Klikni pre podrobnosti...Karol Körper

Slávny Snem!

Vládny návrh zákona, ktorý máme odhlasovať, je ďalším ohnivkom v nepretržitej reťazi našej slovenskej štátnej politiky, tej politiky, ktorá sa predovšetkým opiera o tie najvyššie mravné hodnoty ľudstva a národa.

Teraz, keď po päť a polročnom šťastlivom jestvovaní slovenského štátu zastihol nás prvý mohutný úder, z ktorého sa iba ťažko vzpamätáme, dvíhame svoje ťažko poráňané ruky, aby sme v doliehajúcom prítmí dnešných ťažkých časov zas len nahmatali okolo seba tieto vysoké hodnoty, držali sa ich ešte pevnejšie, ako doteraz, a dali sa na cestu vyzdravenia a obnovy.

Bolo by bohorúhaním, keby sme sa ponosovali na svoj osud. Už to, že počnúc od 6. októbra 1938, a najmä od 14. marca 1939, keď ostatná Európa krvácala a kvílila, strácala výkvet ľudstva, a chodila po trpkých cestách strádania a heroizmu, náš štát ako ostrôvok usporiadaného pokoja a blahobytu mohol sa venovať svojej výstavbe politickej a hospodárskej, je takým výnimočným darom Božím, takým vzácnym požehnaním Prozreteľnosti, že musíme za tieto roky vďaky vzdávať Bohu nielen teraz, ale po všetky budúce veky našich dejín.

Teraz, keď sa po tejto hroznej búrke jedna za druhou trhajú nad našimi hlavami čierne mrákavy nešťastia, môžeme si úprimne vyznať, že čím dlhšie trvala doba prvých blažených rokov nášho mladého štátu, tým menej sme chceli uveriť tomu, že je možný tento pomerne vysoký blahobyt a že sú možné tieto usporiadané pomery uprostred zúriacej vojny. Mali sme vždy obavy, že je to iba číry sen, ktorý sa musí raz skončiť. Ako každý človek sa akosi bojí svojho vlastného šťastia, tak žila aj v nás akási tajná bázeň, akási predtucha, že na konci tento krvavý vojnový osud aj nám ponúkne svoj kalich utrpenia.

A tento kalich veru nás neminul.

Ide teraz o to, aby sme z jeho trpkosti nečerpali otravu, ale fanatickú odvahu: vytrvale slúžiť ďalej veci Božej a veci národnej. V nešťastí sa utvrdzuje ľudská duša vo svojich najkrajších čnostiach a vo svojej mohutnej sile. Tak to má byť aj s národom. Preto podstatu všetkého toho, čo sa na Slovensku stalo v septembri tohto roku, nesmieme vidieť iba v rozličných príčinách, ktoré toto nešťastie priviedly, ale v prvom rade v odpovedi na otázku, čo chcela Božia Prozreteľnosť týmto dopustením docieliť. Keď chcela táto Prozreteľnosť, aby sme sa ešte lepšie primkli k onému osudovému európskemu spoločenstvu, ktoré tak fanaticky bráni tie najvyššie hodnoty ľudstva, – keď chcela táto Prozreteľnosť, aby sme lepšie a ostrejšie videli svoje vlastné chyby, a keď nás prinucuje k tomu, aby sme si skúmali pred svetovými dejinami svoje národné svedomie, tak synovskou úctou ďakujeme Bohu aj za toto krvavé poučenie.

To, že sa tu skutočne a krvou dokázala a upevnila osudová spoločnosť európska, najmä heroická vernosť nemeckého národa oproti garantovanému štátu slovenskému, už boli hodnotili naši najvyšší činitelia vládni, najmä náš pán prezident.

Aj rozličné chyby, ktoré po smutných udalostiach na Slovensku sú nám zjavnejšie v štátnom aparáte, sa postupne odstraňujú. Tu, na tejto posvätnej pôde slovenského parlamentu, zostáva nám ešte jedna úloha: posvietiť na veci so stanoviska slovenského národného svedomia.

Slovenský parlament tiež musel obetovať neodvratnému osudu dva nádejeplné životy, slovenský Snem tiež priniesol svoju krvnú obetu, preto má právo pretriasať minulé nešťastie národa aj ako spolutrpiteľ a ako krvavo poškodený činiteľ.

Lebo, slávny Snem, koniec koncov celý puč bol na strane nepriateľskej stále apostrofovaný ako spravodlivá revolúcia národa, ako odčinenia údajnej krivdy, ktorá sa stala vtedy, keď slovenský Snem tu v tejto dvorane vyhlásil samostatný slovenský štát.

My z plnosti svojho srdca sme presvedčení o hriešnej falošnosti tohto tvrdenia. Nielen my, poslanci, ale s nami celý náš národ slovenský čistým okom sa môžeme pozerať do budúcnosti, lebo máme svedomie isté a spokojné. Spokojnosť nášho svedomia nespočíva iba v samozrejmom fakte, že sme uskutočnili ten najvyšší ideál národa, ale aj v tom, že sme si dali svoje ďalekosiahle politické činy overiť sekulárnymi faktormi svetových dejín. Vzácna, ba podstatná nám bola smluva s Nemeckom, ktorá nám garantovala onú najpevnejšiu a najslobodnejšiu podstát národného života, ktorú nám do roku 1939 nijaká iná mocnosť na svete ani priznať nechcela. Ale nie menej vzácny nám bol aj onen historický čin, ktorým svätá Stolica uznala náš slovenský štát. Pre nás pápež je najvyšším a neomylným posudzovateľom národného svedomia, a preto pápežské „Amen“ na najskvelejšie dielo slovenské, na založenie samostatného slovenského štátu, znamenalo pre nás najvyššie a najsvätejšie potvrdenie čistoty nášho úmyslu a istoty svedomia.

Teraz, v časovom odstupe si musíme uvedomiť význam a pravdu slov pápeža Pia XII., ktoré bol adresoval nášmu národu pri nástupnej audiencii nášho vyslanca Karola Sidora dňa 7. júla 1939, vo sviatok sv. Cyrila a Metoda, apoštolov slovanských. Citujem ich, ako sú uverejnené v trnavskom biskupskom cirkulári v slovenskom preklade: Sv. Otec schvaľoval úmysel slovenského štátu, aby sa verejnoprávne priateľstvo medzi apoštolskou Stolicou a novou Slovenskou republikou tvorilo, vyvíjalo a upevňovalo a to v úplnej shode s vôľou toho národa, ktorý je katolíckej viere a cirkvi cele oddaný. Potom doslovne pokračoval:

„Tieto naše časy, plné premien, ktorých budúce následky ťažko možno predvídať, od slovenského národa vyžadujú si nové a veľké ťarchy a povinnosti. Za takýchto okolností vyžaduje sa od ľudu veľa duchovných a hmotných obetí, veľa prozreteľnosti a múdrosti a konečne veľa takého cítenia, ktoré túži po priateľskom vzájomnom príbuzenskom pomere.“

Slávny Snem!

Možno, že tieto nové a ťažké ťarchy a povinnosti iba teraz sa budú valiť na náš národ a na náš mladý štát. Pred piatimi rokmi skoro sme nechceli rozumieť týmto prorockým pápežským slovám. Ale hlavnou vecou je, že slovenský národ a jeho samostatný štát má aj na tieto ťažkosti požehnanie najvyššieho pastiera kresťanských duší. A neboli by sme dostali toto uznanie a toto požehnanie od svätej Stolice, keby naša vec nebola bývala spravodlivé a prísne uvážená na vážkach večnej diplomacie pápežskej a nebola by nájdená v úplnom poriadku. Legálnym spôsobom zvolení zástupcovia národa, rozhodujúci na základe tých istých zákonov bývalej republiky, za ktoré bojujú údajne aj odporcovia naši, vyhlásili tento štát a tým zachránili pre národ budúce roky vládnutia a rozkvetu. Toto uznával a videl pápež v slovenskom štáte. A toto zaistilo aj pre náš Snem istotu svedomia.

K tejto istote prispel aj otcovský ohlas našich slovenských arcipastierov. Z príležitosti zvolenia prvého prezidenta slovenského štátu vydali slovenskí katolícki biskupi nádherný pastiersky list 24. októbra 1939, ktorý odznel zo všetkých posvätných kazateľníc Slovenska, z tých kazateľníc, z ktorých sa ozývalo vždy iba čisté národné a ľudské svedomie.

Nemáme sa my pevne držať toho štátu, ktorý slovenskí biskupi zvelebovali svojimi vzletnými slovami? Citujem doslovne:

„Slovenský národ v ostatnom roku prežil viac, ako predtým cez dlhé tisícročie. Nejedna chvíľa tohoto roku bola ozaj ťažká a osudná. Neraz sa zdalo, že záblesk slobody, ktorý mu pred dvadsiatimi rokmi zasvietil, vyhasne. Že bude rozkúskovaný, roztrhaný, rozdrtený ako ešte nikdy, azda i z počtu národov vymazaný.

No, Boh nedal zaniknúť a zahynúť svojmu vernému a veriacemu ľudu – tak pokračuje Pastiersky list –, ba povzniesol ho do netušenej výšiny. Dnes už uradostneným srdcom padáme v prach pred velebou Božou a ďakujeme za všetko to, čo ráčil dať slovenskému ľudu. Utrpenia niekoľkých mučeníkov a oduševnenú vytrvalosť širokých vrstiev použila Božia opatera, aby vymanila náš národ z každého poddanstva. Bez prelievania krvi darovala mu vrchol národných snáh: štátnu samostatnosť. Samostatnosť, za ktorú mnohé iné národy dlho a krute musely a musia bojovať.“

Pastiersky list končí týmito slovami:

„Temer z ničoho, nad všetko očakávanie, mimoriadnou Božou milosťou, povstal slovenský štát, – v tom Bohu, ktorý nám ho dal, v ňom skladáme svoju pevnú nádej, že tento náš štát dobudujeme, udržíme, a v ňom pokojný, blažený a krásny život zaistíme každému občanovi, ktorý je dobrej vôle, a ochotný je spolu s nami vo svornosti a podľa príkazov kresťanských žiť.

V tejto nádeji vítanie Slovenskú republiku – hovoria slovenskí katolícki biskupi –, v tejto nádeji modlime sa za ňu každý deň a staviame ju pod ochranu Trojjediného večného Boha, u ktorého nech oroduje za ňu patrónka slovenského národa, Sedmibolestná Panna Mária, naši svätí patróni Cyril a Metod, Andrej a Beňadik i blahoslavení mučenici košickí. V tejto nádeji udeľujeme svoje arcipastierske požehnanie celému štátu slovenskému, jeho prezidentovi, ministrom, zákonodarcom a všetkým predstaveným, všetkým ustanovizniam a občanom v mene Boha, Otca i Syna i Ducha svätého, ktoré požehnanie nech spočíva na nás všetkých teraz a na veky vekov. Amen!“

Slávny Snem!

Porovnajme dnes tento pastiersky list s nepriateľskou propagandou a nedávno organizovanou činnosťou našich neprajníkov, ktorou chceli zničiť tento štát.

Tu radosť a nadšenie nástupcov apoštolských, ktoré sa pripojilo k radosti a nadšeniu celého národa – tam nenávisť a stále hrubé nadávky.

Tu prízvukovanie, že slovenský štát sa zrodil bez krviprelievania a fakt, že za šesť rokov na Slovensku iste v dôsledku Božieho požehnania nebol násilne vyhasnutý ani jeden ľudský život – tam už aj púhy pokus o zničenie slovenského štátu znamenal potoky nevinnej krvi.

Tu slovenskí biskupi, Blaha, Kmeťko, Vojtaššák, Jantausch, Čársky, Buzalka a Škrábik – tak sú podpísaní –, sami osvedčení národovci, prizerajú na budovateľskú prácu národa a na jeho krásny duševný rozkvet – tam sa cynicky kochajú v nesmyselnom rúcaní všetkého, čo si národ z vlastných mozoľov vytvoril.

Na ktorej strane je svedomie čisté a spokojné, to je ľahko posúdiť, a podobne sa osvedčilo aj slovenské evanjelictvo. Senior Ľudovít Šenšel v Cirkevných listoch 31. marca 1939 prízvukuje síce, že slovenské evanjelictvo na základe žilinskej dohody stavia sa proti ďalšiemu trhaniu federatívnej republiky Slovákov, Čechov a karpatských Ukrajincov, ale preto sa v mene evanjelikov osvedčuje takto:

„Teraz však, keď samostatný slovenský štát stal sa skutkom, slovenské evanjelictvo stavia sa bez akejkoľvek výhrady na jeho pôdu.

Robí to vo vedomí, že osudy národov sú v rukách Božej Prozreteľnosti a že teda aj skutočnosť slovenského štátu stala sa z vôle Boha všetkých národov, ktorý veliké veci učinil s malým národom slovenským.

Veď nebol by to Slovák – tobôž Slovák evanjelik – ktorý by sa netešil najvyššiemu prejavu národného života: samostatnému slobodnému štátu slovenskému.

Nebol by to Slovák – tobôž Slovák evanjelik – ktorý by zo všetkých svojich síl od Boha mu daných nechcel pracovať na udržaní a zveľadení možností, poskytovaných suverénnym slovenským štátom.“

Čisté svedomie slovenského Snemu je teda overené aj s tejto strany. Ba čo viac, práve Evanjelické listy uspokojujú aj v inom smere naše svedomie, a to v tom smere, že sme slovenskému štátu zabezpečili blahovôľu a pomoc nemeckú. To je vzácne pre nás preto, lebo najmä vo spojitosti s poslednými udalosťami sa zdalo, akoby mnohí zneužívali svoju príslušnosť k evanjelickej cirkvi, a v mene slovenských evanjelikov šírili protinemeckú náladu. Cirkevné listy, takto časopis venovaný záujmom cirkvi evanjelickej na Slovensku, ešte za autonómie Slovenska 23. decembra 1938 priniesol pozoruhodný článok, v ktorom je podrobená dôkladnej kritike politika Dr. Eduarda Beneša, a to nielen z evanjelického cirkevno–politického, ale aj zo štátneho stanoviska, článok sa zaoberá s katastrofou bývalej ČSR a hľadá hlavného vinníka. Citujem doslovne:

„Zodpovednosť za našu katastrofu padá v prvom rade na našu nešťastnú zahraničnú politiku, – a keďže celých 20 rokov v nej rozhodoval Dr. Eduard Beneš, zodpovednosť padá na neho. Jeho osoba, jeho ľavičiarska orientácia znemožnila dohodu s mocným nemeckým susedom.., Socialistická orientácia reprezentovaná Benešom vyvolala nepriateľstvo proti nám nielen v Nemecku, ale aj v Itálii a vyvolávala odpor aj v našich malodohodových spojencoch. Všetky iné štáty, hovoria Cirkevné listy, malý lepšiu zahraničnú politiku, vedely sa dohodnúť s Nemeckom, iba naša Benešom riadená zahraničná politika nie. Hitler vo svojej norimberskej reči zreteľne vyhlásil: Tu stoja dvaja muži proti sebe: Beneš a ja... Najväčšia chyba bola v tom – pokračuje článok –, že sa pripustilo k otvorenému konfliktu medzi nami a Nemeckom. Preto najväčšiu vinu nesú tí, ktorí tento konflikt vyvolali. Až potom možno hovoriť o vine našich spojencov, Francie a Ruska, ktorí nás: opustili. Ale aj v tom nesie vinu naša zahraničná politika, keďže sa spoliehala na týchto spojencov. Veď toľko ráz sme boli upozornení, že Francia nám nepôjde na pomoc a tak ani Rusko a Anglia. Avšak Beneš nedbal týchto upozornení. On mal vždy „svoj plán“. Ten mu bol viac, než skutočnosť. Teraz vidíme, kam nás priviedol jeho plán.“

Hľa, slávny Snem, tento názor, hlásaný v tých evanjelických kruhoch, ktoré sa kriticky dívaly na všetky okolnosti, medzi ktorými sa rodil slovenský štát, dáva nám dostatočnú záruku k tomu, že slovenský Snem konal štátnickou múdrosťou, keď súhlasil nielen s nemeckou spoluprácou, ale aj s nemeckou garanciou.

Ten istý článok v Cirkevných listoch zazlieva českomoravským evanjelikom, že po Benešovom príklade až bigotne boli orientovaní socialisticky, kdežto, vraj, evanjelikom na Slovensku socializmus bol cudzí pre svoje protináboženské tendencie. Veď pre sociálnu spravodlivosť možno pracovať aj mimo socialistickej strany, – tak hovorí článok Cirkevných listov, ba niekedy ešte lepšie.

Slávny Snem!

Ak metódy, s akými chceli a chcú zničiť štát slovenský, teraz pripisujú Benešovi, tak táto ostrá kritika musí tieto metódy učiniť nesympatickými nielen v očiach katolíkov ale aj evanjelikov už aj preto, lebo tieto metódy stoja v službách takého socializmu, ktorý má protináboženské tendencie.

Smer slovenského Snemu vyrastal z tradícií ľudáckych, z tradícií kresťanských a preto sociálnu otázku svojimi zákonmi tiež riešil po kresťansky a nie podľa bezbožného socializmu. V tomto je svedomie slovenského Snemu tiež čisté a isté. Slovenskí ľudia netiahli do hôr preto, aby sa tu riešily veci proti náboženstvu a proti Cirkvi, ale preto lebo sa im nahovorilo, že je v nebezpečí ten štát slovenský, ktorý v duchu národa spravoval sa v prvom rade Božími zákonmi a mal kladný pomer k viere kresťanskej.

My sociálnu otázku sme sa usilovali riešiť na pôde parlamentu podľa zásad pápežských encyklík a s výsledkami môžeme byť spokojní. Tieto zásady vylučujú všetky krajné riešenia, a najmä také, ktoré smerujú aj proti náboženstvu.

Slovenský Snem sa nemusí hanbiť ani za svoju cirkevnú politiku, ktorá sa spravovala v úplnej shode s cirkevnými vrchnosťami, najmä na poli školskom a na poli zaopatrenia duchovných.

Vôbec za päť rokov sa tu v parlamente vytvorilo zdravé ovzdušie, ktoré našlo na riešenie všetkých verejných otázok zvláštne slovenské smernice, ktoré vyhovovaly jednak duchu národnému, jednak kresťanskému. A najhlbší smysel jestvovania slovenského štátu javil sa práve v tomto ovzduší, v ktorom sa každému Slovákovi zaistila existencia bez toho, žeby to bolo na ujmu národných alebo náboženských tradícií Slovenska. Áno, svedomie slovenského parlamentu je v tomto ohľade nielen čisté, ale aj podložené sebavedomím dobre vykonanej práce.

No, toto svedomie dostalo v týchto dňoch zadosťučinenie aj z takej strany, z ktorej sme to mohli najmenej očakávať, zo slovenskej emigrácie.

Anglický týždenník „The Tablet“ uverejnil článok Dr. Štefana Osuského, bývalého vyslanca ČSR v Paríži, a to dňa 27. septembra 1944, teda celkom čerstvý článok. Dr. Osuský píše: „Je poľutovania hodné, že československej emigrantskej vláde v Londýne nepodarilo sa dať Slovákom doma kongeniálnych vodcov. To znamená, že nie aspoň tak múdrych ako sú naši vodcovia. Je dosť podivné, hovorí Osuský, že londýnska vláda myslela, že to, čo Slováci najviac potrebujú, aby zachránili svoje duše, by bolo odpykanie za svoju t. zv. „zradu“ republiky a že zárukou nemožnosti opakovania novej zrady v obnovenej ČSR je ešte väčšie obmedzenie slovenskej slobody. Pre tento cieľ, tak píše Dr. Osuský, – londýnska československá vláda dňa 30. júna 1943 vydala slávnostné vyhlásenie, podpísané všetkými členmi vlády a vysielané londýnskym rozhlasom 10. novembra a 12. júla 1943, Podľa úradného komentára daného londýnskej tlačovej asociácii (London Press Association) 12. júla 1943 „vláda sa dohodla o vysielaní londýnskym rozhlasom vyhlásenia, podľa ktorého Slovensku nebude poskytnutá politická autonómia.“

Dr. Osuský zatracuje toto vyhlásenie, lebo vraj je jasné, že ono bolo zlou spojeneckou politikou. Naopak, píše Dr. Osuský, „pokladal by som za účinnú spojeneckú vojnovú politiku, keby spojenci poskytli Slovákom nádej na uskutočnenie ich zákonitých národných ašpirácií.“

Ako z článku Dr. Osuského vysvitá, on má o tom vedomosti, že ľudia, ktorí hocakým spôsobom sa dostali do septembrového povstania, boli vlastne prívržencami Slovenska, ako úplne nezávislej republiky.

Hľa, slávny Snem, my sme uskutočnili roku 1939 onú zákonitú národnú ašpiráciu slovenského národa, ktorej iba nádej by mali podľa Dr. Osuského prízvukovať spojenci, aby sa približovali ku slovenskej duši, Len slobodný slovenský štát môže celkom vyhovieť týmto ašpiráciám.

Ináč Osuského článok je pre nás aj s inej stránky poučný. Osuský pokladá postoj Slovákov teda aj postoj Snemu z roku 1939 za zradu bývalej ČSR, ale konštatuje, že táto zrada nie je pôvodnou vinou, lebo ČSR zradili vlastne pražskí ochrancovia ústavy vtedy, keď protiústavne dali súhlas k rozčleneniu republiky. Preto vraj ani gen. Viest nebol považoval za vlasteneckú chybu prijatie hodnosti generálneho inšpektora slovenskej armády v samostatnej republike slovenskej.

Slávny Snem!

My sme nie odkázaní na to, aby sme mali absolúciu pre seba pre akési domnelé previnenie, ale je nám vzácne, že i naši odporcovia musia priznať čistotu našich úmyslov a tak potvrdiť nás vo vedomí statočného národného svedomia.

Avšak tým bolestnejšie sa nás všetkých dotkly náznaky, ktoré sa ukazovaly v bezohľadnej praxi bansko–bystrických povstalcov, že totiž oni to odpykanie Slovákov berú vážne a svojimi súdmi a činmi sa usilovali odmlčať a zastrašiť tých našich najlepších a najsvedomitejších národných pracovníkov.

Zjavné sú nám miliardové škody, ktoré zapríčinila táto revolúcia, ale ešte zjavnejšie začínajú nám byť ešte väčšie škody na rozbitých dušiach, ktoré sa ťažko vzpamätajú z ovzdušia posledných dvoch mesiacov. V tomto ovzduší ich otravovala zdanlivá myšlienka, že je hriechom pracovať za národ, je zločinom obetovať za vlasť, je previnením slúžiť verejnosti, lebo hľa, tí najlepší musia toto všetko odpykať, my za šesť rokov naopak pre sjednotenie národa neopovážili sme sa ukrivdiť ani tomu najzatvrdilejšiemu odporcovi nášmu, všetko sme sa usilovali hladko vybaviť, každého si získať len aby sme apriori vylúčili v budúcnosti každú možnosť a každý mravný titul k tomu, aby musel byť výkvet národa z púhej politickej pomsty odstránený a zničený.

No darmo je, ide tu o obrovské rozdiely vo svetonázorovom a mravnom postoji medzi nami a medzi tamtými. Tých šesť rokov nám nestačilo, aby sme odstránili vplyvy a výchovu predošlých dvadsať rokov. V mnohých prípadoch práve oné statky a možnosti, ktoré poskytoval jednotlivcom vo svojej veľkodušnosti slovenský štát, daly do rúk našim národným odporcom zbrane proti nám.

Preto sa tu i tam ozvala i taká námietka, že v súvise s udalosťami na Slovensku zlyhala kresťanská morálka pre svoju mäkkosť, zlyhal náboženský svetový názor Slovákov, zlyhal katolicizmus...

Slávny Snem!

Iste politická a štátnická múdrosť má po ruke rozličné prostriedky, ktoré sa menia nielen podľa potreby ale aj podľa skúsenosti. No, doteraz nezlyhal nijaký spôsob vládnutia na svete, ktorý spôsob sa spravoval zásadami kresťanstva, najmä zásadami onej najvyššej duchovnej moci, ktorá nám dala na naše štátne počínanie svoje požehnanie.

O pravých príčinách nedávnych udalostí na Slovensku bude súdiť triezvejšie odstup času. My si teraz len jedno musíme veľmi silno, až fanaticky uvedomiť: to, že sme doteraz konali s čistým úmyslom a s čistým národným svedomím, a preto nielen že môžeme, ale musíme sa držať aj naďalej tej istej línie, na ktorú sme položili svoj štát v tej chvíli, keď sa k nemu hlásil celý oduševnený národ slovenský. Nedali sme sa odsotiť s tejto cesty vtedy, keď išiel proti nám nápor zvonka, a nedáme sa od neho odvrátiť ani teraz, keď sa nápor dostal medzi naše rady.

Kto má čisté svedomie, ten je spokojný, lebo je presvedčený, že slúžil pravde, a preto nebojácky očakáva súd dejín, ten nemusí naprávať chyby okolo seba takými prostriedkami, ktoré by rúcaly jeho vlastné pevné zásady.

Svojich osvedčených zásad sa budeme držať aj tu v slovenskom Sneme, Doteraz sme hlásali, že národných pracovníkov treba odmeňovať, lebo tak to káže morálka. Taká odmena bola veľkým vyznačením. Nedávne udalosti nás naučily, že národní pracovníci musia byť v danom prípade pripravení aj na to, že za ich prácu a obetavosť môžu byť aj prenasledovaní, týraní a ničení. Takúto stálu pripravenosť nám káže vyššia morálka, a takto pripravený človek nosí v srdci svojom ešte vyššie vyznamenanie, a bez pochybnosti najvyššiu morálku preukazuje a najvyššie vyznamenanie si zasluhuje vojak, ktorý za svoju vlasť ide aj do smrti.

Slávny Snem!

Nás všetkých pasujú tieto časy na rytierov zodpovednosti a na vojakov národa.

Slovenský parlamentárny život je suverénnym prejavom slobodného národa v slobodnom štáte. Ako sme ho doteraz žili s čistým svedomím, budeme ho žiť aj naďalej po tých najťažších otrasoch vojnových dejín. Neopustíme túto pozíciu povinnosti, práce a cti, neopustíme svoje najvyššie mravné hodnoty, ktoré nám chcely dni a týždne nešťastia vyraziť z rúk. Stávame sa nielen pracovníkmi, ale aj bojovníkmi, vojakmi týchto hodnôt.

Tieto hodnoty sú: Boh a národ!

Odporúčam, aby Snem vládny návrh zákona prijal.

Nový účet
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore