Klikni pre podrobnosti...

Búrky, hromobitie, zemetrasenie so všetkými zjavmi sú azda slabým výrazom na to, aby sme vystihli pravý zmysel a dosah udalostí posledných čias, ktoré sa nad národom slovenským prevalili. Otras jeho doterajšieho štátoprávneho zväzku mal za následok rozpadnutie republiky, ktorú menovali jeho vlasťou, ktorú však museli zvláštnym a rafinovane prísnym zákonom na ochranu republiky brániť proti najlepším synom národa. Republika tá mohla sa stať opravdivou vlasťou národa slovenského, no, nestala sa ňou, ba naopak viedli ju tak, že sme museli raziť heslo: suverénneho práva národa slovenského na svojrázny život nezriekneme sa ani za cenu republiky.

Heslo toto nebolo náhodilé nadhodené vo chvíli nerozmyslenej alebo v horúčke agitačnej, lež dozrievalo ono v dušiach o bytie národa slovenského úprimne ustarostených vlastencov postupne a dôsledne. Veď mali sme príležitosť temer denne pranierovať plánovité útoky proti duši, chlebu a životu národa, vedené pod egidou republiky. Po výčinoch protináboženských a po opatreniach protisociálnych, ktoré hlboko zasahovali do duše a do životných podmienok Slovákov, najväčšou obavou doplňovali snahy o vytvorenie jednotného československého národa, ktoré snahy hlboko zasahovali do mravného charakteru nášho ľudu, zapríčiňujúc v ňom demoralizáciu, ktorej následky sa javili vo verejnom živote vtedy a tiahnú za sebou záplavu i teraz ešte. Čo to bolo za rozviklanie charakteru v ľuďoch, keď sa robil ideál národnej a štátnej výchovy z toho, kto sa zriekal svojho národného povedomia a kto nielen pripustil, lež i zámerne pestoval dvojakosť. Na aký to základ staval sa systém výchovy národnej pospolitosti, ukázalo sa vo všeobecnej národnej demoralizácii bývalej republiky, na miesto ktorej nastúpilo hmotárstvo, prospechárstvo a chvíľkové štréberstvo. Túto nákazu prevzali sme ako následky dedičného hriechu i do nášho samotného života. Ako na východných hraniciach nášho Slovenska odnášame teraz v podobe nástupu maďarského vojska úmyselné nevyriešené otázky hraníc medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou, tak s hrôzou naznačujeme si prípady národnej demoralizácie. V doterajších svojich bojoch oprávnene, hoci mnohí to pokladali za prehnané, sme tvrdili, že čechoslovakizmus je demoralizácia národného povedomia, a že sú prívrženci bývalého centralistického systému nie Slováci. A hoci neradi, treba nám konštatovať skutočné zjavy novších časov, ktoré nám potvrdzujú, že sme správne súdili. Veď či je nie nápadné, že po páde čechoslovakizmu práve tí najhlučnejší vyznávači stávajú sa zase prívržencami cudzieho smeru a honosia sa jeho odznakmi aby si zabezpečili ochranu pred zaslúženým trestom alebo zaistili možnosť ďalšieho koristníctva. Osamostatnením sa prestali síce tieto vplyvy, bude však ešte dlhšie trvať, kým sa nám podarí úplne odstrániť následky týchto živlov zo života národa. Obroda národa slov.[enského] v samostatnom štáte slovenskom znamená v prvom rade vymanenie národa z následkov týchto vplyvov. Bude to práca dlhá, no bezpodmienečne potrebná. Dáme sa do nej na celom životnom priestore nášho národa. Škola, kostol, spolky, tlač, verejná správa – všetko musí súmernou prácou prispievať k tomu aby si potom pod ochranou svojho štátu budoval svoj vlastný život slovenský.

Vstal... tu je miesto, jeho štátne územie, na ktoré ho Stvoriteľ postavil, aby tu žil a napredoval.

Verme tomu, že vstal a že je schopný toho, aby ovládal územie a štátne svoje poslanie na ňom. I tam je stopa demoralizácie predošlých časov, že na spôsob apoštolov, neveria mnohí, že by bol schopný života. Veľkonočná žiara vzkrieseného života nechže prenikne i našu vieru, že národ slovenský skutočne vstal a že je schopný života a krásneho rozvitku vo svojom vlastnom štáte.


Slovenská pravda, r. 4, 1939, č. 83, s. 1, Vstal... Hľa, miesto, kde ho položili...