Klikni pre podrobnosti...

Drahí moji! Prišiel som pred mikrofón, aby som povedal niekoľko slov, lebo mi tak bolo oznámené, že šírym Slovenskom s veľkou pozornosťou sledujú udalosti posledných dní a že by bolo na mieste, aby z úst predsedu vlády počul národ situačnú správu. Nie som z tých ľudí, ktorý si ľahko dajú nahovoriť čokoľvek a menovite o tom, keď sa odvolávajú na mienku, alebo stanovisko národa. Rád sa presvedčujem sám o všetkom, ale v prvom rade rád si zisťujem sám náladu ľudu, mienku národa. Preto chodievam po nedeliach domov, aby som mal príležitosť skúsiť, čo sa deje dolu v národe. Je to akási kontrola činnosti, či sa ona v duchu národa stretáva s porozumením. A môžem povedať, že na základe tejto svojej kontrolnej činnosti stanovená čiara postupu ma ešte nesklamal[a]. Ako vychádzala vždy z duše národa, tak sa i stretávala vždy s pochopením národa. A preto zanechávala po sebe vždy spokojnosť.

Isteže, tak ako v minulosti, ani teraz nieje táto spokojnosť národa stopercentná, ale smelo tvrdím, že národ, alebo presne hovoriac, tie vrstvy národa, ktoré nemajú žiadnych osobných ambícií a preto ani osobných sklamaní, ktoré s víťazstvom národa nešpekulujú na svoje osobné výhody, ale iba na víťazstvo svojich ideí, ktoré tvoria ich osobnú duchovnú podstatu, s vývojom vecí slovenského národa sú nielen spokojné, ale s oduševnením vítajú samostatný slovenský štát, v ktorom vidia vrcholný bod politického boja slovenského národa. Úsilie najlepších synov a napnutie síl celého národa slovenského, ktoré sa uplatňovalo v politickom boji, smerovalo k dosiahnutiu samostatného štátu slovenského. Že prirodzený vývin politických udalostí k tomuto cieľu bol usmerňovaný i vodcovstvom nášho politického života, vysvitá z niekoľkých prejavov nedávnej minulosti. Utvorenie samostatného slovenského štátu nesie sa historickou čiarou vývinu národa slovenského, je teda nie výsledkom náhodilého zbehnutia sa udalostí. Len aby sme poukázali na túto výslednicu pôsobiacich historických síl v národe a tiež aby sme usnadnili prognostickej histórii zistiť súvislosť udalostí, zopakujeme slová vládneho vyhlásenia, predneseného na schôdzi slovenského snemu dňa 21. februára 1939.

Národ slovenský po tisícročnej prestávke, po dlhoročných bojoch za svoje národne práva, má svoju vládu, má svoj snem, buduje si svoj štát, ktorý je orgánom jeho suverenity, vykonávateľom jeho voleje ochrancom jeho záujmov. Nikdy viac sa nesmie stať, aby národ slovenský dostal sa do protivy so svojím štátom. Od 6. októbra 1938 národ slovenský a štát slovenský je jedno a to isté: rozkvet a úpadok jedného znamená úspech alebo rozpad druhého. Byť slovenským vlastencom a ideálnym národovcom znamená byť oddaným budovateľom štátu slovenského. Láska k národu slovenskému konkretizuje sa v oddanosti a vernosti k štátu slovenskému. K hodnotám národným, za ktoré sme sa oduševňovali, ako je reč, spev, výšivka, folklór slovenský, pristupuje teraz zákon slovenský, úrad slovenský, daň slovenská, armáda slovenská atď., lebo máme už nielen svoj národ, ale máme a budujeme aj svoj štát.

Takto zreteľne, takto jasne sa hovorilo v sneme slovenskom 21. februára 1939 tri týždne pred historickým dňom 14. marca 1939. Keď ten istý parlament jednomyseľne vyhlásil samostatnosť slovenského štátu, urobili tak zákonití predstavitelia národa slovenského. 18. decembra 1938 zvolení poslanci snemu slovenského, ktorí 18. januára 1939, v deň otvorenia snemu slovenského, počuli tiež slová prípitku predsedu vlády.

Nebudeme otrokmi žiadnej ideológie reálne chápaný záujem národa slovenského bude našou jedinou ideológiou, aby sme za každých okolností zabezpečili život a budúcnosť národa slovenského. Čo tomuto životu slúži, čo túto budúcnosť podporuje a zabezpečuje, to bude našou ideológiou, ktorej budeme verne a do všetkých dôsledkov slúžiť. Diktát reálneho záujmu národa slovenského musí nám byť vždy najvyšším príkazom.

Takto sme si to povedali a podľa toho sme pokračovali, pestujúc v srdci svojom lásku k národu, presne sme pozorovali beh udalostí v národe a mimo národa, a konštatujúc, že odbila hodina, aby sa rozhodovalo, rozhodol sa celý slovenský snem za osamostatnenie sa Slovenska v neodvislom štáte slovenskom. Neúprosná rovnosť čiary politického vývinu znázorňuje teda tento postup slovenských zákonodarcov, ktorej čiare udalosti a zásahy vonkajšie dali len rýchlejší spád, ale nijako neurčovali jej smer. Máme teda samostatný slovenský štát, lebo tak si to vynútila železná logika prirodzeného vývinu národa slovenského. Hoci vývoj udalostí išiel takým tempom, že nebolo času na dlhé úvahy, národ sám vo víre udalostí hlavu nestratil a vedúci jeho činitelia nezakolísali. Že národ sám do zmätku neprišiel, dokázali udalosti vojenského puču 10. marca. Bez rozkazu, bez úpravy a predsa akoby na povel, jednotne sa postavil národ na obranu slovenskej slobody všade po celom Slovensku, takže za niekoľko hodín zlikvidovaný bol plánovité pripravený a s celým vojenským a štátnym aparátom podporovaný puč. Národ nesklamal, lebo stál na prirodzenom základe svojho práva, ktorého si bol vedomý tak hlboko, že nevedel pripustiť ani možnosť, aby toto jeho právo mohlo byť neuznané a pošliapané. Sklamali však jednotlivci, ktorí nemali prirodzeného spojenia s národom a jeho historickým právom, ktorí nie uplatnenie práva národa slovenského mali pred sebou, ale hľadali seba, svoje uplatnenie, svoju slávu mali na zreteli, a preto v pohnutých časoch, nemajúc pod sebou pevného základu práva a záujmov národa, žijúc už dávno v krútňave osobných záujmov stratili orientáciu. Národ nesklamal a ani nikdy nesklame.

A neprepočíta sa nik, kto na národ stavia a len záujmy národa má na zreteli. Z pohnutých časov prenášame si túto tézu pre budúcnosť, aby sme sa potvrdili v starom našom presvedčení, že jednotlivci odstupujú, národ zostáva, a ten, kto bezpodmienečne, od svojej osoby úplne odlúčene stojí v službe záujmov národa, vie sa udržať a je jedine spôsobilý stáť na čele a hovoriť v mene národa. Politik, viac než ktokoľvek iný musí byť konzervátorom tradičných hodnôt národa a musí byť pohotovým tlmočníkom prirodzeného práva národa v danej situácií. Či jedno, či druhé by niekomu chýbalo, nieje spôsobilý byť reprezentantom národa, lebo sa stane buď súčasnými politickými alebo sociálnymi prúdmi metanou figúrou, ktorá nemá zapojenia do živého tela národa, alebo bude muzeálnym strážcom národa ktorý ďaleko stojí od súčasných diaľnic, po ktorých prúdi život a na ktorých sa rozhoduje o osude a budúcnosti národa. O týchto kvalitách národa a jeho vodcoch rozhodujú tak kritické chvíle, aké sme prežili. Vzdajme Bohu vďaky, že sa národ slovenský osvedčil - zakolísanie jednotlivcov nech nám slúži za memento, aby sme len zisteným kvalitám zverovali riadenie osudu národa. Na prvom mieste je to kvalita absolútne odosobneného zapnutia sa do služieb záujmov národa. Nesklamal národ, lebo stál na objektívnej pôde svojho prirodzeného a historického práva, nesklamali tí jednotlivci, ktorí držali ruku na tepne národa a jeho práva a stáli vždy bezpodmienečne len v službe národných práv. Sklamali, ktorí v politike hľadali seba, svoju slávu, alebo svoje obohacovanie a ktorí práve preto v rozhodnej chvíli zabudli na národ a na jeho historickú líniu a zachraňovali seba a svoju pozíciu.

Myslím že niet pochybností o tom, že nám ide a musí nám ísť o národ a v záujme národa musí nám ísť aj o kvalitný výber tých, ktorým sa osud národa zveruje. A tu nám prichodí zas vhod, aby sme si pripomenuli štátne vládne vyhlásenie:

Nebolo v dejinách národa slovenského pokolenia, ktorému by bola bývala zverená hrivna tak vzácna, ako generácia naša. Mimoriadny údel tento zaväzuje nás k jedinečnej zodpovednosti za svedomité narábanie s tou hrivnou, aby sme nielen udržali štát, ktorý nám bol daný, ale aby sme ho od prvých základov tak zbudovali, aby trval a prekvital pre všetky pokolenia budúcnosti.

Položení sme boli na váhu dejín a boli sme určení za spôsobilých, aby sme mali svoj štát. Máme ho a teraz je na nás, aby sme pred históriou dokázali, že sme hodní tohto úsudku a že sme schopní udržať si svoj štát. Nesmie sa stať, že by sa tento dôkaz spôsobilosti slovenského národa nepodaril, lebo vtedy je koniec národa slovenského. Je pravda, že aj v doterajšom politickom boji často sme prízvukovali víťazstvo svojej strany, spomínali sme, že ak nevyhráme, bude zle, ale vtedy išlo len o zmenu režimu, išlo len o to, či bude vládnuť pravičiar alebo ľavičiar. Teraz však

ide o život národa, ktorý keby si nevedel udržať svoj štát, nepozostáva nič iného, ako poroba a národná smrť. Teraz už neide a to, či bude v národe vládnuť ten, či onen smer, ale ide už o to, či si národ slovenský bude vládnuť sám nad sebou, alebo bude vládnuť nad ním cudzí. Preto je potrebnejšie, než kedykoľvek doteraz v histórii národa slovenského, aby si Slováci uvedomili vážnosť situácie a povedali si hlasne a otvorene: dosť už hádok, nech už raz prestanú všetky osobné škriepky, všetci ruka v ruke do práce za rozkvet slovenského štátu, od ktorého závisí život národa.

Treba, aby sme túto devízu na celej čiare uplatnili a aby sme si uvedomili, že je to práca budovateľská, ktorú národ od každého z nás očakáva. Práca a nie osobné ambície, za ktorými sa ženie nielen zanedbávaním pozitívnej budovateľskej práce, ale prekážaním aj iným v takej práci. Práca, ktorá je súčiastkou celkového budovaniu štátu a ktorá preto akákoľvek malá, naoko bezvýznamná, predsa je len súčiastkou budovania celku a preto je potrebná. Práca pozitívna na mieste, ktoré je mi určené, je potrebou nášho každodenného života a nie vynášanie svojej osoby do popredia. Národ a štát sú v prirodzenej hierarchii hodnôt takej cennosti, že popri nich úplne do úzadia musia ustúpiť osoby, ktorých veľkosť dá sa merať iba službou, preukázanou národu a štátu.

Za takúto službu považuje sa v prvom rade skutočná práca, ktorá buduje ducha národa, a ktorá robí zo štátneho organizmu prostriedok spôsobnejší k tomu, aby duch národa sa uplatňoval v každom odtienku života. Duch národa budovať nemožno nekritickým vynášaním osobných malicherností, ale svedomitým vyučovaním v škole, konaním svojej práce v dielni a v obchode, objektívnym poučovaním národa z redaktorských izieb, udržovaním poriadku a spravodlivosti vo verejnom živote, vykonávaním svojej povinnosti v úrade, v kostole, spolkovej činnosti, uplatňujúc pri tom veľké zásady kresťanskej náuky a slovenskej histórie viac, ako nabubrené príklady menovite žijúcich osôb. Vyrástli sme už z detskej izby, uznaní sme boli za dospelý národ, veď zverený nám bol samostatný štát, nechajme teda stranou spôsoby politických a osobných osláv a dajme sa a vytrvajme vždy v službe budovania ducha národa. Prízvukujeme zase stať vládneho vyhlásenia: vyhradený nám bol štát slovenský na tomto území preto, že tu býva svojrázny národ slovenský; konzervácia etnických svojráznych hodnôt slovenských bude vždy aj v budúcnosti príčinou volania po jestvovaní a uznaní štátu slovenského na tomto území.

V škole, v spolkoch, v novinách, v politike, v literatúre a v umení načierajme z bohatých prameňov etnického svojrázu slovenského a prvkami tohto bohatstva naplňujeme svoje reči, písania, aj z hľadiska nášho slovenského charakteru posudzujme udalosti, nové zjavy, teórie a návrhy, aby sa aj ten posledný Slovák cítil byť čímsi zvláštnym, čímsi odlišným od iných vo všetkom, čokoľvek robí, lebo robí to ako Slovák. Len kto sa zamotáva do kúzla svojej osoby, len kto nevidí ďalej od najbližšieho svojho okolia, ten nezbadá ohromné bohatstvo slovenskej histórie, literatúry, umenia a sociológie, z ktorého má vynášať nové prvky k budovaniu ducha národa v takej miere, aby sa nedal zlomiť žiadnemu cudziemu vplyvu a nedal sa prekvapiť žiadnym novotám.

Takéhoto silného ducha potrebuje národ slovenský nielen pre budúcnosť, aby zabezpečil trvanie svojho samostatného štátu, ale potrebuje ho aj teraz vzhľadom na začiatočné ťažkosti, s ktorými budovanie štátu spojené je a vzhľadom na nevyjasnenosti, s ktorými sa krok za krokom stretáva. To, čo sa na Slovensku deje, bolo by vstave pochybnosť vzbudiť v nejednom Slovákovi a bolo by vstave vyvolať masovú nervozitu, keby nebolo silného a zdravého duchu v národe, veď nie jeden Slovák zakrútil hlavou povediac si: v ten istý deň, keď bola svetu oznámená ochrana nemeckej ríše nad samostatným slovenským štátom a garantovanie jeho hraníc, prekročilo slovenské hranice vojsko susedného Maďarska, ktoré prvé uznalo samostatný slovenský štát a mocná ríša nemecká zďaleka sa pozerá, ako sa vrhá do boja proti útočníkovi malý slovenský národ. Vidiac aj iné zjavy, ktoré sa mu nepozdávajú, neklesá zlomený a sklamaný, lebo má zdravého ducha, ktorý je odolný. Preto si vie domyslieť veci, ktoré sú síce podivné, ale doplňuje si ich úsudkom zdravej logiky, že vláda slovenská vie o veciach, zakročuje, kde to za potrebné drží, odstraňuje, čo sa suverenite slovenského národa protiví, a ak teda napriek tomu sú ešte veci divné a nápadné, majú svoju príčinu, o ktorej sa však z vyšších záujmov nehovorí. Napriek ochrane boli sme napadnutí, naše garantované hranice boli prekročené. Na prvý útok neutiekali sme sa o pomoc brannú, lebo sme si uvedomili, že daná je nám prvá príležitosť, aby sme sa osvedčili, či si svoju samostatnosť chceme a vieme brániť a či sme jej teda hodní. Mocné pohnutie sa národa na obranu svojej vlasti vystavilo nám isté čestné svedectvo.

Národ slovenský dokázal, že samostatnosť nepovažuje za dar z milosti, ale za ovocie dávnej túžby a ťažkej borby, ktoré si preto nedá viac z ruky vziať, dokázal, že samostatnosť považuje už za podstatný atribút svojej bytnosti a preto tak cíti, ako by mu ktosi z duše chcel vyrvať kus, keď siaha na jeho samostatnosť a preto reaguje tak živelným odporom na každý pokus, namierený proti samostatnosti. Štátna samostatnosť slovenská prechádza ohňom, ktorý nielen hlboko do povedomia každého Slováka zanoruje hodnotu tejže, ale predstavuje ju ako faktickú mocenskú silu v spravovaní národného života na celom území slovenského štátu. Vnútornú správu má naša vláda úplne v rukách aj napriek zjavom, ktoré by na niektorých krajoch Slovenska zdali sa dokazovať niečo iného. Zdravý duch národa aj v tomto ohľade si vie domyslieť veci, o ktorých sa nehovorí, lebo vie, že vyhlásením našej samostatnosti dostali sme sa viac ako predtým na treciu plochu zrážajúcich sa síl okolo nás a vnútri u nás. Neustal hlad zahraničia po nás, nebol znemožnený vnútorný nápor proti nám, ba opačne: snahy po rozdelení Slovenska boli ďalej živené a doma živly, ktoré sa nechceli vzdať svojej nadvlády, chystali sa aj so zbraňou brániť svoje nadobudnuté mocenské pozície. V tejto situácií vyhlásená samostatnosť počítať musela s tvrdou skutočnosťou, že sa nemôže spoliehať sama na seba, povedomá súc svojej bezbrannosti tak vzhľadom na zahraničie, ako na vnútorné položenie a preto bola vítaná každá pomoc, aspoň demonštratívna smerom k zahraničiu a smerom k vnútorným našim neprajníkom. Bolo a je našou ambíciou, aby sme bez krviprelievania prekonávali svoje prevraty a presvedčený som o tom, že bez demonštratívnej prítomnosti nemeckého vojska nielen zahraničný hlad po nás nebol by sa umiernil tak, ako to udalosti ukazujú, ale že by ani odstraňovanie českého vojska a úradníctva zo Slovenska nebolo by sa dialo tak hladko, ako sme toho svedkami boli.

Že miesto prelievania slovenskej krvi dejú sa po niektorých krajoch Slovenska prechmaty cudzích financov a vojakov, nevysvetľujeme to len tým, že radšej zaplatíme taxu svojho oslobodenia v tejto forme, ako by smejú mali platiť v podobe krvi, ale aj tým, že pražská vláda hneď po 6. októbri veľkú čiastku vojenného materiálu predala nemeckej vláde, ktorá teda mocou svojho kúpneho práva odváža predmety vojenského výzbroja a nás takto automaticky oslobodzuje od alikvotnej účasti na štátnom dlhu, ktorý vznikol práve hromadením vojenného materiálu.

Je už skoro príslovečné, že sme na križovatke strednej Európy a preto sme už naučení na nejasnosť záujmovej situácie. Aj teraz vysoká diplomatická hra vedie sa nad našou hlavou a ťažko jej pozorovateľ rozumie. V jednom sme si istí: že my, ako samostatný národ v neodvislom štáte, chceme žiť, zo svojho a podľa svojho a že u nás nikdy viac nemôže byť reči o zmene režimu, ktorý by neznamenal írečitú slovenskú svojráznosť v samostatnom štátnom zriadení. Ak zo srdca slovenského národa nikto a nič nevymaže hlboké presvedčenie o svojej národnej samobytnosti, tak národ tento nemôže nikdy spravovať iná vláda, ako vláda povedomá suverenity slovenského štátu. Duch slovenského národa právne vystihuje význam toho ustálenia, preto ako pestuje vo svojich radoch jednotu národnú, tak ochotne sa podrobuje vedeniu vlády, ktorej dôveruje. Treba, aby jednota bola dôsledne pestovaná na celej čiare, a potrebné je, aby si kompetenčnú právomoc vlády neosvojoval nikto nepovolaný a každý povolaný aby si bol vedomý, že vykonáva suverenitu slovenského štátu. Takto zavedieme si poriadok do svojho štátneho života a poriadkom zaistíme si aj život svojho samostatného štátu. Zamknutím starého politického systému musia prestať aj staré spôsoby uplatňovania sa vo verejnom živote, ako sú intrigy, klikárstvo a vynášanie jednotlivcov. Prestali strany, zanikli odtienky, je tu len národ a jeho štát, ktorý žije z práce a z poriadku. Kto čím viac pozitívnej práce vie preukázať [s] cieľom upevnenia štátneho poriadku, to je ten, kto sa zaslúži o národ a štát, to je ten, komu budeme nielen volať na slávu, ale koho pamiatka bude večná v národe.

Nechže teda ustupujú osobné záujmy, nech sa zužujú triedne ambície, nech sa všade a vo všetkom vynáša, prízvukuje a uplatňuje samobytný slovenský národ v suverénnom slovenskom štáte.


Slovák, r. 21, 1939, č. 77, s. 3, Chceme žiť zo svojho a podlá svojho; tiež Národnie noviny, r. 70, 1939, č. 77, s. 3, Položení sme boli na váhu dejín; Slovenský hospodár, r. 18, 1939, č. 8, s. 113, Národ slovenský a štát slovenský; Slovenská pravda, r. 4, 1939, č. 76, s. 1, Slovenská samostatnosť nie je darom z milosti; Slovenská sloboda, r. 2, 1939, č. 76, s. 1, Sme hodní svojej samostatnosti.