobytu, zrodenie sa nového, slovenského človeka, dôstojného života. Oslava 14. marca je teda viac než spomienka na určitý deň a udalosti v ten deň sa odohravšie: je to návrat k 14. marcu s tým úmyslom, aby sme načreli do ideovej hĺbky programu vtedy stanoveného a porovnali svoj postup so smernicami vtedy ustálenými a tiež aby sme z prvotného oduševnenia načerpali nové povzbudenie k ďalšej práci na započatom diele.

14. marec je preto naším sviatkom, lebo veľký je význam 14. marca z hľadiska slovenského i medzinárodného.

Z hľadiska slovenského 14. marec znamená vrchol vývinového postupu národnej pospolitosti slovenskej. Zakončil vedomý alebo podvedomý boj slovenských pokolení za slobodu a svojrázny život slovenského národa. Viac ako mať svoj štát – nemôže si už nijaké politické snaženie ani vytýčiť, ani docieliť. 14. marec je splnením slovenských túžob; je znamením nie pre zaslúžený oddych a odpočinok po dôslednom boji generácií, ale je solídnym základom pre nastávajúcu prácu cieľom vnútornej výstavby národného života. Pri šiestom výročí vyhlásenia štátnej samostatnosti slovenského národa so zadosťučinením si môžeme pripomenúť, že takto a nie ináč chápal zmysel 14. marca každý Slovák. Potvrdzuje to známa skutočnosť, že sotva zamĺkli slávnostné zvony, po Slovensku rozhlasujúce jednohlasné uznesenie snemu o vyhlásení slovenského štátu, pustil sa každý roduverný Slovák s nevšedným elánom do budovateľskej práce. Neprekážali nám v tomto radostnom rozbehu ani počiatočné ťažkosti, ani zákerné prepady nepriateľa, ani okolo nás vzplanuvšie búrky: pracovali sme a budovali sme svoj národný život.

Výsledky a požehnané ovocie tejto práce pocítil na sebe každý Slovák a celá národná pospolitosť ako celok rovnako. Preto ako sa 14. marca splnili túžby a sny dávnych generácií, tak výdobytok 14. marca, slovenský štát, stal sa nedeliteľným majetkom všetkých Slovákov žijúcej generácie. Ako sa v minulosti láska k národu budila ospevovaním prírodných krás Slovenska, tak požehnané účinky štátnej samostatnosti – i keď sme zveľaďovali cesty a lesy a technické predpoklady ďalšieho rozvoja – predovšetkým pociťuje na sebe sám slovenský človek. Preto je slovenský štát štátom slovenského človeka. O pozdvihnutie slovenského človeka v každom ohľade ide v prvom rade slovenskému štátu. Život slovenského človeka je prvým a najvyšším príkazom slovenského štátu: v tom spočíva jeho vysoká politika, v tom nachádza vysvetlenie jeho všetko podnikanie v zmysle kladnom i zápornom. Štátne územie pokladá za dedičstvo otcov, lebo ho potrebuje slovenský človek; územie toto zveľaďuje, lebo tak to vyžadujú životné nároky slovenského človeka. Pestuje reč, kultivuje vedu a umenie, dvíha hospodárstvo a sociálne zariadenie, zveľaďuje náboženstvo a mravnosť, lebo má na zreteli úroveň a ľudskú dôstojnosť slovenského človeka, rovnocenného člena kultúrnej pospolitosti európskej.

My sme sa 14. marca nepustili na výboj proti svetu, my sme však plne rozvinuli plachty svojho životného snaženia o absolútne dobytie slovenského ducha a jeho životnej podstate – slovenského územia. My sme si 14. marca nenamýšľali, že okolo nás sa točí alebo bude točiť svet, ale s celou rozhodnosťou sme sa dali do práce, aby sme na svetové dej iste priniesli slovenského človeka nielen ako zabudnutého odchovanca európskej kultúry, ale i ako nádejného spolutvorcu európskej pospolitosti. My sme sa 14. marca zaradovali, že začíname žiť na svojom a po svojom, a preto sme za celých šesť rokov nemali času na nenávisť a pomstu, lebo žili sme láske k svojeti. Slovenským štátom v duchu 14. marca odchovávaný slovenský človek je predstaviteľom prehĺbenej rodolásky, ktorý podľa postoja k slovenskej otčine meria i priateľstvo. V priaznivcovi svojho rodu a vlasti vidí i svojho osobného priateľa, ktorému je nielen vďačný, ale i verný. Nič pre seba – všetko pre národ znamenalo od 14. marca životný pulz slovenského života, stelesneného v slovenskom človeku, ktorému slovenský štát poskytoval všetky možnosti stáleho vzostupu ľudského pokroku. Na úsvit tohoto rozjareného slovenského života 14. marca isteže hodno si slávnostne spomínať, aby hrejivé teplo toho počiatočného elánu utvrdilo vernosť a oddanosť slovenského človeka k samostatnému štátu slovenskému, jedinečnému to zveľaďovateľovi národa slovenského.

Keby sa k 14. marcu neviazalo nič iné len skutočnosť, že 14. marcom započala sa éra v dejinách slovenských, ktorá rukolapnou skutočnosťou rozvíjajúceho sa slovenského života vypudila z duše slovenského človeka otrokármi mu zaštepený pocit duševnej a hmotnej menejcennosti, i vtedy by bol historickým medzníkom v dejinách slovenských!

14. marec začal uvoľňovať otrokársku kazajku z duše slovenského človeka, ktorý ako rok po roku skusoval, že môže sám žiť a uživiť sa a že vie sa sám spravovať, tak mohutnelo jeho ľudské a národné sebavedomie a tvrdla jeho odhodlanosť odteraz žiť už len samostatne a slobodne!

14. marec právom sa poníma ako renesancia slovenského národného života. Nie menší je však jeho význam v ohľade medzinárodnom. Slovenský národ ako etnická jednotka, dosiaľ na medzinárodnom fórume neznáma, pod menom slovenského štátu dostáva sa do medzinárodnej verejnosti a to tak impozantné, že vyše 30 štátov uznalo Slovenskú republiku a nadviazalo s ňou diplomatické a hospodárske styky. 14. marcom dostal sa slovenský štát do schematizmu medzinárodného a tým istým dňom zapísaný bol slovenský národ do matriky plnoletých národov sveta. V medzinárodnom ohľade je teda 14. marec deň skúšky dospelosti slovenského národa. Skutočnosť potešiteľná a nanajvýš uspokojujúca, lebo veď vieme, že záznamy matrík sa už tak ľahko nedajú ani falšovať ani vytrieť. Hlboký dosah tejto skutočnosti pocítili najviac naši zahraniční protivníci, ktorí si jasne uvedomili ťažkosti a prekážky pre ich podkopnú prácu, vzrastajúce zo 14.marca. Pre nás však zostane 14. marec vždy oporou istoty a bezpečného pohľadu do budúcnosti, lebo ako sme sa poctivo dostali k 14. marcu, tak statočne sme tou hrivnou celých šesť rokov narábali.

Preto, že 14. marec otvoril cestu slobodného vývinu národa, zaväzuje každého poctivého a povedomého Slováka, aby vrcholného činiteľa slovenskej slobody, slovenský štát, bránil, zveľaďoval a bol mu verný!


Slovák, r. 27, 1945, č. 61, s.1, Idea 14.marca; v skrátenej verzii Slovenská pravda, r. 10, 1945, č. 63, s. 1, 14. marec 1939 - koniec otrokárskej kazajky.

Register
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore