Tak nám už zasa popravujú Tisa,
náhlivo viažu slučku z konope
na šiju ľudu a ľud nehanbí sa,
pod Šibeň kráča pokope.

Kráčajú svorne jeho bratia kňazi,
každý si myslí, že si vydranká
milosť, ak ticho na kolená zrazí
mlčaním obetného baránka.

Kráčajú ministri a vpredu Pontský Pilát,
umyl si ruky, vodou krvavou
napája davy, učí národ snívať
o hviezdach z cukru v noci nad hlavou.

Kráčame svorne, plece popri pleci
do Getsemani, v rade s Judášom
a bozkávame Krista. Všetci, všetci.
Tak nehanebne, krivo, po našom.

Prach mŕtvych predkov pod
nohou nám skríka,
tak ho to bolí. Kričí z oblakov
Ten, ktorý vravel z horiaceho kríka,
do našich oportunných rozpakov.

Kričia, že zaraz zmŕtvychvstanú z hrobov,
že ako kvety vzídu spod zeme
deti, čo mohli, mohli neísť s dobou,
tie naše deti nenarodené.

A že nás, živých nebožtíkov dejín
zahádžu skalím z chotára,
za náš sklon chváliť sa aj cudzím perím
a svojho mučeníka zhodiť z oltára.

Dni konať v pravde, tak sa skoro krátia,
kráti sa chvíľa byť zas človekom.
Nuž, neváhajme, obnovme sa, bratia,
smrť žije v nás, nie v kraji ďalekom.

Tak už zas popravujeme si Tisa,
viažeme sami sebe konopnú kravatu na krk.
Stovky nás už visia
a stovkám ešte šiju obopnú...

Mŕtvolné živá na ten obraz pštrosím
spôsobom hľadí duša úbohá...
Mučeník Jozef, tak ťa pekne prosím,
oroduj za nás všetkých u Boha.

Napísané po tlačovej konferencii M. Dzurindu, predsedu vlády SR, v ktorej odsúdil prvú Slovenskú republiku a pripravované odhalenie pamätnej tabule prezidentovi Dr. Jozefovi Tisoví na Katolíckom dome v Žiline. Publikovaná bola v kanadských novinách Naše Slovensko 15. 5. 2000.