Blahoslavený, kto sa nezaknísal
a stál jak Tiso, keď dopíjal kalich
a zatváral svoj mučenícky misál...

Ó, aprílové mraky!... Víchor hnal ich
nad naše duše... Kto stál hromozvodom
v tom hromobití velikášov malých?

Kňaz Tiso! On bol sviecou pred národom,
hromničkou svätou, z ktorej na smrť chorý
nespúšťa zrak... Bol jeho jasným bodom,

o ktorom sa dnes doma nehovorí,
ani nenačim, lebo do sŕdc vrastá,
je teplom krbu, vatrou na pohorí.

I zaprisahám otcov na kríž: Sčasta
čítajte jeho záveť pred obrazom,
nech vaše deti sajú jak med z plásta

protiliek na lož, súcit voči plazom
a čistú pravdu o zhanenej snahe,
že bol nám otcom, sprievodcom a kňazom
a čistou žertvou za Slovensko drahé!

Báseň existuje v dvoch verziách. Autor ju napísal v roku 1952 k 5. výročiu mučeníckej smrti prvého slovenského prezidenta, publikovaná bola v máji 1952 v Slobodnom Slovensku.