Klikni pre podrobnosti...

Prítulnosť Slováka k rodnej zemi je dostatočne známa. Aj keď ho macošské pomery predošlých cudzích režimov zahnali do ďalekej cudziny, aj keď sa mu tam dobre viedlo, nezabudol na svoju rodnú zem a nevzdal sa nádeje, že aspoň zomrieť príde zasa domov. V tejto prítulnosti je mnoho primitivizmu, ktorý má mnoho spoločného s pudovitým pridržiavaním sa sebe primeranej živnej pôdy u každého tvora. Ako sa človek rozumom a slobodnou vôľou vynáša nad ostatné tvory, tak aj táto primitívna prítulnosť k svojeti vyrastá u slovenského človeka na úroveň povedomej lásky k národu svojmu, ktorá rozumové chápe a hodnotí svoju patričnosť k národnému zväzku a citové ju v sebe zveľaďuje a pestuje. Tak sa stáva, že u povedomého Slováka láska k svojmu národu a jeho hodnotám, teda aj k slovenskému štátu, je kritériom jeho národného povedomia.

Je to teda viac než tá povestná, primitívna prítulnosť k svojeti, ktorá sa viac-menej vyčerpáva v romantickom rojčení, lebo je to výsledok kritického úsudku o podstatných hodnotách slovenského života a svojho osobného zapojenia sa do životného kruhu s týmito hodnotami natoľko, že slovenský človek, činiaci si nárok na úroveň povedomého Slováka, nevie si predstaviť spokojný a blažený život bez vzťahu lásky k národu a štátu.

Táto skutočnosť, že podstatnou známkou povedomého Slováka je láska k národu a štátu slovenskému, ukladá strane našej jasnú a za každých pomerov platnú povinnosť, totižto viesť a vychovávať svojich členov v láske k národu a štátu vždy a všade a za každých okolností. Ťažké časy, ktoré národ a štát náš prežíva, tak sa zdá, ako by neboli práve vhodnou príležitosťou na plnenie tejto povinnosti strany. Strana, nútená naliehavými potrebami krutej prítomnosti, musí sa nateraz venovať činnosti branne[j] a sociálnej väčšmi, než činnosti národno-buditeľskej. No nebyť v strane a jej členoch tej základnej lásky k národu a štátu, nechytala by sa ani tých akcií, ktoré vykonáva prostredníctvom svojich organizácií na poli brannom a sociálnom. A práve terajšia ťažká situácia pobáda, aby nezmenené ďalej vyviňovala svoju národno-buditeľskú činnosť. Veď práve tlak pomerov na jednotlivcov osvetľuje potrebu poukázať na to, že byť verným národu a štátu, keď sa národu a štátu, dobre vedie, nieje zásluhou ani ozdobou jednotlivca, ale byť mu verným vtedy, keď to znamená obetu, keď je to spojené s povznesením sa nad svoje ostatné chúťky a zámery, keď tá láska a vernosť k národu a štátu vyžaduje od človeka prípadne aj najvyššiu obetu majetku a života, to je prejav slovenského povedomia, stupňujúceho sa až k hrdinskosti. Na toto poukazovať je potrebné u nás Slovákov tým väčšmi, že náš dejinný vývin nedoprial nám toho prirodzeného prostredia, v akom sa vyviňovalo národné povedomie každého iného národa. Z primitivizmu a národného romantizmu prešli sme na úslnie štátnej samostatnosti, zabezpečujúcej každému Slovákovi všetky výhody súkromného a verejného života. Tak sa stalo, že u mnohých Slovákov láska k národu a štátu znamenala len vzťah k výhodám, národom a štátom poskytovaným, takže nemal času ani príležitosť dospieť k tomu, že láska k národu a štátu je rozumové a citové hodnotenie životných hodnôt, čo sa má prejavovať prípadne aj v ich obetavom chránení. Tým väčšmi musí sa preto strana venovať tejto prevýchove primitívnej prítulnosti k povedomej láske k národu a štátu, čím väčšmi doráža na dušu slovenskú nepriateľská propaganda, ktorej nič nestojí v ceste viac ako práve prebudenie a zosilnenie povedomej lásky k národu a štátu v mase slovenskej. Láska k národu a štátu nateraz znamená vedieť trpieť, ťažkosti znášať a obety prinášať za národ a štát!


Organizačné zvesti Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, r. 1945, č. 2, s. 1 , Verný národu a štátu vždy a všade; v skrátenej verzii Slovenská politika, r. 26, 1945, č. 62, s. 2, Verný národu a štátu vždy a všade; Živnosť, r. 7, 1945, č. 11, s. 1, Verný národu a štátu vždy a všade.