Vyriekli nad ním ortieľ smrti,
„Syn Tatier, skap, zhyň...“
Zhubiteľ dusí, mrví, škrtí
a Tatrou ľahol morný tieň.
Vyriekli nad ním ortieľ smrti.

Na márach telo zmeravené,
ale prsty rúk sú zbožne späté,
veď vždy sa modlil – život celý,
rozorvať ruky nevedeli,
i teraz šepce prosby sväté,
bárs telo už ako ľad studené.

Na holú zem Slovák pokľakne,
chladnej ruky on sa neuľakne,
hlava mu na hruď v halene klesne,
hlboký vzdych z pŕs sa vydrie tesne:
„Nič nerečieš?“ – ležíš bez pohnutia.
Ó, srdce ma bolí do puknutia,
otec náš, miláčik v našej zemi,
čo si taký, čo si taký nemý?

Vprostred kaplnky položili máry,
ku ním prišiel kňaz šedivý, starý,
vôkol zástup ľudu nemo kľačí,
ako skamenelý, nepohnute,
to Slováci utúlení v kúte.
Do súdneho dňa tu kľačať budú
a či prv nastane voľnosť ľudu?
Kto pomôže ubitej Slováci?

Autor napísal báseň 25. apríla 1948. Bola publikovaná v Kalendári Slovenského kultúrneho spolku v Argentíne (1979).