Klikni pre podrobnosti...
Dr. Peter Bielik

Jednou z udalostí minulosti, o ktorej sa na Slovensku dlhodobo klame na oficiálnej úrovni, vrátane učebníc dejepisu, je augustové povstanie v r. 1944. To má úradný názov Slovenské národné povstanie. Klamstvá o povstaní sa začínajú týmto názvom. Ním sa vytvára dojem, že väčšina slovenského národa z vlastnej vôle povstala alebo ho aktívne podporovala. Ale v skutočnosti z vlastnej vôle sa do povstania zapojilo len niekoľko promile slovenského národa. Pritom značná časť z nich sa do povstania zapojila nie z politických ale osobných materiálnych dôvodov: nalúpiť si alebo získať výhody na strane budúcich víťazov. Väčšina slovenského národa k povstaniu bola neutrálna. Na niektorých miestach Slovenska povstanie malo rozsiahlejšiu podporu, ale z celoslovenského hľadiska to nebolo smerodajné.

Pozvánka na prednášku:

Záznam z prednášky včítane diskusie [len AUDIO]

Záznam z prednášky [VIDEO]

Text prednášky:

Na správnu orientáciu vo svete je potrebné poznať pravdu o ňom. To sa týka prítomnosti, budúcnosti aj minulosti. No najmä v dnešnom svete o mnohých veciach väčšina spoločnosti má nepravdivú predstavu, lebo sa o nich klame. Pretože klamstvá šíria osoby so spoločenským vplyvom ako finančníci, politici, pseudovedci, umelci, novinári, majú značnú účinnosť. Lžami sa presadzujú výhody pre osoby alebo skupiny, ktoré nechcú slúžiť dobru spoločnosti. Klamstvá týkajúce sa minulosti sú dôležité preto, lebo ovplyvňujú konanie ľudí v prítomnosti, aj do budúcnosti.

Jednou z udalostí minulosti, o ktorej sa na Slovensku dlhodobo klame na oficiálnej úrovni, vrátane učebníc dejepisu, je augustové povstanie v r. 1944. To má úradný názov Slovenské národné povstanie. Klamstvá o povstaní sa začínajú týmto názvom. Ním sa vytvára dojem, že väčšina slovenského národa z vlastnej vôle povstala alebo ho aktívne podporovala. Ale v skutočnosti z vlastnej vôle sa do povstania zapojilo len niekoľko promile slovenského národa. Pritom značná časť z nich sa do povstania zapojila nie z politických ale osobných materiálnych dôvodov: nalúpiť si alebo získať výhody na strane budúcich víťazov. Väčšina slovenského národa k povstaniu bola neutrálna. Na niektorých miestach Slovenska povstanie malo rozsiahlejšiu podporu, ale z celoslovenského hľadiska to nebolo smerodajné. Názorným príkladom postoja slovenského národa k povstaniu bol postoj robotníkov vo zbrojovkách v Považskej Bystrici a v Dubnici. Boli to veľké závody, v ktorých pracovalo okolo 20 000 ľudí z tejto oblasti a tak ich postoj k povstaniu bol reprezentatívny pre robotníkov severozápadného Slovenska. Oba závody sa nachádzali niekoľko kilometrov od povstaleckého územia. Kto z ich zamestnancov chcel, mohol odísť na povstalecké územie a zapojiť sa do boja. Niektorí ani nemuseli odísť, lebo bývali na povstaleckom území a do zbrojoviek dochádzali za prácou. No zo zbrojovky z Považskej Bystrici sa povstania zúčastnilo len asi 3 % jej slovenských zamestnancov a z Dubnice okolo 1 %. Pritom časť z týchto zamestnancov v Považskej Bystrici sa povstania zúčastnila nedobrovoľne, lebo bývali na povstaleckom území, ako napr. v Prečíne, kde museli vstúpiť do partizánskej jednotky, takže počet dobrovoľníkov z nej bol asi na úrovni Dubnice. Pritom robotníci sa povstania zúčastnili dobrovoľne v niekoľkonásobne vyššej miere ako roľníci. Čo sa týka prevažnej väčšiny slovenských zamestnancov v týchto zbrojovkách, tí sa nielenže nepridali k povstaniu, ale skôr sa pridali na stranu Nemecka, keďže obe zbrojovky vyrábali vojnový materiál pre Nemecko.

Ak sa rátajú všetci účastníci povstania, i nedobrovoľní, účasť slovenského národa v povstaní nepresiahla 3% z jeho počtu, asi 70 000 z 2 400 000. Aj to je na národné povstanie málo.

Na malú príťažlivosť povstania v slovenskom národe, poukazuje aj to, že tisíce mužov sa vyhlo mobilizáciám do povstaleckej armády, a pokiaľ v nej boli, bojovali bez nadšenia, často utekali z bojiska alebo z povstania vôbec. Počas povstania z povstaleckej armády zbehlo aspoň 10 000 vojakov, ďalšie tisícky sa vyhli mobilizácii do nej alebo zbehli domov počas presunu na povstalecké územie. Na porovnanie možno uviesť, že zo Slovenskej armády počas nasadenia v Sovietskom zväze zbehlo asi 700 vojakov. Pritom počet vojakov v povstaleckej armáde bol asi 60 000, v Sovietskom zväze asi 100 000, takže pomerná dezercia v povstaní bola asi 30 násobne vyššia. Po porážke povstania asi 90 % jej príslušníkov sa vrátilo domov a toto číslo by bolo ešte vyššie, ak by pre veľkú vzdialenosť od domova časť vojakov túto možnosť nemala. Ak sa zohľadnia i partizáni, z povstania sa vrátilo domov aspoň tri štvrtiny jeho slovenských účastníkov.

Ak by povstanie bolo národné, potom by vojenské vedenie povstania nevydávalo v priemere každý týždeň rozkaz, hroziaci smrťou za neochotu bojovať.

Prečo sa uzákonil výraz slovenské národné povstanie? Žijeme v dobe, kedy sa konanie väčšiny presadzuje ako správne vo všetkých prípadoch. Ak by povstanie bolo národné, potom tým by malo byť aj správne. Už aj tým jeho účastníci, najmä organizátori a vodcovia, by si mali zaslúžiť úctu a všemožné ocenenia. A jeho odporcovia, čo i len ideoví, by sa preto mali odsudzovať.

Pri oficiálnych prejavoch sa k oficiálnemu názvu povstania často pripájal prívlastok slávne. Tento prívlastok súvisí s klamlivým názvom povstania a s idealizovaním národa. Národ, alebo ľud nielenže má konať správne, ale pri významnejších udalostiach aj slávne. A povstanie malo byť slávne z niektorých dôvodov, napr. preto, lebo ho viedli údajné pokrokové sily, komunisti a nekomunistickí čechoslovakisti. Napriek týmto údajným pokrokovým silám v povstaní, jeho účastníci spáchali rozsiahle zločiny. To nebol pokrok, ale úpadok.

Zločiny sa páchali počas povstania, zločinmi sa pripravovalo povstanie a zločiny ako dôsledok povstania sa páchali aj po jeho porážke. Boli najneslávnejšou, vyslovene hanebnou stránkou povstania. Boli to napr. lúpeže, no najmä vraždy.

Obeťami boli nevinní ľudia, civilisti, u ktorých často jedinou vinou že boli nemeckej národnosti, tiež vojnoví zajatci, osoby podozrivé z vyzvedačstva- čo v prevažnej väčšine prípadov bolo neopodstatnené atď.. Prevažnú väčšinu zločinov majú na svedomí príslušníci menej početného partizánskeho hnutia. I keď väčšina partizánov nevražila, vraždilo sa všade tam, kde sa nachádzali, takže tento jav s odbojom je neodlučiteľne spojený a tým aj s jeho hodnotením.

Celkový počet obetí bol asi 2 000. Najväčšia známa vražda sa udiala v dedine Sklené pri Turčianskych Tepliciach, keď 21. septembra 1944 partizáni pochádzajúci z Utekáča, Zlatna a okolitých dedín pri Lučenci na príkaz svojho sovietskeho komisára Slavkina zastrelili 187 mužov z tejto dediny od 15 do 59 rokov.

Inými významnejšími miestami napr. bola Podsuchá pri Ružomoberku, kde koncom augusta a začiatkom septembra bolo zavraždených aspoň 48 osôb- civilistov nemeckej národnosti z Ružomberku a zajatí nemeckí vojaci; Ľubochňa, kde 28. augusta bolo zastrelených asi 18 Nemcov, ktorí patrili do ochrany tamojšieho tábora nemeckých detí; Martin, kde v ten istý deň bolo zastrelených asi 20 členov zo skupiny nemeckých vojakov a civilistov, ktorí cestovali cez Martin; Liptovská Lúžna, kde 31. augusta bolo zavraždených 22 osôb, prevažne civilisti nemeckej národnosti z Ružomberku; Sklabiňa pri Martine, kde od konca augusta do polovice septembra bolo zastrelených vyše 100 osôb, prevažne civilistov nemeckej národnosti; Horná Mičiná pri Banskej Bystrici, kde začiatkom septembra bolo zastrelených aspoň 50 osôb, prevažne nemeckých civilistov; Kováčová pri Zvolene, kde v septembri bolo zastrelených aspoň 20 osôb, zrejme hlavne ukrajinskí utečenci- civilisti, Partizánska Ľupča pri Ružomberku, kde asi 5. septembra bolo zastrelených aspoň 32 osôb, hlavne nemeckých civilistov z Liptova; Zvolen, kde v septembri bolo zastrelených vyše 10 civilistov, zrejme ukrajinských utečencov; Sliač, kde 17. septembra bolo zavraždených aspoň 11 osôb; Kunerad pri Rajeckých Tepliciach, kde v septembri bolo zastrelených vyše 10 civilistov z okolia (podľa jedného prameňa až 80); Banská Štiavnica, kde 25. septembra bolo zabitých vyše 80 civilistov nemeckej národnosti z Píly a Veľkého Poľa pri Žarnovici; v Trebichave pri Bánovciach nad Bebravou, kde v septembri a v októbri bolo zastrelených možno až 40 osôb; v okolí Kremnice, kde asi 25. októbra zavraždili 25 mužov z blízkych nemeckých dedín Lúčky a Kopernica; v Magurke pri Ružomberku, kde 27. októbra bolo zavraždených aspoň 69 civilistov nemeckej národnosti, hlavne z dediny Kunešov; okolie Kamenici nad Cirochou, kde začiatkom novembra zastrelili okolo 150 zajatých maďarských vojakov; v Novej Lehote pri Piešťanoch, kde v zime bolo zavraždených desiatky osôb z tejto oblasti i z danej partizánskej jednotky; okolie Malužinej pri L. Hrádku, kde v zime bolo zabitých asi 15 zajatých maďarských vojakov; v Klenovci pri Lučenci, kde 22. decembra bolo zastrelených 11 zajatých maďarských vojakov; okolie Hrabušíc pri Poprade, kde 24. decembra bolo zabitých asi 20 osôb, hlavne zajatí maďarskí vojaci; Kráľova hoľa, kde začiatkom januára bolo zastrelených asi 25 zajatých maďarských vojakov; Valašská Belá, kde koncom januára bolo zavraždených aspoň 15 zajatých nemeckých vojakov; Pribylina pri L. Hrádku, kde 28. februára bolo zastrelených vyše 20 zajatých maďarských vojakov; okolie Bziniec pod Javorinou pri Novom Meste n. Váhom, kde začiatkom apríla bolo zastrelených aspoň 30 zajatých nemeckých vojakov.

Po vojne sa vrahovia nesúdili, čím stúpenci povstania v politických funkciách s týmito vraždami fakticky prejavili súhlas. Táto škvrna povstania je o to väčšia, že tieto vraždy sa konali v prostredí prvej Slovenskej republiky, v ktorej sa nepopravovali ľudia za ich národnosť, politické presvedčenie, za vyzvedačstvo, vojnoví zajatci atď. Aj nemecké represálie nasledovali až po vraždách partizánov. Pred širšou verejnosťou po vojne účastníci povstania v mocenských funkciách o týchto zločinoch buď mlčali alebo sa o nich zmieňovali len veľmi okrajovo, čím tiež skresľovali povstane.

Povstanie malo byť slávne aj preto, lebo vraj sa udržalo 2 mesiace proti silnejšiemu protivníkovi. V skutočnosti nemecké sily, nasadené proti povstaniu, aj podľa slov jeho veliteľov, neprevyšovali počtom povstalecké sily počas celého obdobia povstania. Napr. okolo 10. 9. 1944 na Slovensku bolo okolo 65 000 povstaleckých vojakov a partizánov a 22 000 nemeckých vojakov. Z týchto nemeckých vojakov len asi 10 000 bolo nasadených proti povstaniu, na území ktorého sa nachádzalo okolo 60 000 vojakov a partizánov. Čo sa týka ťažkých zbraní, tam podľa doterajších poznatkoch situácia bola približne vyrovnaná. V letectve obvykle mali prevahu povstalci, v tankoch nemecké vojsko, v delostrelectve skôr povstalci. Povstalecké letectvo malo dvojnásobok bojových letov ako nemecké letectvo, v polovici povstania, začiatkom októbra, nemecké jednotky mali 33 diel, 9 protitankových diel, 24 mínometov, 48 tankov a samohybných diel. Povstalecké jednotky vtedy mali vraj 42 delostreleckých batérií, čo predstavovalo asi 120 diel, 10 protitankových diel, 10 mínometov a 30 tankov. Ak napriek tomu povstanie bolo porazené, malo to viaceré príčiny, napr. rozdelenie povstaleckých síl na dve samostatné zložky, armádu a partizánov, ktoré medzi sebou málo spolupracovali, čím sa znižovala účinnosť povstaleckých síl. Príčinou tohto rozdelenia bolo to, že v povstanie nemalo jediné mocenské vedenie. Armáda bola ovládaná nekomunistami, v partizánskom hnutí mali rozhodujúci vplyv komunisti, a tí si chceli zachovať pre svoje politické ciele vlastnú ozbrojenú silu, čo bolo pre nich dôležitejšie, ako úspešnosť povstaleckého boja. No hlavnou príčinou porážky povstania, ako to uviedol aj jej veliteľ R. Viest vo svojom poslednom rozkaze 27. októbra, bola nedostatočná bojová morálka mnohých príslušníkov povstaleckej armády.

Neslávne stránky povstania dotvárajú profily jeho vojenských a politických predstaviteľov. Povstanie mohlo vzniknúť len preto, lebo jeho vojenskí predstavitelia porušili prísahu vernosti svojim zákonitým nadriadeným. Predtým bojovali na strane Nemecka, čo malo priaznivý vplyv na ich kariéru. Napr. prvý veliteľ povstaleckej armády J. Golian a jeho zástupca J. Nosko boli náčelníkmi štábu slovenských divízií, pričom dostali nemecké vyznamenanie. Keď Nemecko sa ocitlo pred porážkou, pridali sa na stranu protivníkov Nemecka. Ich konanie, na ktoré mal vplyv alibizmus, stál životy mnohých obyčajných vojakov a spôsobil značné hospodárske straty celému Slovensku.

Politickí predstavitelia povstania, ktorí vytvorili samozvanú Slovenskú národnú radu, po jeho porážke, keď už SNR nemohla pôsobiť, nešli bojovať proti nepriateľom ako to vyzývali slovenský národ vo svojej deklarácii z 1. septembra, ale v prevažnej väčšine sa skryli a nebojovali. Z jej predsedníctva bojovať nešiel nikto, napr. aj najaktívnejší činiteľ komunistickej strany v povstaní, G. Husák, sa skrýval hlavne v Žemberovciach. Keď bol v povojnových funkciách, v jeho životopisoch sa to nezvyklo uvádzať.

Povstanie, tým, že malo byť národné, malo byť aj správne, užitočné pre Slovensko aj svet.

Pri tomto tvrdení sa nezvyknú spomínať škody, spôsobené povstaním. Tie boli značné: v oblasti hospodárskej, v oblasti morálky, no najmä na životoch. Niektoré z nich boli priamo spojené s povstaním, niektoré nepriamo. Hospodárske škody neboli ani tak spojené so samotným povstaním, ale tým, že podnietili prechod sovietsko- nemeckého frontu cez územie Slovenska.

Pravdepodobne Slovensko by sa vyhlo všetkým škodám, spôsobených povstaním, alebo značnej časti z nich, ak by povstania nebolo. Totiž pôvodne Sovietsky zväz zo severu vôbec nemal záujem útočiť na územie Slovenska, pretože to pre neho z vojenskej stránky bolo nevýhodné. Plánoval pokračovať v útoku na rovinách v Poľsku pozdĺž severných výbežkov Karpát až do Nemecka. Z juhu plánoval urobiť veľký obchvat, ktorým by obkľúčil nemecké armády v Karpatskej kotline. Je pravdepodobné, že Nemecko by z obavy pred obkľúčením severnú časť tohto priestoru bez boja opustilo, tak ako to urobilo v iných prípadoch, napr. v Grécku. Zrejme tým by sa Slovensko vyhlo aj samotnému pobytu nemeckých vojsk na svojom území, pretože Nemecko naliehavo potrebovalo svojich vojakoch na tých miestach, kde sa bojovalo. Povstanie zmenilo pôvodné sovietske plány a na naliehanie vtedajšieho predsedu Komunistickej strany Československa K. Gottwalda sovietska armáda začala pre ňu nevýhodný útok na Karpaty zo severu. Pri tom, ako aj pri ďalšom postupe cez hornaté územie Slovenska, napr. pri Dargovskom priesmyku, utrpela značné straty. Ak by pokračovala v boji proti Nemecku podľa pôvodného plánu, jej straty by boli menšie. Vzniká otázka, komu v skutočnosti povstanie vlastne pomohlo? Nemecká armáda v boji proti povstaniu mala nanajvýš niekoľko tisíc padlých. Sovietska armáda v bojoch o karpatské priesmyky a na Slovensku mala desaťtisíce padlých a vyše 10 000 padlých malo na Slovensku aj Rumunsko, ktoré koncom augusta 1944 miesto spojenca Nemecka sa stalo spojencom Sovietskeho zväzu. Je pravdepodobné, že zvýšené straty sovietskej armády dôsledku zmeny jej pôvodného plánu značne prevýšili straty nemeckých ozbrojených síl na tomto úseku nemecko- sovietskeho frontu, a tak v skutočnosti povstaniu Nemecku pomohlo. Navyše Nemecko oveľa viac začalo využívať hospodárske zdroje Slovenska pre svoje potreby. Ak jedným z cieľov povstania bolo skončiť vplyv Nemecka na Slovensku, v skutočnosti neúspešné povstanie dosiahlo opak- vplyv Nemecka sa ešte zvýšil.

Čo sa týka obetí na životoch spôsobených povstaním priamo alebo v užšej súvislosti, tých bolo pravdepodobne okolo 20 000. Možno ich rozdeliť do viacerých skupín. Do jednej z nich patrí asi 4 000 zahynutých povstaleckých vojakov a partizáni. Asi 2 000 ľudí zahynulo v dôsledku povstaleckého teroru, asi 4 000 v dôsledku teroru nemeckých jednotiek, najmä policajného typu. Podľa niektorých odhadov v dôsledku povstania zahynulo asi 10 000 židovských civilistov, ktoré nemecké jednotky po príchode na Slovensko a odvliekli do táborov mimo územia Slovenska. Časť obetí môže byť zarátaná do viacerých skupín, takže celkový počet je nižší, než ako by sa zdal podľa ich súčtu.

No okrem sú tu aj ďalšie, menej početné skupiny: napr. obete bombardovania nemeckým i spojeneckým letectvom, padlí príslušníci POHG atď., sú aj straty, ktoré sú menej viditeľné, a ktoré zatiaľ nikto neskúmal, napr. koľko z účastníkov povstania predčasne zomrelo následkom zranenia alebo prechladnutia v nehostinných jesenných alebo zimných podmienkach.

K vzdialenejším obetiam povstanie patria obete prechodu sovietsko- nemeckého frontu cez Slovensko, napr. civilné obete bombardovania, padlí mužov zmobilizovaní do československej armády, zomretí následkom deportácie do Sovietskeho zväzu atď. Škody spôsobené povstaním by boli oveľa väčšie, ak prezident Tiso a ďalší slovenskí činitelia sa pridali pridali k nemu. Takto Nemecko Slovensko naďalej považovalo za spojenca a čiastočne rešpektovalo zákroky jeho predstaviteľov v prospech Slovenska. Tiso i ďalší slovenskí činitelia boli nielen proti povstaniu, ale aj proti tomu, aby nemecké vojsko prišlo na Slovensko. Dali súhlas k tomu až vtedy, keď Nemecko vzhľadom na započaté povstanie, predovšetkým obsadením časti Liptova, sa cítilo ohrozené vo svojich záujmoch a rozhodlo sa vyslať svoje vojsko bez ohľadu na súhlas alebo nesúhlas zákonitých predstaviteľov Slovenskej republiky. Nemecký zásah na Slovensku bol teda podnietený činnosťou odbojárov. V tejto súvislosti možno uviesť, že podobne ako Nemecko konali aj ostatné veľmoci zapojené do 2. svetovej vojny, napr. na jeseň 1941 Sovietsky zväz a V. Británia zaútočili na Irán a obsadili ho, lebo sa obávali, že budú ohrozené ich záujmy.

Okrem hospodárskych škôd a obetí na ľudských životov povstanie spôsobilo i mravné škody. V súvislosti s ním sa mnoho klamalo. Klamalo sa pri jeho príprave- napr. správou o zavraždení prezidenta Tisu Nemcami, čo malo značný dosah na to, že mnohí ľudia sa pridali k povstaniu. Klamalo sa aj počas jeho priebehu- napr. tvrdením predstaviteľov povstania, že skoré víťazstvo povstania je zaistené. To malo tiež značný vplyv na počiatočnú podporu povstania. Klamalo sa aj po povstaní- napr. jeho úradným názvom, pri celkovom popise povstania i jeho jednotlivých udalostí, prisvojovaním mu takých kladov, aké nemalo, pri udávaní účasti v ňom s cieľom získať výhody, čo bol tiež rozšírený jav.

Takisto už len samotná účasť v povstaní a to aj bez bojového nasadenia, viedla k výhodám pre dotyčného a jeho deti, bez ohľadu na ich schopnosti. Oslavovali sa aj vrahovia. Tí, ktorí zachraňovali ľudské životy a materiálne hodnoty, sa trestali.

Napriek týmto ľudským, materiálnym i morálnym stratám povstanie sa desaťročia oficiálne hodnotilo ako užitočné, pričom sa udávali a udávajú rôzne dôvody, podľa danej politickej situácie. Pretože politická situácia sa za toto dlhé obdobie značne menila, menili sa aj uvádzané dôvody a dnes niektoré sa niektoré z nich už radšej neuvádzajú, napr. že povstanie napomohlo k povojnovým etnickým čistkám, že zohralo významnú úlohu ako východisko k budovaniu socialistickej spoločnosti, že bolo za obnovu Československa.

V súčasných politických podmienkach, najvyšší ústavný činiteľ, prezident Gašparovič v r. 2007 vyhlásil, že povstanie je vraj príťažlivým príkladom hrdinského zápasu za ideály slobody a demokracie.

V skutočnosti povstanie nebolo hrdinským zápasom, keďže povstalci nebojovali hrdinsky a preto boli porazení protivníkom, ktorý nemal prevahu. Zápas za ideál politickej slobody, ktorý nemá reálnu nádej na víťazstvo, ktorý je spojený s veľkými stratami na životoch a jeho výsledkom je len zhoršenie stavu, nie je príťažlivý, ale ako zbytočný a škodlivý výstrahou do budúcnosti. Ak povstanie malo odstrániť vplyv Nemecka a nahradiť ho inými cudzími vplyvmi, nepredstavovalo ani ideál slobody. Od ideálu slobody bola vzdialená nedobrovoľná účasť v povstaní väčšiny povstalcov, ako aj snaha povstaleckého vedenia násilím odstrániť zákonitú vládu a vlastný štát, ktoré boli podporované väčšinou obyvateľstva Slovenska, ako aj zrušenie cirkevných škôl a najmä rozsiahly partizánsky teror.

Čo sa týka ideálu demokracie, ten v povstaní nebol nijaký. Bol len ideál jeho politického vedenia nedemokraticky, násilne získať moc. Preto zakázalo HSĽS, ktorú, ako priznali aj niektorí povstaleckí činitelia, v r. 1938 podporovala absolútna väčšina slovenských voličov.

V r. 2008 pán prezident uviedol, že Slovensko sa povstaním zaradilo k víťazným štátom 2. svetovej vojny. Keďže Slovensko na konci 2. svetovej vojny zaniklo ako samostatný štát, nemohlo sa zaradiť k víťazným štátom.

V r. 2013 tvrdil, že povstanie vytvorilo predpoklad pre vznik súčasného samostatného Slovenska. V skutočnosti vodcovia povstania bolo proti samostatnému Slovensku, čo tzv. SNR uviedla vo svojej deklarácii 1. 9. 1944 a stúpenci povstania desaťročia tvrdo potláčali snahy o samostatné Slovensko.

Ďalšie argumenty takejto úrovne snáď už nie je potrebné rozoberať.

Isté obrovské straty a nijaký preukázateľný prínos, to je výsledok povstania.

Register
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore