Tesklí noc s tebou,
prebdená celá,
posledný oddych,
väzenská cela.

Modlíš sa, vieš už
hodinu istú,
len dušu čistú,
nenesieš nič k nej.

A čisté ruky,
nevinné, biele,
ako si ich mal
pri čistom diele.

Pri diele stavby,
obety, lásky,
oral si, kosil
i zbieral klásky.

Zvážať si kázal
i k chlebu sadnúť,
modliť sa, spievať,
i v dome vládnuť.

Pre všetko tu máš,
ó, väzeň tichý,
posledný pohľad,
posledné vzdychy.

Nechal si, gazda,
slovenské pole,
so zrnom sýpky,
kvety na stole.

A ideš na smrť,
vyznávač Kristov,
ideš už spŕchnuť
ako strom z listov.

Ale tam budú
raz kvitnúť kvety,
kde si bol v žertve
s otčinou spätý.

Kde tvoje vrúcne
modlitby zneli,
ó, nezahynieš,
nezomrieš celý.

Smrť tvoju lásku
môže len zväčšiť,
o tom ti príde,
Slovensko, svedčiť.

A hlásať bude
Nitra i Tekov,
že ty si stĺpom
slovenských vekov.

Orava, Trenčín,
Turiec i Šariš
vyznávať budú,
že večne žiariš.

Čo veľké je nám,
je v tvojom diele,
v ňom verí v život
Slovensko celé.

Čo sväté je nám,
je v tvojej cene,
je v tvojej smrti,
je v tvojom mene.

Pre rodných vnukov,
pre detné deti,
sťa symbol boja
smrť tvoja svieti.