Prezident Mons. ThDr. Jozef Tiso

Vedomý som si ťažkostí, ktoré ma čakajú pri písaní tejto časti. Prečo? Na jednej strane mi Prezident zveril úlohu, ktorou preukázal a dal dôkaz svojej bezvýhradnej dôvery ku mne, tak osobnej ako aj dôvery po stránke politickej a mravnej. Na druhej strane, aj keď som vždy subjektívne a vo svojom svedomí jednal, a aj dnes ešte jednám, podľa jeho úmyslov, ktoré som naozaj poznal, nie som si istý, či som sa napriek tomu nedopustil istých omylov pri svojich snahách uskutočniť politický testament Prezidenta, ktorý mi zveril svojimi vlastnoručnými podpismi na štyroch nevyplnených hárkoch papiera, podpísaných jeho vlastnou rukou. Hovorím o štyroch podpisoch, ale použiteľné boli iba tri z nich, lebo na jednom z hárkov podpísal svoje meno omylom na hornej čiastke, takže sa nehodil pre zamýšľané ciele. Tento exemplár podpisu mám ešte u seba. Keď pripúšťam, že som sa dopustil istých chýb, chcem na svoju obranu uviesť niektoré okolnosti, na ktorých sa moje nedobrovoľné a úprimné myslené omyly zakladali.

V prvom rade bola to, a neviem to nazvať inak, divná situácia medzi niektorými členmi a osobnosťami v emigrantskom slovenskom politickom živote. Na druhej strane, hrala úlohu v týchto prípadných chybách skutočnosť, že som sa nemohol voľne pohybovať tak, aby som nadviazal osobný styk, nutný pri vykonávaní môjho poverenia - a to pre dve príčiny. Vojenské predpisy v území obsadenom americkou armádou zabraňovali voľný pohyb do zóny obsadenej inou mocnosťou, a na začiatku, aj v americkej zóne. Bol som teda prikovaný na miesto, kde som býval so svojou rodinou. Vybavenie poverenia žiadalo pohyb. Po druhé, nemal som žiadnych finančných prostriedkov, aj keby som bol výnimočne dostal cez osobné spojenia povolenie cestovať. Žili sme doslovne: z ruky do úst, dosť často z malých čiernych obchodov, ktoré boli vtedy bežnou vecou. Ale aj v tejto dobe som stretol obetavé osoby, ktoré nám pomáhali prežiť túto tvrdú dobu, nikdy však nie do takej miery, že by som sa bol mohol zamerať na prípravu uskutočňovania vôle Prezidenta. Istý poštový styk som v tomto ohľade udržiaval, najmä s vyslancom Sidorom vo Vatikáne, ale listy nikdy nemôžu nahradiť osobný styk, zvlášť v dôverných záležitostiach.

Teraz však môžem otvorene hovoriť o veciach tak, ako sa v skutočnosti odohrávali.

Začnem výňatkami z rukopisných náčrtkov z roku 1947, teda pár mesiacov po mojom druhom odchode zo Slovenska. Ide o listy K. Sidorovi, dr. F. Ďurčanskému a P. Prídavkovi.

Koncept listu č. 1.

Slovutný pane, vo veci poslednej vôle pána Prezidenta Republiky dr. J. Tisu, podávam Vám túto správu.

Vo väzení Krajského súdu bol som zavretý na tej istej chodbe, na ktorej bol aj p. Prezident. Skupina siedmych, dopravená z pražského Pankrácu do väznice Krajského súdu v Bratislave dňa 30. októbra 1945, tvorila akúsi oddelenú väzenskú jednotku. Členmi tejto skupiny boli: p. Prezident Republiky dr. J. Tiso, minister vnútra A. Mach, minister financií dr. Mikuláš Pružinský, prof. teológie dr. Ivan Murín, minister školstva a národnej osvety dr. Aladár Kočiš, predseda vlády dr. Štefan Tiso a tajomník prez. republiky dr. Karol Murín. Členov skupiny uvádzam v poradí, v ktorom sme boli umiestnení v celách; tieto boli na vyššom uvoľnenom poschodí jedného ženského oddelenia väznice. Oproti nám na tej istej chodbe boli mladiství väzni.

Na prechádzky vo dvore väznice sme nastupovali podľa poradia našich ciel. Pán Prezident šiel prvý, ja som bol posledný, takže počas prechádzok som bol v bezprostrednom susedstve p. Prezidenta a to najčastejšie pred ním, niekedy, keď dozorca dal príkaz zameniť smer prechádzky, bol som za ním. Druhým mojím susedom na prechádzkach bol predseda vlády dr. Štefan Tiso. Pravidelne sme museli dodržiavať asi 5-8 metrový odstup od nášho najbližšieho suseda. Odstup sa ešte zväčšil, keď dr. Pružinský bol premiestnený do ošetrovne väznice a keď dr. Ivan Murín bol prepustený z väznice. (Toho času, t. j. r. 1947, je znova vo väzení). Niekedy sa mi však predsa viac razy podarilo dostať sa do takej blízkosti ku p. Prezidentovi, že sme boli v stave prehovoriť aj súvislé vety. (Vložka z r. 1985).

Pýtal som sa raz p. Prezidenta: „p. Prezident, ak ma prepustia von, mám ostať na Slovensku?“ P. Prezident: „A čo budeš robiť?“ Pri jednej veľmi vhodnej príležitosti (dodatok 1985: tie záviseli aj od vľúdneho postoja strážcu) predniesol som p. Prezidentovi žiadosť, aby dal svoje splnomocnenie pre ľudí, ktorí pracujú v zahraničí na obnovenie Slovenského štátu a aby toto splnomocnenie vlastnoručne podpísal. Bližšie okolnosti a hlavne osoby, ktoré nám pomáhali pri zadovažovaní tohto dokumentu neuvádzam, lebo žijú na dosah krvavej N. B. (národnej bezpečnosti)

Pán Prezident dal k celej veci svoj súhlas. Po sedemročnom, skoro každodennom styku s Prezidentom, som dosť presne poznal jeho myslenie a jeho pomer k ľuďom. Dovolím si preto uviesť niekoľko mien, o ktorých sa nazdávam, že by ich Prezident bol považoval za takých, ktorí prichádzajú do úvahy pri doplnení zboru: prof. dr. František Hrušovský, Ferd. Mondok, dr. Jozef Kirschbaum, univ. prof. dr. Stanislav Mečiar, vyslanec Fraňo Tiso. Výpočet nie je nijako vylučujúci. Je to iba príklad interpretácie zásady Prezidenta, podľa ktorej on hodnotil ľudí, činných vo verejnom živote: schopnosti, statočnosť, stupeň odosobnenosti pri politickom konám a z nej vyplývajúci spôsob myslenia.

Vo vedomí plnej dôvery, ktorú slovenský národ prechovával k svojmu Prezidentovi a v presvedčení, že slovenský národ prijme tento odkaz lásky a starostlivosti o svojeť, určil a splnomocnil Prezident republiky mužov, ktorí majú viesť boj za znovunadobudnutie Bohom daných prirodzených práv slovenského národa. Ako jeho celoživotná borba „za Boha, za národ“, tak aj tento odkaz vyviera zo starostlivosti a lásky až k sebažertve k najvyšším hodnotám.

Zbor, ktorého členovia sú uvedení v odpise odkazu pána Prezidenta republiky, podľa jeho prejavenej vôle má za povinnosť, podporovaný slovenským národom, podniknúť všetky potrebné kroky ku znovunadobudnutá slovenskej samostatnosti.

Keď nadíde čas, aby sa verejne oznámil národu tento prejav vôle Prezidenta Slovenskej republiky, bude to priama výzva, v drahej pamäti mučeníka, aby slovenský národ obdaril uvedený zbor takou dôverou, akú prechovával k nemu.

Znenie splnomocnenia je nasledovné:

DEKRÉT PREZIDENTA REPUBLIKY

Pre dobu, po ktorú som hatený v slobode konania alebo pre prípad svojej smrti, až do času, kým slovenský národ vyvolí si svojich zákonitých zástupcov slobodnými voľbami v Slovenskom štáte, podľa 1. odseku 1. Úst. zák. č. 200/1944 SI. zák. ustanovujem zastupiteľský sbor s právomocou riadiť veci slovenského národa a viesť záležitosti Slovenského štátu, poťažne viesť boj za jeho uznanie.

Za členov tohto sboru menujem pánov: Karola Sidora, dr. Ferdinanda Ďurčanského, Petra Prídavka, Fraňa Tisu a dr. Karola Murína.

Tento sbor nech je rozšírený o potrebný počet vhodných osôb.

Bratislava, 15. septembra 1946

Dr. Ondruška Štefan, v. r.

Dr. Jozef Tiso, v. r.

Ústavný zákon č. 200/1944 zo dňa 27. októbra 1944 o splnomocnení meniť ústavné zákony a o rozšírení nariaďovacej právomoci za brannej pohotovostí štátu.

Snem Slovenskej republiky sa uzniesol na tomto ústavnom zákone:

paragraf 1.

  1. Prezident republiky sa splnomocňuje, aby za brannej pohotovosti štátu činil dekrétom s mocou ústavného zákona naliehavé opatrenia vo veciach, ktorých úprava si vyžaduje ústavného zákona.

  2. Dekrét podľa ods. 1. treba uverejniť v Slovenskom zákonníku.

paragraf 2.

  1. Za brannej pohotovosti štátu môže vláda nariadením činiť naliehavé opatrenia aj vo veciach, pre úpravu ktorých sa inak vyžaduje zákon, počítajúc do toho aj veci, ktoré podľa ustanovení 24 písm. c), e), f) a g) Ústavy patria do výlučnej právomoci Snemu, ako aj tie, ktoré podľa Ústavy má upraviť osobitný zákon.

  2. O nariadeniach vydaných podľa ods. 1 platia ustanovenia § 44 ods. 2 Ústavy.

paragraf 3.

  1. Za brannej pohotovosti štátu nevyžaduje sa súhlas Snemu podľa §24 písm. h) Ústavy s medzinárodnými smluvami obchodnými a takými, ktoré ukladajú štátu alebo občanom bremená.

paragraf 4.

  1. Na vykonanie dekrétov a nariadení vydaných na základe tohto zákona môže vláda vydávať nariadenia podľa §43 Ústavy.

paragraf 5.

  1. Tento ústavný zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia; vykonajú ho všetci členovia vlády.

Dr. Jozef Tiso v. r.

Dr. Sokol v. r.

Dr. Štefan Tiso v. r.

Mach v. r. Haššík v. r. Dr. Pružinský v. r.

Dr. Kočiš v. r. Dr. Medrický v. r. Ing. Lednár, v. r.

Dr. Ondruška v. r.

Pán Prezident mal na mysli zbor početnejší. Ale správy, ktoré prenikali do našich ciel, neposkytovali jasný obraz o tom, ktoré osoby prichádzajú do úvahy pre tento zbor, bez nebezpečenstva pre ich osobné osudy. Je úlohou zboru, aby svoj počet doplnil, ako to uzná za potrebné. Pribraní členovia budú zasadať s tými istými právami, ako uvedení traja. O spôsobe rozhodovania zboru nebolo nič ustanovené.

Prehlasujem na svoju česť a svedomie, že obsah splnomocnenia je prejavom vôle pána Prezidenta republiky, dr. Jozefa Tisu, ako aj to, že podpis na listine je jeho vlastnoručný. Na skutočnosti uvedené v tomto liste som ochotný na výzvy príslušnej osoby zložiť prísahu

Prosím, aby bolo oznámené, komu mám originál splnomocnenia odovzdať, poťažne miesto, na ktorom ho mám uložiť.

Koncept listu dr. Ďurčanského zo 16. novembra 1947

Slovutný pán minister,

plniac príkaz pána Prezidenta Republiky oznamujem Vám niektoré skutočnosti, ktoré pán Prezident vo svojej starostlivosti o národné veci pred svojou smrťou zariadil.

Pri prechádzkach na dvore väznice Krajského súdu mal som viac razy príležitosť vymeniť si s pánom Prezidentom celé vety. Mimo iných vecí bola reč o splnomocnení a poverení, ktoré p. Prezident bol ochotný dať na vedomie vo veciach národných a v záležitostiach Slovenského štátu, niektorým politickým činiteľom. Pán Prezident bol toho názoru, že politické vedenie Slovákov má byť v rukách kolégia, ktoré by sa skladalo z toľkého počtu osôb, ktorý je potrebný na plnenie úloh, pripadajúcim tomuto zboru. Nakoľko ale vo väzení nik z nás nemal presný prehľad o tom, s ktorými ľuďmi možno rátať (či majú totiž možnosť voľne konať alebo či sa tlakom udalostí od národnej línie neodklonili), určené boli nesporne iba tri osoby: K. Sidor, dr. F. Ďurčanský a Peter Prídavok, s tým, že toto kolégium sa má rozšíriť o potrebný počet členov.

Ráčte toto oznámenie, prosím, považovať predbežne za dôverné. Záznam o celej veci pošlem neskôr.

Mám ešte tretí krátky koncept: je to záznam pre mňa samého a neobsahuje nič, čo by pridalo niečo podstatné nového k tomu, čo som už uviedol.

V podstate išlo o nasledovné:

27. okt. 1944 Slovenský snem odhlasoval ústavný zákon č. 200/1944 „o splnomocnení meniť ústavné zákony a o rozšírení nariaďovacej právomoci za brannej pohotovosti štátu“.

Paragraf prvý ústavného zákona znie: 1. Prezident republiky sa splnomocňuje, aby za brannej pohotovosti štátu činil dekrétom s mocou ústavného zákona naliehavé opatrenia o veciach, ktorých úprava si vyžaduje ústavného zákona. 2. Dekrét podľa ods. 1 treba uverejniť v Slovenskom zákonníku.

Tri biankopodpisy, ktoré som dostal od p. Prezidenta, mali slúžiť tomuto cieľu. Ich účelom bolo zjednotenie slovenskej emigrácie v boji za slobodu slovenského národa a za obnovenie Slovenskej republiky.

Mal som úplnú voľbu jednať v tomto smere, ale prísne v intenciách Prezidenta. V jednom bode som od samého začiatku nemal najmenších pochybností. Do direktória na vedenie boja za slobodu Slovákov musia byť zápojení: Karol Sidor, dr. Ferdinard Ďurčanský a Peter Prídavok. O ďalších členoch direktória som dlho rozmýšľal a váhal vzhľadom na silné boje, ktoré sa odohrávali r. 1947 medzi skupinami slovenských emigrantov a aj v rámci skupín samých. A tu pristúpim k svojmu prvému omylu.

Roku 1947 prišiel do Európy O. Billy zo Spojených štátov. Bol to prvý americký Slovák, ktorého som stretol. O. Billy vystupoval svojským a jemu vlastným spôsobom, ktorý by sa v celku označil, že jednal ako vari najautentickejší zástupca amerických Slovákov. Preto som sa mu zveril o veci, ktorou ma Prezident poveril, resp. ktorú mi dal k dispozícii na vhodné použitie v jeho intenciách v boji za slobodu Slovákov. Mnoho hodín sme diskutovali o tomto probléme s O. Billym. Záverom rozhovorov bolo, že som vyplnil jeden hárok podpísaný s Prezidentom s tým, aby ho O. Billy uschoval na bezpečnom mieste v Spojených štátoch.

Okrem troch spomenutých pánov vsunul som medzi členov direktória aj O. Billyho, lebo podľa jeho vystupovania som ho považoval za opravdivého zástupcu amerických Slovákov. O. Billy odcestoval do Spojených štátov, vzal so sebou aj dokument, uschoval ho vo svojej farnosti. Odovzdali sme mu aj štandardu Prezidenta, ktorá viala na jeho paláci v Bratislave. Moja žena ju opatrovala s najväčšou láskou a starostlivosťou. Po istom čase nám O. Billy napísal, že štandardu uložil u sestričiek v Danville. Tak som sa dozvedel, že pred smrťou odovzdal aj dokument do opateri sestričkám v Danville. Nikdy viac som o tomto dokumente nepočul a neviem, kde sa teraz nachádza, alebo či nebol zničený. V každom prípade vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol tento dokument zostavený, prehlasujem ho za neplatný a nezáväzný. Bol výsledkom môjho omylu a nebol vonkoncom v intenciách Prezidenta, čo som sa, pravda, dozvedel až neskôr. - Štandarda je uschovaná na bezpečnom mieste v Spojených štátoch.

Komplikovanejšie veci sa odohrali v r. 1947 v Ríme, kam nás Kornel Piaček prepašoval cez Brenner. Vo Vatikáne som viac razy diskutoval o veci s vyslancom K. Sidorom. Sidor mal k celej veci zásadne pozitívny vzťah. So Sidorom som bol v písomnom styku už od júna 1947, a keď odchádzala naša skupinka z Ríma do Rakúska, zasa pod vedením nášho skúseného odborníka K. Piačka, vyslanec Sidor mi dal koncepty dvoch listov, ktoré on sám napísal a žiadal ma, aby som mu listy, ako odo mňa písané, bezpečnou cestou poslal jemu. Pripomínam, že listy som, nakoľko sa pamätám, nikdy neodposlal z viacerých príčin, o ktorých nechcem hovoriť.

O čo mne v tejto veci išlo a čo som si považoval za mravnú povinnosť bolo, aby som podľa úmyslov Prezidenta nezostavil také direktórium, v ktorom by zástupcovia jednej skupiny mali číselnú prevahu nad inou skupinou, lebo som sa obával, že tým by sa boj medzi emigrantskými skupinami iba predlžoval a práve tomuto bolo treba vyhnúť za každú cenu. Preto som prikročil k poslednému riešeniu pri zostavovaní direktória, ktoré považujem za definitívne a jedine platné, a to práve na základe želania Prezidenta, ako prejav jeho vôle, tak ako som ju poznal. V tomto dokumente direktórium pozostáva z nasledujúcich ľudí: Karol Sidor, dr. F. Ďurčanský, Peter Prídavok, vysl. Fraňo Tiso a Karol Murín. Toto bol prvý prípad, keď som aj svoje meno vložil do direktória a včlenil som aj Fraňa Tisu, aby sme mohli hrať úlohu zmierovania pri prípadných vnútorných bojoch. Tento dokument je aj po právnej stránke najzávažnejší, lebo okrem podpisu Prezidenta je kontrasignovaný členom slovenskej vlády dr. Štefanom Ondruškom, ktorého podpis je aj na ústavnom zákone č. 200/1944 z 27. okt. 1944, na základe ktorého tento dokument bol vydaný.

Treba však nadhodiť otázku, akú právnickú alebo mravnú a politickú hodnotu mal tento dokument.

Čo sa týka mravnej stránky dokumentu, o jeho hodnote nemám ani tých najmenších pochybností. Je on bezpochyby výrazom prezidentovej vôle, aby Slováci v emigrácii jednotne pracovali a bojovali za slobodu slovenského národa a za Slovenskú republiku. Toto želanie Prezidenta sa nijakým spôsobom nedá poprieť.

Po stránke treba dokument posudzovať zasa podľa úmyslov Prezidenta. Prezident bol v politike vždy realista pre blaho slovenského národa, v súlade s jeho kresťanským svetovým názorom. Preto si myslím, že jedna z prvých úloh zboru malo by byť určenie realistickej a pragmatickej stránky dokumentu samého a z dosiahnutého rozhodnutia vyvodiť dôsledky, ktoré z neho vyplývajú.

Ja osobne sa necítim byť náchylným prikláňať sa k právnickým fikciám. Napr. fikcia existencie ČSR, ktorú vyhlasoval a kultivoval Beneš, bola absurditou hlavne preto, že bola založená na nemravnom základe a bola v protive so skutočnosťami. Na druhej strane by som bol v stave prichýliť sa k právnickej predstave za predpokladu, že jej stavba je zakotvená v mravnom a v prirodzenom zákone. K takejto právnej predstave bol by som v stave prikloniť sa - ale aj vtedy vari s istými výhradami - vložiac totiž podstatu veci samej do mravného zákona a právna predstava by bola v tom prípade historicko-právnou ilustráciou mravného zákona.

Ohľadne testamentu boli a vari aj ostávajú dve možnosti. Prvá je, uložiť testament ako historický dokument do archívu. Druhá možnosť by záležala v tom, že ja, ako jediný žijúci člen osôb uvedených v testamente, by som rozšíril počet osôb, ako je to v testamente uvedené. Istý čas, aj keď veľmi váhavo, rozmýšľal som aj o tejto možnosti. Ale po porade s priateľmi, ktorých mienku si vážim, prišiel som k presvedčeniu, že dnes, po 40 rokoch, a aj vzhľadom na bezvýznamnosť mojej osoby, jediným správnym riešením je, aby testament taký ako je, bol uložený do niektorého slovenského archívu. Týmto som si istý rozumným rozhodnutím, a pre mňa vec testamentu Prezidenta je skončená. Vyslovujem nádej, že toto riešenie zodpovedá aj jeho želaniam.

V dokladoch uvádzam, čo o tejto veci napísal František Vnuk v Slovákovi v Amerike v číslach z júla, augusta a septembra r. 1985.

Register
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore