Klikni pre podrobnosti...

Slovenská vláda prišla v tento pamätný výročný deň do Martina, do slovenskej Mekky, do mesta, ktoré verne pestovalo slovenské tradície a ktoré ich bude držať aj v budúcnosti. Vláda prišla sem zložiť hold starým pamiatkam a uistiť národ, že bude pokračovať v tradíciách. Napokon vyslovil presvedčenie, že Martin tak, ako bol a je, aj naďalej bude ohniskom slovenskej kultúry a povedomia.

Národné manifestácie, ktorých sa vláda v tieto dni zúčastňuje po celom Slovensku, nie sú, a ani nesmú byť oslavami osôb ani režimu, ale dokazujú, že linaj z minulosti je nepretrhnutá a že vláda aj v budúcnosti chce postupovať v starých národných tradíciách. Medzi minulosťou a prítomnosťou je organická a historická súvislosť – toto musíme zaštepovať do duše každého Slováka. Podnet na to nám dáva dnešný deň a miesto, na ktorom slovenský národ 30. októbra 1918, nadväzujúc na Memorandum z r[oku] 1861, vyhlásil pamätnú deklaráciu.

Ďalej predseda vlády povedal: My sme dnes v Martine nie samozvaná spoločnosť zástupcov slovenského národa, ale sme verejnosť slovenská, ktorá má na čele legitímnu vládu a ako také zhromaždenie máme historický význam. Čo sa roku 1918, pri vynesení deklarácie sfalšovalo, to má ten istý Martin 30. októbra 1938. roku napraviť a túto nápravu verejne vyhlásiť. Má vyhlásiť, že slovenský národ je samobytný, svojrázny, suverénny národ a nepokladá sa, ani v budúcnosti sa nechce a nebude pokladať za vetvu a prívesok kohokoľvek. Toto nám prichodí prízvukovať, lebo udalosti posledných dní, ktoré takým tragickým vývojom vrhali sa na našu republiku, nám pripomínajú, aby sme spytovali svedomie. Prvým bodom tohto spytovania svedomia je: Nijaký živý organizmus spoločenský ani národný, nemôže sa udržovať na falošnom základe. Čo nie je prirodzené, môže byť umelým slnkom pri živote udržiavané, sdrotované, ale trvalé žiť nemôže. Slovenský organizmus sa len dnes dostal na svoju prirodzenú základnicu, k svojim koreňom, dostal silu a bude odteraz z týchto koreňov vedieť čerpať toľko, aby vedel žiť a pracovať pre seba i pre ostatných členov rodiny národov. Toto nám dnešný deň pripomína predovšetkým.

Ďalej nám pripomína, že slovenský národ, keď dostal moc do svojich rúk, musí sa v budúcnosti vyhnúť všetkým otravám, ktoré ho v minulosti otravovali a cele otrávili. Všetko toto vyplývalo z fikcie, že sme národ československý. Táto fikcia bola taká škodlivá, že postavila brata proti bratovi, roztrhala slovenskú rodinu, zo statočných Slovákov vychovávala janičiarov, ktorí sa radovali, keď mohli do žalára dostať brata a strpčiť mu život.

Keď dnes po celom Slovensku oslavujeme národnú jednotu, musíme slávnostne vyhlásiť, že odteraz sa Slovák proti Slovákovi nikdy nepostaví!

Slovenská jednota bola 6. októbra vyhlásená i formálne. Od tých čias buduje sa na Slovensku nová vláda a nový režim. Ale musí prísť aj úplná jednota vôle, rozumov a rúk, pracovať na utužení jednoty národa slovenského. Viem, že niektorí by mohli túto jednotu predstavovať svetu v nepriaznivom svetle. Ale národne uvedomelá pospolitosť slovenská po dvadsať rokov pracovala za jednotu národa slovenského a táto pospolitosť nemôže ešte teraz zveriť túto jednotu komukoľvek. Ešte nenastalo splynutie duší, ešte si všetci neuvedomili, že sme samobytný slovenský národ a že tento samobytný národ v politickej organizácii chce žiť a vyjadrenie nájsť v plnom štátnom zriadení slovenskom, aby sa mohol vyžiť ako slovenský národ.

Slávnostné zhromaždenie! Ja viem, že ako dážď pomaly preniká a zúrodňuje zem, tak i na toto treba času. I tí, čo doteraz boli v tábore centralistickom, už dnes od hlavy prežívajú tento prerod. Verím to, lebo i v nich je, musí byť taká silná láska k národu, že zhodia zo seba falošnú kôru. Ale na to treba času, a my im ho dožičíme, aby nastala jednota slovenských duší, myslí a vôle, vybudovať úplnú jednotu slovenského národa.

Náš postup od 6. októbra mnohí kritizujú. Niektorí hovoria, že slovenská jednota mala sa predovšetkým prejaviť v odtrhnutí sa od Čechov. Ale čím viac sa vzďaľujeme od šiesteho októbra, tým jasnejšie vidím, že sme vtedy v Žiline nechybili, ale že tento postup bol jedine možný a že nám v ňom prichodí pokračovať aj naďalej. Týmto konštatovaním nechcem zatracovať tých, čo naraz chceli všetko roztrhať a urobiť koniec. Trpkosť a krivda im tisli na pery toto volanie. Ale s osudom národa sa hazardovať nesmie. Národ musí byť povýšený nad všetky osobné vzťahy a chúťky. Túto pravdu si musíme uvedomiť a rozhodiť ju ako semeno a zapustiť do každej slovenskej duše. Lebo všetci žijeme za národ, ale nikto nesmie žiť z národa. Preto sa musí urobiť koniec prekrmovaniu, saturovaniu jednotlivcov na úkor celku za tým účelom aby stratili kontakt s národom. V tomto vláda pôjde až do najkrajnejších dôsledkov. Slávnostné zhromaždenie! Musíme vymaniť nielen ideológiu národa spod vplyvov skrachovaných cudzích ideológií, ale aj každého jednotlivca spod skazonosného vplyvu cudzích elementov, aby mohol žiť a pracovať na slávu a česť národa. [Výkriky: Slovensko Slovákom!] Je isté, že toto heslo dáva mnohým podnet na úvahu, či je to vraj taktické, múdre a či bude osožné pre slovenský národ. Áno, je, musí byť a bude osožné celému Slovensku! A to preto, lebo je to prirodzené heslo, výraz prirodzeného zákona. Koľkí pochybovali, či Slovensko bude samostačné, či nás uživí a či nám bude môcť poskytovať dostatok prostriedkov i na ďalší kultúrny pokrok?

Nikto, ani jednotlivci a tým menej národy, nedáva almužnu z lásky k tomu, komu ju dáva, ale z lásky k sebe, aby ho k sebe pripútal a si ho zaviazal. Len kresťanské zmýšľanie dáva nesebecky. Máme o tom skúsenosti z minulosti takiste, ako aj z posledných udalostí, z vyjednávaní so susedmi na juhu, na severe i na západe. Tieto dokazujú, že nikto nedáva nám nič kvôli nám, ale kvôli sebe, preto, lebo vidí v tom pre seba nejaký zisk. Ak je tak, prichodíme k axióme, ktorú mi nedávno povedal istý švajčiarsky novinár a ktorá by sa aj nám mala stať devízou: „Som dosť silný, lebo som sám, ba preto som silný, lebo som sám!“ Áno, my sme, my chceme, my musíme byť samostační! Spoliehať sa na spojencov, či už pánov kapitalistov na Západe alebo na súdruhov z Ruska – videli sme, že sa to nevyplatí. Ale vyplatí sa jedno: Opieraj sa o Boha a drž sa sám seba, a vtedy budeš silný. A keď je tak, nuž čo je potom prirodzenejšie, ako keď slovenský národ pri premýšľaní o svojej budúcnosti povie: Máme svoju krajinu, tu nás Boh stvoril, my tu chceme žiť, a práve preto chceme tu žiť, musíme sa deliť so všetkým, čo nám Slovensko dáva, spravodlivo. Slovensko sme my mali i doteraz aspoň čiastočne v rukách. Mohli sme s ním aspoň čiastočne nakladať. Ale čo roztrpčovalo ľud [Výkriky: Nespravodlivosť. To je to!; Ďalší výkrik: Otravovali nás politickými stranami!] Je mi zadosťučinením, že nie ja žiadam, aby politické strany šli do čerta a som šťastný, že môžem tlmočiť vôľu a hlas ľudu: My chceme jednu stranu – slovenský národ, jednu legitimáciu – príslušnosť k slovenskému národu!

Potom hovoril ministerský predseda na adresu robotníkov; konštatoval, že robotník i pri skromnej skyve chleba nebol by býval nespokojný, keby nebol videl, ako sa na druhej strane množia majetky bez práce, že sa peniaze vyhadzujú. Ak v budúcnosti náš krajec chleba bude menší, nikto nebude šomrať, keď bude vidieť, že všetci máme rovnaký krajec. Chceme vyrovnávať sociálne protivy a verejnosť to vidí a už teraz nám to kvituje.

Ďalej odôvodnil predseda vlády postavenie vládnych komisárov do redakcií novín a do sociálnych inštitúcií. Oboje bolo potrebné, lebo noviny otravovali mysle a v ustanovizniach, ktoré mali slúžiť ľudu, sa šafárilo tak, že z toho mali zisk iba direktori. Musíme nástojiť na tom, aby na Slovensku všetko bolo v službách slovenského národa.

Bratia a sestry – pokračoval potom dr. Tiso – viem, že mnohí hovoríte, že sa to robí pomaly. Ale mám pre tento postup dva dôvody: Prvý je: Len ten, kto nie si je istý svojim postavením a právom, sa náhli, lebo si myslí, že nebude mať kedy. Slovenská vláda sa nenáhli, lebo vie, že bude mať na všetko kedy. A druhý dôvod: Za 20 rokov sme pozorovali náš slovenský život a vedeli by sme napochytre zostaviť zoznam ľudí, ktorí prišli k postaveniam a majetkom bez zásluhy. Týmto ľuďom chceme dať času, aby sami dobrovoľne vrátili národu to, čo dostali bez zásluhy. Toto bude ich prvá zásluha, že nebudú čakať, kým sa im to odoberie. Som presvedčený o ich pôvodne poctivom slovenskom povedomí a preto dúfam, že vrátia judášsky groš.

Predseda vlády sa potom zmienil o význame Turčianskeho Sv. Martina, o hodnote a dôležitosti tradícií tu pestovaných. – Martin znova ožije – vravel – lebo zmizne všetko nezdravé, čo sa naň tlačilo a predovšetkým prestane, musí prestať obava evanjelikov pred akousi nadvládou katolíkov. Táto obava bola v minulosti istými činiteľmi umele živená, aby sa stavali priehrady medzi katolíkmi a evanjelikmi. Robilo sa to podľa vzoru starej rakúskej politiky: Divide et impera, et tu, felix Austria, nube! Tak bolo aj na Slovensku: rozdeľovali Slovákov a diskriminovali. Toto bolo heslom aj našich starých vladárov doteraz. Ale národ sa ďalej deliť nedá, lebo len jednotou obstojí v mori ostatných národov. Budujeme slovenskú národnú jednotu preto, aby sme mohli zabezpečiť budúcnosť slovenského národa na večné veky! Nijaké delenie nestrpíme, ale ani nezavdáme príčinu, aby sa niekto musel oddeľovať od jednotného národa. A keď jednota, nuž aj rovnoprávnosť. Každému čo mu patrí a nikomu nerobiť krivdu! Toto je našim heslom, a nielen heslom, ale aj pravidlom. Ako nechceme trhať tradíciu, tak nebudeme trpieť nijaké privilegované kasty, nijaké privilégiá, výhody, nech sa tieto zakladajú na čomkoľvek.

V politickom živote platí každodenná práca. Bez tejto práce nikto si nesmie nárokovať nič – len preto, lebo sa azda môže odvolať na nejaké zásluhy z minulosti. Ale k tomuto treba nielen odhodlanie vlády, ale aj vôľu pospolitosti k jednote. Aj ona musí chcieť jednotný slovenský národ, musí ho chcieť udržať vo všetkých konšteláciách a priviesť ho k čím väčšiemu rozkvetu. ...

Pozdravujem vás ľudovým porekadlom: Opatrujte tu v Martine svetlo slovenskej kultúry a pestujte oheň slovenskej rodolásky, aby sme v týchto dvoch hodnotách zjednotení dožili sa krajšej a lepšej budúcnosti Slovenska. ...


Slovenská politika uviedla, že prináša najzávažnejšie časti prejavu: Dnešné naše manifestačné zhromaždenia nemajú byť oslavami nového režimu, ale tieto národné manifestačné zhromaždenia majú ukázať, že sú ukazovateľom zabezpečenia slovenskej budúcnosti. 30. október je zapísaný ako jedinečný do histórie slovenského národa a tým aj Turčianskeho Sv. Martina. Splynutie nás všetkých je dôkazom toho, že slovenská jednota neprestala žiť cez dvadsať rokov. To, čo sa 30. októbra roku 1918 klauzulovalo v Martinskej deklarácii, dnešného 30. októbra sa musí napraviť. Preto sme dnes tu. Slovenský národ je samobytný a nepovažuje sa ani teraz ani v budúcnosti za nejakú vetev kohokoľvek. Slovenský národ ako národný organizmus dostal sa teraz na svoje prirodzené korene a z týchto koreňov bude mať teraz možnosť čerpať silu pre svoj slobodný život. A z týchto koreňov bude každý toľko sily čerpať, aby vedel žiť pre seba a pre všetky kultúrne národy. ... Odhodlaní sme vyhýbať sa všetkému tomu čo nás celých dvadsať rokov otravovalo. Lebo z tohto otravovania pochádzalo všetko zlo, ktoré vedelo brata postaviť proti bratovi. Tento otravný jed išiel medzi nami tak ďaleko, že z poctivých Slovákov spravil zradcov a vrhal nás do žalárov. Odteraz Slovák proti Slovákovi sa nikdy viac nepostaví, lebo slovenská jednota zo 6. októbra prenikla už tak hlboko, že všetci pospolu budeme pracovať na novej budove Slovenska a národa. Všetci chceme a všetci budeme navždy za samobytný slovenský národ, lebo my chceme žiť slobodne. ... Tu z poslucháčstva zazneli nadšené výkriky: Kto Slovensko nemiluje, nech sa z neho vysťahuje! Na čo ministerský predseda dr. Tiso nadviazal slovami: Aj k tomu treba času. Naším neprajníkom tohto času doprajeme, aby celé toto prerodenie išlo v pokoji. S osudom národa nesmie sa hazardovať. Osud národa musí byt povýšený nad všetky osobné chúťky. Musíme sa vžívať do toho. Lebo národ nežije z jednotlivca, ale jednotlivci žijú z národa.. Túto myšlienku musíme zapustiť do každej duše národa. Keď má byť obnova Slovenska, nuž z tejto myšlienky nič nespustíme. Každého slovenského jednotlivca treba nám vymaniť spod cudzieho vlivu. ... Na výkriky Slovensko Slovákom! ministerský predseda dr. Tiso sa spýtal, či to bude prospešné, a hneď sám odpovedal: Bude. Musí byť prospešné. Lebo je to výraz prirodzeného zákona. Slovensko bude sebestačné, akokoľvek dopadnú jeho hranice, lebo robiť budeme, aby sme boli sebestační. Opierať sa budeme o seba a držať sa Boha. A budeme sa musieť deliť s tým, čo nám Slovensko dáva. ... Politické strany musia ísť do čerta! Dosť bolo straníckosti, politických legitimácií. My teraz potrebujeme iba jednu stranu, jednu legitimáciu, a to legitimáciu slovenského národa. Nikto nebude šomrať a sťažovať si, keď si bude istý, že všetci máme rovnaký chlebík. Z toho vyplýva, aby sa u nás toto vyrovnávalo. S celým majetkom Slovenska budeme musieť poctivo zachádzať a pozor dávať, aby sme neboli nikým vykorisťovaní. ... Slovenská vláda časom odstráni všetky krivdy. Zrazu to nejde. A slovenskú tradíciu budeme pestovať. Toho dôkazom nech je to, že sme tu, v Martine. My chceme, aby Martin bol živou bunkou kultúrnou. Martin musí byť znova živý a musí byť pretrhnutá hať medzi katolíkmi a evanjelikmi, lebo slovenský národ odteraz nesmie sa deliť na katolíkov a na evanjelikov. Musíme sa zomknúť a slovenskú jednotu budovať v srdciach, v dušiach a vôli, aby sme zabezpečili budúcnosť Slovenska. Ubezpečujem Vás, že my národ deliť nebudeme a nikomu to nedovolíme. Lebo z tejto jednoty musí vyrastať celý národ! Tak nám Pán Boh pomáhaj!

Slovák, r. 20, 1938, č. 249, s. 1-2, Vlna nadšenia sa valí Slovenskom; tiež Robotnícke noviny, r. 35, 1938, č. 248, s. 1, Slovenská vláda na oslavách 20. výročia Martinskej deklarácie; Slovák týždenník, r. 19, 1938, č. 45, s. 4-5, Reč predsedu vlády dr. Jozefa Tisu v Turč. Sv. Martine v nedeľu dňa 30. októbra; Slovenská politika, r. 19, 1938, č. 252, s. 2, Žiť len národu!'; Slovenská pravda, r. 3, 1938, č. 175, s. 1, Všetci žijeme za národ - nik nesmie žiť z národa.

Register
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore