Klikni pre podrobnosti...

Vláda Slovenskej krajiny vypísala vnútornú pôžičku na hospodárske povznesenie Slovenska. Urobila to po uverejnení vládneho programu najbližšej budúcnosti, o ktorom programe každý musí dosvedčiť, že je to program bohatý, všestranný a že zahrňuje tie prepotrebné práce, ktoré treba vykonať, aby sa Slovensko i s hospodárskej stránky stalo samostatným. Ale vláda vypísala vnútornú pôžičku i po vyhlásení prvého slovenského rozpočtu, o ktorom nielen sama zdôrazňovala, ale i v premnohých novinárskych článkoch napísať dovolila, že je deficitný. V tomto každý mysliaci občan bude vidieť tú opravdivú príčinu vypísania pôžičky a schváli tento postup vlády, lebo veď vláda nič iného urobiť nemohla, ba schváli ho i preto, lebo keď si už vláda požičiava, isteže je pre Slovensko výhodnejšie, keď si od svojich požičiava, ako keby sa utiekala k cudziemu. Ale povrchný občan môže súdiť, že vláda nezvolila pre vypísanie pôžičky vhodnú príležitosť, keď akoby úvodom do upisovania pôžičky uverejňuje deficitný rozpočet.

Naši hospodárski odborníci dostatočne posvietili už nielen na túto deficitnú stránku nášho rozpočtu, ale i na hospodársku samostatnosť Slovenska a prichodia k úsudku, že prvý deficitný rozpočet nieje zrkadlom skutočnej hospodárskej sily Slovenska, ale je výsledkom rozličných iných skutočností nedávnej minulosti, a preto nemôže tvoriť nepriaznivú atmosféru pre upisovanie pôžičky.

Po týchto prejavoch našich národohospodárov, v ktorých sa opätovne konštatovalo, že je našou národnou povinnosťou, aby každý Slovák a každá Slovenka značili podľa svojich možností na pôžičku, s ktorou si ide národ slovenský budovať svoj slovenský dom, pripadá mi úloha, posvietiť na upisovanie pôžičky z hľadiska politického. Upísať pôžičku, hovorili nám všetci národohospodári, je dobré a potrebné, lebo pomôžeme vláde, aby mohla začať rozličné práce, aby teda dala možnosť práce a zárobku robotníkovi, remeselníkovi, obchodníkovi; upísať pôžičku je dobré, lebo každý si môže bezpečne a na dobrý úrok uložiť svoj usporený peniaz.

K týmto vývodom národohospodárov dokladám ako politik: Upisovať pôžičku je dobré a potrebné, lebo týmto činom dovŕšime svoj boj za autonómiu Slovenskej krajiny a zabezpečujeme nárok slovenského národa na suverénny štátny život i do budúcnosti.

Svoj boj za autonómiu Slovenskej krajiny viedli sme ako boj štátoprávny, aby sa uznala suverenita slovenského národa a ako boj sociálny, aby zem slovenská so všetkými jej pokladmi a životnými podmienkami slúžila Slovákom. Ľudovo sme to tak povedali, že bojujeme za to, aby sme my Slováci mali kľúč od svojej komory, aby nám nikto cudzí do našej komory chodiť a z nej vynášať nemohol. Nuž svojou politickou slobodou docielili sme už to, že ten kľúč od slovenskej komory máme dnes vo svojich rukách. Ale ide nám o to, aby v tej komore aj niečo bolo. Lebo čo by nám osožil kľúč od komory, keby bola prázdna? A slovenská komora je prázdna! Vyprázdnil ju 20-ročný centralistický režim, ktorý všetok kapitál odnášal zo Slovenska a hromadil ho v Prahe. Ťažké miliardy sa vyniesli zo Slovenska v podobe úradníckych a zamestnaneckých platov, vyplácaných ľuďom, čo si svoje úspory ukladali v Čechách. Pod menom Poštovej sporiteľne, Národnej banky, ústredných sociálnych a penzijných ustanovizní, bankových a družstevných centrál odčerpával sa kapitál zo Slovenska, a preto je dnes Slovensko kapitálovo slabé. Je to tak, ako keď dvaja bratia v spoločnej domácnosti žijúci sa rozídu, podelia sa, ale starší, ktorý si do svojej čiastky už vopred nazhromaždil ovocie spoločnej práce, vydá mladšiemu polovicu domu ale polovicu prázdnu a nezariadenú. Je to do hnevu, ale nič do zúfania, lebo prenášame do svojho slovenského domu primeranú časť spoločného hospodárenia, ale náš slovenský dom nemôže stáť prázdny dotiaľ, kým sa táto deľba uskutoční a náš podiel prenesie na Slovensko. Chceme a musíme si svoj dom zariadiť hneď a rýchlo, aby sa v ňom každý Slovák cítil doma, to jest, aby dostal v ňom prístrešie, prácu a živobytie. Ako ten mladší brat začne síce proti staršiemu pravotu a súdnou cestou si začne vymáhať svoj podiel, ale nečaká na koniec procesu, lež chytí sa do roboty, požičia si, keďže nemá ešte v hrsti, čo mu proces prisúdi, a začne svoj dom zariaďovať a nezúfa, lebo vie, že poctivou prácou svojich rúk zveľadí si svoj dom, vráti pôžičku a bude potom spokojne prebývať vo svojom, podľa svojho vkusu a svojou prácou vystrojenom príbytku. Podobne robí i mladší brat - národ slovenský: Chytá sa svojpomoci, a keďže nemá nazhromaždeného kapitálu verejného, mobilizuje súkromný kapitál, aby mal nielen kľúč od svojej slovenskej komory, ale aby mal i v komore, čo je k slovenskému životu potrebné. Vydobytá slovenská politická samostatnosť má nielen zmysel, ale i budúcnosť iba vtedy, keď sa doplní hospodárskou výstavbou Slovenska, ku ktorej vláda volá každého Slováka, ako volala a burcovala slovenská ľudová strana každého Slováka, kým sme si nevydobyli politickú samostatnosť. Zostali by sme na pol ceste, keby sme neprikročili k hospodárskej výstavbe svojho domova, a neudržali by sme si ani vydobytú politickú samostatnosť, keby sme nemali sily, aby sme čím rýchlejšie a čím lacnejšie pohli samostatný hospodársky život slovenský.

Ako nás k politickej samostatnosti priviedol boj, v ktorom sme tak skvele obstáli, tak nás k hospodárskej výstavbe Slovenska musí priviesť práca, ku ktorej je, pravda, potrebný peniaz a keďže vláda slovenská predbežne tento peniaz nemá, obstaráva si ho pôžičkou od svojich občanov, ktorí porozumejú význam tejto pôžičky a práce pre budúcnosť Slovenska a ochotne, ba oduševnene dajú k dispozícii svoje usporené koruny, aby z nich vyrástlo hospodársky vystrojené nové Slovensko, ktoré má byť požehnaným bydliskom spokojných Slovákov. Vláda Slovenska je presvedčená, že s týmto porozumením širokej verejnosti slovenskej sa určite stretne, lebo pozná dušu a zmýšľanie Slovákov, ktorým blahobyt a spokojnosť leží tak veľmi na srdci. Dôkazom tejto ochoty je už i doteraz dosť. Idú jednotlivci, pohli sa už organizácie, aby všetci podľa svojich síl prispeli na túto pôžičku a tak na zabezpečenie spokojného hospodárskeho a sociálneho vývinu Slovenska. Práve čo píšem tieto riadky, donáša mi osobitný posol Spolku sv. Vojtecha z Trnavy uznesenie správy, v zmysle ktorého naša najväčšia kultúrna ustanovizeň, Spolok sv. Vojtecha, upisuje 100.000 K na túto pôžičku, hoci Spolok sám žije len zo skromných členských príspevkov svojich členov a má svoje finančné starosti, ale keď ide o to, aby nové Slovensko dostalo potrebné prostriedky na svoju výstavbu, stranou sa nechávajú súkromné starosti, lebo blaho celého Slovenska je prednejšie. Takéto sväté zápolenie už dnes ide celým Slovenskom; nikto nechce ostať stranou. Keď ide o hospodárske zabezpečenie Slovenska. Preto sa vláda slovenská s plnou dôverou spolieha na národ, že si svoju politickú samostatnosť dovŕši samostatnosťou hospodárskou, ktorým prostriedkom je táto vypísaná pôžička.

Táto pôžička je prvou skúškou štátotvornosti slovenského národa. I keď nám nebolo súdené, aby sme sa osvedčili, či sme schopní za svoj štát život dávať, tie udalosti, ktoré sa odohrali na niektorých úsekoch nášho pohraničia, dokázali, že hodnotíme svoju štátnosť tak, že i bojovať chceme za život a slobodný vývoj nášho štátu. Nedošlo ku skutku a k dôkazu oddanosti svojho štátu. Prvý skutkový dôkaz štátotvornosti slovenského národa je táto pôžička, pri ktorej sa zostupuje z rečníckej tribúny, z ktorej sa reční o slovenskom štáte a pristupuje sa k upisovaniu pôžičky na výstavbu slovenského štátu. Táto pôžička je nástupom Slovákov a Sloveniek nie pred rečnícke tribúny, alebo pred amplióny rozhlasových prijímačov, aby počúvali povzbudzujúce slová a oduševňovali sa za slovenský štát, ale nastupovaním k bankovým stolíkom, aby sme upisovaním pôžičky priniesli tehlu na stavbu nášho štátu. Čo nebolo dané od tisícročí ani jednému pokoleniu slovenskému, to čaká našu generáciu: budovať a dobudovať svoj vlastný slovenský štát. Pozerajú na nás nielen oči našich predkov, ktorí sa toho nedožili, ale postavení sme pred súd budúcich pokolení slovenských, či vieme pre seba a pre nasledujúce pokolenia zachovať svoj slovenský štát. O tejto našej schopnosti vytvoriť si svoj štát sa počas nášho 20-ročného boja stále pochybovalo. Pochybovanie nepriateľov vedelo do istej miery sklátiť i samých Slovákov a tak mnohí napokon nemali dôvery v seba, že by si mohli vytvoriť svoj štát. Keď sa obratom 6. októbra dokázalo, že slovenský národ je schopný vytvoriť si svoj vlastný štát, po 6. októbri maloverní synovia národa slovenského zas pod vplyvom našepkávania nežičlivcov neverili, žeby národ slovenský mohol svoj štát udržať. A čakali z týždňa na týždeň a z mesiaca na mesiac, že sa ukáže neschopnosť slovenského národa, udržať si svoj štát. Ale keď sa teraz ukazuje, že napriek všetkej nežičlivosti, ba i napriek všetkým podkopným a rozkopným pokusom slovenský štát sa upevňuje a zo dňa na deň zosilňuje, neváhali nežičlivci ani obmedzovaním poskytnutia finančných prostriedkov zo spoločných zásob, vyvolávať ťažkosti, len aby sa dokázalo, že národ slovenský nie je zrelý pre udržanie svojho vlastného štátu. A preto vedzme, že pri upisovaní tejto pôžičky hľadí na nás svet, aby sme dokázali, že slovenský národ má všetky vlastnosti, potrebné k udržaniu vlastného štátu, a že je preto hoden, aby mu bola ponechaná možnosť žiť ako samostatný národ v slobodnom, svojskom štáte.

Medzi týmito vlastnosťami na prvom mieste sa uvádza obetavosť za svoj štát, obetavosť, ktorá predpokladá pevnú vôľu a odhodlanú silu svoj štát udržať, a vyviera z toho vnútorného zápalu, ktorý menujeme vierou vo svoj štát. Slovenský národ túto vieru má: veríme, že sme schopní mať a udržať si svoj štát, preto i obetujeme za svoj štát, čo tento od nás žiada a očakáva, aby sme dokázali, že chceme mať svoj štát, a záleží nám na tom, aby tento náš štát hneď od prvopočiatku chodil na vlastných nohách.

Preto pevne verím, že nebude na Slovensku a mimo Slovenska ani jediného Slováka, ktorý by do vena slovenského štátu nepriniesol svoju obetu, aby sa slovenský štát, budovaný z krvopotných úspor slovenského národa stal slobodným domovom slovenského kultúrneho a hospodárskeho života. Slovenský národ dokáže, že vedel si svoju štátnosť vydobyť a že si ju vie s Božou pomocou a svojou vlastnou obetavosťou i udržať.


Slovák, r. 21, 1939, č. 51, s. 1-2, Dovŕšme svoj boj!; tiež Národnie noviny, r. 70, 1939, č. 51, s. 1-2, Vydobytá politická samostatnosť má budúcnosť len vtedy keď sa doplní hospodárskou výstavbou; Slovenská pravda, r. 4, 1939, č. 51, s. 1, Prvá skúška štátotvornosti slovenského národa; Slovenská sloboda, r. 2,1939, č. 51, s. 1, Vlastnými silami vybudujeme si svoj štát.

Register
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore