Klikni pre podrobnosti...

Slávny snem!

Po vzrušujúcich udalostiach minulého týždňa v Bratislave a po Slovensku sa odohravších, v noci zo dňa 12. marca na 13. marca bolo mi doručené pozvanie pána ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera, ktorý ma volal do Berlína na návštevu. Dostanúc toto pozvanie v noci ihneď som sa odobral do Bratislavy, aby sme sa o veciach poradili. V Bratislave po porade s našimi tu sa nachádzajúcimi činiteľmi a s tými, ktorých sme tu mohli nachytro pozvať, rozhodli sme sa o tomto pozvaní tak, ako to záujem vyžadoval, t. j. že do Berlína odcestujem. Na základe tohto rozhodnutia vybral som sa do Berlína, kde sme došli v pondelok v podvečer.

 

Referujem o tejto veci dosť dopodrobna, referujem bez rečníckeho pathosu, sucho, aby som zachytil všetky tie historické udalosti a všetky tie momenty, ktoré pri našom terajšom rozhodovaní do úvahy prichádzať majú. V Berlíne prijatý som bol so všetkými poctami suverénnej hlavy slobodného štátu. [Potlesk.] Hneď po príchode bol som prijatý na audiencii ríšskym ministrom zahraničných vecí, šľachticom von Ribbentropom. Budem sa snažiť podľa značiek, ktoré som si v rozhovore s ním naznačil, aspoň úryvkovite reprodukovať obsah tohto rozhovoru. Pán minister zahraničných vecí von Ribbentrop hneď nadviazal na naše rozhovory, ktoré sme mali spoločne v Mníchove a vo Viedni v októbri a poznamenal pritom, že je si dobre vedomý toho, že viedenské rozhodnutie nechalo v nás i nejaké trpké spomienky, že napriek všetkej dobrej vôli z jeho strany, aby sme udržali Košice, Košice padli a museli byť odstúpené Maďarom. Ale poznamenal, že Nemecko, čo mohlo urobiť v prospech a v záujme Slovenska, že to urobilo, a keby bol býval lepšie informovaný o slovenskom národe, isteže by sa boli vynasnažili v jeho prospech ešte viac urobiť. Bohužiaľ, vy ste pokračoval pán minister von Ribbentrop neboli známi vo svete a tie informácie, čo sme mali o Vás, boli kusé. Robil som, čo som mohol na základe tých posledných dojmov, ktoré som získal a potom, myslím, uznáte, že zástoj môj niesol sa voči Vám tónom kladným. Odvtedy časy sa míňajú. Samému pánu ministrovi Chvalkovskému sme opätovne povedali, že v Čechách vládne i naďalej Benešov duch, zdôraznili sme mu to všetko do dôslednosti a upozornili sme ho, že mníchovská dohoda nie na to bola robená, aby Benešov duch ďalej žil a vládnul, ale že robili sme to, čo sme robili v Mníchove, v tej nádeji, že sa riadnou cestou vybaví likvidovanie benešovského ducha. No, v poslednej dobe musíme konštatovať tri udalosti, ktoré sú, ako nejaké zakliate kamene, priložené tak, že ich nebolo možno zamedziť. Je tu po prvé vojenská diktatúra, nastolená v Karpatskej Ukrajine, ktorá nasvedčuje, že ten Benešov duch, ten starý režim nijako nemieni zlikvidovať, ale že si mieni svoje pozície ešte viac posilniť. Ku tomuto sa pridružil bratislavský puč, ktorý dokazuje, že starý režim chce sa znovu usadiť, svoj základ postaviť a svoju politickú moc uplatniť a takýmto spôsobom splniť tie nádeje, v ktorých sa ten starý duch kochá. K týmto dvom bodom musíme konštatovať i zachádzanie s našimi menšinami v českých krajinách, ktoré zachádzanie nemôžeme len tak bez slova nechať a ktoré zachádzanie je dôkazom toho, že starý duch vládne, že nevymiera a drží sa kŕčovite nádejí, že príde zase k veslu.

Vládu slovenskú, ktorá bola menovaná posledne, neuznávame. Za legálnu vládu jedine držíme tú, ktorej snem 23. februára odhlasoval jednohlasne dôveru, ktorá vláda i dnes je pre nás zákonitou predstaviteľkou slovenského národa. Opatrenie prezidenta republiky bolo protiústavné. Naši právnici preskúmali presne nielen ústavný zákon, ale aj zmocňovací zákon a presvedčili sa, že prezident republiky nemal nijakého práva bez odhlasovania nedôvery snemom vládu pozbaviť. To, čo sa dialo potom ďalej pod vojenskou ochranou, to nasvedčuje, že ten starý duch sa cíti už dosť silný. Udalosti sa rútia rýchlym tempom napred a nemôžeme povedať, že čo všetko môže to vyvolať jestli sa Slováci dostatočne a rýchlo neosvedčia, že sa nestotožňujú s týmto režimom, že sa nestotožňujú s českým národom. Nechcem byť prorokom, ale každý si domyslí, že týmto tempom sa rútiace udalosti môžu vyvolať situáciu takú, aká bola v Mníchove, že sme Vás dostatočne neznali a preto sme Vás traktovali ako čechoslovákov, lebo veď bývate v jednom štáte a my hľadíme na štát ako na jednotku. My nemôžeme proti nikomu viesť vojnu, že drží slovenské územie v moci, to sa nás netýka, to sa týka Vás, my sme nie na to povolaní, aby sme namiesto Vás išli vyhadzovať toho, kto by sa vrútil na slovenské územie. Vieme, že Slováci sú pokojamilovný a pracovitý národ. Konštatujem, máme doklady o Vás, že chcete s nami dobre žiť, a to vítame a kvitujeme vďačne.

Po tomto rozhovore ja som si dovolil poznámku, v ktorej poznámke usiloval som sa vychytiť práve ten najhlbší zmysel celej tej argumentácie a upozornil som na vládne vyhlásenie, odznelé práve v tomto sneme dňa 21. februára t[ohto] r[oku], v ktorom som poznamenal, že vládne vyhlásenie bolo založené na vete: slovenský národ buduje si svoj štát, buduje si svoj nový štát, buduje si svoj slovenský štát. Dôkazom toho je, že slovenský nacionalizmus žije, slovenské nacionálne povedomie že pracuje, organizuje si svoju službu štátnu, aby takto dokázal, že chce svojsky žiť podľa toho princípu, ktorý je dnes svetovým mottom: národnosť. Prehlásil som ďalej čo sa týka nášho spolunažívania s Čechmi, čo som nemeckým činiteľom dosiaľ niekoľkokrát prehlásil, že iniciatívne my nikdy nedáme impulz k tomu, aby bola republika likvidovaná, ale jestli budeme vidieť, že beh udalostí sa bude vyviňovať tak, že to bude prospešnejšie, budeme si pokladať za povinnosť voliť vhodnú chvíľu, aby sme sa odtrhli. Držal som to za potrebné, aby som to nemeckými činiteľom znovu zdôraznil a zdôraznil som to znovu. Na to mi bolo poznamenané, že prečo táto váhavosť. Ja som poznamenal, že nie pre nedostatok svojho nacionálneho cítenia, nie pre nedostatok vôle, akoby sme my nechceli svojský štát mať, ale s poukazom na malú vyškolenosť nášho ľudu, ktorá malá vyškolenosť by začiatky nášho štátneho života nechcela dostatočne povedal by som odosobniť poťažne od udalostí odlúčiť a trpko by znášala a výčitky by nám robila naša politická vospolnosť keby z toho vyplývajúce počiatočné prekážky a ťažkosti musela znášať že preto sú tie ťažkosti, že sme to spravili. Ale keď náš ľud bude vidieť, že udalosti sa rútili tak, že jediné východisko bude to, aby sme sa osamostatnili, vtedy si každý Slovák pritiahne remeň, uskromní sa a bude vedieť znášať i menšie výhody a povie si, že nebolo možno ináč robiť.

Dostal som plné uznanie a pochopenie tohto nášho stanoviska. Potom stalo sa to, aby som z úst najpovolanejšieho, teda z úst samého Führera počul, aké sú plány nemeckej ríše na tomto poli, a aby sa vedel podľa toho slovenský národ prispôsobiť. Na to pán zahraničný minister von Ribbentrop povedal, že ďalej nejde hovoriť, že ďalšie počujem čoskoro z povolaných úst. Týmto bol náš rozhovor so zahraničným ministrom von Ribbentropom skončený.

Za krátky čas boli sme predvedení k pánu ríšskemu kancelárovi Adolfovi Hitlerovi, v nových sieňach ríšskeho kancelárstva, kde opätovne čestná rota vzdala poctu a kde sa nám dostalo plného oficiálneho a slávnostného prijatia, ako to pri takýchto príležitostiach býva. Po prijatí pri samom rozhovore mimo mňa a kolegu dr. Ďurčanského prítomní boli dvaja generáli a ešte dvaja diplomati, takže naše prijatie išlo v rámci úradnom a slávnostnom. Pán ríšsky kancelár začal rozhovor týmto: Ich habe mir erlalaubt Sie zu bitten, dass Sie zu mir kommen, um mit Ihnen die Klärung der Situation zu besprechen.

Po tomto preslove začal októbrovými udalosťami, ktoré októbrové udalosti vylíčil v tom zmysle, že „riešil som vtedy nastolený problém s nádejou, že pri dobromyseľnom postupe a pri lojálnom postupe voči Čechom upevním nádej, že oni v tom teritóriu, ako budú nechaní, zmenia svoj systém a že nebudeme mať žiadnych trpkých skúseností vzájomných. Nestalo sa tak, máme nové skúsenosti a komplikácie a tieto komplikácie sú nielen medzi nami, susedmi, ale tieto vynášajú sa odtiaľ i do sveta. My sme nechceli krv prelievať a nechceli sme cudzích asimilovať. My nechceli sme krv prelievať a nedovolíme krv prelievať ani v budúcnosti. Nemecký národ má svoj Wirtschaftsraum a v tomto nesmie mu nikto prekážať. Musím ale konštatovať, že Nemci sú odstrkovaní v Čechách, kde sa viac a viac prejavuje nádej, že sa to všetko zmení, že sa vráti starý režim. Táto nádej stále zosilňuje a prejavuje sa mnohokrát spôsobom nekvalifikovaným. Vymýšľajú sa problémy, zahraničné plány a nastolujú sa otázky, ktoré nemajú s naším životom nič spoločného, len preto, aby budili nádej, že príde doba, že sa to všetko zvrtne a my zas prídeme k starému režimu a moci. No, v Európe viac ohnisko vojny nepotrebujeme a nedovolíme. Takéto ohnisko vojny sa nechá rozhádzať, rozmetáme ho, aby ani stopy z neho neostalo. V Prahe si myslia a plánujú, že vytúžia svoju nadvládu. Sem smeruje i to, čo sa stalo v Brne. Tí Nemci tam hovoria, že si to nedajú ľúbiť, čo Česi robia, Česi zase sa tu odvolávajú na rozvratné živly, takže to tu stále vrie, ohrozuje pokoj a poriadok a tým i Európa je ohrožená a ja nedovolím ohrozovať mier Európy.“

Tento úsek reči odznel ako výraz sklamania sa v Čechoch, sklamania sa v tých nádejach, ktoré sa kládli v nich po mníchovskom rozhodnutí. Humánne zachádzanie s Čechmi v Mníchove dalo im odvahu takto zariadiť svoj postup.

Prichádzal teraz druhý úsek, ktorý sa týkal nás. Sklamal som sa nielen v Čechoch, ale i v Slovákoch, pokračoval pán ríšsky kancelár. Priznávam, neznal som tento problém v bývalej republike. Nezaoberal som sa týmto problémom, iba naši viedenskí páni mi ho koľko-toľko vysvetlili a na základe týchto vysvetliviek, len náhodilých a príležitostných, nadobudol som si presvedčenie, že slovenský národ chce žiť, že národne bojuje, a preto som sa ho zastal, hoci ako som povedal nepoznal som bližšie tento problém, len na základe tých kusých informácií, ktoré som náhodilé dostal. Bez tohto zastania bolo by to ináč dopadlo s vami. Znepriatelil som si Maďarov pre vás, ktorým som povedal, že: vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by sa plebiscitom osvedčili, že chcú patriť k Vám. Nakoľko sa ale hlásia k svojskému životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si robiť na nich nárok. Nahnevali sa za toto maďarskí páni. Idem za princípom ďalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom. My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, jestli oni dostatočne neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepovieme Maďarom, že nepatria k nim, k Maďarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov.

Vycítil som, že tu je ten koreň, tu s tými Maďarmi a že tu je to nebezpečenstvo.

Potom prečítal mi pán ríšsky kancelár správu maďarskú, že Maďari sa usilujú obsadiť po tieto dni slovenské územie. A proti tomu treba sa osvedčiť. „Aber blitzschnell“ treba sa osvedčiť. Toto osvedčenie dať patričným činiteľom na vedomie, že slovenský národ má svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu, aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na slovenské územie a na slovenské obyvateľstvo. Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú, a preto použil zas slova „blitzschnell“ riešime a rozriešime otázku tak, ako to nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voči nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť len svojich, podľa toho princípu „Volkstum“. Ale kto podľa svojho národného charakteru žiť chce, ten padá do ochrany tohto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal, „blitzschnell“.

Po tomto výklade dovolil som si pár slov pánu ríšskemu kancelárovi povedať, v duchu asi tom, že: pod dojmami tejto reči, odpustite, že Vám nič konkrétneho nepoviem, iba Vás uisťujem, že sa v slovenskom národe nikdy nesklamete a že Vám slovenský národ nedá príčinu, aby ste mali a mohli ľutovať to, čo ste za slovenský národ vykonali, za čo sme Vám vďační.

Toto bol asi podstatný a vecný, v krátkosti uvedený obsah týchto našich hovorov. Potom sme sa rozlúčili a odovzdali sme vec patričným referentom k prejednaniu, čo trvalo až do 2. hodiny v noci, takže sme na sľúbený čas o 12. hod[ine] v noci nemohli prísť.

Slávny snem! Skladám tu pred snem sucho zhrnutý materiál mojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím Vás uvažujte, rozhodujte. [Potlesk.]


SNA, fond Národný súd, Tn ľud, 74/45-85, kart. 40.